Strach
(Recenzia prezrádza dôležité momenty deja.) Mojím najčítanejším autorom je Stephen King, ktorého napínavé romány s fantasy prvkami zaberajú v knižnici najviac miesta (naschvál ich ...
(Recenzia prezrádza dôležité momenty deja.)
Mojím najčítanejším autorom je Stephen King, ktorého napínavé romány s fantasy prvkami zaberajú v knižnici najviac miesta (naschvál ich nenazvem horormi; pre mňa sú to skôr trilery). Rada čítam podobné knihy – a práve Jozefa Kariku často prirovnávajú ku Kingovi. Karikove knihy ma doteraz úspešne obchádzali, ale keď mi začali vyskakovať reklamy na jeho novú knihu, povedala som si, že prišiel čas jeho tvorbu „očekovať“.
V trileri Strach sa hlavný hrdina po rozchode s priateľkou vracia do rodičovského bytu v Ružomberku. Slovensko zasiahol prúd arktickej zimy a teploty klesajú tridsať stupňov pod nulu. Jeho však viac ako nevľúdne počasie či čerstvá nezamestnanosť trápia spomienky z detstva. Kedysi dávno zažil s kamarátmi podivné udalosti, pri ktorých zmizla jeho sestra. A minulosť po ňom začne siahať ešte intenzívnejšie, keď na sídlisku znova začnú miznúť malé deti a zostávajú po nich len kúsky tiel. Partia starých kamarátov si to spočiatku nechce pripustiť, ale vzorec sa očividne opakuje. Čaká ich boj s neznámymi silami, ktorý prežije len málokto.
Karika to rozbalil parádne. Atmosféru v knihe buduje skutočne majstrovsky od prvej stránky. Zoznamuje nás postupne s jednotlivými aktérmi, pridáva stupňujúce sa nadprirodzené prvky a odhalenia dávkuje postupne. Dej a atmosféra – to je na tejto knihe najlepšie. Podobne ako u Kinga a jeho príbehov, aj pri Strachu je najväčšia sila príbehu v jeho uveriteľnosti. Odohráva sa u nás na Slovensku, v známom prostredí a s okolnosťami, ktoré by sa mohli stať hocikomu. Nadprirodzeno prichádza postupne, autor presvedčí čitateľa, že tam vonku v snehu naozaj striehne nebezpečenstvo a zelená hmla. Hovoriť o uveriteľnosti je možno trochu paradox, keďže ide o čistú fantastiku, ale spôsob, akým ju autor zapojil, je skvelý. Mňa úplne presvedčil a sakramentsky ma to bavilo.
Postavy sú v knihe pestré, každá má svoj starostlivo vybudovaný život a prístup k nemu. Našťastie sa veľmi rýchlo dovtípia, že sa niečo deje, takže sa dej nezvrtne na klasický americký slasher typu „odmietol si vidieť pravdu, tak na, tu máš nôž do chrbta.“ Silným prvkom rozprávania je skôr to, že napriek uvedomeniu si hroziaceho nebezpečenstva im šťastena nepraje. Alebo lepšie povedané, jednotlivé drobné detaily a udalosti vedú častokrát k neodvratnému koncu a čitateľa to zasiahne o to viac, že stačilo málo, aby sa tomu dalo vyhnúť. Práve tieto detaily mal autor dobre pripravené a pospájané. Chválim aj nápad s geografickým rozložením podobných výskytov – prepojenie napríklad na legendárnu Ďatlovovu výpravu bola skvelá myšlienka, ktorá pekne zapadla do deja.
Karikov štýl je čitateľný a rozprávanie je dostatočne dynamické, aby nútilo čitateľa otáčať jednu stránku za druhou. Dialógy poväčšinou fungujú v poriadku, postavy sa nesnažia získať titul Drama Queen of the Year, ako je dlhodobým trendom napríklad pri amerických knihách. Kingovský motív spracovaný originálnym slovenským spôsobom. Dlho, veľmi dlho som si pri čítaní vravela, že by Strach mohol dostať odo mňa aj plné bodové hodnotenie, pretože našliapnuté to mal perfektne. A potom prišiel záver.
Než sa dostanem k posledným štyrom stranám, ešte sa pristavím pri hlavnom hrdinovi. Karský mi svojím správaním postupne začal poriadne piť krv. Jeho neustále fňukanie a sebaľútosť už boli v poslednej tretine knihy dosť neznesiteľné. Stále sa správal, akoby nemal inú možnosť, len trčať v Ružomberku. Keď bol taký vystrašený zo všetkého, čo zažil a čomu bol svedkom, prečo už dávno nepredal rodičovský byt a nekúpil si iný na opačnom konci republiky? Prečo jednoducho neodišiel, keď sa začali diať podivné veci? Len tam stále vyplakával a tváril sa, že nemá na výber. Mal, ale chápem, že autorovi to nesedelo do konceptu, tak ho trochu umelo tlačil do toho, aby zostal. Toto je jedna z drobností, pri ktorej mi logika nesedela. Divila som sa napríklad aj tomu, že postavám tak dlho trvalo uvedomiť si spojitosť medzi udalosťami a extrémnou zimou. Mne to doťuklo vlastne ihneď, keďže som dieťa narodené práve počas jednej takej zimy a je mi to pripomínané celý život („To bola veru iná zima, keď si sa ty narodila!“). Jasné, že mladšie generácie to spojenie nemusia hneď vidieť, pretože také zimy sú pre nich už prakticky nepochopiteľné; lenže hrdinovia v knihe sú o niekoľko rokov starší odo mňa – oni tú poslednú zimu zažili na vlastnej koži a pamätajú si ju. Tak prečo im to nedošlo skôr? Drobný kotrmelec rovnako ako ten, že Hana nezobrala dcéru a nepokúsila sa na jednu noc opustiť mesto. Hotely predsa nie sú až také drahé a ak má iPhone, tak tých pár eur na penzión bude mať tiež (inak Apple by mal zo všetkej tej reklamy v knihe radosť; uf…).
Ale dobre, stále by som dokázala privrieť obe oči a dať aspoň 4,5/5. Keby nebolo toho konca! Začala som šípiť zradu, keď v knihe ostávalo posledných pár strán a ešte sa len schyľovalo k finálnemu stretu s nadprirodzenom. Vravela som si, kruci, toto bude niečo na pokračovanie, alebo nejaký divný záver. Bohužiaľ, išlo o druhý prípad. Tristodvadsať strán kniha frčala ako akčný, dravý buldozér, ktorý nedá človeku vydýchnuť. A potom prišli posledné štyri strany, ktoré to doslova celé zabili, prečiarkli, odpísali, zadupali do snehu. Aj mesiac po prečítaní sa občas pýtam, že čo to, prepána, malo znamenať? Koniec bol čitateľsky absolútne neuspokojivý. Najprv Karský konečne objaví svoje stratené gule a vydá sa čeliť hrozbe, a potom sa odrazu behom sekúnd otočí o stoosemdesiat stupňov a stáva sa akýmsi Renfieldom toho nadprirodzena, s ktorým sa chystal bojovať. Nebol by to zásadný problém, ak by táto premena dostala trochu viac priestoru; ak by tam bol nejaký náznak postupného uvedomovania si, že sa niečo deje, že sa niečo mení, a postupne by to vyústilo k inému záveru, ako čitateľ čaká. Lenže celé to bolo spísané na necelých štyroch stranách, ktoré absolútne nestačili. Mala som z toho asi taký pocit, ako keď zrazu prepnete audiopoviedku na dvadsaťnásobné zrýchlenie; akoby niekto odsekol na tristodvadsiatej strane text a prilepil tam len niečo narýchlo zbúchané. Veľmi ma to zaskočilo a pokazilo mi to celý zážitok z dovtedy výbornej knihy.
Vo finálnom verdikte teda dávam so zavretými očami 4/5 – ale iba kvôli tomu záveru, ktorý očividne mnohým ľuďom neprekáža, keď tak pozerám na internetové hodnotenia. Knihu si rozhodne treba prečítať – príbeh do posledného momentu je perfektný. Škoda, že sa autor nepohral viacej s tým koncom. Ale aj také sú príbehy.
