(Recenzia prezrádza dôležité momenty deja)
Premostenie
Tak a je to tu. Prvá časť Glukhovského Stanovišťa ma opäť naplno vtiahla do ponurného sveta mizérie, bolesti a zatratenia, rovnako ako tak spravilo kedysi Metro 2033. Ako som už pri recenzii na prvú časť spomenul, od druhého dielu som mal dosť veľké očakávania. Atmosféra a dej, ktoré autor vytvoril v zabudnutom Jaroslavli, tak bola silno očakávaná a žiadúca.
Bol som veľmi zvedavý na spôsob, akým sa Glukhovsky vráti do svojho sveta a akou cestou sa vyberú hlavné postavy. Od začiatku mi bolo jasné, že pôvodnú dejovú líniu nemôže len tak opustiť. Čitateľ si s Jegorom a Michelle vytvoril citové puto a ich nejasné osudy tak čakali na súd autora.
Tak ako v prvom dieli, nečakajte šialenú nálož akcie alebo dramatických momentov deux ex machina. Naďalej však sledujeme dôkladný rozklad moskovskej spoločnosti, ktorý sa snaží prekryť typická nálepka pretvárky, klamstva a demagógie. Preto sa tentokrát stretávame aj so samotným Gosudarom, imperátorom, a vchádzame do hlbín fungovania impéria a vojenských zložiek.
Návrat k oporám príbehu z prvého dielu
Glukhovsky to na nás vytasí zostra, ako keby sa nechumelilo. Čakáte priame pokračovanie línie z prvej časti, no namiesto toho sledujete žabomyšie vojny v zdanlivo bezproblémovom moskovskom balete Bolšoj teatr. Otvára sa nám tak cesta ku Kati, mladej baletke s tak typickým životným cieľom – získať rolu primabaleríny. Tá sa náhodou stretáva s Jurom Lisicynom, priateľom Sašu Krigova (ktorého už poznáme z prvej časti), a vzplanie medzi nimi iskra.
A práve takto sa nám otvára aj pozadie okolo postavy imperátora, ktorý osobne, v nostalgickom návrate k deju prvej časti, povolá Sašu a neskôr Juru na špeciálnu vojenskú operáciu do Jaroslavľa, k rieke Volga. Na prvý pohľad milý a empatický imperátor tak vyvoláva v postavách dôveru, ktorú nechcú za žiadnu cenu sklamať. Ako by aj mohli, veď hlava Ruska je predsa najvyššia a najmocnejšia inštancia. Nepoškvrnená a priam božská.
Kým sa Sašovi jeho operácia nepodarí, Jura narazí práve na spomínaného Jegora a Michelle, ktorí sa viac ako o vlastnú záchranu snažia predísť katastrofe väčších rozmerov.
Dramatizácia a nečakané udalosti
Popri budovaní atmosféry a vylíčení vzťahov v moskovskom balete alebo na úrovni armády, si spraví čitateľ skvelý obraz o tak typickej korupcii, podvodoch a pretvárke. Paralela s dnešným Ruskom je tak o to silnejšia, o čo realistickejšie sú činy protagonistov príbehu. V momente, keď máme pocit, že diabolská modlitba (smrteľná beštiálna nákaza) ostala za Volgou, hlási sa o návrat. Sled udalostí sa rozbieha, keď Jegor, Michelle a Jura spoja svoje osudy na stanici Rostov a v brutálnych scénach prichádzajú o všetky svoje ilúzie.
Krutá realita doráža aj posledné zvyšky naivity a zápas o prežitie a zdravý rozum tak pokračuje. Tentokrát sa však posúva bližšie a bližšie ku kapitole impéria. Kým s Jegorom sa autor rozlúči surovo a takmer bezcitne, Michelle pokračuje vo svojej ceste, aby si prešla tým najhorším peklom. Aj keď je nákaza z kontextu zdanlivo vyliečiteľná a čitateľ dostáva nádej, sviečka zhasína a prekliatie si dláždi cestu za ďalšími premárnenými životmi.
Zrkadlo spoločnosti a vyvrcholenie
Ako bolo skôr spomenuté, v knihe môžeme sledovať dejové línie na dvoch miestach – priamo v Moskve, okolo Kati a vládnej smotánky, a na ceste do hlavného mesta, Michelle a Juru. Na oboch stranách sa stretávame s krutosťou a vypočítavosťou postáv, ktoré okorenia paralely z minulosti, súčastnosti a zrejme aj budúcnosti ich domoviny.
Kým je cárovič plne zaslepený láskou k svojmu nebohému otcovi a otcovi nového impéria, prehliada očividné zlyhania jeho podriadených a tak do očí bijúcej reality. Vďaka nedôvere a poverčivosti sa tak sám stáva tvorcom vlastnej záhuby. Rovnako tak aj osud Kati, ktorá bola ochotná zapredať svoje telo a morálku v prospech svojej kariéry, končí s pár minútami slávy, na parketách, ktoré si vysnívala už ako malé dieťa.
Tragédia typicky ruských rozmerov z čias realistických a existencionalistických autorov sa dostáva do popredia aj tu. Kým bola prvá časť predzvesťou väčšej hrôzy, tá druhá ju zavŕšila, no očakávaniami predčila.
Záver knihy vyznieva v celom kontexte prekvapivo, na náboženskej nôte. Ocitáme sa v Moskve, ktorá prežíva hrôzu nevyliečiteľnej nákazy, no zároveň zrod novej spoločnosi, postavenej na postave vzkriesiteľky. V hustej dávke temnoty tak nazeráme na slabučké svetlo zajtrajška.
Summa summarum
Druhý diel Stanovišťa je surovým, niekedy až hororvým obrazom pohľadu autora na jeho rodisko. To, ako chladnokrvne vykreslil celú mašinériu vládnucej šľachty a imperátora, alebo ako sa nebál zvýrazniť zlo skryté v bežných ľuďoch, je až dychberúce. Aj keď sa niekedy kniha uberá cestou opisov a budovania aury okolo postáv, tempo a štylizácia sú dokonale napasované na danú tému a rukopis autora.
Kniha sa tak posunula o level vyššie a v porovnaní s prvou časťou otvorila cestu do ďalších neznámych kútov pochmúrneho sveta Dmitry Glukhovského.
