Divotvůrce (Spellsinger)
Kellen pochádza z významnej čarodejníckej rodiny. Za pár dní má absolvovať magické skúšky, lenže on celé roky bojuje so slabnúcou mágiou. Ak skúšky nespraví, bude vylúčený zo spoločenstva ...
Kellen pochádza z významnej čarodejníckej rodiny. Za pár dní má absolvovať magické skúšky, lenže on celé roky bojuje so slabnúcou mágiou. Ak skúšky nespraví, bude vylúčený zo spoločenstva mágov a stane sa sluhom, možno dokonca otrokom. Kellen je našťastie chytrý chalan a nebojí sa hľadať nové cesty – hlavne keď mu začne pomáhať záhadná Argosanka Ferius Parfax, ktorá sa bez vlastnej mágie nebojí postaviť ani najmocnejším mágom. Základom je mať vždy nejaký trik v rukáve. Navyše sa Kellen vďaka svojmu neistému osudu zapletie do sprisahania, ktoré znova potvrdí, že dejiny píšu víťazi a spoločenstvo mágov nie je také, akým sa snaží byť.
V posledných rokoch série príliš neobľubujem, ale ponuka štafety ma zaujala, tak som sa prihlásila. Zorganizovala ju Lenka, ktorú na IG nájdete pod nickom lena_nox_. A som naozaj rada, že som sa na zoznam štafetárok dostala.
Hneď na úvod zdôrazním jednu dôležitú vec: Divotvůrce je YA fantasy, ktoré napísal mladý kanadský autor Sebastien de Castell. Takže ak hľadáte YA fantasy, kde bude najväčší dôraz na lásku a romantiku, tento príbeh nemusí byť vaša šálka čaju. Na vyše štyristo stranách sa autor naozaj venuje Kellenovmu problému s mágiou a jeho snahe nielen prežiť, ale aj si udržať vysoké postavenie. Kellen je síce zamilovaný do spolužiačky, ale v knihe sa to zjaví len občas ako pekný doplnok. Divotvůrce je v prvom rade akčný dobrodružný príbeh, plný sarkastických poznámok, pri ktorých som sa občas dobre pobavila. De Castell má skutočne dobrý rozprávačský štýl a stopercentne mi sadol.
Ďalšia vec, ktorú musím vyzdvihnúť, je samotná postava Kellena. Slabnúca mágia ho stavia do nezávideniahodnej situácie, je však odhodlaný spraviť čokoľvek, aby sa nestal otrokom. A keďže mu kúzla nepomôžu, musí zapojiť svoj mozog. Kellen to veľakrát zvláda dobre. Sleduje okolie, rýchlo premýšľa a skúša všeličo, aby zakryl svoju neschopnosť čarovať a unikol pred nepriateľmi. Konečne som teda dostala fantasy s tínedžerom v hlavnej úlohe, ktorý rozmýšľa! Spolu s Tris z Divergencie je to druhá knižná teen postava za posledných pár rokov, pri ktorej som prikyvovala hlavou, že áno, toto dáva zmysel.
V knihe ešte vynikali postavy „kočkoveverčáka“ Reichisa a záhadnej Argosanky Ferius. Reichis posunul sarkazmus v knihe na vyšší stupeň a Ferius bola skvelá – ako sama povedala: „Jsem ženská, chlapče. Zřejmě si ještě žádnou neviděl, jelikož ses narodil v tomhle zapadákově, ale jsme jako chlapi, jen šikovnější a s větší kuráží.“ Ferius sa v knihe zjavovala minimálne; o to viac som sa tešila na scény s ňou. Na opačnej strane barikády stoja mladí študenti mágie a členovia klanu, ktorí sú všetci egoistickí a arogantní, a samostatnou kategóriou sú Kellenovi rodičia, ktorí dokázali spraviť veci, pri ktorých som ako matka zúrila. A prečo? Kvôli stupídnemu strachu a tomu, čo povedia ostatní. V knihe autor ukázal, aké nebezpečné je dlhodobé vymývanie mozgov. Dejiny píšu vítazi – a ak nepoznáme pohľad druhej strany, ak sa odnaučíme klásť inteligentné otázky, dostaneme degenerujúcu spoločnosť posadnutú pocitom vlastnej veľkosti, ktorej jediným logickým osudom je, že čoskoro zožerie samu seba. (Neznie vám to povedome…?)
V knihe bolo len máličko drobných klišé, nič, čo by stálo za zmienku, preto ma čítanie tak bavilo. Skôr som sa pozastavila na nelogickosťou záverečných skúšok. Mágovia majú byť jednotní, aby sa v prípade potreby vedeli ubrániť pred neustále spomínanými hrozbami zvonka (to vraví ich klanová politika, nie ja), ale už systém boja a rodín ide proti tejto myšlienke. Navyše, vrcholom magického súboja nie je jedným mávnutím ruky odzbrojiť súpera; nie, tu sa ľudia môžu v krajnom prípade zmrzačiť až zabiť. Ako potom majú spolupracovať a usmievať sa na seba, keď sa počas štúdia šplhajú nahor jeden cez druhého? Alebo skúška, pri ktorej musí každý vymyslieť nové kúzlo? K takým inováciám treba skúsených expertov, nie náladové deti. Z technického hľadiska mi ešte nedávalo zmysel písanie kurzívy – prvá polovica vety v kurzíve, druhá napísaná normálne. Nesedelo to so zaužívanými pravidlami pre písanie dôrazu v kurzíve, takže som sa po čase prestala pátrať po tom, čo tým malo byť povedané.
A už len pár slov na záver. Divotvůrce je ako úvod do série viac než slušný. Zábavný akčný príbeh ma dokázal vtiahnuť do svojho sveta. Kellenovi som silno držala palce a dúfala som, že sa na konci rozhodne presne tak, ako sa rozhodol. Strašne rada by som si prečítala aj pokračovanie, aby som zistila, kam sa Kellen posunie. Tak ktovie, možno bude štafeta pokračovať. Ak sa vám kniha dostane do ruky, neváhajte a prečítajte si ju.
Tipy na fantasy s tínedžermi v hlavnej úlohe:
Rozprávka od Stephena Kinga
Stínozem od Petra Strauba
