Děti noci
(Recenzia vyzrádza dôležité momenty deja.) Pred pár dňami som si vo výpredaji zohnala doslova za babku knihu Děti noci od Dana Simmonsa. Meno autora mi znelo povedome - po rýchlom vyhľadávaní ...
(Recenzia vyzrádza dôležité momenty deja.)
Pred pár dňami som si vo výpredaji zohnala doslova za babku knihu Děti noci od Dana Simmonsa. Meno autora mi znelo povedome – po rýchlom vyhľadávaní na internete som zistila, že je to autor bestsellerov v žánroch horor a mysteriózny triler, ktorého prirovnávajú k samotnému Stephenovi Kingovi. To celkom zvýšilo moje očakávania, takže som bola zvedavá, či som konečne našla príbeh, ktorý zosadí Kingov ‘Salem’s Lot z prvého miesta môjho osobného rebríčka upírskych kníh.
Hlavnou postavou románu Děti noci je imunologička Kate Neumanová. Strávi niekoľko týždňov v Rumunsku, ktoré je na začiatku 90. rokov po páde Ceaușescuovej vlády v dezolátnom stave. V sirotincoch žijú v strašných podmienkach tisíce detí nakazených vírusom HIV. Náhodou objaví niekoľkomesačné dieťa, ktoré trpí vzácnym genetickým ochorením – kvôli žalostnému stavu rumunských nemocníc nemá šancu na prežitie, a tak si ho Kate adoptuje. V USA sa jej spolu s ďalšou expertkou na retrovírusy a HIV podarí dokázať, že Joshuovo telo pod vplyvom krvnej transfúzie aktivuje podivný retrovírus, ktorý telo lieči namiesto toho, aby ho zabíjal. Kate si uvedomí, že majú na dosah liek na HIV/AIDS a ďalšie ochorenia, lenže jednej noci sa k nej do domu vlámu neznámi muži a Joshuu unesú. Kate sa spolu s kňazom Mikeom vracajú po ich stopách do Rumunska, odhodlaní zachrániť chlapčeka. Joshua totiž nie je obyčajné dieťa – jeho osudom je vystriedať umierajúcu hlavu Rodiny, spoločenstva, ktoré má podozrivo blízko k Vladovi Tepeșovi.
Kniha začína vo veľkom tempe – predstavuje nám chudobné, režimom zničené Rumunsko, v ktorom obyvateľom chýba úplne všetko. Autorovi sa darí vytvoriť ponurú, priam depresívnu atmosféru a obzvlášť scény z rumunských sirotincov nie sú pre slabé povahy (a hlavne nie pre milujúcich rodičov). Veľa kapitol je venovaných podrobnostiam výskumu a Kateiným objavom – sú plné lekárskej terminológie týkajúcej sa pôsobenia retrovírusov v bunkách. Pre čitateľov, ktorí k biologickému výskumu nemajú vzťah alebo nepoznajú určité technické termíny, môžu byť tieto kapitoly ťažkopádne a náročné; mňa však bavili najviac. Katein výskum pripomína napínavú detektívku, na konci ktorej čaká senzačný objav, a postavy boli pestré a celkom zaujímavé. Potom však Joshuu unesú, Kate zamieri do Rumunska a tempo aj kvalita textu klesajú. Dialógy, ktoré dovtedy fungovali celkom slušne, sa začínajú preklápať do klasických klišé. Dá sa ľahko odvodiť, kto je dobrý, kto je zradca, a už vôbec nie je záhadou, čo spája starého miliardára s Vladom Tepeșom. Katein úhlavný nepriateľ je nudný narcis konajúci bez logického motívu a jeho pasáže uspávajú. Chýbala mu akákoľvek hĺbka. Akoby autor nevedel, čo vlastne z neho chce mať.
Spočiatku som mala pocit, že autor navštívil Rumunsko na začiatku 90. rokov a všetko videl na vlastné oči, no postupne začínam byť presvedčená, že dostal len sprostredkované informácie, aj to nie príliš kvalitné. Nie je to zrejmé na prvý pohľad – iba v drobných detailoch, ktoré sa však od istého momentu začínajú doslova kopiť. Tak napríklad:
- Neustále sa opakuje, aké sú rumunské cesty zlé. Diaľnice sú v strašnom stave, ale okresky sú čistá tragédia. Rozbité, neudržiavané, hotový výsmech; viac ako autá po nich putuje dobytok, chodci, ktorí sa každému motajú do cesty, a traktory, ktoré patrili do múzea, napriek tomu tam automobily nemeckého pôvodu jazdia rýchlosťou 180 kilometrov za hodinu. American much…? Ako skúsený šofér by som to chcela vidieť na vlastné oči. Schválne som si ten odsek prečítala niekoľkokrát a naozaj išlo o okresku, na ktorej mal problém manévrovať medzi ľuďmi aj Mike na motorke.
- V Rumunsku údajne každý každého sleduje a udáva. Vo veľkých mestách možno, keď si ľudia vidia do okien a počujú sa cez panelákove priečky, ale v malých spustnutých dedinkách, kde ľuďom ide len o každodenné prežitie? Čím ďalej od hlavného mesta, tým menší záujem o politiku. Ale taký koncept je asi pre Američana nepredstaviteľný. Takže urobme z každého jedného Rumuna nadšeného vládneho udavača. Čistá blbosť, ale to si všimneme asi len my v post-komu štátoch, ktorí sme to zažili alebo sme aspoň odchovaní na príbehoch starých rodičov, z ktorých vieme, že aj v okolí hlavného mesta sa na nejaké donášanie častokrát zvysoka kašľalo.
- Rumunská Securitate funguje ako bombastická odnož FBI, ktorá dosiahne na každého kdekoľvek v Rumunsku – a dokonca do niekoľkých hodín. Hlavní hrdinovia sa napríklad zastavia na farme, ktorá je ďalej od dediny, a kým sa napchávajú sušienkami, z Bukurešti doletí helikoptéra ako v bondovke s členmi Securitate. Odohráva sa to v časoch, kedy neexistuje internet, televízia je luxus a správy na vidieku sa šíria hlavne rádiom. Ako by sa odľahlá farma tak rýchlo dozvedela, že majú udať presne tých dvoch cudzincov? Majú inú robotu, ako sedieť stále pri rádiu. Prišlo mi to také… americké. A mohli vôbec povedať v rádiu „pozor, pozor, prenikli nám sem Američania, ihneď ich nahláste“?
- Absurdní boli aj maďarskí cigáni, ktorí mali Kate a otca Mikea prepašovať do Rumunska. Najprv sa tvária, že Američanov odstrelia a nechajú v jarku, ak im nedajú všetky peniaze, ale stačí, aby Mike povedal slovo strigoj a cigáni si nakadia do gatí. Ak na zločin nemajú gule a vystraší ich zmienka o upírovi, tak nech si hľadajú poctivú prácu.
- Ďalšou perlou bola samotná Kate, ktorá sa z uvedomelej vedkyne mení na stratenú ovečku, ktorú treba vodiť za ručičku, ale problém je hlavne v tom, ako k tejto postave autor pristupuje. Príliš rýchlo ju mení na pasívnu ženu, ktorá aj v momentoch, kedy jej nehrozí nebezpečenstvo, iba čaká na návrhy a rozhodnutia mužov. A zase tie strašné detaily… V tej dobe v USA frčali XXL basketbalové tričká, rozgajdané tepláky a tenisky. Iba chlap môže napísať, že si žena na záchrannú akciu zbalí blúzky a sukne. Vážne si autor myslí, že sme také sprosté? A úplná čerešnička – prečo, prečo si chlap myslí, že keď my ženy stretneme normálneho priateľského muža, tak nám mozog preradí na iný stupeň a začne generovať erotické sny? To bolo také zbytočné, až to bolo trápne.
- Mary Sue-izmus vo veľkej miere. Kate dostáva od autora všetko na zlatom podnose. Príde o auto? Nevadí, v tme sa potkne o koňa. Že ten patrí cigánke žijúcej v maringotke? No problem, cigánka hovorí po anglicky a nenávidí upírov. Musí sa vyšplhať na hradné bralo? Nevadí, bývalý manžel bol horolezec a naučil ju to. Potrebuje utiecť, a na blízku je len helikoptéra? Nevadí, Mike sa náhodou naučil pilotovať ten istý typ vo Vietname… atď., atď. Čitateľ chce fandiť hlavnej postave, ale toto už bolo priveľa.
Nepríjemne prekvapí aj fakt, že si vydavateľ nesplnil základnú úlohu a na zadnú obálku vytlačil hlúposti – veľkými písmenami sa tam píše, že malý Joshua bol nakazený vírusom HIV (pre istotu sa to ešte raz zopakuje o pár riadkov nižšíe), ale v knihe sa niekoľkokrát zdôrazňuje, že Josh nikdy HIV and AIDS nemal. Divné, že si takú veľkú chybu nikto nevšimol. Je to už len posledný kôl do rakvy, pretože hoci mala kniha veľký potenciál, nakoniec ostalo len obrovské sklamanie. V texte je príliš veľa autorských skratiek a prekvapujúcich začiatočníckych chýb. Dej je predvídateľný a neprináša nič nové okrem slabučkého záblesku v tme v poslednej kapitole. Čakala som omnoho viac od takého oceňovaného autora, akým je Simmons. Ak hľadáte oddychové čítanie s napätím, akciou, trochou záhadnej atmosféry a neprekážajú vám upíri, tak sa vám kniha môže páčiť. Pre náročných čitateľov, ktorí navyše viac vnímajú aj technickú stránku textu, pravdepodobne kniha z hlbokého priemeru nevyskočí. Rozprávačskému štýlu Kinga Děti noci nesiahali ani po päty. ‘Salem’s Lot zostáva u mňa naďalej číslo jedna.
