Pri dielach písaných pre jednu až dve generácie predo mnou sa často musím vnútorne prenastaviť. Predstaviť si svet, spoločenské pomery, ekonomickú situáciu či prostredie, pre ktoré bola kniha písaná.
V prípade Dňa trifidov od Johna Wyndhama (1951), som sa ponoril do povojnových rokov a spomenul na film Návrat do budúcnosti. Ľudia v tých časoch rozmýšľali inak, komunikovali inak a hlavne aj samotný prístup k literatúre bol diametrálne odlišný od toho dnešného.
Zasadenie a zápletka
Obálka aj referencie od známych vo mne evokovali brutálnu nádielku akcie a drsných, ba až hororových scén. Toto prednastavenie som však musel náležite skorigovať hneď po pár stranách. Až som sa pousmial, aký som bol nainvý.
Wyndam vytvára svet, ktorý postihla náhla katastrofa. Nešlo však o fyzickú deštrukciu, ale dômyselne prepracovaný koncept, pri ktorom ľudstvo, až na pár jedincov, stratí zrak. Málokto by sa zamýšľal nad takýmto scenárom, no svet päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, keď rozvoj biologických a jadrových zbraní rástol exponenciálne, bol pre ľudí desivý.
A práve šok z apokalypsy, ktorá útočila viac na morálku a priority jednotlivca, je oporným bodom príbehu.
V Londýne sa tak ponevierajú po uliciach davy slepých ľudí a pár jedincov, ktorí netušia, čo čaká svet zajtrajška. Nejde tak o nič iné, ako o postoj postáv voči ľudstvu a samým sebe. Pomôcť slabším alebo sa sebecky otočiť chrbtom a zachrániť svoj vlastný zadok.
Ukážková forma pre post-apokalyptickú literatúru.
Hlavný hrdina, z pozície rozprávača tak prechádza cez hodnotový teror, skúšky spoločenskej morálky, alebo pokusy o znovuvzkriesenie nádeje pre ľudstvo.
Reštart civilizácie
Hlavný hrdina príbehu, Bill Masen, čelí od kritického momentu reštartu dejín (spomínané oslepenie populácie) mnohým dilemám. Wyndham ho, spolu s vedľajšími postavami, stavia pred rôzne modely spoločnosti, ktoré majú zachrániť ľudský rod.
Čitateľ sa tak stretáva sa pokusom o humanitárnu spoločnosť, ktorú Bill odsudzuje k záhube, spoločnosť zberačov a lovcov, ktorá sa prirodzene rozpadá, alebo pokus o návrat feudalizmu.
Aby som neopomenul trifidov, tento druh mäsožravej rastliny hrá v knihe takisto dôležitú úlohu. Trifidi sú vykreslení ako dravci na vrchole potravinového reťazca, proti ktorým nemá človek v obmedzených podmienkach šancu zvíťaziť. Zaujímavý je takisto filozofický postoj Wyndhama ku inteligencii týchto rastlín. Nepriamo naznačuje, že sú schopné inteligentnej komunikácie, no takisto podvedome podsúva čitateľovi myšlienku, že stoja za samotným koncom ľudskej dominancie na Zemi.
A práve Bill je vnímaný ako jeden z mála preživších ľudí, ktorí rozumejú nebezpečenstvu existencie trifidov, ich motiváciám, v súvislosti s vývojom ľudskej spoločnosti.
Zaujímavý je okrem iného pohľad na civilizačné choroby, ktoré autor šikovne vsunul do príbehu a dodali mu tak nepríjemne realistický podtón.
Summa Summarum
Deň trifidov je určite nadčasové dielo. V rokoch, keď bola kniha napísaná, musela bežnému čitateľovi slúžiť ako príručka prežitia v post-apokalyptickom svete. O to desivejšie musel na vtedajších ľudí pôsobiť opísaný proces úpadku ľudstva a nemohúcnosť jednotlivca.
Dnešnému čitateľovi však môže prísť dielo jemne zastarané a neaktuálne. Ani nie preto, že by šlo o neoriginálnu tému, to vôbec. Gro textu sa totižto venuje práve návodu na prežitie, a tým sa už naša civilizácia, ošľahaná Kubánskou krízou, vojnou vo Vietname, Afganistane alebo najnovšie aj na Ukrajine, obrnila možnosťou katastrofickej udalosti dostatočne. Popri tom bolo napísaných niekoľko diel, ktoré sa tejto téme venujú živšie a s dobovým kontextom.
Každopadné je to ale podarený kúsok, ktorý objektívne má svoje miesto v zozname klasík. Aj keď už nemusí zapôsobiť ako kedysi, je dobré si ho prečítať.
Pridávam takisto link na skoršiu recenziu od Bašky.
