Dcery panství Foxcote (The Glass House)
Rita Murphyová, vďaka svojej výške prezývaná Veľká Rita, dostane prácu opatrovateľky v zámožnej londýnskej rodine. Svoju novú prácu si užíva – deti Hera a Teddy ju zbožňujú a ich ...
Rita Murphyová, vďaka svojej výške prezývaná Veľká Rita, dostane prácu opatrovateľky v zámožnej londýnskej rodine. Svoju novú prácu si užíva – deti Hera a Teddy ju zbožňujú a ich rodičia sa k nej správajú slušne. Dúfa, že pre rodinu bude pracovať dlho a že si našetrí na skromný byt. Po niekoľkých mesiacoch však prichádza zlom. V rodine sa narodí tretie dieťa, no bábätko neprežije. Jeannie, pani domu, začne trpieť depresiami, a tak ju manžel s deťmi aj Ritou pošle na leto do starého sídla Foxcote uprostred lesov. Ťaživá atmosféra sa uvoľní, keď Hera nájde v lese opustené bábätko. Šťastie rodiny však nepotrvá dlho – v lese sa totiž nájde mŕtvola ich rodinného priateľa. A medzitým v súčasnom Londýne sa Sylvie, Ritina dcéra, odsťahuje od manžela a popri nečakaných problémoch svojej vlastnej dospievajúcej dcéry začína odhaľovať tajomstvá minulosti Veľkej Rity a rodiny Harringtonovcov.
Po veľmi dlhej dobe som sa pustila do knihy, ktorá nemala jediný fantasy alebo sci-fi prvok. Bol to príjemný oddych od týchto žánrov. Knihu som už párkrát videla na instagrame, ale nepoznala som autorku a nemala som ani predstavu o deji – pustila som sa do čítania, pretože mi kniha pristála v e-knižnici na knihydobrovsky. Prepoklada som, že to bude buď niečo historické, alebo triler/detektívka. Napokon to nebolo ani jedno z toho, a zároveň má kniha z každého žánru niečo.
V knihe sa striedali pohľady Rity, Hery Harringtonovej a Ritinej dcéry Sylvie. Kapitoly mali ideálnu dĺžku; autorka ich zbytočne nenaťahovala, ale neboli ani extrémne krátke. Okrem toho boli vždy výborne ukončené – načrtli vždy nejakú novú otázku alebo záhadu, takže som bola nútená čítať ďalej. S prehľadom som nemala najmenší problém, pretože ženské hrdinky boli také odlišné, že som sa vždy ľahko naladila na novú kapitolu. Trochu som sa obávala toho, že kniha skĺzne do nejakej lacnej vyvražďovačky alebo čistej krimi (nie sú to moje obľúbené žánre), no autorka udržala pekný balans a napísala príbeh o obyčajných ľuďoch a ich rodinných problémoch či psychických traumách. Palec hore!
Samotné postavy boli nádherne realistické a každá musela prijať ťažké morálne rozhodnutia. Postava Jeannie, bohatej manželky, bola najkontroverznejšia. Očividne skrývala v sebe veľa nespokojnosti a smútku, ale ako matka som nedokázala pochopiť jej náhly chlad k obom deťom. Nedokážem si predstaviť, aká je to bolesť prísť o práve narodené bábätko, no práve kvôli tomu by som hľadala na jej mieste útechu v dvoch zdravých deťoch. Jej toxický vzťah s Donom bol veľmi zvláštny a stále mám v hlavne veľa otáznikov. A hlavne to, ako mohla takého primitívneho hulváta trpieť vo svojej blízkosti a ešte mu zveriť vlastné deti. Ešteže na konci nezaváhala a podporila svoje dieťa. Tým si to u mňa trochu vyžehlila.
Keď už píšem o matke, nejde mi nespomenúť aj ďalšiu z knihy – Sylvie. Práve k nej sa viaže jediná moja väčšia výčitka. [su_spoiler title=”spoiler” style=”fancy” icon=”arrow-circle-2″]To, že je jej dcéra tehotná, mi bolo jasné okamžite, ako Annie prišla na scénu. Všetky príznaky o tom doslova kričali. Tak ako je možné, že to Sylvie nevidela? Na to, že mala jediné dieťa, bola prekvapivo zahľadená do seba. A potom jej reakcia: hneď, ako sa to Sylvie dozvedela, začala aicky predpokladať, že Annie pôjde na potrat. Ani sa o tom s ňou nesnažila porozprávať a spýtať sa jej, čo chce. Brala to ako hotovú vec, a potom bola prekvapená, keď jej Annie povedala, že potrat nebude. Veľmi zvláštny prístup. Viac ju trápilo to, že bude mladá babka, ako to, že jej dcéra potrebuje najväčšiu psychickú podporu v živote. [/su_spoiler]Je to snáď syndróm paničiek z veľkomesta? Problém modernej doby, že aj matka kladie samu seba v takejto vážnej situácii pred svoje dieťa? Odvtedy som voči nej cítila nevraživosť.
Ako sa kniha blíži ku koncu, jednotlivé dejové línie sa prepájajú a začnú vytvárať celistvý obraz. Všetky detaily sa mi vďaka autorkiným indíciám podarilo napokon odhaliť, ale cesta k záveru ma veľmi bavila. Možno sa niekomu bude zdať koniec knihy príliš „happy“, ale v podstate mi to neprekážalo, pretože autorka mala všetko premyslené a rozhodnutia postáv mali zmysel a boli podporené akceptovateľnými argumentmi. Bolo to uveriteľné, sympatické a výborne sa to čítalo. Odporúčam ako oddychové čítanie.
