Dcéra zimy
Ako sa smrtka dostala až pod Pražský orloj? Príbeh sestier Moreny a Vesny ma príliš nenadchol. Mal potenciál, no nanešťastie nebol naplnený.
Slovenská autorka Vladimíra Šebová prišla, aby nám ukázala svet, aký pozná len málokto z nás, hoci je súčasťou našej histórie. Slovanská mytológia je pre mnohých záhadou a nevedia o nej ani zďaleka toľko ako napríklad o gréckej, či severskej, no práve vďaka sérii, začínajúcej Dcérou zimy, sa o nej môžeme dozvedieť viac.
Na prvej a poslednej dvojstrane sa nachádza nádherná mapka Javu, teda sveta živých a miest, ktoré sú dôležitou súčasťou života a cesty našich postáv.
Prirodzene, nejde o nijakú encyklopédiu dávno zabudnutých bohov a bohýň, no v jej prvej knihe sa stretávame s Morenou – bohyňou zimy a smrti, Vesnou – bohyňou jari, života a mladosti a napokon aj s Velesom – bohom smrti a pánom podsvetia, známeho aj ako Nav.
Prvé dve postavy nás sprevádzajú dejom ako dve sestry, ktoré sú ako dva protiklady. Čierna a biela. Srdce a rozum. Život a smrť. Líšia sa od seba nielen výzorom, ale aj povahami. Zatiaľ čo Vesna predstavuje žiariace slniečko s večne dobrou náladou, uvažujúce prevažne srdcom, Morena je opatrnejšia a dáva si pozor na všetkých a všetko okolo nej a jej milovanej sestry.
Veľká časť knihy je rozdelená do dvoch časových úsekov, ktoré sa striedajú. Roky 1187 a 1775 nám ukazujú rôzne periódy ich života a ukazujú príbeh, ako sa z dvoch obyčajných smrteľníčok stali bohyne. Vesna sa narodí a ako sedemnásťročná zomrie v najkrajší deň svojho života. Morena je nesmrteľná a každých sedemnásť rokov sa ju pokúša zachrániť a zbaviť kliatby, ktorá na ne bola uvalená v dávnej minulosti a o ktorej sa postupom času dozvieme viac. Trochu mi prekážali flashbacky, pretože keď som si knihu po dočítaní spätne prelistovala, mala som pocit, že príbeh by dával zmysel aj v chronologickom poradí, no autorka si zvolila túto variantu, a tak som sa cez ňu musela nejako prekúsnuť.
Príbeh ako taký som si naozaj užila, hoci po perfektnom prológu nasledovalo pár kapitol, v ktorých sa dve hlavné postavy iba rozprávali o všetkom a ničom zároveň, no tie boli potrebné, aby sme sa lepšie oboznámili s už spomínanou kliatbou a povahami oboch dievčat. Neskôr to ale začalo naberať na obrátkach a finálne plot twisty boli naozaj úžasné.
Morenu a Vesnu sprevádzali ďalšie postavy ako napríklad Jadwiga, Andrei, Milton, Erik a princ Ivan. Niektorí s nimi pobudli dlhšie, iní iba niekoľko kapitol, a keď naplnili svoj osud tým, čo bolo potrebné, vzdialili sa od našich hlavných predstaviteliek. Navzájom sa všetci krásne dopĺňali a závisle jeden od druhého viedli k vytvoreniu prítomnosti, ktorú som spoznala v posledných kapitolách.
V priebehu deja sme sa mohli zoznámiť s rôznymi mýtickými bytosťami, o ktorých existencii som nemala ani tušenie. Keď lesné víly spievajú, nie je dobré nasledovať ich hlas, pretože nikdy nevieme, či nás chcú priviesť k pokladu alebo odviesť k Velesovi do podsvetia.
Ďalšia vec, ktorá mne osobne chýbala, a preto ju vytýkam, je nedostatok opisov Moreninho vnútra. Ako sa asi cítila, keď prišla o dôležitú osobu jej smrteľného života? Aké pre ňu bolo, keď sa ukrývala pred svetom, aby svojej sestre zaručila lepší život? V roku 1775 som ani nečakala, že by sa k tejto udalosti mohla vrátiť, pretože ubehlo priveľa času, no prinajmenšom v čase, keď sa ukrývala pri čarodejnici, sa občas mohla hnevať.
Každopádne, ako som už povedala, príbeh samotný naozaj nebol zlý, hoci mi v ňom osobne prekážalo hneď niekoľko vecí. Kapitoly často končili bez vysvetlenia a skôr pripomínali poslednú vetu vo filme predtým, ako sa spustí nekonečná reklama. Dúfala som, že o pár strán sa o všetkom dozviem, lenže niekedy trvalo viac ako len pár strán, kým sa postavy rozhodli čitateľov oboznámiť so svojím konaním.
Napriek pár nedostatkom som na túto sériu nezanevrela a moju zbierku už nejaký čas tvorí jej pokračovanie, ktoré sa mi naozaj páčilo a určite sa k nim pridá aj tretia kniha Piesne troch svetov. Jav, Nav a Prav nám ešte majú čo ponúknuť a ja sa teším na objavenie všetkého nepoznaného.
