Keď čítate veľkých autorov, nezaujme vás len ich rukopis, ale aj vrstvy, ktoré nechávajú cez riadky nabaľovať na čitateľa. Cesta je moja prvá kniha, ktorú som sa od nedávno zosnulého Cormaca McCarthyho odvážil čítať. Rovnomenný film, z roku 2009, vo mne zanechal silné pocity a premýšľal som, či mi môže dať kniha niečo naviac.
Až keď som sa ponoril do deja, myšlienok, filozofií, atmosféry a premýšľal nad holou existenciou, musel som pokývať hlavou. McCarthy bol pán spisovateľ a literárny pojem.
Post-apokalyptická cesta za neznámom
Poďme od začiatku. McCarthy zasadil dej svojho príbehu do bezútešného sveta. Nefunguje v ňom totiž vôbec nič a akýkoľvek náznak civilizácie je razom zotretý zo stola. Svet skončil a hlavní hrdinovia sa ocitajú v prostredí všadeprítomnej deštrukcie, ktorá je čitateľovi podsúvaná v nepríjemnej intenzite.
Nevieme, čo presne stojí za katastrofou, po ktorej prišli ničivé požiare, smrť celej fauny a flóry, no po svete sa aj naďalej pohybuje iba menšia skupinka ľudí.
Už len ten nádych sveta, ktorý nemá budúcnosť, je taký dokonalý, že kniha pôsobí doslova ako terapeutické dielo. Vo svojej podstate depresívne, no pri hlbšom sondovaní upokojuje a prenáša mysle hrdinov na stránky knihy ako na tanieri.
Kam vedie cesta? To je nevyslovená otázka, na ktorú hľadá odpoveď nielen hlavný hrdina, ale aj čítajúci.
Otec a syn
Hlavnými protagonistami príbehu sú bezmenní otec a syn. Otec spomína na život, ktorí jeho syn nikdy nezažil. Utešuje sa v myšlienke, že možno raz práve jeho syn prinesie nádej a znovuzrodenie, ktoré Zem tak potrebuje.
Ich cesta je kruto realistická. Nič nedostávajú zadarmo. Jediné zásoby jedál sú už len niekoľkoročné neotvorené konzervy, ktoré nájsť je skutočné umenie. Potrava je komodita číslo jeden. Vo svete stále prežili skupiny ľudí. Niektorých zviedol živočíšny kanibalizmus na tie najtemnejšie chodníčky, iní sa v márnej snahe stále snažia držať svojich morálnych zásad spred kolapsu civilizácie.
Hlavní hrdinovia sú však ostražití. Neveria nikomu a ničomu. Premýšľajú nad človekom ako takým. Ako je schopný zrady a zákerností. Ako s úsmevom na ústach klame a zabíja svoj druh.
Vo všetkej tej pochmúrnosti sa čitateľovi podsúvajú existenčné filozofické otázky. Má zmysel ešte žiť vo svete, ktorý nemá budúcnosť? Existuje Boh a ak áno, prečo dopustil niečo také strašné?
Musím priznať, že s vierou pracuje McCarthy opatrne a umne. Sprostredkúva ju v súvislosti so situáciami, ktoré priamo evokujú otázky nadprirodzena.
A keď už niet svetla, ktoré by osvetlilo mŕtvy svet, môže prísť nádej. Nekonkrétna, bez jasného vyvrcholenia, ale predsa len to je nádej.
Summa Summarum
Niet divu, že za Cestu získal Cormac McCarthy v roku 2007 Pulitzerovu cenu. Je to výnimočné dielo, ktoré sa nebojí preraziť tabu temnoty ľudského ducha a existencialistických otázok. Ako post-apokalyptické dielo ma nútilo premýšľať nad otázkou Čo ak… ?. Práve absencia akýchkoľvek fantastických prvkov dáva knihe tú správnu atmosféru.
Je to jedno z diel, ktoré by si mal raz prečítať každý z nás. Uvedomiť si krehkosť života, spochybniť samozrejmosť všedných vecí a popremýšľať nad zmyslom existencie.
