Atlasova šestka (The Atlas Six)
(Spoločné čítanie s Lord of Books - jej recenziu si môžete prečítať tu.) Šesť údajne najmocnejších mladých mágov príjme ponuku tajomného Spoločenstva, aby strávili rok v Alexandrijskej ...
(Spoločné čítanie s Lord of Books – jej recenziu si môžete prečítať tu.)
Šesť údajne najmocnejších mladých mágov príjme ponuku tajomného Spoločenstva, aby strávili rok v Alexandrijskej knižnici a rozvíjali svoje schopnosti. Šestica pochádza z rôznych spoločenských vrstiev a spolupráca nebude jednoduchá. V izolácii pred svetom objavujú netušené možnosti svojej magickej moci. Jeden z nich musí byť po prvom roku vylúčený. Prístup do knižnice bude treba totiž tvrdo zaplatiť.
Toto je ďalšia z kategórie kníh furt-mi-vyskakuje-na-instagrame-tak-prečítam. Mám rada tento koncept, kedy sa kniha točí okolo štúdia a postupne sa odhaľujú zásadné veci. Povedala som si však, že nebudem mať prehnané očakávania. Internetom vyhajpované knihy ma zvyknú skôr sklamať, ako nadchnúť.
Hneď na úvod poviem, že kniha nie je jednoduché fantasy, a to z dvoch dôvodov. Tým prvým je, že sa v rozprávaní strieda všetkých šesť postáv – niektoré z nich dostanú neporovnateľne viac priestoru, ale nájdete tam všetky. To nemusí sadnúť každému, ale našťastie sú postavy dosť odlišné, takže sa dá udržať prehľad. Len škoda, že sa Tristan a Reina, ktorí boli pre mňa najzaujímavejší, dostali k slovu najmenej. Druhý dôvod sa týka techniky rozprávania, resp. autorského štýlu. Čítala som slovenský preklad a budem vychádzať z predpokladu, že sa prekladateľka snažila zachovať čo najviac prvkov a štruktúr z originálneho textu, tak ako by to vlastne malo byť. Výsledkom boli zbytočne prekombinované súvetia a mätúce vety (hlavne pri opisoch), ktoré už také museli byť aj v anglickej verzii. (Pripomínam, že je to môj predpoklad na základe vlastných skúseností.) Aby toho nebolo málo, autorka skáče z jednej scény na druhú bez nejakého grafického odlíšenia. Kapitola častokrát začína tak, že logicky nadväzuje na predchádzajúcu, lenže po pár úvodných odsekoch sa zrazu stočí do minulosti, aby tam zotrvala celé strany, a napokon sa vráti na začiatok kapitoly, aby nadviazala na „knižnú súčasnosť“. Rozumiem zámeru autorky – chcela dodať lepšie pozadie a vysvetlenie tomu, čo sa v knihe dialo a čím si postavy prechádzali, lenže spôsob, akým to spravila, sa mi zdal ťažkopádny. Možno by stačilo len oddeliť minulosť prázdnym riadkom alebo grafickým oddeľovačom, ako sú hviezdičky. A niektoré súvetia možno potrebovali viac učesať aj v origináli.
Ďalšia vec, ktorá mi výrazne prekážala, bolo (ne)dávkovanie informácií. Blaková veľa vecí spomenie a hovorí o nich tak, ako keby ich čitateľ poznal a vedel presne, čo autorka myslí. Akoby sme jej univerzum dokonale poznali; to však nie je pravda a občas ma to frustrovalo. Veci, ktoré vyžadovali aspoň vetu-dve na ujasnenie, vysvetlené neboli, zatiaľ čo sa autorka niekedy točila v kruhu a zbytočne obkecávala to, čo ma ako čitateľa nezaujímalo, lebo to nemalo výraznejší dopad na dej. Napríklad, neviem ako ostatní čitatelia, ale ja som nepochopila vzťah medzi Nicom a Gideonom. Vôbec netuším, prečo Nico trpel takým spasiteľským syndrómom a bol doslova posadnútý tým, aby Gideona uchránil pred jeho matkou. Chýbal mi tam uveriteľný motív. Celé to bolo v štýle „je to tak a basta.“ Snáď to znamená, že sa pokračovaní dozvieme viac.
Pravidelne v knihe vyskočilo nejaké to klišé/trópy: pubertálne dohadovanie sa medzi Libby a Nicom; Atlasov čistokrvný americký marketing („nemôžem vám nič dopredu povedať; ak sa chcete dozvieť viac, musíte prijať ponuku“); partička čerstvých absolventov univerzít a v podstate office krysy bez problémov hneď na začiatku zlikvidujú útok najlepších svetových tajných služieb (jasnééé; nejako ich predsa musíme donútiť spolupracovať, že?); a samozrejme, po pár mesiacoch štúdia ich moc narastie tak, že sa z nich stávajú prakticky bohovia v zácviku. No, aspoň že to už neboli tínedžeri…
To, čo bolo v knihe spracované celkom dobre, boli náročné morálne rozhodnutia, ktorým museli hlavní hrdinovia čeliť. Niektorí boli už od začiatku rozhodnutí ísť si svoje, ďalší museli zisťovať, kým vlastne chcú byť a čo všetko dokážu akceptovať. Postavy sa postupne trochu spoznali a oceňujem, že autorka nešla očakávanou cestou a nespravila z nich partiu, ktorá drží pri sebe za každých okolností. Hrdinovia musia kalkulovať, vytvárať spojenectvá a pritom nezabúdať na svoje vlastné ciele. Vzájomné sympatie a antipatie to prirodzene komplikujú. Tento aspekt knihy bol to, čo ma udržalo pri čítaní. Dobrý bol aj záver, kedy sa ujasnilo, o čo niektorým ide. Tu autorka trochu prekvapila a dávam palec hore. Posledná asi štvrtina knihy frčala dobre a vďaka nej a záveru si rada prečítam aj pokračovanie.
V knihe je niekoľko krásnych ilustrácií hlavných hrdinov, z ktorých som bola nadšená. Vždy sa teším ako dieťa, keď takýto bonus v knihe nájdem. Škoda, že ich nebolo viac. K autorkinmu štýlu ešte dodám, že sa mi občasná irónia páčila a pokojne mohla ešte trochu pridať. No a ako teda knihu zhodnotiť? Rozhodne ma neohúrila, ale zase to nebola ani tragédia. Keby mala ľahší, plynulejší rozprávačský štýl, určite by som sa do nej začítala lepšie. Z hľadiska príbehu priemer, no spracovanie morálnych rozhodnutí a vývoj niektorých postáv potešili. Za mňa teda jemný nadpriemer. Odporúčam čitateľom, ktorí ocenia viac filozofovania a premýšľania na úkor akcie.
Tip na inú fantasy knihu rozprávanú z pohľadu viacerých postáv:
Převorství u pomerančovníku je oslavou silných a chytrých žien
