Království obávaných
(Recenzia prezrádza dôležité prvky deja.) Sériu Kráľovstva hriešnych som dočítala a môžem povedať len jedno: konečne. Toto čítanie bolo veľmi vyčerpávajúce a hneď na úvod tvrdo ...
(Recenzia prezrádza dôležité prvky deja.)
Sériu Kráľovstva hriešnych som dočítala a môžem povedať len jedno: konečne. Toto čítanie bolo veľmi vyčerpávajúce a hneď na úvod tvrdo poviem, že som už celé roky nečítala takú zbabranú sériu, ako bola táto. Najprv to vyzeralo vážne sľubne, ale kvalita úplne všetkých príbehových prvkov išla rýchlo dole. Druhý diel bol nevýrazný, nedialo sa v ňom skoro nič. Záverečný diel bol oproti nemu priam nadupaný akciou a smutné je, že si isto získa mnoho nekritických čitateľov, hoci bol poskladaný strašne. Prvé betareadingy som mladým začínajúcim autorkám robila pred mnohými rokmi – stačilo im venovať pár minút času, upozorniť na najočividnejšie chyby a behom niekoľkých kapitol sa zlepšili tak úžasne, že ich vtedajšie príbehy boli na vyššej úrovni ako toto, čo nesie nálepku New York Times Bestseller.
No ale späť k záverečnému dielu trilógie. Zisťujeme, že Vittoria vôbec nie je taká mŕtva, ako sme si mysleli. Autorka konečne odhaľuje, kým obe dvojčatá naozaj sú a aké sú ich schopnosti. Medzi sestrami však vládne nevraživosť a napätie zvýši aj princ Avaro, ktorý Vittoriu obviní z toho, že zavraždila jeho najlepšiu veliteľku. Emilia musí odhaliť pravdu za tým zločinom, potom musí zistiť, ako zlomí kliatbu svojho manžela, a okrem toho ju čaká korunovácia na kráľovnú pekla. A to všetko musí zvládnuť medzi neustálymi erotickými výstrelkami.
Pristavím sa zase pri postave Emilie. V predchádzajúcich dvoch recenziách som autorke vyčítala, že nezvládla jej psychologizáciu, že zabudla, z akého prostredia jej postava pochádza a aký má vek. Vzhľadom na skutočnosti odhalené v tretej knihe budú mnohí vravieť, že „aha, už je to jasné, už vieme, prečo sa Emilia tak správa!“ Pretože – spoiler – je to nesmierne stará pomstychtivá a nebezpečná bytosť s monštruóznymi schopnosťami. – koniec spoileru – Ja naopak tvrdím, že hoci sa nejaké detaily vyjasnili, stále jej prerod nedáva zmysel. Na začiatku máme istú postavu, ktorá sa v jednej chvíli premenila na povahovo celkom inú postavu, a rýchlosť tej zmeny nesedí ani po autorkinom vysvetlení jej minulosti. Emilia sa nad sebou vôbec nezamýšľa, vôbec nerieši, či jej postup a správanie sú v poriadku. Nedotiahnuté.
Zo spôsobu jej dedkukovania a získavania informácií stále žasnem. Napríklad, Vittoria sa zjaví prvýkrát a Emiliin mozog na to: „Moja sestra je živá a zdravá.“ Ehm, ono to akosi nesedí s tým, čo sme čítali o niekoľkosto strán skôr. Prečo ju to nezarazí? Prečo nepremýšľa, čo sa deje a ako sa to všetko stalo a čo to znamená? Len to príjme ako fakt a nerieši. Ich vzťah je navyše celý na smiech. V celej knihe sa striedajú len dva typy scén: v jednej sa nenávidia, že by boli schopné sa navzájom zabiť, a v tej druhej si pomaly plačú od samej lásky na ramene. Úplná telenovela. Toto autorke fakt nevyšlo.
Emilia je veľmi nestabilná a nevyrovnaná. Až do takej miery, že by som jej nasadila psychiatrické lieky. Polovicu knihy tvorí jej neustále nariekanie a ľutovanie sa:
- „ … Bola som unavená z bojovania toľkých bitiek, ako emočne, tak fyzicky.“ – Z akých bitiek, prosím vás? To myslí až tú jednu jedinú, v ktorej prakticky iba pohla rukou? Alebo všetky scény, v ktorých na seba s Irom skočili? Všetku jej stupídnu aroganciu? Žila si v prepychu ako najväčšia panička a nemusela sa o nič starať. Tak z čoho je unavená? Nech si skúsi jeden môj bežný deň ženy s deťmi a dvoma prácami a potom spozná význam skutočného vyčerpania.
- „Všetci, ktorých som milovala, kto mali tú smolu, že ma stretli, trpeli.“ – Potvrdzujem. Ja som v tej druhej skupine a pri čítaní som vážne neustále trpela.
- „Osud má stále zráža na kolená… tak strašne trpím… môj svet je živá nočná mora… bla… bla… bla…“ – Tak si to zrhňme: má bohatého muža, ktorý je stelesnený sex a stará sa o ňu ako o poklad. Nemusí pracovať. Má kuchára. Handier tisíce. Mágiu. Jej sestra nie je mŕtva. Nemá žiadne povinnosti a záväzky sú len pro forma. Tak aké utrpenie? Tieto kecy sú výsmechom každému človeku, ktorý zažil skutočne ťažké chvíle.
A po takýchto „emotívnych“ momentoch ide vraždiť čarodejky a démonov. A netrápi ju to ani trochu. Celkovo sú vraždenie aj sex v sérii bezducho glorifikované. Nič sa nevyrieši rozhovorom v pokoji. Buď sa zabíja, hrozí zabitím, alebo sa používa sex v každej predstaviteľnej forme. Problém je, že nič z toho nebolo dostatočne opodstatnené. Konanie postáv je ťažko uveriteľné a rýchlo začne liezť na nervy.
Dialógy stále nie sú dostatočne prepracované. Dávam plus za to, že Emilia a Ira začali spolu aspoň občas normálnejšie komunikovať, ale všetko ostatné je slabé. Vittoria namiesto zdieľania informácií so sestrou hovorí samé záhadné kecy a opakuje otrasnú frázu „svoje dôvody ti nepoviem, budeš mi musieť veriť.“ Úplným vrcholom je scéna, kedy vlkolak Domenico cestou za sestrou začne Emilii rozprávať múdrosti typu „ži v prítomnosti, len tak budeš šťastná.“ Môj dekel v tej chvíli oficiálne zmizol kdesi za Plutom. Nádherný príklad knižného marketingu v praxi: „Daj tam nejaké to múdro, nech dojmeme pár dievčat.“ Čo na tom, že to nedáva zmysel, lebo vlkolak je jej nepriateľ a vôbec sa poriadne nepoznajú. Hlavne, že si agentka odškrtne ďalšiu položku na zozname.
Zrhnuté a podčiarknuté, tretí diel, hoci sa tvári dynamickejšie a akčnejšie ako predchádzajúci, je len zlepenec miliónkrát čítaných scén, ktorý ani v jednej pasáži poriadne nefunguje. Telenovelové drámy striedané s vraždením a sexom – to je najpresnejší opis nielen Kráľovstva obávaných, ale aj celej tejto série. Neodporúčam, pre mňa najslabšia séria za minimálne desať rokov.
PS: Upír, ktorý sa volá Blade? To všetky ostatné mená došli…?
