Mária Hanúsková je druhou autorkou, ktorej sa podarilo prebojovať do finále Ceny Fantázie. Jej hororová poviedka Gumák síce neskončila prvá po internetovom hlasovaní, ale získala ďalšie ceny. Tak ako ostatní finalisti, aj Majka prezradila, ako poviedka vznikla a čo ju inšpirovalo. Okrem toho sa dozviete, ako ju živí písanie, komu vďačí za to, že sa vôbec píše, a akému bojovému umeniu sa venuje. A veľa ďalších zaujímavostí.
V tohtoročnej Martinus Cene Fantázia ste sa so svojou poviedkou Gumák dostali medzi päť finalistov a v internetovom hlasovaní Vaša poviedka obsadila 3. miesto, získla Cenu Poroty aj Cenu Béla. Blahoželám Vám k úspechu! Aké boli Vaše očakávania, keď ste posielali poviedku do súťaže?
V prvom rade ďakujem za gratulácie. Mojím primárnym cieľom bolo dostať spätnú väzbu na svoju poviedku, keďže si píšem skôr „do šuflíka”. Nečakala som, že sa niekde umiestnim, ani že vôbec niečo vyhrám, budem sedieť na pódiu v rámci besedy s finalistami a držať v ruke mikrofón. Viem, že literárne súťaže sú do istej miery subjektívne a čo ocení jeden, druhému naopak nesadne. Nemyslela som si, že môj psychologický horor bude atraktívny do takej miery, že sa niekde umiestni. Síce som dostávala pozitívnu spätnú väzbu od známych aj neznámych, nemala som však dojem, že sa jedná o atraktívnu tému a ľahké čítanie, ktoré by si človek len tak vo voľnom čase otvoril. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som ovešaná cenami odchádzala domov, a ešte hodnú chvíľu nemohla vstrebať, čo sa vlastne stalo.
Aká bola Vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že ste sa dostali medzi finalistov Ceny Fantázie?
Keďže bývam v Brne a nečakala som, že sa niekde umiestnim, zostala som doma, trávila sobotu normálne ako každý víkend. Až neskoro večer som si spomenula, že prebiehalo vyhlasovanie finalistov. Našla som si stránku Ceny Fantázie na Facebooku a pretočila záznam prenosu na finalistov Ceny Béla, teda hororovej kategórie, do ktorej som poviedku poslala. S hororovou poviedkou súťažila aj moja sestra, takže som sa primárne išla pozrieť, či sa (opäť) umiestni medzi finalistami. A skutočne, najprv vyhlásili jej meno, načo som začala nadšene jasať, a následne aj moje. To už som sedela na gauči s neveriacim pohľadom. Musím priznať, že po vyhlásení finalistov Ceny Béla som prenos vypla a tešila sa, že minimálne budem v zbierke Fantázia ako finalista hororu. Asi až po pol hodine/hodine som si opäť našla záznam prenosu; chcela som vedieť, či medzi finalistami Ceny Fantázie bude niekto známy. A ono hneď prvé meno, ktoré vyhlásili, bolo to moje. 🙂 Vtedy som sa nezmohla na slovo. Bude to znieť ako klišé, ale naozaj som bola veľmi prekvapená. Síce viem, že píšem dobre, ale i tak ma tešilo, že ľudia, ktorí pracujú v odbore, moju poviedku ocenili až takto kladne.
A po troch dňoch, kedy trocha opadlo nadšenie a vzrušenie, sa dostavila hrôza. 🙂 Som introvert, a predstava, že budem stáť pred ľuďmi na pódiu a niečo hovoriť do mikrofónu, sa stala mojím najväčším hororom. 🙂
Povedzte nám niečo bližšie k poviedke – čo Vás inšpirovalo k jej napísaniu? Ako vznikala?
Moja poviedka Gumák je psychologický horor o tom, že negatívne emócie a bolesť nezmiznú, ak ich ignorujeme – doženú nás a prejavia sa v omnoho škaredšej forme. Hlavná hrdinka vyrastala bez lásky a prijatia napriek tomu, že jej matka verila, že lásku prejavuje dostatočne. Každý rodič pracuje s tým, čo zažil vo vlastnom detstve, čím nevedome môže preniesť vlastné traumy na svoje deti. A pretože deti milujú svojich rodičov za každých okolností a berú ich za neomylné autority, veria, že to ony pochybili a sú zlé a nehodné lásky. Obvykle stoja pred dvomi možnosťami – buď poprú seba a svoje potreby, ale lásku rodiča nestratia, alebo budú autentické, ale lásku ohrozia. Súboj týchto dvoch základných potrieb dieťaťa prežila aj hlavná hrdinka a ako každé dieťa, aj ona si vybrala tú prvú možnosť. Ignorovala bolesť, ktorú jej matka spôsobila, pochovala ju hlboko v sebe – no tá nikdy nezmizla, naopak driemala a čakala, až ju napokon celú ovládla. Negatívne emócie a trauma sa v tomto prípade zhmotnili do podoby tieňa v kútiku oka, ktorý sa postupne zväčšoval a zaberal čoraz väčšie zorné pole – a bral hlavnej hrdinke kosti z tela, aby sa mohol pohybovať. 🙂 Čím bol bližšie a čím väčšie zorné pole zaberal, tým si hlavná hrdinka viac a viac spomínala na traumatické momenty z detstva a bolestivé manipulačné hry matky, ktoré boli emocionálnym týraním (ktoré si prežila väčšina detí).
K poviedke ma inšpirovala moja milovaná psychológia a články, keďže píšem o výchove, vnímaní detí a traume. Ale hlavne samotný život. Vidím okolo seba množstvo ľudí, ktorých výchova negatívne poznamenala, ale nechcú si to priznať. Kvôli tomu sa ani nemôžu v živote posunúť ďalej, dosiahnuť plný potenciál a šťastie, zharmonizovať svoje vzťahy. Rodičia sú stále tí bezchybní, dokonalí, pred ktorými by si nedovolili nesúhlasiť alebo prejaviť výčitku či hnev. Stále sú v pozícií toho dieťaťa, ktoré sa snaží získať ich pochvalu a uznanie, a tým aj pocit vlastnej hodnoty, že si zaslúži byť milované. Je to smutné, je to desivé, ale je to život.
Inšpiráciou číslo dva sú moje sny. 🙂 Zvyknem si písať, čo sa mi snívalo, keďže moje sny sú veľmi bujaré a častokrát desivé. A keď som hľadala námet na poviedku do Ceny Fantázie, našla som dva zápisy z minulých rokov – jeden bol tieň v kútiku oka a druhý entita, ktorá nám postupne berie kosti. Toto všetko som zmixovala a vznikol z toho psychologický horor Gumák. 🙂
Poviedka vznikala veľmi jednoducho. Nasadila som si slúchadlá, aby som nepočula okolné zvuky – kvôli mojej poruche pozornosti – a za dva dni som ju mala napísanú. Skutočne si nerobím srandu – písala som ju len dva dni. Hneď potom som ochorela, takže som si ju po sebe ani nestíhala prečítať, domyslieť detaily, opraviť ju – prosto som ju v horúčke poslala a išla spať. 🙂 Musím povedať, že ani sama som netušila, ako poviedka „vypáli”, ako skončí, čo sa bude diať a podobne. Mala som len myšlienku, ostatné sa vynáralo v mojom flow, tvorila som ďalšie a ďalšie scény priamo na mieste, tu a teraz, a sama som bola prekvapená, kam som sa dostala. 🙂 Poviedka si žila svojím životom, ja som ju len sprevádzala.
Zúčastnili ste sa aj predchádzajúcich ročníkov súťaže?
Myslím, že dvoch-troch ročníkov som sa zúčastnila určite. Išlo mi len o spätnú väzbu na moju tvorbu. Mám dojem, že už minulý ročník Ceny Fantázie som sa umiestnila v prvej dvadsiatke, čo ma potešilo, ešte viac mi však pomohla skvelá spätná väzba porotcov. Nikdy neplánujem dopredu, či sa zúčastním alebo nie, a inak tomu nebolo ani tento ročník. Povedala som si, že ak nič nevymyslím, nebudem to hrotiť. Prosto som si dva dni pred deadline-om sadla k počítaču a začala písať s tým, že ak nič nevznikne, tak to nechám tak. A ono vždy niečo vzniklo.
Umiestniť sa vysoko v takejto poviedkovej súťaži – to si vyžaduje roky písania. Kam až siahajú Vaše autorské začiatky?
Môžem povedať, že až do detstva. Prvý príbeh, ktorý som napísala, bol o súrodencoch-detektívoch. Mala som možno 10-12 rokov a doteraz ľutujem, že som si toto „dielo” neponechala. 🙂 V tínedžerskom veku som písala temné básne (pre dospievajúce hormóny klasika), a potom som s tým na pár rokov sekla. Dovtedy som sa za svoje diela hanbila a skoro nikomu ich neukazovala, dokonca ani nehovorila, že vôbec niečo píšem. Žila som v domnení, že nepíšem dobre, a bolo pár momentov v detstve, kedy som sa namiesto podpory stretla s veľmi negatívnymi reakciami – dospievajúcej to rozhodne na sebavedomí nepridá. Práve preto som prestala písať. Až na vysokej škole sme mali napísať seminárnu prácu do predmetu Pozitívní psychologie. Vybrala som si tému Šťastie a napísala som ju v podstate za chvíľu. Moja vtedajšia spolužiačka si so seminárkou nevedela rady a poprosila ma, či by som jej neposlala svoju prácu ako inšpiráciu. Po prečítaní sa ma spýtala, ako som takú skvelú seminárku dokázala z fleku napísať. Prekvapilo ma to. Respektíve ma prekvapilo, že niekomu nejde písať. Mne to šlo ako dýchanie, úplne prirodzene a ľahko. Vtedy som si uvedomila, že každý človek sa má v živote venovať práve tomu, čo mu ide ľahšie než ostatným. Zmyslom života je venovať sa aktivite, ktorú milujeme už ako deti, a táto láska nám vydržala až do dospelosti. Čo by si robil, kebyže nejde o peniaze? Tam sídli odpoveď. Tou mojou bolo písať. Na tomto mieste chcem poďakovať dotyčnej spolužiačke Aničke. 🙂 Chcem, aby vedela, že aj taký detail ako úprimná chvála niečej seminárky vás môže priviesť k myšlienke, ktorá vás nakoniec dostane až do zborníka. 🙂 Ďakujem, Aničko. 🙂
Trvalo mi to, samozrejme, ešte pár rokov, kým som sa odhodlala ísť si za svojím snom. Chcelo to ešte prejsť dvoma zamestnaniami v odporných korporátoch s ešte odpornejšími zamestnávateľmi. A tiež tvrdú prácu, prebíjanie sa, posielanie emailov s návrhmi článkov, prežiť odmietnutia a podobne. Bez obrovskej podpory môjho muža by som sa na to aj vykašľala, ale podržal ma a povzbudzoval, pretože vedel (možno skôr než ja), že práve toto ma urobí šťastnou. A tak sa aj stalo. 🙂 Od roku 2017 píšem články, čo mi pomohlo „vypísať sa”. Pravidelne píšem pre najmama.sk, diva.sk a časopis Dieťa, mám za sebou aj spolupráce s Moje psychologie, Vogue CS alebo časopisom Miminko. Najnovšia spolupráca je so slovenským hororovým časopisom Cháron a spustila som aj svoju sekciu na medium.seznam.cz Takže áno, je toho dosť. 🙂
Kde môžeme nájsť Vaše ďalšie poviedky? Sú dostupné, alebo zatiaľ píšete – ako sa vraví – „do šuflíka“?
Tým, že píšem každý deň články, moja potreba tvoriť je naplnená. Na vlastné poviedky mi nezostáva mnoho času a ak aj áno, tak to dopadne presne tak, ako som spomenula v jednej z predchádzajúcich odpovedí – mám ju napísanú za dva dni. 🙂 Inak píšem skôr do šuflíka, ale jedna z mojich poviedok bola uverejnená v hororovom časopise Cháron, ktorú si môžete vypočuť aj ako audiopoviedku na Youtube (Časopis Charon), a ďalšia sa umiestnila v prvej päťke istej českej súťaže – ale ani za nič na svete si neviem spomenúť, čo to bolo zač. 🙂 Rada píšem poviedky, no taktiež ma uspokojuje sebavyjadrenie prostredníctvom článkov. Psychológia a písanie sú moje dve vášne, ktoré spájam každý deň, na najmama.sk, diva.sk, v časopise Dieťa alebo na stránke medium.seznam.cz/. Ono už samotná psychológia, pochopenie toho, ako funguje naša myseľ, ako veľmi nás ovplyvňuje nevedomie a výchova, čo dokáže s vývojom nášho mozgu spraviť trauma, je pre mnohých ľudí najdesivejšia vec na svete, ktorú si nechcú priznať. Stačí sa pozrieť do očí svojmu reálnemu ja, stránkam, ktoré nechceme vidieť a priznať si, a stretneme sa s našou osobnou nočnou morou – pretože každý má svojich démonov a presne o tom je aj moja poviedka Gumák.
Vaša poviedka Gumák mala mrazivú hororovú atmosféru. Predpokladám teda, že ste fanúšikom hororu. Ktoré sú Vaše obľúbené knihy a filmy z tohto žánru? Prípadne ktoré knihy aj z iných žánrov Vás inšpirovali?
Predpokladáte správne, som veľkým fanúšikom hororu. Bola som presne to dieťa, ktoré namiesto Snehulienky sledovalo Vyháňača diabla. A nie, nemám sadistické sklony. 🙂 Vždy som inklinovala viac k hororu než rozprávkam, k akcii než romantickým filmom, k videohrám než česaniu bábik. Síce som nejaké bábiky mala, ale po vzhliadnutí Detskej hry (1988) som sa ich skôr snažila prinútiť rozprávať, pretože som verila, že sú ako Chucky. 🙂 Popravde, rozprávky ma vôbec nebavili, pripadali mi veľmi nelogické, a romantické filmy na mňa neúčinkovali – ich sentiment ma dosť znechucoval. Horor bol však niečo iné – vzrušujúci žáner, ktorý odkrýval jednak to, čoho som sa bála, a jednak to, čo ma fascinovalo.
Pamätám si, že prvá hororová scéna, ktorá mi spôsobila nočné mory, pochádzala z filmu Pet Sematary (1989) – keď sa manželka hlavného hrdinu zveruje s temným tajomstvom svojej rodiny, chorou sestrou Zeldou. Výzor Zeldy a jej syčanie v českom dabingu („Racheeeel” a „tentokrát tě dostanu”) ma desilo ešte roky potom, čo som film videla. A doteraz mám z jej pokrútenej chrbtice a kostnatej tváre zimomriavky.
Tomu sa povie začať s horormi vo veľkom štýle! Teda dovolím si to povedať ako dlhoročná obdivovateľka kníh Stephena Kinga. 🙂 Ktoré filmy z tohto žánru máte ešte rada?
Ďalšími, môjmu srdcu blízkymi horormi, sú určite Nočná mora v Elm Street (1984), spomínaná Detská hra, Hellraiser (1987), úžasný Votrelec (1979), It (1990), Osvietenie (1980) alebo Vec (1982). Veľmi na mňa zapôsobili aj ázijské horory – japonská Nenávisť (2002), juhokórejský Príbeh dvoch sestier (2003) a thajská Clona (2004). Čím som bola staršia, tým viac som ocenila aj dobrý nápad a celkovú atmosféru nepokoja a desu, kde sa skôr jedná o psychologický teror – Midsommar (2019), Čarodejnica (2015), As above, so below (2014), či It Follows (2014). Odhliadnuc od hororu, filmom môjho detstva bol Nekonečný príbeh (1984), ktorého úžasnú myšlienku som pochopila až neskôr, a po prečítaní rovnomennej predlohy od Michaela Endeho som toto dielo ocenila ešte viac.
Ako Vašu tvorbu ovplyvnili iní spisovatelia?
Čo sa kníh týka, od malička som rada čítala Troch pátračov, vďaka ktorým bol prvý príbeh, ktorý som napísala, o detských detektívoch. Asi nikoho neprekvapí, že potom som prepadla kúzlu Stephena Kinga a čím som bola staršia, tým viac som prechádzala do filozofickejších diel, napríklad Dostojevskij. Fjodor bol prvý autor, ktorý na mňa zapôsobil do takej miery, že som pomaly po každej stránke knihu zavrela, pretože ma donútil premýšľať nad jeho slovami. A bol to práve on, ktorý ma priviedol k mojim najobľúbenejším dielam ruských autorov – Majster a Margaréta od Bulgakova, Anna Karenina od Tolstého alebo My od Zamjatina.
Ale čítam skoro všetko, oceňujem dobre napísanú knihu, nech je akéhokoľvek žánru (spomeniem napríklad Odviate vetrom od Margaret Mitchell). Pravdou však je, že najväčšie zastúpenie majú fantasy, sci-fi, thrillery, horory a psychologické knihy. Medzi moje „srdcovky” patria diela úžasne šialeného Philipa Dicka, dokonalá Duna Franka Herberta, čokoľvek od Georgea Orwella a svet Aldousa Huxleyho. Veľmi ma zasiahol aj Mechanický pomaranč od Anthonyho Burgessa, no užívam si v podstate skoro všetky dystopické diela (Dům o tisíci patrech od Jana Weissa, Ve jménu Metody od Juli Zeh napríklad). Mimo môj preferovaný žáner milujem Shakespeara, Vonneguta a Oscara Wildea. A v neposlednom rade má od detstva v mojom srdci obrovské miesto Tolkienov Pán prsteňov – Tolkien ma naučil omnoho viac než základná škola, počas ktorej som putovanie Froda čítala. 🙂
Aby som sa vrátila k hororu, posledné roky ma neskutočne inšpirujú hororové videohry. Majú úžasný nápad, pohlcujúcu atmosféru a dokážu na mňa zapôsobiť viac než väčšina dnešných hororov. Spomeniem napríklad Somu, Outlast, Little Nightmares, Amnesiu alebo Layers of Fear. Sú neskutočne podnetné a ja si pri ich hraní len krochkám blahom.
Prečo ste si vybrali na písanie práve horor ako žáner? Čím Vás oslovil?
Ani neviem. 🙂 Nikdy som sa nepokladala za spisovateľku hororov, hoci je pravda, že som pár hororových poviedok už napísala. Ale pravdu povediac, nemala som pocit, že práve horor by bol žáner, ktorý by mi išiel dobre. Horory som rada sledovala, čítala a hrala, ale písať? Mala som dojem, že neviem správne zachytiť atmosféru. Prvý horor, ktorý som poslala do Ceny Fantázie, sa nakoniec zvrtol v komédiu so sliepkami. 🙂 Musím povedať, že mojej hlave sa neoplatí vymýšľať dopredu, musím jej nechať priestor nech si žije vlastným životom, dať jej len nápad, ale nič viac – rozhodne žiadne mantinely, ani dopredu pripravený záver. Moja myseľ je skutočne samostatná jednotka, ktorá sa zatvrdí, ak jej niekto diktuje. 🙂 Práve preto milujem svoje šéfredaktorky, ktoré mi ponechávajú dosť slobody pri tvorení článkov. A takisto svojho muža, ktorý je mojím strážcom v reálnom svete, keď si poletujem vo svojom fantazijnom. 🙂
Terajší ročník Ceny Fantázie bol však iný, dopredu som sa rozhodla, že napíšem horor, ktorý sa nezvrtne v komédiu. Šlo mi to veľmi ľahko, no a vznikol z toho Gumák. 🙂 Horor ma oslovuje najmä v tom, aký je krásne tvárny. Máte chuť na „krvák”, psychologický teror, vyvražďovanie, metaforický horor s viacerými vrstvami alebo len jump scares? V horore nájdete všetko. Navyše sa dotýka našich obáv, temných stránok duše, ktoré má každý z nás. A práve preto nás horor tak priťahuje. Pozeráme sa do seba, do vlastného vnútra.
Čo Vás ešte baví okrem písania?
Som presne ten človek, pre ktorého je 24 hodín málo. Ja by som len tých 24 hodín venovala čítaniu a ďalších 24 prejedla, ochutnávala dobrú kávu, prechádzala sa v prírode a písala. Takže môj deň by mal mať asi 48 hodín. 🙂 Okrem kníh ma, samozrejme, baví písanie, čím sa vlastne živím. Vo voľnom čase rada jem, prechádzam sa, cvičím (stále dúfam, že moje chabé pokusy sa rátajú ako cvičenie), počúvam hudbu a trénujem Krav Magu, izraelskú sebaobranu. Ako ste si iste všimli, kus času venujem aj videohrám, ktoré vďaka bratovi obľubujem už od detstva. Voľné večery najradšej trávim diskusiou s mužom na rôzne témy – veľmi mi chýba v spoločnosti autentická, hlboká konverzácia nad dôležitými témami, pohľadmi na svet a podobne. Mrzí ma, že väčšina ľudí si ide small talky, ktoré ja osobne neznášam. Všímam si, že sa mnohí boja otvoriť, povedať názor a byť zraniteľnými a autentickými, čo je však základ hlbokého priateľstva – a tých je, bohužiaľ, skutočne málo. Aby sme boli v spoločnosti prijímaní, radšej si nasadíme masku toho, akí by sme podľa správnosti mali byť. Potom to vyzerá tak, že medzi ľuďmi väčšinou mlčím a som hlavou „inde”, pretože myseľ si zabehne do zaujímavejších končín. Nerobím to naschvál, nechcem nikomu prejaviť neúctu, moja hlava to robí aicky. Ale keď sa rozpráva o zaujímavej téme, ktorá nie je povrchá, nezavrú sa mi ústa.
Viac info o autorke:
Záhoráčka zo Stupavy vyštudovala psychológiu v Brne, ktoré je od roku 2010 jej domovom. Má to šťastie, že nemusí sedieť v korporátnom open space, pretože pracuje z domu ako externá redaktorka – vďaka čomu je ešte pri zmysloch. Vo voľnom čase nakopáva chlapom zadky na Krav Mage, píše pre slovenský hororový časopis Charon a hrá s mužom videohry na Playstatione. Keď nie je zahrabaná v knihách, chodí na prechádzky, pije kávu a je. Rada vedie hlboké diskusie na tému spirituality, zmyslu života, nevedomia a jungovských archetypov. Ako introvert s poruchou pozornosti často pôsobí spomalene, avšak dôvodom je jej bohatý a pestrý vnútorný život, do ktorého sa utieka pred hlučným svetom. Námety na poviedky berie zo svojich snov, ktorými často vydesí i seba.
Ďalšie linky:
Instagram
Časopis Charon
Medium.seznam.cz
Najmama.sk
Diva.aktuality.sk
Rozhovory s ďalšími finalistami MaCeFa 2023:
Peter Janoviček
Tomáš Slobodník
Anastasia Sebastian
