„Vtipná, trefná, priam desivá satira.“
Takto by sa dala zhrnúť väčšina hodnotení filmu Don’t Look Up na internete.
„Super film, s totálne prekvapivým záverom!“
„Pozrite si to, je to prekvapujúce a dobré ako Inception!“
„Úplne skvelé, vtipné, urvalo mi dekel!“
Takto by sa dali zhrnúť reakcie mojich známych. Keďže Inception bol naozaj skvelý, povedala som si, že aj Don’t Look Up si teda musím pozrieť. Hrá tam Leonardo DiCaprio a on nehrá len tak v hocijakej hlúposti, tak potom to musí byť dobré, nie? Navyše, keď to toľkí ospevujú? Nie…?
Don’t Look Up nie je klasickým hollywoodskym akčným filmom o tom, ako skupina hrdinov zachráni svet pred obrovským asteroidom; blížiacu sa apokalypsu pozoruje z iného uhla a s inými zámermi. Sústredí sa skôr na spoločnosť a nálady, ktoré v nej prevládajú po tom, ako astronómovia Kate Dibiasky a Dr. Randall Mindy oznámia svetu, že Zemi ostáva len pár mesiacov existencie. Človek by si povedal – fajn, teraz zavládne horúčkovitá činnosť, každý schopný vedec sa bude snažiť vymyslieť riešenie, každá vláda sa tým bude zaoberať a pomáhať vedcom. Lenže práve to sa nestane. Zdá sa, že každému je to jedno; svet sa rozdelí na dve skupiny – jedna tvrdí, že ide o výmysel a konšpiračnú teóriu, druhá (podstatne menšia) tomu síce uverí, ale oveľa dôležitejšie než záchrana ľudstva je boj jednej skupiny proti druhej a snaha dokázať, kto má pravdu. A asteroid si medzitým nerušene letí k Zemi…
Dej samotný je… predvídateľný. Áno, presne tak. Žiadne prekvapenie sa nekonalo. Stačila prvá tretina filmu a dalo sa s 85% istotou predpovedať, ako nakoniec matička Zem dopadne. A tá istota sa zvyšovala s každou uplynutou minutou až do cca 20 minút pred koncom, kde jedna z postáv povie pár slov, ktorými to všetko zabetónuje – nielenže sa divák, ktorý sa aspoň trochu sústredí, dozvie, ako skončí boj s asteroidom, ale veľa detailov prezradí aj údajný osud prezidentky. Od tej scény už je to len povinná jazda, sledovanie poslednej časti, aby si človek potvrdil, že naozaj, ale NAOZAJ tvorcovia s ničím neprekvapia.
Je to veľká škoda, film a jeho nápad mali neskutočný potenciál. Začiatok a predstavenie jednotlivých postáv bolo dostatočne dynamické na to, aby sa divák navnadil a čakal parádny zážitok. Lenže príliš rýchlo film skĺzne do klišé a nudných scén. Strašne veľa detailov je nedotiahnutých. Napríklad, kde je v celom tom bordeli NASA? ESA? CNSA? Úrad pre planetárnu obranu? Armáda, stovky vedcov a zanietených nadšencov? Zoznam by bol veľmi dlhý, ale niekto v tvorivom tíme si povedal, že film by potom vyznel príliš realisticky a ešte by sa priemerný divák zľakol, tak všetko škrtli, skartovali, vymazali z existencie a celý dej filmu sa točí okolo jediného človeka, Randalla Mindyho. Akoby neexistovali iní odborníci. To naozaj tvorcovia verili, že tomuto uveríme? Ak by sa niečo takéto naozaj dialo, vedci by neustále robili výpočty, kontaktovali by sa a spolupracovali. Táto chýbajúca logika filmu nesmierne uškodila. Celý svet v podstate sedí na zadku a čaká, čo spraví (ak vôbec) hlúpa americká prezidentka a jej ešte hlúpejšia suita. Centralizmus USA dotiahnutý do extrému. Spojené štáy ako symbol sú vo filme postavené na piedestál, a zároveň sú ako Mary Sue: sú jediní, čo niečo robia, jediní, čo dokážu vymyslieť riešenie, jediní s ľudskými a finančnými zdrojmi. Vyvolený záchranca. Ak zámerom tvorcov bolo, aby to vyznelo ako sarkazmus alebo nejaká výčitka, tak sa im to veľmi nepodarilo. Skôr to vyznelo ako výsmech voči zvyšku sveta.
Čo sa deja týka, jediné, čo by sa dalo považovať za pozitívum, boli pocity frustrácie, ktoré vo mne film vyvolal. Filmy, ktoré vyvolajú emocionálnu odozvu, sa lepšie pamätajú ako tie, ktoré sú len nudné. Ak by sme film brali ako spoločenskú satiru, tak poukázal na jeden veľmi zlý fenomén v súčasnej spoločnosti – neschopnosť logického či kritického myslenia a slepá dôvera v konšpiračné teórie. Ľudstvo v Don’t Look Up si povedalo, že uveriť správe o asteroide by znamenalo príliš veľkú emotívnu a existenčnú záťaž, preto radšej prijalo názor, že žiaden asteroid nie je a Zemi nič nehrozí. Je to predsa len pohodlnejšie a príjemnejšie zatvoriť pred problémom oči a pokračovať v bežnom živote. Až to vyvoláva otázku – sme naozaj takí? Skutočne by sme reagovali takto hlúpo? No, snáď sa to nikdy nedozvieme.
Pokiaľ ide o postavy, tu u mňa tiež rýchlo nastpúpilo sklamanie. Z filmu s takýmto výborným nápadom mohli pravé skvelé postavy spraviť kultovú záležitosť, lenže namiesto toho premýšľam, kde sa pri písaní scenára stala chyba (okrem tej klasickej, ktorá sa vyskytuje medzi stoličkou a obrazovkou počítača). Pozrime sa na ne bližšie:
- Dr. Randall Mindy (Leonardo diCaprio) – na začiatku filmu predstavuje typické klišé, na ktoré sa profesionálni vedci už musia strašne hnevať: pri prednáške o vesmíre pre študentov je nadšený, hotová ryba vo vode, no keď má prehovoriť pred prezidentkou, bez xanaxu by nepovedal ani svoje meno. Poviem si, fajn, ok, je to introvert a nemá rád, keď je centrom pozornosti. Ibaže ledva žmurknem a o pár scén ďalej je z neho sebavedomý, vyškerený mačo, ktorého tvár sa ľuďom prihovára z reklám a trafených kampaní. Sláva ho celkom zaslepí, pre záchranu Zeme nerobí nič a poslušne sa nechá viesť hlupákmi. Čo mi prekážalo najviac, bola absolútna absencia psychologického vývoja. Žiadne úvahy, zmätok, vnútorný boj. Jednoducho skočil z bodu 1 (nervózny vedec) do bodu 2 (arogantný mačo).
- Kate Dibiasky (Jennifer Lawrence) – objavila asteroid a vypočítala jeho kolíznu dráhu so Zemou. Skvelé, konečne nejaká chytrá ženská postava s potenciálom… ale iba do chvíle, kedy z nej tvorcovia spravia vzlykajúcu hysterku a vystrašenú trosku, ktorá sa na všetko vykašle a namiesto toho, aby využila svoju inteligenciu a pokúsila sa niečo spraviť, postaví sa za pokladňu a ide predávať čipsy a lacný chľast. A tá chvíľa prichádza príliš skoro. Jasne, čeliť hrozbám vládnych agentov nie je stranda, ale je možné vzdať sa so cťou a správať sa dôstojne. Takto autori scenára vidia vedkyne?
- Prezidentka a jej tím: extrémny príklad idiotov vo vedení, a ešte k tomu na čele USA. Človeka z toho mrazí lepšie ako pri horore. Premýšľam, čo bolo cieľom scenáristov. Fraška? Paródia? Pridať „vtipné“ momenty? Tvrdá spoločenská kritika? Netuším, podľa mňa sa im nepodarilo nič z toho dosiahnuť. Ani Meryl Streep ma nepresvedčila. Mala som celý čas pocit, že hrá kŕčovito. Pre Entertainment Weekly‘s sa vyjadrila, že po lockdowne mala pocit, akoby zabudla hrať. Divné vyjadrenie na takú skúsenú a dobrú herečku, no skutočne tak vyzerala. Hlavne sa čudujem, že prijala takú ponižujúcu rolu. Či pre hollywoodsku herečku v jej veku je dobré čokoľvek? Ostatné postavy z jej ansámbla boli striedavo iritujúce, otrasné a nudné. Niekedy aj to vie byť dobre – divák prežíva film lepšie, keď zloducha naozaj neznesie, ale tu sa ani toto nepodarilo. Skôr sme doma pozerali na hodinky, že kedy ich už konečne ten asteroid zotrie z povrchu zemského. A rovno nech so sebou vezme aj tú nepodarenú dvojicu televíznych moderátorov.
- June Mindy (Melanie Lynskey) – manželka Randalla Mindyho; spomínam ju preto, že to bola jediná normálna a sympatická postava. Rose z Dva a pol chlapa táto vážna úloha pristala a je veľká škoda, že nedostala viac priestoru.
- Ďalšie postavy – ani nestoja za zmienku.
Až na June Mindy, ktorá bola nakoniec tiež len do počtu, nie je v celom filme žiadna postava, ktorú by si divák mohol obľúbiť alebo s ňou aspoň sympatizovať. Sú buď neznesiteľné, alebo zobrazujú jedno klišé za druhým. Veľmi slabé od scenáristov. Nezvládli základné atribúty psychologizácie a určenia motívov.
Vo filme mal byť údajne humor (dokonca kvalitný). Ani ja, ani manžel sme sa nesmiali, maximálne sme sa raz-dvakrát sarkasticky pousmiali. Kamera aj strih boli ok, hudba väčšinou nevýrazná, teda až na song Ariany Grande, pri ktorom sme obaja rozmýšľali, nakoľko si robia srandu, resp. nakoľko to myslia vážne.
Jednou z vecí, ktoré celkom zvládli, boli špeciálne efekty (niežeby ich bolo veľa…). Don’t Look Up je sci-fi, aj keď komorné. Vyskytlo sa tam pár pekných CGI scén a aspoň tie vyzerali, že zapadajú na svoje miesto a plnia svoj účel.
Stále je to však žalostne málo. Sľubná zápletka už po pár minutách kríva a kedykoľvek sa pokúsi pridať na tempe, zbabrané postavy ju hneď zrušia. Film Don’t Look Up stačí pozrieť jedenkrát, a potom dobrovoľne už len v prípade, že si chce človek zámerne zvýšiť tlak. Zostali z neho len negatívne pocity – a veľké sklamanie. Ďalší prípad, kedy netreba mať veľké očakávania a netreba sa nechať ovplyvniť nadšením okolia. Radšej nečakať nič a byť milo prekvapený.
Zhrnuté poslednými slovami: sklamanie desaťročia a nezachránil to ani Leo.
