Upíri a legendy o nich sú stále rovnako fascinujúcim námetom, ako boli pred stáročiami. Svoju predstavu preniesol na filmové plátno v roku 1967 aj režisér Roman Polański, okrem iného známy vďaka filmom Deviata brána (v hlavnej úlohe Johnny Depp) a Pianista. Hlavnými hrdinami Plesu upírov sú svojrázny profesor Abronsius a jeho žiak Alfréd, ktorí sa snažia dokázať, že tieto nadprirodzené bytosti naozaj existujú. Zdá sa, že sa im to konečne podarí, keď sa ubytujú v horskom transylvánskom hostinci, kde sú všetky steny ovešané cesnakom a v noci sa tam dejú zvláštne veci. Pri pátraní sa dostanú na neďaleký starý hrad, obývaný záhadným kniežaťom, jeho synom a znetvoreným sluhom. Aby zachránili krásnu dedinčanku Sáru, budú musieť doslova prežiť ples upírov.
Tento film je dnes považovaný za klasiku a jedno z Polańského top diel – niektoré názory ho dokonca považujú za majstrovské dielo a úžasný filmový zážitok. V princípe ide o klasickú paródiu, v ktorej však režisér pekne pracuje s napätím a tajomnom. Hoci je to paródia, nie je to typická bláznivá americká komédia. Nositeľmi humoru sú ústredná dvojica – profesor a jeho žiak. Zatiaľ čo profesor Abronsius je doma v každej situácii, nemá pri vedeckom výskume čas na strach a nerozhádže ho ani sála plná starovekých upírov, Alfréd si už svoju smrteľnosť uvedomuje viacej. Čas strávený na hrade je pre neho častokrát desivým zážitkom, ale vytrvá preto, aby zachránil krásnu Sáru. Polański v úlohe Alfréda ani Jack MacGovran ako jeho učiteľ nepreháňajú zbytočne, netlačia reakcie a situácie do absurdity, vďaka čomu udržiavajú film v celkom inteligentnej rovine. Filmu pomáha, že ostatné postavy (s výnimkou hostinského) konajú vo všetkej vážnosti, a o to lepšie vyniknú komické prvky. Plusom je aj to, že vo filme chýbal epický kladný hrdina. Alfréd je tak trochu zmätkár a strachopud, no vďaka tomu pôsobil reálnejšie.
Samotný „Dracula“ (v tomto prípade knieža von Krolock) je v podaní Ferdyho Maynea zaujímavou a charizmatickou postavou, škoda len, že dostal tak málo priestoru. O nejakom rozvoji postavy sa nedá hovoriť; dozvedáme sa, že žije osamelo a fascinuje ho veda, potom sa mení na typického upíra s vycerenými zubami. Krásna Sharon Tate sekundovala hlavným postavám celkom slušne, ale úloha dedinskej husičky fascinovanej drahými šatami a kúpeľom jej veľa priestoru nedávala. Škoda, neuškodilo by, ak by sa v scenári našlo miesto aj pre trochu Sárinho mozgu.
Čo sa týka vizuálnej stránky, niektoré scény boli naozaj pekné. Tím sa šikovne pohral s kulisami vzhľadom na možnosti danej doby. Občas je vidno, že pozadie je iba veľké pomaľované plátno, že sneh je umelý a podobne, ale atmosfére to z akéhosi veselo-pochmúrneho čara neuberá. Tateovej červené šaty a vlasy scény krásne oživujú. Pre mňa osobne bol najslabší začiatok filmu, kedy sa dej odohráva v horskom hostinci. Počnúc záprahom, na ktorom hlavní hrdinovia prichádzajú, a postavami končiac, pripomínalo mi to Mrázika. Lokálni obyvatelia majú podobné pohyby a gestá, podobné tváre aj istú rozprávkovú komiku; len boli namiesto pestrofarebných šiat oblečení v rôznych odtieňoch hnedej, sivej a čiernej. Pár minút som mala naozaj pocit, že sledujem voľné, trochu temnejšie pokračovanie tejto kultovej ruskej rozprávky.
Veľké plus dávam za pozornosť, ktorá bola venovaná tým najmenším detailom. Napríklad Alfréd si v jednej scéne obleje bledé nohavice červeným vínom a zvyšok filmu pobehuje po hrade s nohavicami, na ktorých sú zaschnuté fľaky. Človek si povie – pritom taká blbosť, ale koľkokrát sa na podobné veci vo filmoch zabúda? Okrem toho, dej nie je ani zďaleka taký predvídateľný, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Film sa niektorým klišé oblúkom vyhol, napríklad v scéne, kedy von Krolockov sluha sadne do rakvy a pustí sa zo zasneženého svahu, aby dohonil trojicu hlavných postáv unikajúcu na saniach. Jasné, toto už poznám, vravela som si. Sluha zákonite vrazí do koňa alebo saní a ešte to celé zdramatizuje. Dramatické to síce nakoniec bolo, ale úplne iným spôsobom. Vo filme sa dá nájsť mnoho takých drobných detailov, ktorými sa odlišuje od bežných upírskych paródií.
Film Ples upírov by som nazvala pohodovou nadpriemernou paródiou, ale osobne ho nepovažujem za kinematografický skvost. Pobavil, to áno, ale dekel neodstrelil. Polański ako herec neohúril, väčšinou len vystrašene pobehoval hore-dole. Na nejaké grandiózne herecké výkony nebol priestor, napriek tomu sa oplatí pozrieť. Keď už pre nič iné, aspoň je šanca, že po dlhom pracovnom dni pobaví.
