Nočné mesto bolo pomerne tiché. Intenzívne pršalo, ale to nebol jediný dôvod, prečo sa Gabriel ponáhľal.
Za desať minút musí byť na nádraží, ak chce stihnúť posledný vlak, ktorý zastavuje v malej obci, kde žil.
Bol v meste na návšteve u priateľov. Trikrát sa postavil k odchodu, samozrejme najprv Peter a jeho žena začali reč
o súčasnej politickej situácii a on musel prispieť svojimi postrehmi, potom bola reč o víne a ako jej záver
priniesla Jana, Petrova žena, fľašu archívneho bieleho. Gabriel by si vyčítal celý život, keby ho neochutnal!
Preto teraz utekal, bičovaný dažďom cez prechod. po hlavnej ulici z kopca dole to šlo už rýchlejšie, pretože sa
musel vyhýbať kalužiam veľkým ako Kaspické more. Pozrel sa na hodinky. Zostávali mu tri minúty. Dych mu už dochádzal,
nohy dvíhal z posledných síl. V ceste sa mu objavila jedna obrovská kaluž. Gabriel zoskočil z chodníka na trávnik.
“Vyhnem sa kaluži a ešte si skrátim cestu”, pomyslel si, ale nepočítal s klzkosťou vlhkého trávnika. Noha sa mu zvrtla,
ruky sa niekoľkokrát otočili vo vzduchu v snahe vyrovnať telo spätne do zvislej polohy. Neúspešne. Behom pár sekúnd ležal
v mazľavom blate a len z ťažka sa zbieral zo zeme. “Do prdele”, uľavil si, keď sa dostal na nohy a opäť sa rozbehol.
Na nádraží nikto nebol. To by nebolo nič zvláštne, bola jedna hodina ráno a to moc ľudí necestuje.

Nebol tam však ani sprievodca! Rozospaný a unavený Gabriel si to ani nevšimol. Vlak prišiel práve vo chvíli, keď dobiehal.
Ten vlak bol zvláštny. Pripomínal skôr motoráčik, čo by na takýchto menších tratiach nebolo ničím zvláštne, no ich zvyčajná farba bola červená.
Tento bol čierny ako noc. Gabriel i napriek tomu naskočil bez váhania. Vagon bol úplne prázdny a tak sa usadil na jednu z voľných sedačiek.
Unavený a mierne opitý po chvíli zaspal. Hrboľ na koľajoch ho zobudil. Vydesený, aby nezaspal svoju zastávku, zadíval sa na
svoje hodinky na ruke. Ukazovali rovnaký čas, ako keď nastupoval! Bol však príliš zmorený behom k vlaku a návštevou, než aby sa tým zapodieval.
Po chvíli už opäť spal. Ako tak spal, mal desivý sen. Sedel vo vlaku na sedadle, bol sám vo vagóne a koľajnice pod ním niečo šepkali!
V tom mu to došlo! To nie je sen! Bol hore! ” Nie, hlúposť. To je tým vínom, nemal som ho vypiť toľko. ” Najskôr
sa mi niečo zdalo”, snažil sa nahlas ukľudniť. Znova dvihol ruku, poriadne pozrel na hodinky a zostal v šoku!
Ich ručičky sa, od doby čo nastúpil, vôbec nezmenili. vo vlaku bol, ale minimálne hodinu! Začal uvažovať: “Aj tak je to zvláštny vlak. Neprešiel sprievdca.
Keď tak rozmýšľam, nepočul som ani písknutie”. Postavil sa a začal sa prechádzať po vagóne. Nie len, že tu neboli žiadny ľudia, vyzeralo to dokonca tak,
akoby tu nebol nik najmenej desať rokov. V priestore pre batožinu boli pavučiny. boli to obrovské, ba priam gigantické
pavučiny. A v ich strede, sedeli čierní, lesklí pavúci s množstvom čiernych, bezduchých očí. Neboli nijak zvlášť veľkí, ale o to vyzerali nebezpečnejšie.
Sedadlo, v ktorom pred chvíľou sedel, bolo asi najlepšie udržiavané. Na všetkých ostatných bola vysoká vrstva šedivého prachu.
Zriedkavé čierne valčeky na zemi dokazovali výskyt myší. “Je tu niekto ?”,zakričal Gabriel po vagóne. Odpovedala len ozvena.
“Vlak predsa nejazdí sám! Kto ho riadi?”, pýtal sa, už poriadne vydesený a vydal sa ku kabíne rušňovodiča. Celý ovládací panel vlaku chýbal!
To však stále ešte nebolo úplne všetko. Keď sa pozrel skrz predné sklo, nevidel žiadne koľaje. Akoby sa samotné koľaje zobrazovali len malý kúsok
pred samotným miestom kadiaľ vlak prechádzal! Srdce sa mu rozbúchalo. Gabriel nebol nikdy zbabelec, no v túto chvíľu začal samozrejme
cítiť mrazivý pocit po tele. Bol uväznený v podivnom, desivom vlaku, ktorý sa rútil šialenou rýchlosťou vpred
v miestach bez koľajníc, v ktorom navyše neubiehal čas. Sadol si opäť na sedadlo a zavrel oči. Dúfal, že je to len zlý sen. Otvoril ich, ale nezobudil sa doma
v posteli. Stále bol v tom vlaku. Mimo realitu, mimo čas! Zrazu zistil, že už veľmi dobre rozumie tomu šepotu koľají.

Teraz to už však bol skôr hlasitý spev:

Za daždivých noci chytaný,
zamknutý v časovom väzení,
mimo svet a mimo čas,
Bratu, vítaj medzi nás!

Padol na kolena. Tvár si zakryl rukami, pri čom si ju nechtami škrábal na koži. To nemôže byť skutočné! Najskôr
som asi zošalel! Po tvári mu začali stekať slzy. A koľaje zmenili spev:

Bratu, poď bližšie,
skoč dolu,
nemeškaj už, nech sme spolu.
Mimo čas a mimo svet,
budeme navždy uháňať!

Dvere vlaku sa náhle otvorili. Von sa obrovskou rýchlosťou mihala krajina. Gabriel sa postavil. Prišiel k dverám, naposledy
sa nadýchol vzduchu vo vagóne. A urobil krok do prázdna.

Zrazu pocítil dobre známy pocit, ktorý už nedávno raz prežil. Na tvári pocítil vlhký vzduch, po ktorom následoval príval kvapiek padajúcich na jeho tvár.
Vo žalúdku cítil predzvesť pádu pri strate rovnováhy až to nakoniec prišlo. Ucítil pod sebou niečo pevné.Noha sa mu zvrtla,
ruky sa niekoľkokrát otočili v prázdne a v snahe vyrovnať telo spätne do zvislej polohy. Opäť neúspešne. Znova sa nachádzal v mazľavom blate…

( B.Miškovič )