Každý autor sníva o tom, že napíše a hlavne vydá množstvo úspešných kníh. Na Slovensku nie sú podmienky na knižnom trhu práve jednoduché, napriek tomu máme autorov a autorky, čo si dokázali tento sen už splniť. Jednou z nich je aj Michaela Ella Hajduková, ktorá má na konte skutočne úžasné množstvo kníh (recenziu na tú najnovšiu, Sudičku zo Severu, nájdete tu). Prečítajte si rozhovor, v ktorom Michaela priblížila svoj tvorivý proces či postupný vývoj a dozviete sa množstvo zaujímavostí.
Vydali ste dvadsať kníh, ďalšia je na ceste. To je na slovenské pomery neskutočné číslo! Môžete nám priblížiť Váš tvorivý proces? Ako sa to dá dosiahnuť, že autor vydá toľko úspešných kníh?
Vždy som písala preto, že ma nesmierne bavilo vymýšľať si. Moja fantázia bola a stále je veľmi bohatá. Začala som už na základnej škole. Do šuplíka. Poviedky, básne, romány… Iba sama pre seba, lebo som mala hlavu plnú výmyslov. Kam by som chcela ísť, čo zažiť, aký život žiť… Ani vo sne by mi nenapadlo, že by to niekto chcel čítať. Mojím snom teda nikdy nebolo byť spisovateľkou. Na strednej čítali moje telenovelové romány spolužiačky a veľmi sa im páčili. Ale ani vtedy som neuvažovala, poslať to niekam. Nezúčastňovala som sa ani literárnych súťaží. Bavilo ma písať a to mi stačilo. Na vysokej som objavila mámtalent a vtedy mi tak prvý raz napadlo, čo by na moje písanie povedali cudzí ľudia. Dalo sa tam prihlásiť anonymne a to rozhodlo. Ľuďom sa moje písanie páčilo a dostala som tam veľmi veľa cenných rád. Prvú knihu vydal Ikar, druhú Artis Omnis, od tretej som vo vydavateľstve Motýľ a nesmierne si túto spoluprácu cením. Vzali zatiaľ každú knihu, ktorú som odvtedy napísala a poslala im a veľmi vela čitateľov z nich bolo nadšených. A to si tiež veľmi vážim najmä preto, že moje knihy nejdú v nejakej jednej línii. Raz je to fantasy, inokedy vojnová, málokedy vedia, čo pride ďalšie a mnohým sa i to prekvapenie páči. 🙂 Môj tvorivý proces zahŕňa väčšinou vela štúdia. Každá kniha (okrem Netopierky) je takou zmesou. Prelína sa v nej súčastnosť a minulosť a v každej je väčší, či menší mystický prvok. Na začiatku, keď mám námet, si zhromaždím materiál. Knihy, dokumentárne filmy, fotografie, hudbu… a snažím sa ponoriť do konkrétnej doby. Až keď poznám postavy dokonale a “žijú” v mojej hlave, vtedy začínam písať. A popri tom ďalej študujem. Kedysi som mala aj iné záujmy, no na ne už nie je čas, lebo mám zamestnanie a rodinu. Písanie si toho tak veľa nevyžaduje. Študujem a píšem. Hlavou som kdesi ďaleko a pritom stále doma. 🙂 Okrem toho sa tiež pokúšam navštevovať miesta o ktorých píšem, ak sa to dá. Väčšinou sú to historické pamiatky a my veľmi radi cestujeme. 🙂
Ako sa mi podarilo napísať toľko úspešných kníh, to naozaj neviem. Vždy som šla za tým, čo ma práve volalo, za témou, príbehom, ktorý chcel byť napísaný. Väčšinou tým príbehom i žijem, nosím ho stále v hlave, vraciam sa k nemu a keď mi potom čtatelia napíšu, že ho prežili na vlastnej koži, je to najväčšia odmena.
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu na príbehy?
Mojou najväčšou inšpiráciou je hudba. Zakaždým, keď tvorím nejaký príbeh mám konkrétny playlist. Pri vojnových počúvam okrem iného napr. soundtracky k vojnovým filmom a seriálom, pri Sudičke som počúvala Wardrunu, Faun, či Deloraine, Pri talianskej dilógii zasa Apocalypticu i Lauru Pausini. Mám široký hudobný záber a nepočúvam hudbu len pri písaní. Vyberám si ju podľa toho, na čo mám práve náladu. A tak počúvam všetko možné od soundtracku k Dánskemu dievčaťu, cez Rammstein, Alana Walkera, Evanescence, meditačnú hudbu, Maggie Reilly, Blackmore´s Night… až po hudbu z filmov Mamma mia. Hudba ma pri tvorení príbehu dokáže preniesť skrz čas a priestor. Dokážem si živo predstaviť, že som “tam”. To sa snažím preniesť aj do kníh a keď sa mi to darí, je to super.
Inšpirujú ma však i staré fotografie, či historické miesta. Alebo i zdanlivo nepodstatný detail vo filme. Oblečenie, účes, či emócia.
Ako prebiehalo vydanie Vašej prvej knihy?
Súviselo s už spomínaným mámtalentom. Bola to webová stránka, kde mohli ľudia prispievať v mnohých kategóriách. Ja som tam ukladala kapitoly z rozpísaného románu Siete z času. Každoročne sa tam vyhlasovala Literárna cena, kde sa mohli prihlásiť tí, ktorí tam uverejňovali svoje príspevky. Román som tam prihlásila, dostal sa do finale a vtedy mi volali z vydavateľstva Ikar, že ho chcú vydať. Bolo to neuveriteľné, dodnes si spomínam na chvíľu, keď mi zavolali. Bola som vtedy v práci, pracovala som v novinách Košický večer a takmer som skákala na chodbe od radosti. 🙂 Cesta k tomu však vôbec nebola ľahká a hladká. Dostala som mnoho konštruktívnych kopancov počas pridávania príbehu a hoci boleli a trvalo, kým som si z nich niečo vzala, pomohli mi k tomu, že mi vydali knihu. Siete z času vyšli ako Všetky moje tváre.
Vo Vašich knihách nájdeme aj fantastické prvky, hoci príbehy sa vždy odohrávajú v našom svete, alebo sa odvíjajú od skutočných historických udalostí. Čo Vás priviedlo k rozhodnutiu písať aj takéto „light fantasy“?
Keď som začínala na mámtalente vážnejšie uvažovať, ktorým smerom ma to najviac ťahá, čítala som v tom čase knihy od Raymonda Moodyho. Dovtedy som skúšala poéziu, poviedky i romány zo súčasnosti. Milujem históriu, no ani písať klasický historický román ma až tak neťahalo. Rada čítam, mám rada knihy, kde sa opisujú dejiny, no som človek súčasný, v žiadnom historickom období by som nechcela žiť. I preto, že ženy to mali v minulosti veľmi ťažké. (Okrem iného). V Moodyho knihách som narazila na kapitoly z jeho praxe. Niekto prišiel do jeho ordinácie v súčastnosti, mal problém a lekár ho previedol jeho minulými životmi, čo odstránilo ten problém. Zaujalo ma to spojenie. História, súčastnosť a mystický prvok. Uvedomila som si, že to by ma veľmi bavilo. To prepájanie. Veľmi by som totiž chcela vedieť cestovať časom, no zatiaľ to nejde, tak aspoň „cestujem” vo svojich knihách. Písanie s prelínaním časov a pridaním menšieho či väčšieho prvku mi ponúka mať v tvorbe vlastné hranice.
Autor sa zlepšuje každým napísaným textom. Ako vnímate dnes Vaše prvé vydané knihy?
Kedysi ťažšie 😀 Keď čitatelia zháňali moje staršie tituly vravela som si, preboha, pretože tak aj vyzerali recenzie. 😀 Lenže mnohí, a to ma veľmi teší, si všimli, že sa snažím s každou knihou zlepšovať a poukázali na to. Dnes to už vnímam ako súčasť môjho vývoja. Som pyšná na každú moju knihu, pretože v tej dobe som ju napísala najlepšie ako som vedela. Navyše, každá si našla svojich čitateľov a dodnes sa mi na besede stane, že niekto chváli moju staršiu knihu, pretože v nej našiel presne to, čo potreboval.
Ste skúsená autorka; čo považujete pri písaní za najnáročnejšie? Alebo ste sa už dostali do takej fázy, kedy je pre Vás napísanie knihy relatívne jednoduché v porovnaní s prvými knihami?
Určite nie je jednoduchšie. Očakávania čitateľov sú vyššie ako pri mojich prvých knihách. Mám vela kníh a hoci väčšinou ku mne námety prichádzajú samé, musím uvažovať aj nad tým, aby som sa pri vývoji deja neopakovala. Zaujatie čitateľa je náročné vždy a udržanie toho záujmu tiež. Sama som čitateľ a viem, aké je to sklamanie, keď ma očarí kniha anotáciou a obálkou a dej mi potom “neulahodí”.
Napísať knihu nikdy nie je ľahké. Ktorá z tých Vašich Vám dala najviac zabrať?
Nepriznaná a Kráľovná krvi, pretože sa týkajú nášho územia, našich dejín. Štúr je významnou postavou našich dejín, obávala som sa, či mu niečo neuberie to, že sa ho snažím poľudštiť. Napokon sa to však ukázalo veľmi dobre. Mnoho čitateľov bolo veľmi spokojných. Nuž a v prípade Erzsébet Báthory to síce bolo veľmi náročné, pretože krvavá legenda tu žije už celé veky, ale táto postava z našich dejín je moja najobľúbenejšia. Túžila som napísať tento príbeh, teší ma, keď vyvoláva diskusiu. K obidvom knihám som mala šialené množstvo poznámok, keďže historici ich rozobrali z každej strany, no paradoxne (oni by s tým asi spokojní neboli, keďže najmä v prípade listov sa von dostali mnohé súkromné záležitosti) aj vďaka listom som si i ja sama vedela predstaviť ľudí z dejín viac ako ľudí z mäsa a kostí. A to bolo ešte viac zaväzujúce, pokúsiť sa vykresliť ich tak, akí skutočne mohli byť.
Minulý rok ste vydali knihu Sudička zo Severu a ohlásili ste aj pokračovanie. Prezraďte, v akej fáze je kniha?
Kniha je už vo vydavateľstve a už sa robia korektúry. Čoskoro bude v príprave i obálka. Vydanie je predbežne naplánované na máj.
Ak by sa k Vám mala nasťahovať na jeden rok ktorákoľvek Vaša knižná postava, ktorú by ste si vybrali?
Ak by som bola slobodná, rozhodne Amadeo 😀 😀 Brala by som i Niu z knihy Nájdem ťa v čase. Dokáže cestovať časom a bezpečne sa vrátiť späť. Tak by ma určite vzala na nejakú výskumnú cestu. Alebo Amaliu zo Záhrady umenia. Dokáže čítať duše kníh, určite by som sa dozvedela zaujímavé veci.
Otázka, ktorú zvyknem klásť spisovateľom: čo by ste odporučili začínajúcim autorom?
Asi by som dala rady, ktoré som dostala i ja. Počúvať skúsenejších, ich konštruktívne rady a dobre ovládať jazyk po gramatickej a štylistickej stránke. Mámtalent bola a stále je dobrá škola. Neviem, či sa dajú ešte dávať príspevky, no stránka existuje. Dá sa na nej nájsť mnoho skvelých rád, keď to človek myslí s písaním vážne. Podstatná rada je i nevzdávať sa. Ak by sa vzdali autorky Harryho Pottera, či Anny zo Zeleného domu a mnohých iných skvelých diel, keďže ich odmietlo veľa vydavateľstiev, nik by ich nepoznal a pre literárny svet by to bola veľká škoda.
Ktorí autori ovplyvnili Vašu tvorbu, resp. ktoré sú Vaše obľúbené knihy?
Snažím sa ísť v písaní vlastnou cestou, no veľmi obdivujem Rowlingovú a Tolkiena. Zbožňujem svety, ktoré vymysleli. Moje obľúbené knihy sú: séria Očakávaná od K. McGowan, séria Harry Potter od J.K. Rowling, Rebeka od D. du Maurier, Pán prsteňov od J.R.R Tolkiena, Vlčí zámok od Liny Frankovej, Báthory od T. Lengyel a mnoho iných.
Čo rada robievate vo voľnom čase, keď práve nepíšete?
Venujem sa rodine, cestujeme na zaujímavé miesta. Milujem Bavorsko a Rumunsko, kam sa často vraciame. A čítam knihy. Už nie som taký knihomoľ ako kedysi, času je málo, vyberám si, čo čítam i čo dočítam.
Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa úspechov v osobnom aj pracovnom živote!
Stránky autorky:
Instagram – michaelaellahajdukova
Facebook
Prečítajte si aj rozhovory s ďalšími autormi a umelcami:
Lukáš Polák: “Písanie je súčasť mojej osobnosti.”
Radoslav Kozák: “Vydavateľstvá sa na horor pozerajú cez prsty.”
Janka Lenzová: “Pre prekladateľa je na nezaplatenie, keď sa autora môže opýtať, ako myslel tú ktorú vetu.”
Tono Stiffel: “Dobrý autor vníma hodnoty a dokáže ich tajuplným spôsobom preniesť do riadkov.”
