Jedna z najkrajších Disney rozprávok dostala novú podobu. Malú morskú vílu sme si mohli tento rok pozrieť v kinách a už aj na Disney+ v podobe hraného fantasy filmu. Tak ako pri ostatných remakeoch disneyoviek, aj Malá morská víla utŕžila ešte pred premiérou tony kritiky a nespokojných reakcií divákov, hlavne tých, ktorí, podobne ako ja, vyrástli na pôvodnej animovanej verzii. Od obľúbených filmov sa ťažko prechádza k novším verziám, ale človek nikdy nevie, kedy motyka vystrelí a novinka sa podarí.
Legendárny príbeh netreba do detailov predstavovať. Hraná verzia sa až na pár drobných detailov drží animovaného filmu. Ariel, najmladšia dcéra kráľa oceánov a morí, Tritona, je fascinovaná svetom ľudí. Vo svojom tajnom úkryte má obrovskú zbierku predmetov vyrobených ľuďmi a jej sen stať sa človekom zosilnie, keď pri stroskotaní lode zachráni mladého princa Erika a jeho psa Maxa. Svoj hlas sirény vymení za možnosť stať sa na tri dni človekom. Vďaka kúzlu morskej strigy Uršuly sa jej rybí chvost zmení na pár nôh. Bude musieť bez slov presvedčiť princa Erika, že je naozaj jeho záchrankyňou s nádherným hlasom.
Veľká časť filmu sa odohráva pod morskou hladinou, takže sa dôraz kladie na CGI efekty. Podmorský svet je v niektorej scéne farebný, v inej temný. Deťom sa určite najviac bude páčiť remake scény s piesňou Under the Sea, kde pláva množstvo pestrých rybičiek. Obyvatelia mora sú tentoraz realistickí, tvorcovia sa snažili, aby to vyzeralo čo najskutočnejšie. Bohužiaľ, stráca sa tým charakterová pestrosť z pôvodného animovaného filmu. Na jednej strane je to pochopiteľné vzhľadom na snahu zreálniť prostredie, na druhej strane bod pre animovaný film. Najväčšou zmenou prešla trojica Arieliných priateľov. Flounders sa zmenil na malú rybičku, ktorú človek pomaly aby lupou hľadal aj na veľkom premietacom plátne. Sebastian stratil celú svoju pôvodnú osobnosť. Vďaka jeho grimasám, hlbokému upokojúcemu hlasu s jamajským prízvukom a pôsobením skúseného, no komického pána učiteľa v rokoch je to moja obľúbená postavička. Do filmu sa nič z toho nedostalo – „reálny“ krab mal iba minimálne možnosti v oblasti mimiky a hlas Daveeda Diggsa mi tiež nesadol. Znel príliš mlado a nevýrazne. Kultová Under the Sea tak už vôbec nemala tú skvelú atmosféru. Scuttle, strelená, ale milá čajka z pôvodnej verzie, sa zmenila na odporne otravného hlúpeho vtáka. Jej scény boli hrozné a pesnička so Sebastianom, novinka v príbehu, bola taká trápna, až mi z nej tŕpli zuby. Malé deti sa zasmejú, ale asi nebudem jediný dospelý, ktorý by na existenciu tejto scény najradšej zabudol.
Apropo, piesne. Malá morská víla a Aladin sú moje najobľúbenejšie disneyovky a soundtracky mám napočúvané aj preto, že sa tie najväčšie hity učím hrať na klavíri. Nevedela som si predstaviť, že by Kiss the Girl alebo legendárna Part of Your World mohli byť prekonané. A ani neboli. Tá prvá z nich stratila charizmatický Sebastianov hlas a druhá je ako za trest pre každú novú speváčku. Jodi Bensonová naspievala kultovú vec – jej čistý dievčenský hlas sa dokonale hodil pre kreslenú Ariel. Nádherne frázuje a pohráva sa s výškami a jej spev je zároveň hladký a plný emócií, z ktorých ma vždy mrazí. Halle Bailey musela hľadať vlastnú interpretáciu, ak nechcela spraviť len copy+paste verziu. Výsledkom je, že sa snaží meniť frázovanie a tempo niektorých úsekov, ale jej spev je kvôli tomu miestami strašne sekaný a mimo melódie. Zdediť túto pesničku po Jodi bola nevďačná úloha, ale možno radšej mala staviť na istotu a držať sa viacej originálu. Erikova pesnička, novinka v hranej verzii, je podľa mňa čistá zbytočnosť. Scéna, v ktorej mladý princ uteká na pobrežie a z celej duše (a kapacity pľúc) spieva o svojej láske, ktorú nevie nájsť, mi už zaváňala Bollywoodom. Ok, chlapec zaspieval slušne, ale ten prehnaný pátos, ktorý z piesne sršal, mi rozblikal v hlavne kontrolku „cringe.“ Mala som pocit, že sa herec v tej scéne vôbec necítil komfortne a nevedel sa na ňu naladiť. Buďme však vďační za maličkosti – aspoň nikoho z tvorivého tímu nenapadlo vypustiť do pozadia spievajúcich ľudí alebo zvieratá. Hromadnú choreografiu nám tvorcovia naservírovali v inej extra scéne – keď sa Ariel s princom prechádzajú na trhoch medzi ľuďmi. Arielino nadšené skúmanie tovaru a atmosféry končí dedinskou tancovačkou, ktorá je prakticky skopírovaná z Tangled. To už scenáristi naozaj nevedia vymyslieť nič nové v rozprávkach?
Úspech veľkofilmov takéhoto typu závisí predovšetkým od hlavnej hereckej dvojice. Akokoľvek som sa snažila pozerať film s otvorenou mysľou, predstavitelia Ariel a Erika ma nijako extra neohúrili. Bolo mi jedno, že nová Ariel má tmavšiu pokožku (aj keď tie jej dredy som fakt nepochopila…); prekážalo mi to, že ma jej hranie nedokázalo strhnúť. Jej animovaná predloha bola plná života, energie a strelenosti, lenže Ariel v podaní Halle bola nemastná-neslaná. Žeby už bola pre tú úlohu pristará? V Erikovom, resp. Hauer-Kingovom prípade vidím toto ako zásadný problém. Herec má už takmer tridsať rokov a môže sa snažiť akokoľvek, vyžaruje z neho príliš zrelé vystupovanie na to, aby ma presvedčil o tom, že je bezstarostný mladík. Neustále som mala pocit, že je filmový Erik pre Ariel pristarý. Nehodili sa k sebe a chémia medzi ich postavami nefungovala.
Nie všetko v novej verzii však zaostávalo za originálom. Morská striga Uršula v podaní Melissy McCarthy bola výborná. Zatrpknutú chobotnicu zahrala s gráciou a pridala jej trochu na ľudskosti. Zachytila som názory na interete, že bola málo „draq“, ale podľa mňa bol aj jej kostým skvelý. Chválim kasting, vybrali tú pravú herečku. S ňou súvisí aj detail, ktorý som ocenila: v animovanej verzii je to princ Erik, kto porazí Uršulu a zachráni tak Ariel a vlastne celý svetový oceán. V hranej verzii dostal vo finálnom boji Erik trochu menej priestoru a pozornosť sa presunula na Ariel – to ona porazí Uršulu, takže konečne tu máme ďalšiu rozprávku, kde princezná zachráni samu seba a nečaká, aby situáciu vyriešil muž. Hlavným hrdinom sa podarí zvíťaziť vďaka spolupráci, kedy každý odrobí svoju časť. Pekné posolstvo pre malé princezné.
Film ponúka ešte jednu krásnu myšlienku, na ktorú sa pri Disneyho Malej morskej víle často zabúda: môžete sa bláznivo zamilovať do muža, odsťahovať sa a vzdať sa pre neho všetkého, ale ani to nemusí stačiť, pokiaľ nemáte oporu v rodine. V prípade tohto hraného filmu pre mňa teda „pravou láskou“ nebolo puto medzi Erikom a Ariel, ale pochopenie a pomoc od Tritona, ktorý ako otec obetoval svoju moc a celý oceán pre svoju dcéru, a napokon sa jej aj tak vzdal, keď ju premenil na človeka. Darmo sa všade v knihách a filmoch vychvaľuje „ten pravý“; fungujúci vzťah rodiča a dieťaťa bude vždy pevnejší.
Malá morská víla vo svojej najnovšej verzii neurazí, ani nenadchne (jedine tak deti). Dalo sa to pozrieť, ale nádherné animácie pôvodnej verzie to nikdy neprekoná. Pre mňa bude Ariel vždy tá ryšavá, dobrodružná víla s priezračným hlasom Jodi Bensonovej.
