Recenzuje knihy, filmy, je veľkým fanúšikom metalovej hudby a môžete ho vidieť prednášať na rôznych conoch na Slovensku. Prinášame vám prvý exkluzívny rozhovor pre vydavateľstvo Príbeh – s naším autorom Lukášom Polákom.
*****
Minulý rok si vydal knihu Kriaky, ktorá je na slovenskej hororovej scéne už dosť známa, trúfam si povedať. Vyšli ti aj kratšie poviedky v zbierkach. Čo ťa priviedlo k písaniu? Vedel si od detstva, že chceš byť spisovateľom?
Niečo vo mne driemalo aj v rannom veku. Pamätám si, že som tvoril prvé „knižky“, keď som mohol mať desať rokov. Boli to vlastne napoly zložené A4 papiere a v nich pár strán textu. Jeden bol o pirátoch a druhý pokračovanie Halloweenu, kde Michael Myers zabil, konečne, Laurie. Vytúžený záver! Ha-ha.
Potom na strednej škole som začal prispievať do webzinu metalexpress.sk, následne aj do česko-slovenskej verzie časopisu Rock Hard a časom som založil aj vlastný webzine Hlukoskop. Písanie príbehov mi ale chýbalo, a tak som začal s poviedkami a následne spomínanou knihou Kriaky.
Čo pre teba písanie znamená? Mnohí to nazývajú hobby alebo záľubou, ale podľa mňa je to pre spisovateľa skôr neoddeliteľná súčasť života. Ako je to u teba?
Máš pravdu. Je to ako súčasť mojej osobnosti, aj keď ja by som sa spisovateľom určite nenazýval, lepšie slovo je autor. Ja napríklad neviem vypnúť mozog, ktorý mi neustále premieta scény, ktoré by som mal napísať alebo pomeniť, pokiaľ sa jedná o napísané dielo. Už mám písane a tvorenie hororových príbehov doslova zažraté v sebe a nedokážem sa ho zbaviť. A ani nechcem!
Tak s týmto sa viem stotožniť, tiež mi v hlave stále behajú postavy a príbehy a nedá sa to vypnúť. Každý, kto tvorí príbehy, má svoje vzory a obľúbených autorov. Ak by si si mohol vybrať stretnutie s akýmkoľvek spisovateľom, živým či mŕtvym, koho by si si vybral?
Tu je jasná odpoveď. H. P. Lovecraft. Popýtal by som sa na jeho vízie, nápady, príbehy, celkovo na temnotu, ktorú ukryl do svojich diel. Odkiaľ čerpal inšpirácie a ako sa mu podarilo vytvoriť také skvelé diela. Pre mňa je bohom, čiernym čarodejníkom so slovami. Jeho príbehy ma neustále dokážu pohltiť a teleportovať do hororového sveta. To už dokáže málokto.
Vydanie knihy, navyše na vlastnú päsť, nie je jednoduché. Od chvíle, ako si napísal prvé slovo, až do momentu, kedy si knihu prvýkrát držal v ruke, ktorá časť procesu ťa bavila najviac a ktorá bola najotravnejšia?
Najradšej mám stále čas kreatívy a písania. Milujem tvoriť príbeh, opisovať príšery a ich strety s obyčajnými ľuďmi, ktoré, zvyčajne, končia fatálne. Podobne aj teraz, keď pracujeme na knihe Pahltné, najviac ma bavilo tvorenie príbehu, scén, oblúd, ľudských deformácii, či záhadného sveta, no teraz sme v štádiu, že opravujem text na základe pripomienok z „betareadingov“. Je toho veľa a občas mám hlavu ako melón, no viem, že sa kniha každou jednou opravou či vylepšením stáva kvalitnejšou. Je to menej obľúbená časť, no rozhodne veľmi dôležitá.
Pri Kriakoch ma menej bavilo vybavovať a získať cenové ponuky na tlač, chodiť na stretnutia a dohadovať všetky technické veci. Potom ma znovu bavil marketing okolo knihy. Vymýšľať príbehy, posty, videá ohľadom propagácie knihy. S niečím podobným som už začal aj pri Pahltnom, no teším sa, kedy bude kniha na predpredaj a budem ju môcť propagovať vo veľkom.
Ten čas sa už pomaličky blíži a my sa tiež tešíme, keď sa dokončia prvé výtlačky. Zostaňme ale ešte pri Kriakoch. Ako vznikol nápad napísať tento príbeh? Čo ťa inšpirovalo?
Už dlhšie som uvažoval, že by som nabral odvahu a napísal niečo dlhšie, len som nemal konkrétny námet, ktorý by stál za to. Až som jedného dňa pozeral po x-tý krát film In The Mouth Of Madness od Johna Carpentera a všimol som si jeden detail. V hoteli, kde býva hlavná postava, sa nachádza obraz. Je na ňom pár ľudí a v pozadí jazero. Obraz sa počas deja mení a z ľudí sa stávajú monštrá. To sa mi natoľko páčilo, že som si povedal, že vytvorím príbeh o dedine s jazerom, kde sa ľudia postupne začnú meniť na monštrá práve kvôli záhadnej moci jazera.
Záver Kriakov nechal mnohé otázky nezodpovedané a v podstate čitateľovi odkázal „pokračovanie nabudúce.“ Kedy sa Ester a detektív Šípka vrátia?
Tu ťa musím sklamať, žiadne pokračovanie nechystám. Príbeh je pre mňa uzavretý s „otvoreným“ koncom, kde si čitateľ môže domyslieť, ako postavy fungujú ďalej. Možno ich ešte spomeniem v iných príbehoch, ale len ako vedľajšie postavy, alebo sa ukážu len na chvíľku. Ja veľmi ani nemám rád nekonečné ságy, ale preferujem samostatné príbehy a podobnou cestou chcem ísť aj vo svojej tvorbe. Jedine, čo rád robím, je, že do príbehov vsúvam prvky, detaily či postavy aj z iných mojich diel. Chcem, aby bolo jasné, že všetko sa odohráva v jednom svete, kde sa príbehy môžu prepájať alebo skôr jeden rozširuje príbeh druhého.
Mohol by si prezradiť viac k tým prepojeniam príbehov?
Môžem a veľmi rád. Použijem pár príkladov. Poviedka s názvom „Muž v mokrom odeve“, ktorú nájdete v Slovenskom temne, sa odohráva 100 rokov pred udalosťami druhej knihy Pahltné. Nie je nutné ju mať prečítanú, všetko dôležité sa povie v knihe, ale vie príbeh obohatiť a rozšíriť.
Potom robím aj také malé vsuvky. Hlavná postava v Pahltnom zavíta do dediny Ľudolačno a stretne tam postavy zahalené v plášťoch. Viac sa o tom nepovie, keďže cez dedinu len prejde, ale práve celý príbeh dediny Ľudolačno je povedaný v poviedke „Ľud lesa“, ktorá vyšla v časopise Charon. A takto sa nájde viac príkladov; pokiaľ budeš pozorne čítať, objavíš aj ďalšie.
Ktorá postava z Kriakov je tvoja najobľúbenejšia a prečo?
Poviem to tak, najlepšie sa mi písala postava Rufusa, no úplne najradšej opisujem monštrá a príšery a inak to nebolo ani v Kriakoch.
Tvoje poviedky vyšli aj v dvoch zbierkach – Prekliata zbierka vydavateľstva Príbeh a Slovenské temno od vydavateľstva Hydra, k tomu už vyššie spomenutá poviedka pre časopis Charon. Môžeš nám prezradiť viac?
Poďme postupne. Poviedka „Ľud lesa“ sa na jar minulého roka objavila v hororovom časopise Charon, čo ma nesmierne potešilo. Dokonca sa spravila aj kvalitná audioverzia, ktorú nájdete na youtube. Ide o príbeh dediny Ľudolačno, kde sa obyvatelia začnú meniť na stromy, v podstate som naruby obrátil myšlienku – spätosť človeka s prírodou – a zobral som ju doslovne.
Poviedky „Hlava pána botanika“ a „Výkrik v Močiarnom“ sa dostali do Prekliatej zbierky. Opäť pre mňa veľký úspech. Prvá poviedka je vlastne detektívka s hororovým vyústením a druhá je pocta môjmu obľúbenému dielu od Lovecrafta, a ním je Hrôza v Dunwichi, len spravené na môj spôsob.
Koncom roka ešte vyšla zbierka gotických a hororových príbehov pod názvom Slovenské temno pod vydavateľstvom Hydra. Zatiaľ môj najväčší literárny úspech. Dostať sa do zbierky jedného z najväčších vydavateľstiev zameraných na fantastiku je pre mňa obrovský úspech a som zároveň na to pyšný. K príbehu. Dej sa odohráva pred sto rokmi v dedine Pahltné (ako som zmienil v odpovedi predtým) a sledujeme temnú osobu s menom Gejza Benedikt, ktorá postupne zahaľuje dedinu temnotou a zároveň topí obyvateľov dediny. Jeho motivácia bude siahať až do „lovecraftovského“ motívu.
Aby som to kompletne uzavrel. Ešte jednu moju poviedku s názvom „Rodinné tajomstvo“ nájdete v audioverzii na youtube kanále vydavateľstva Príbeh. V tomto diele som dal život jednému totálne bláznivému náboženstvu.
A zabudli sme ešte na jednu poviedkovú zbierku, v ktorej by sa mal tiež zjaviť príbeh od teba. Ako to vyzerá s Krvavým Považím?
Moja poviedka sa volá „Kŕdeľ“ a je odovzdaná editorovi zbierky. Pôjde o trošku brutálnejší príbeh odohrávajúci sa pod Veľkým Manínom a v Považskej Teplej. Zbierka je ešte len v štádiu „zbierania poviedok“ a vyjde až niekedy na jeseň pod vydavateľstvom Hydra.
Témou zbierky sú hororové príbehy odohrávajúce sa na Považí a ja som zvolil práve Považskú Teplú, odkiaľ pochádza celá rodina mojej drahej. Mám to tam veľmi rád, a preto som celú oblasť zmasakroval v poviedke. Môžete to brať ako prejav lásky. Ha-ha.
Na sociálnych sieťach si už začal pridávať informácie týkajúce sa novej knihy Pahltné, ktorá vyjde na Halloween vo vydavateľstve Príbeh. Prezradíš, o čom bude nový príbeh?
V novej knihe ťa zoberiem do dediny Pahltné, kde sa obyvateľom začnú meniť chute na rôzne bizarné spôsoby. Predajca zeleniny začne chutiť sám sebe, mladému chlapcovi na brigáde zachutí príroda, či dedinčanka začne pojedať spálené veci ako popol, alebo iný obyvateľ začne jesť číru tmu. Postupne sa situácia vygraduje a príbeh skočí do bodyhororu, kde sa ľudské telá začnú prispôsobovať chutiam. Hlavnou postavou je farár Karol, ktorý je alkoholik a v mladosti sa pripravil o chuťové bunky pitím nekvalitného alkoholu, no vďaka tomu bude voči zmenám chutí imúnny a začne pátrať po dôvodoch týchto zmien. Zároveň za dedinou, na mieste, kde kedysi býval močiar, začne do dediny vnikať záhadné stvorenie.
Fanúšikovia tvojich príbehov sa rozhodne majú na čo tešiť – to môžem prezradiť ako betareader aj korektorka. Spisovateľ rastie s každou knihou – každý príbeh je iný, aj čo sa týka jeho vytvárania. V čom sa písanie knihy Pahltné odlišuje od Kriakov?
Dúfam, že kvalita bude lepšia. Aj čo sa týka jazyka, opisov či atmosféry. Sústredil som sa viac na jednu postavu, spomínaný kňaz Karol – a pridal mu viac starostí, emócií, vnútorných myšlienok, ale aj „backstory“ a výraznejšie motivácie.
Zároveň mi bolo vyčítané, že som Kriaky prekombinoval, tak práve Pahltné som chcel udržať v priamočiarejšom deji a vyhnúť sa komplikovaným a zbytočným zachádzkam.
Taktiež som chcel aby sa osudy obyvateľov v dedine viac preplietli a jeden príbeh ovplyvňoval druhý, a v neposlednom rade som pridal viac príšer. Viac verzií monštier, ktoré, snáď, budú pekne rôznorodé a desivé.
Rovnako ako v prípade Kriakov, aj obálku pre Pahltné pripravuje tvoja priateľka Alexandra, ktorá tvorí pod značkou Alexandra Power Art. Ako vyzerá vaša profesionálna spolupráca? Dávaš jej nahliadnuť aj do rozpísaných kníh, alebo si vzájomne nekecáte do svojej práce?
Najprv jej dám prečítať knihu. Nech vie, o čom je, akú má atmosféru a príbeh. Potom prekonzultujeme základný návrh v podobe skice. Rozhodneme o layoute a až potom sa ide naostro. Dôležité však je, aby dala do maľby časť seba, kúsok svojej duše. Môžeme si požičať výraz „horcrux“ z Harryho Pottera. Aby aj ona bola súčasťou diela, a nie len dodávateľ obrazu pre obálku. Musí to byť naše spoločné dielo. Rovnakým spôsobom vznikla obálka pre Pahltné. Ja som jej povedal základnú víziu, a tá sa vďaka jej šikovným rukám dostala na papier. Plus ju obohatila o kopec zaujímavých nápadov a prvkov, čo by mňa vôbec nenapadli. Dávam jej viac-menej voľné ruky.
Študoval si na Technickej univerzite v Košiciach. Prax neustále dokazuje, že vyštudovaní technici a vedci píšu najlepšie sci-fi. Nelákal ťa skôr tento žáner? Čím si ťa získal horor?
To si dobre tipla, pretože ma láka napísať scifi horor. Niečo na štýl Lovecraftovskej Farby z Vesmíru alebo filmov ako The Thing či Event Horizon. Tento podžáner patrí k mojim najobľúbenejším. Dúfam, že ma múza kopne aj s takto ladeným príbehom.
Horor milujem, od kedy si pamätám, že som začal mať rád príbehy. Milujem tú dávku „nadprirodzena“, temné polohy sveta a samotnú deštrukciu reality. Taktiež ma fascinujú rôzne monštrá a príšery, ktoré najlepšie spadajú do tohto žánru. Zároveň mám na horore rád, že je veľmi pestrý. Cez príbehy o duchoch, odkrývanie tajomných svetov, rôznych brutalít či zmien ľudských tiel až po brutálne metafory na rôzne životné situácie alebo nahliadnutia do najtemnejších ľudských myslí. Je to proste láska. Temná láska.
V rokoch 2016-2022 si pracoval aj na projekte Hlukoskop; bol to undergroundový videoblog & webzine. Čo pre teba Hlukoskop znamená?
Tento projekt pre mňa znamenal veľa. Milujem metalovú hudbu, a taktiež slovenskú scénu, na ktorú sme sa v Hlukoskope zamerali – či už cez články alebo videá priamo zo skúšobní kapiel. Videá ostali naďalej v archíve v YT , pretože si myslím, že je to stále dobrý materiál pre spoznanie našej scény. Zároveň sme sa ho rozhodli ukončiť, za Pala (druhá polovica Hlukoskopu) nemôžem vravieť, ale za seba poviem, že som uprednostnil moju autorskú tvorbu pred redakčnou činnosťou. Vidím sa viac ako hororový autor, ako metalový redaktor. A hlavne ma viac baví tvoriť príbehy.
Ako autor a fanúšik hororu si veľmi aktívny – píšeš knihy a recenzie, chodíš na besedy a sám mávaš prednášky na conoch. Kde ťa fanúšikovia môžu najbližšie stretnúť?
Nedávno som prednášal na AnimeSHOW v Bratislave a publiku som predstavil súčasný filmový horor. Ľudí sa nazbieralo celkom dosť a ostalo voľných len pár stoličiek. Najbližšie by som mal byť na SlavCone, kde sa fanúšikom žánru pokúsim predstaviť môj obľúbený Found Footage horor. Je to veľmi dynamický a neustále sa rozvíjajúci žáner, ktorý mám veľmi rád. Taktiež sa usilujem, aby som sa dostal aj na PegasCon v Prešove, ale to ešte nemám potvrdené. A samozrejme na jesennej verzii Comics Salónu. Nad témou ešte premýšľam.
Zostáva ti čas aj na nejaké iné záľuby? Ako tráviš čas, keď si chceš vyslovene oddýchnuť od všetkých kníh a filmov?
Ako som spomínal, ja neviem vypnúť. Neustále premýšľam nad novými alebo starými príbehmi. Momentálne mi každú voľnú chvíľu berie práca na knihe Pahltné. Venujem sa opravám a pripomienkam z „betareadingov“ a snážim sa ich využiť v prospech knihy. Keď sa mi podarí odlepiť od hororových príbehov, radi s priateľkou cestujeme po veľkomestách, prechádzame sa v prírode alebo si odskočím na kvalitné remeselné pivo, ideálne na nejakú ochutnávku priamo so sládkom. Ako zaujímavosť môžem povedať, že mám aj diplom na hodnotenie piva, čiže môžem „odborne“ posúdiť kvalitu piva, ale nevyužívam ho, len som sa chcel viac dozvedieť o pive.
Ďakujem Lukášovi za rozhovor a v mene vydavateľstva mu želám veľa dobrých nápadov, času na písanie a úspešných príbehov.
Na našom Blogu nájdete aj moju recenziu na Lukášovu knihu Kriaky. Ak vás to zaujíma, kliknite sem.
Ak sa chcete dozvedieť viac, alebo sledovať novinky priamo na Lukášových sociálnych sieťach, pridávame aj linky:
FB: https://www.facebook.com/lukaspolakautor
IG: https://www.instagram.com/lukas_polak_autor/
TikTok: https://www.tiktok.com/@lukas.z.kriakov
