Konečne som sa dostala z práce domov, a tak vám tu posielam druhú kapitolu príbehu.
♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦
(kapitola 2)
Nastal nový deň a Lillith sa prebudila do slnečného rána. „Čo? To už je ráno?“- hundrala Lillith. Napokon chcela ísť za Michaelom, no nevedela ho nájsť. „Kde sa zase stratil?! Vždycky takto zmizne!“- hnevala sa a kričala jeho meno. „Michael!!! Kde si ty starec?!!“- kričala po celej katedrále, no nevedela ho nájsť. Zrazu len počula záhadný zvuk a Michaela, ako sa s niekým zhovára.
Keď sa tam Lillith priblížila, zvuk prestal a Michael vyšiel von. „Čo si tam preboha robil?“- bola nahnevaná. „Už dlho to tak robíš, niekedy si myslím, že si blázon..“- dodala. „L – Len som sa modlil..“- bol prekvapený, že si to Lillith všimla. „No jasné.. Mimochodom, čakám na to, kedy mi vrátiš moju knihu..“- hundrala Lillith a išla naspäť do svojej izby, aby si znovu čítala.
„Keď sa toto dozvie, asi ma zabije…“- zahundral Michael. „Neboj sa…Nezabije..“- zrazu sa mu za chrbtom ozval Bookman. „Och…Je tak krásna.. Strike!!!!!“- zrazu sa za Bookmanom zjavil aj červenovlasý chlapec. „Prestaň, idiot…“- ozval sa Bookman. „Ale no ták, je naozaj krásna..“- červenal sa Lavi. „A je to tu…“- zahundral si Bookman. „Nechaj ho, je ešte mladý.. Potrebuje lásku..“- usmial sa Michael na Bookmana. „On nepotrebuje lásku, bude predsa bookman.“- hundral Bookman.
„Každý potrebuje lásku.“- usmieval sa Michael. Zatiaľ, čo sa Michael zhováral s Bookmanom, Lavi išiel Lillith sledovať. Lillith si pokojne čítala, bola ešte stále oblečená len v nočnej priesvitnej košieľke. Pri pohľade na ňu sa Lavimu podlamovali kolená. Zrazu sa mu na tvári objavila červeň a bez toho, aby si to uvedomil, začal dychčať od vzrušenia. Lillith to počula a všimla si ho. „ÁÁÁÁÁÁ!!! Pri mojej izbe je úchyl!!!“- kričala ako zmyslov zbavená. Lavi ku nej pribehol a zapchal jej ústa. „Len pokoj dievča, nič ti neurobím.“- začal byť nervózny, ale aj tak bol trochu vzrušený. Zrazu si obaja uvedomili, že má Lavi ruku na jej prsníku. „Ty si naozaj úchyl!!!!“- vykríkla a dala mu facku.
Michael tam vbehol. „Čo sa to tu deje?!“- bol vyľakaný. „Mám tu v izbe úchyla!!“- ukázala na ležiaceho Laviho. „Ja.. Ja…“- nevedel povedať ani jednu zmysluplnú vetu, pretože ho bolela tvár po tom, čo mu Lillith vrazila. „Ty debil!!! Musel si tak vyvádzať?!!“- Bookman sa na Laviho vykričal. „Ja som jej…nič neurobil!“- napokon sa postavil. „Mali by sme už ísť.“- napokon to Bookman predýchal a chytil Laviho za ucho a odtiahol ho preč.
„Kto to bol?!“- Lillith bola vystrašená. „To boli priatelia.“- objal ju Michael. „Ty máš priateľov uchýlov.“- zahundrala Lillith. „A čuduješ sa, keď si tu len v tejto košieľke?“- upozornil ju a napokon sa začal smiať. „Nijaký chlap ti neodolá, keď ťa takto uvidí.“- dodal so smiechom. „Ani ty?“- zaškerila sa. „Ja som už starý a som k tomu aj kňaz, nič také ma nepriťahuje.“- začervenal sa. „No jasné… Všetci ste rovnaký.“- zasmiala sa a odišla do kúpeľne prezliecť sa.
Celý deň nad tým chlapcom premýšľala. „Kto to bol?“- spytovala sa samej seba. Keď sa prechádzala po obývačke, zbadala tú svoju knižku, ktorú jej Michael vzal. Nakoniec si ju vzala a v obývačke si ju aj začala čítať. „Hmm…. vyzerá to ako nejaké…spisy… Že by to bol denník?“- spytovala sa samej seba. „Millenium Earl? Čo to je?? Toto je denník blázna…“- zahundrala si Lillith. Zrazu jej ho Michael vytrhol z ruky. „Nesmieš to čítať.“- upozornil ju znovu. „Chápem, je to denník blázna.“- zasmiala sa a odišla, no aj naďalej nad tým denníkom premýšľala.
To be continued…..
