Mám tu čest představit čtenářům webu nakladatelství Pribeh.org čerstvou, zatím jinde neprofláknutou, autorku. Díky její prvotině, cestopisu Sibiřský deník, by ji čtenáři jinak hledali jen těžko, pokud by neznali samotnou Kristínu Slabákovou, rozenou Halaganovou. Možná jste ale už narazili na její recenze na webu naposlech.cz nebo v brněnském magazínu KULTino. A teď mám tu vzrušující prvotní příležitost podrobit ji křížovému výslechu plnému záludných otázek.
1) Začneme velmi zlehka. Co přesně vedlo tvoje životní kroky do vymyšleného města Brna, které není ani tak městem jako spíš životním stylem?
Mám pocit, že Brno si skôr vybralo mňa než ja jeho. Po maturite som si podala prihlášku na Masarykovu univerzitu s tým, že to zrejme ani nevyjde. Vlastne sa mi sem ani poriadne nechcelo. V tej dobe som bola trochu utiahnutá a nepozdávala sa mi predstava, že budem bývať tak ďaleko od rodiny, naviac v inom štáte. Paradox je, že Masaryčka bola jediná univerzita, kam ma vzali, teda som už nemala na výber. Napokon sa to ukázalo ako to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Už v priebehu bakalárskeho štúdia som vedela, že tu chcem zostať žiť.
2) Co pro tebe osobně znamená fantastika? Jak formuje tvůj život i světonázor?
Fantastika ma takpovediac vychovala. Výrazne sa o to pričinil môj strýko, ktorý ma od detstva zásoboval fantasy a sci-fi a brával ma do kina na všetko od Pána prsteňov po Stopárovho sprievodcu po galaxii. Do dneška mi pri každom stretnutí strčí do ruky nejakú knihu a keď je na to čas a priestor, dokážeme si pár hodín o fantastike príjemne podebatovať. K hororu som sa zase dostala vďaka mame, ktorá ma v jedenástich zoznámila so Stephenom Kingom.
Fantastika mi na jednej strane dovoľuje pustiť si mozog na prechádzku, na tej druhej mi ale tiež ukazuje nové perspektívy, ako sa dívať na okolitý svet. Pretože každé dobré fantastické dielo v konečnom dôsledku len nejakým spôsobom reflektuje realitu a zamýšľa sa nad ňou. V tom je práve veľká moc celej fantastickej tvorby.
3) Vdala ses za české, tedy moravské vtělení soudruha Stalina, co tě k tomu vedlo?
Asi by som tú narážku na Stalina mala trochu dovysvetľovať. Existuje jedna Stalinova fotka z mladosti, kde naozaj vyzerá ako Jakub, z čoho napokon vznikol opakujúci sa hlúpy vtip v rámci našej sociálnej bubliny. Musím ale podotknúť, že výzor je jediná vec, ktorú má môj muž so Stalinom spoločnú – našťastie.
Inak Kuba podpichujem, že vyzerá aj ako zopár zahraničných spisovateľov, ako herec Vojta Kotek alebo ako jeden mladík z dokumentu o námorníkoch, ktorý sme videli kedysi v Nórsku. Takže tých vtelení je tam viac. 😀
S Kubom sme sa dali dokopy vďaka tomu, že sme obaja boli v správny čas na blbom mieste. Zoznámili sme sa totiž v podniku Na blbém místě, kde sa stretáva organizačný tím FénixConu. Spojila nás veľkosť našich knižníc, láska k filmu, umeniu, cestovaniu a dementný zmysel pre humor. 😀
Inak sme ale povahovo až komicky rozdielni. Ja som škovránok a fungujem od skorého rana do piatej popoludní, Kubo ožíva v noci a nenávidí vstávanie. Ja som chaotik a často až zbytočne všetko analyzujem, Kubo je flegmatik a nič ho netrápi. Ja som introvert, Kubo zas učebnicový extrovert. Niekedy je to náročné, ale v podstate je super, že sa dokážeme v tých správnych momentoch dopĺňať.
4) Co pro tebe znamená Brno a hlavně jeho FénixCon konající se vždy o prvním víkendu v prosinci?
Moje tri obľúbené vtipy o Brne sú, že je to najväčšie slovenské mesto, že je to jediný vtip, v ktorom sa dá bývať, a že to nie je mesto, ale životný štýl. Na všetkých troch je istý kus pravdy. Vo všeobecnosti je ale Brno mesto s veľkou osobnosťou, bohatou históriou a pestrým kultúrnym pozadím.
Je tiež strediskom celého môjho sociálneho života. Mám tu okolo seba pomerne dosť zaujímavých ľudí, ktorí ma rozličnými spôsobmi motivujú a inšpirujú. To je pre mňa dosť podstatné, rada sa pohybujem v prostredí, ktoré ma niekam posúva.
FénixCon mi zakaždým pripomína veľké rodinné stretnutie. S mnohými ľuďmi sa stretávam len raz za rok práve tu, takže si vždy treba vymeniť najčerstvejšie novinky, pochváliť sa úspechmi, ponadávať si aj prediskutovať literatúru a písanie. Často sa naviažu nové kontakty, prípadne prehĺbia tie, ktoré už skoro zanikli. A z času na čas sa nám podarí ísť aj na nejakú prednášku. 😀
Inak má pre mňa FénixCon ešte jeden veľký význam. Práve na ňom sme sa s Kubom dali oficiálne dokopy a pravidelne tu oslavujeme výročie.
5) Popovídej o tom, co ti přináší cestování na turisticky tolik nepreferované destinace. Mají co nabídnout?
Myslím, že kdekoľvek pichneš prst do mapy, nájdeš miesto, ktoré ti má čo ponúknuť. Záleží ale, čo presne hľadáš. Ja osobne mám rada unikátne prírodné scenérie, bizarné stavby, atmosférické mestá či zaujímavú kultúru, v podstate čokoľvek, čo sa líši od toho, čo nájdem doma. To je vlastne účel cestovania, aspoň pre mňa: vidieť niečo iné, rozšíriť si obzory. Je to v podstate taký mix dobrodružstva, úniku zo všednej reality a učenia sa nových vecí.
6) Co bys pověděla o tom, jestli si to tedy uvědomuješ, že přitahuješ absurdní situace jako magnet?
Čo skutočne priťahujem vo vysokej miere, sú absurdné nehody. V tom som fakt majster. Keď ide Jakub do práce, lúči sa so mnou so slovami: „Nepodpáľ byt.“ Už sa to totiž trikrát skoro stalo. Prvý raz som si pritom ešte aj omylom oškvŕkla kus vlasov a prišla asi o päť centimetrov z dĺžky.
Mojou obľúbenou historkou je, ako som si v jedno popoludnie, v priebehu asi hodiny, dokázala popáliť, porezať a naraziť tri rôzne prsty na pravej ruke. Písanie malíčkom a prstenníkom šlo potom dosť pomaly.
7) Na jakém nejkrásnějším místě jsi ve svém životě byla?
Každé z miest, ktoré som navštívila, bolo krásne inak, čo je vlastne presne to, čo hľadám. Takže ťažko vyberám.
Často tvrdím, že polovica môjho srdca leží na Islande. Prvý raz som tam bola v dobe, kedy tam turizmus nebol ani spolovice tak hojný ako dnes, a bolo to, ako keby som prišla domov. V tej krajine je vlastne všetko, čo mám rada: málo ľudí, krásna príroda a hlavne chladno!
Trochu svojský vzťah mám k Vietnamu. Na jednej strane to nebola cesta, ktorú by som sama iniciovala. Je tam na mňa príliš horúco, rušno a žijú tam hady. 😀 Ale spätne na tú skúsenosť spomínam rada. Bol to dosť zaujímavý stret s celkom novou kultúrou a mentalitou.
Z tých posledných navštívených destinácií bol pre mňa veľkým prekvapením Wales. Turisti tam prakticky nie sú, pritom je to neskutočne krásny a pestrý kus krajiny. Pripomínal nám takú zmes Bretónska, Madeiry a Škótska. Už plánujeme, že sa tam budúci rok vrátime.
8) Jistě kniha Sibírsky denník nebude tvou poslední knihou, co chystáš?
Technicky vzaté nepovažujem Sibírsky denník ani tak za knihu, ale skôr za cestovateľský zápisník, ktorý som na naliehanie okolia dala do nejakej čitateľnej podoby. 😀
Niečo, čo by som azda mohla označiť za skutočnú knihu, rozpísané mám a bola by som rada, keby sa mi to aj podarilo dotiahnuť do úspešného konca.
Inak úplne najbližšie sa jedna moja poviedka objaví v pripravovanom zborníku bizarných poviedok, ktorý vyjde pod hlavičkou nakladateľstva Hydra.
9) Co máš ráda? Jak ve filmech, literatuře, tak v běžném životě? Co tě naplňuje?
Som posadnutá učením sa cudzích jazykov. Čím čudnejší a menej používaný, tým lepšie. Aktuálne bojujem s baskičtinou, waleštinou, fínčinou a snáď sa mi podarí vrátiť sa k severnej sámčine. Zvyknem hovoriť, že zbieram cudzie jazyky tak ako iní ľudia motýle.
Knihy a ja, to je večná téma. Mám pre ne veľkú slabosť. Od detstva som dosť zvedavá a hladná po vedomostiach, preto mám doma snáď všetko: od príručky na chov fretiek (nechovám fretky), cez encyklopédiu o autách, matematickú učebnicu, ktorú som v jeden upršaný deň zachránila z lavičky v parku, až po hard sci-fi, horory, romantické braky, klasiku a komiksy. Akurát mi dochádza miesto, takže čakám, kedy sa nám táto moja zbierka zosype na hlavy.
Inak v podstate nemám obľúbených spisovateľov. V mladosti ma dosť formoval Stephen King, Jozef Žarnay a Roald Dahl, ale teraz už striedam žánre a témy podľa toho, čo ma aktuálne zaujíma. Dôležitý je pre mňa dobrý príbeh a jeho spracovanie.
S filmom to mám vlastne podobné. Od Kuba, ktorý pracuje vo filmovom priemysle, som pochytila zlozvyk komentovať technickú stránku filmov, ale primárny je pre mňa vždy scenár. Potrebujem, aby ma dej chytil.
Mám rada staré sci-fi – Ellen Ripley bola vždy moja najobľúbenejšia filmová hrdinka, plus milujem Star Wars –, ďalej epické fantasy, kvalitné horory, čierny humor aj absolútne filmové úlety. V Brne býva približne raz za mesiac takzvaná B-movies Night, kedy sa premietajú najväčšie filmové braky. Pointa je v tom, že nevieš, na aký film ideš, až kým nesedíš v sále. Vďaka tejto akcii som videla niekoľko vecí, ktoré už asi nikdy z hlavy nevymažem.
10) Jaké jsou tvoje životní a hlavně literární plány do budoucna?
Momentálne mi v počítači kysne asi pätnásť poviedok. Niektoré sú strašné a ani sa nenamáham ich vylepšovať, iné ale majú potenciál. Keď si nájdem čas nekompromisne ich zeditovať, možno im nájdem kdesi uplatnenie.
Už som spomínala rozpísanú knižku, ktorá mi teraz žerie dosť voľného času a energie. Je to však ešte len prvý draft, snáď sa mi podarí dostať ju do budúceho leta do nejakej reprezentatívnej podoby.
Okrem toho ešte pracujem na jednom, zatiaľ utajenom, projekte, ktorý sa okrajovo písania týka. Ten by som chcela tak do mesiaca dokončiť.
Tiež mám ešte veľa cestovateľských plánov a snov. Veľmi ma láka Grónsko a nedávno som sa zamilovala do Markéz.
Naviac nás s Jakubom od 6. do 8. decembra čaká ďalší FénixCon a k nemu niekoľko iných akcií. A pomedzi to by sme sa radi občas aj najedli a vyspali. 😀
(Fotografie poskytla Kristína Slabáková a boli uverejnené s jej súhlasom.)
Prečítajte si ďalšie rozhovory s autormi:
0
0
