Výber

[su_spoiler title=”Zobraziť audio poviedku” style=”fancy” icon=”chevron”][su_youtube_advanced url=”https://youtu.be/vL-USid9Q30″][/su_spoiler]

Kávovar na kuchynskej linke pomaly vibroval a pripravoval lahodný nápoj s očarujúcou arómou. Posledné kvapky tmavej tekutiny padali do hustého pressa a ich zvuk sa rozliehal po funkcionalisticky zariadenej miestnosti.

Z upokojujúceho ticha a magickej hypnózy kvapkajúcej kávy prebrala Zuna notifikácia v čipovom implantáte na hánke ľavej ruky. Neunúval sa však na ňu pozrieť, radšej sledoval hustú hmlu, ktorá sa rozlievala za oknami apartmánového komplexu.

Káva bola hotová. Čakal však ešte pár sekúnd, aby si vychutnal vôňu stúpajúcich molekúl rozmletých kávových zŕn, až kým mu cez chrbát nepreletel mráz.

Ranný rituál by mal za sebou. Odpil pár centilitrov z horúceho pohára a jemne zaslzené oči nespúšťali z rozplývajúcej sa hmly zrak.

Pod mohutným hrebeňom tirolských Álp zliezala vlhkosť do dolín a zahalila takmer celý lesný porast. Komplexu betónovej výstavby sa však poctivo vyhýbala. Ako keby chcela dať najavo svoju averziu voči ľudskej činnosti.

Implantát na ruke dal znova najavo svoju prítomnosť a ozval sa pripomienkou priamo do Zunovho zorného poľa.

„Nová správa: ESA posledné kolo výberového konania.“ Zuno ju však nechal v priečinku doručených správ a pomocou rozhrania si nechal načítať najnovšie správy z Európy. Na titulnej strane našiel, ako inak, prehľad diania súvisiace s extrémnymi suchami v Európe a vo svete.

Kým on, spolu s ďalšími piatimi kandidátmi, užíval luxus najmodernejších technológií a mikroklímy, neznesiteľné suchá a požiare drancovali svet len pár stovák kilometrov od neho. Plný znechutenia a smútku rýchlym pohybom ruky pred svojimi očami zaplnil miestnosť dunivou a ťahavou hudbou skreslených gitár.

„Prečítaj poslednú správu od ESA,“ zmoduloval hlas tak, aby na výzvu rozhranie zareagovalo, a počúval. Umelá inteligencia zabudovaná priamo pod lebkou a napojená na nervovú sústavu spustila svoj príjemný hlas, kým Zuno dopíjal zvyšky ťažkej kávy.

„Vážený pán Karelian. S potešením Vám oznamujeme, že ste úspešne prešli tretím kolom výberového konania. V najbližších dňoch…“

„Stačí,“ prerušil rozhranie a pošúchal sa po spánkoch. Cítil, ako sa mu v hrudi zviera srdce v kŕčoch, zodpovednosť mu padla na ramená a musel sa zhlboka nadýchnuť, aby v sebe zvládol znovu nájsť vnútorný pokoj.

„Dnes o 13:30 sa musíš dostaviť do kancelárie riaditeľa pre styk s verejnosťou,“ vtrúsil sa mu do myšlienok hlas umelej inteligencie. Zuno sa podráždene zamračil.

„A čo má s tým spoločné styk s verejnosťou? Bolo predsa jasne povedané, že po ukončení výberu bude vybraný jedinec v dokonalej izolácii od médií a vonkajšieho sveta.“

„Výberové konanie ešte nebolo ukončené, Zuno. Posledný pohovor rozhodne medzi tebou a druhým aplikantom.“

Zunovi nachvíľku odľahlo, telo sa uvoľnilo no jeho profesionálny výcvik ho držal v strehu. Bol pripravený vyhrať každý súboj, každú výzvu. Naladil svoju myseľ na náročné poobedie a šmahom ruky stíšil svoje rozhranie umelej inteligencie. V priebehu pár sekúnd na seba nahodil bežecký overal a vybehol do dusnej hmly. Pred sebou mal strmý kopec s prevýšením takmer osemsto metrov.

Spravil prvý krok a nabral stabilné tempo. Pravidelne dýchal a vedome si držal tep v aeróbnej zóne. Každým metrom naberal energiu a s vedomím, že je každou sekundou bližšie ku hviezdam, bol v priebehu najbližšej hodiny na vrchole.

Kým pod ním vládla inverzia a vlaha, tu hore, na vrchu náhornej plošiny, mu horúce slnko za pár sekúnd úplne usušilo spotenú tvár.

„Posledné kolo,“ povedal nahlas a zhlboka sa nadýchol suchého vzduchu. „Posledné kolo.“

Zbehol naspäť do doliny pripravený na najväčšiu výzvu svojho života.

…

„Sadnite si, pán Karelian,“ vyzvala Zuna prísnym taktným hlasom Lena Koenigová. Ukázala na sedačku z umelej kože, no pohľadom neuhla spred priesvitného monitora.

Zuno trpezlivo sledoval nepokojné kútiky očí riaditeľky ESA pre verejnosť a masmédiá. Neunúval sa ozvať ako prvý. Svoj zdvorilostný akt pri príchode do miestnosti pozdravom už vykonal. Netušil, čo od neho môže práve táto osoba chcieť.

Po niekoľkých sekundách venovania sa bežným pracovným povinnostiam nakoniec Koenigová nevydržala a modrými očami uprela zrak na Zunovu vážnu tvár.

„Viete, prečo ste tu, pán Karelian?“ Natočila zvedavo hlavu a pokojne očakávala odpoveď.

„Pretože ste sa chceli rozhodnúť medzi mnou a ďalším uchádzačom.“

„Nie je to celkom tak,“ načala Koenigová a jemne podvihla obočím. „A myslím si, že už aj tušíte prečo.“

„Mojou úlohou nie je špekulovať, ale prinášať výsledky…“

„Presne tak. A okrem zdarného výsledku misie od vás závisia aj výsledky na medzinárodnej scéne. Dobre viete, že napriek tomu, že je misia tajná, jej pozitívny výsledok sa skôr či neskôr dostane do sveta.“

Zuno sa jemne zamrvil na stoličke a kdesi v hĺbke našiel medzi potlačenými pocitmi aj pocit uspokojenia. Evidentne bol práve on tým vybraným.

„Ja sa vášho návratu z misie už zrejme nedožijem,“ povzdychla si Koenigová. „Dôležité ale je, aby ste boli pripravený na akýkoľvek scenár. Nemám teraz na mysli to, či loď vydrží preťaženie alebo či kvantová mechanika prestane za hranicou rýchlosti sveta dávať zmysel. Ide mi skôr o krajný scenár, v ktorom sa vrátite späť na Zem a splníte svoju misiu.“ Koenigová sa zarezala do Zuna pohľadom a čakala na reakciu.

„Áno, krajný scenár. Nebudem vám nasadzovať ružové okuliare. Všetci dobre vieme, že keď sa stretáva teória s realitou, prvé pokusy slúžia na korekciu ďalších experimentov. Nepotrebujem byť astrofyzik aby som túto všeobecne známu vedomosť považovala za vysoko pravdepodobnú, a očakávam, že vy ste na tom rovnako.“

„Ako som už spomínal, mojou úlohou nie je špekulovať alebo hypotetizovať nad možnými kombináciami alebo eventuálnymi výsledkami tejto misie. Som si vedomý všetkých rizík a nezrovnalostí vo výpočtoch, ktoré táto misia so sebou nesie. Inak by som tu nebol, nemajte obavy,“ dodal Zuno pokojne a čakal.

„V poriadku,“ Koenigová pohla rukou a evidentne načítala vo svojom rozhraní akýsi dokument.

„V momente keď teoreticky prekročíte rýchlosť sveta, uplynie na Zemi dvanásť rokov. To je dosť dlhá doba na to, aby sa to tu všetko zrútilo. Posledné vojny v civilizovanom svete naštrbili stabilitu, ktorú tu naši predkovia desaťročia budovali. Preto vám do istej miery závidím.“

„To áno, len doplním, že potom očakávame rýchly sled udalostí a po dorazení do systému Trappist-1 by som mal náklad z lokálnej kolónie prebrať len s jemným pribrzdením. Cesta späť by nemala trvať…“

„Áno, áno, viem. Nie viac ako tri pozemské roky. Aká bude realita, to je na vás. Ja budem v tom čase už vyše deväťdesiatročná žena, na sklonku svojho života.“

Zuno sa prekvapivo pozrel detailnejšie na Koenigovú. Tipoval by jej nie viac ako štyridsaťpäť. No vedel, že plastické korektúry a make-up dokážu až takéto zázraky.

„Mám na vás len jednu prosbu, pán Karelian.“

„Počúvam,“ očakával s napätím.

„Od momentu, kedy vstúpite na obežnej dráhe do vašej lode, až do momentu, keď z nej vystúpite. Dúfam, že to bude na tom istom mieste. Celý ten čas majte na pamäti, že technológia a materiál, ktorý potrebujeme tu, je pre našu planétu. Opakujem pre planétu, nie pre ľudstvo.“

„Rozumiem. Kam tým však mierite?“

„Ako som už spomínala, táto misia môže dopadnúť hocijako. Množstvo negatívnych scenárov vysoko prevyšuje možnosti, ako sa môže niečo pokaziť. Okrem toho, že od vás očakávame pravidelné hlásenie a status ohľadom progresu a cieľa misie, je dôležité sa snažiť misiu dostať do úspešného konca.“

„To mi je nad slnko jasné, pani Koenigová.“

„Aj v prípade, že na prvý pohľad nebude koho na tejto planéte zachraňovať?“

Ich pohľady sa stretli a Zuno pochopil. Nepriamo si uvedomoval, že čas tejto civilizácie je extrémne blízko svojho konca. Po každom zlatom veku prichádza obdobie temna. Žeby Koenigová vedela na pozadí niečo viac?

„Ďakujem pán Karelian,“ znenazdajky vystrela svoju dlaň a potriasli si rukou. „Som rada, že si rozumieme. Veľa zdaru,“ dodala a na svojom rozhraní prepla režim obrazovky. Jej zrak sa upriamil na monitor a nespúšťal z nej oči.

Zuna, prekvapeného celou situáciou, vytrhla zo začarovania až jeho umelá inteligencia.

„Nie je čas na hlbokého úvahy. O pätnástej začína príprava na štart.”

Chytil sa opierky a bez slova vstal. Lene Koenigovej zaželal veľa šťastia, no tá už bola myšlienkami naplno vo svojej dennej rutine. Pousmial sa a prvýkrát po dlhšom čase si nevšimol, že sa mu na čele objavili kvapky potu.

 

Štart

Na orbitálnej stanici Sion 2 bola celá posádka v konštantnom pohybe. Sled akcií, presne naplánovaný podľa harmonogramu projektu SEEDS, bol kontrolovaný a monitorovaný skupinou špičkových vedcov z celej Európy.

Kým superpočítače ticho vnútri procesovali kvantá údajov, na vonkajšom plášti kozmického útočiska sa mechanické ramená a exteriérová údržbová jednotka, pozostávajúca z veteránov bývalých vesmírnych programov, zabezpečovala všetko potrebné na štart vesmírneho plavidla. To malo dopraviť Zuna Kareliana do vzdialenej sústavy planét Trappist-1, kde mal prevziať náklad agresívnych typov húb, ktoré dokázali parazitovať na zdanlivo mŕtvych podkladoch či hostiteľoch a kumulovať dostatok vlahy. Ideálny liek na pomaly umierajúce poľnohospodárstvo a fotosyntetizujúce rastlinstvo, ktorému na Zemi dochádzala šťava.

Osídlenie cieľovej planetárnej sústavy bolo mimoriadne riedke. Miestni osadníci sa usadili na planéte s prívlastkom ´-f´ pred necelými päťdesiatimi pozemskými rokmi. Jednalo sa o jednu z fanatických výprav nadšencov kolonizovania vesmíru, o ktorých sa na Zem len málokedy dostali pozitívne správy. Väčšina podobných pokusov objaviť a podmaniť si vesmír skončila buď úhynom osadenstva a všetkej flóry, alebo katastrofou počas samotnej cesty.

Na planéte Favor však pristála posádka, ktorá mala enormnú dávku šťastia. Ľuďom sa tu od samotného začiatku darilo výnimočne dobre. Štandardná pozemská stavba kostry dominovala a podmanila si lokálne primitívne tvory, pripomínajúce pozemské jazvece. Ich hlavným úlovkom však bolo zušľachtenie miestnej huby, fungi favourave, ktorá na prvý pohľad vysušenú planétu obsypala vlahou a flórou.

Teraz, päťdesiat rokov po osamostatnení sa od materskej Zeme, sa odhodlali favorania zachrániť kolísku ľudskej civilizácie a pripravili na obežnú dráhu kryogenický sarkofág s desiatkami zárodkov životodarnej huby. Trafiť práve balík v tvare kocky o dĺžke strán jedného metra bolo na vzdialenosť zhruba 40 svetelných rokov ale ťažkým kúskom. Vystrelili ho teda do prázdneho priestoru planetárnej sústavy a prepracovaným matematickým modelom odhadli približné zakrivenie trajektórie vplyvom gravitácie lokálnej hviezdy a priľahlých sesterských planét, to všetko s odchýlkou len niekoľko milióntin promile.

Zuno bol vo svojej kajute dokonale odizolovaný od akýchkoľvek rušivých vplyvov. O harmóniu tela a duše sa mu starala tvorba kapely Pink Floyd z prelomu 60. a 70. rokov 20. storočia a posilňovacie zariadenie s roboticky ovládaným protiťahom.

Pozrel sa na odpočet štartu vesmírnej lode a pretrel si čelo. O zhruba päť hodín už bude sedieť v kokpite a kalibrovať hodnoty pre udržanie života či smer letu. Odopol popruhy z hrazdy imitujúcej pozemskú gravitáciu a vybral sa letom ku svojmu šatníku.

V tom sa však ozval signál, ktorý neznášal. Telefonát na ´pevnú linku´ miestneho počítača.

„Volá Arien. Psychológ ESA ti odporúčal vysporiadať sa so všetkými pozemskými…“ Zunove rozhranie sa na chvíľku až príliš empaticky odmlčalo. „Vysporiadať si všetky veci tam dole.“

Zuno s nervóznym výrazom na tvári bleskurýchlo priletel ku terminálu a čakal, kedy sa na obrazovke objaví známa tvár jeho bývalej manželky. Chcel to mať všetko čo najskôr za sebou.

Keď sa však pred ním zjavil dokonale čistý obraz ženy s dlhými vlasmi, niečo v hĺbke ním pohlo. Inokedy veselé oči Arien však boli plné hlbokého zármutku. I keď sa to snažila nedať najavo, dokázal to z nej vyčítať. Desať rokov manželstva mu dalo dostatok času na to aby ju spoznal dokonale.

„Zuno, ahoj,“ začala Arien a hlas sa jej zlomil pri jeho mene.

„Ahoj. To je v poriadku,“ začal opatrne. „Nemusíš sa kvôli mne trápiť. Všetko bude dobré.“

Arien sa snažila vyhýbať monitoru, ktorý ju zároveň aj snímal, no obrovské slzy, ktoré sa valili po jej lícach a nose, bolo nemožné nevidieť. Zhlboka sa nadýchla a vyrovnala.

„Vieš dobre, že ťa milujem a stále budem. Musíš mi sľúbiť, že to zvládneš. Nech to dopadne hocijako, viem, že spravíš všetko preto, aby sa to podarilo. Hlavne…“ nedokončila.

Zuno sa na ňu díval a nedokázal vystáť tú enormnú emočnú traumu, ktorú prežívala. Rozviedli sa pred necelými dvoma rokmi, nie preto, že by medzi nimi neexistovala povestná chémia a láska. Rozdielne pracovné povinnosti a komplikovanosť situácie v rôznych častiach sveta, kde pracovali, vyústila v jediné rozumné rozhodnutie, na ktorom sa zhodli. Vždy, keď mali neskôr šancu sa znova porozprávať, dvakrát aj osobne, to však bolo veľmi vrúcne a srdcervúce. Tentokrát to nebolo inak.

„Mám ťa v srdci, Arien. Nesklamem ťa. A dúfam, že sa ešte stretneme,“ povedal Zuno posledné slová a Arien v zármutku, no s jemným úsmevom na perách, ukončila spojenie.

Zuno sa díval na prázdny monitor a bol si vedomý toho, že dal práve zbohom láske svojho života. Kým to v ňom vnútri vrelo, rozhranie doň už búšilo pripomienky týkajúce sa začatia prípravy na štart.

Dal sa dokopy a za pár sekúnd mal na sebe prvú vrstvu elastického skafandra, s ktorým splynie na niekoľko rokov v kryostáze.

…

Stanica Sion 2 na prvý pohľad nevykazovala žiadne známky aktivít. Na jej pravoboku, neďaleko do šírky sa tiahnucich slnečných kolektorov a mechanických ramien, však už vesmírne plavidlo SEEDS čakalo na svoj štart.

Interiér na prvý pohľad skromnej kabíny lode bol vybavený len nevyhnutnými prístrojmi na podporu života pasažiera. Kabína o dĺžke štyroch metrov a šírke dvoch tak nedala Zunovi veľa priestoru na prípadné manévrovanie. Vo svojej podstate však žiaden pohyb vnútri lode ani nebol potrebný.

O celú cestu sa mal postarať palubný počítač s najaktuálnejšou verziou superinteligentnej umelej inteligencie, ktorá mala byť schopná sa adaptovať na každý typ situácie. Zuno, ako ľudský prvok tejto misie, bol paradoxne len doplnkovou a podpornou jednotkou, ktorá mala zvalidovať a prípadne skorigovať dôležité parametre trasy či finálnych rozhodnutí.

Najväčšiu časť lode tvorila pohonná jednotka. Nazývať ju motorom bolo vcelku prehnané. Jednalo sa skôr o menšiu verziu hadrónového urýchľovača, ktorá sa snažila využiť takmer zanedbateľnú, no stále nenulovú gravitáciu medzi stavmi kvantových častíc. Samotný koncept pohonu fungujúci na princípe superpozície bol niekoľkokrát tajne vyskúšaný aj na obežnej dráhe, či vyslaný za hranice Oortovho mraku.

Projekt SEEDS bol však pionierom, ktorý mal revolučnú metódu cestovania buď odpísať, alebo priklincovať na nástenku vesmírnych letov ako novú paradigmu.

„Všetko je pripravené, Göteborg,“ ozval sa Zuno svojím príjemne sfarbeným barytónom a narovnal sa v hydraulickom kresle, ktoré dokonale kopírovalo jeho telo. Bol pripravený na injektovanie roztoku, ktorý mal spomaliť jeho metabolizmus a znížiť telesnú teplotu na nutné minimum. Kryostatická atmosféra už čakala a Zuno sa ešte poslednýkrát pozrel na svoju rodnú planétu, ktorú mal hneď za priezorom naľavo od seba.

Obrovská modrá guľa, plná oblačnosti, sa pomaly dusila v skleníkových plynoch a Zuno pomaly nasával zmes upokojujúcich plynov.

„Pán Karelian, tu Koenigová. Určite vás prekvapím, že sa vám ako posledný človek v Slnečnej sústave ozývam práve ja,“ ozvalo sa Zunovi v sluchách. Svoje rozhranie mal zapnuté a všetok vonkajší ruch spracovával práve cezeň. Utlmujúce látky mu však stihli skresliť vnímanie.

„Tak to ste trafili klinec po hlavičke,“ odpovedal Zuno pobavene. „Vy asi nebudete len z PR oddelenia.“

„Veru nie. Ale je to zároveň náplň mojej práce. Poďme ale k veci, neostáva nám veľa času.“

Zuno sa pozrel na digitálne hodinky, ktoré neúprosne odrátavali poslednú minútu pred štartom. Jemne mu tento fakt dvihol adrenalín.

„Prototyp lode, v ktorej sedíte, si vyžaduje vašu neustálu pozornosť. Nejde ani tak o umelú inteligenciu. Tú sme dôkladne pretestovali. Ide skôr o účinnosť pohonu, ktorý môže skresliť údaje, ktoré má počítač spracovať.“

Slová, ktoré Koenigová vravela, dávali dokonalý zmysel, no Zuna príprava na dlhú hibernáciu už dokonale pripravila vonkajšie prejavy života. Ostal nehybne ležať a viečka mu pomaly padali na zelené oči.

„Pár mesiacov pred predpokladaným príletom do sústavy Trappist-1 je počítač pripravený zvýšiť objem motorických funkcií, aby ste boli schopný pohotovejšie reagovať na situáciu. Ako viete, práve prílet do sústavy je z hľadiska úspechu misie kľúčový. Preto je nevyhnutné, aby ste sledovali rýchlosť a relatívnu polohu voči centru galaxie. Nakoľko model pohonu má svoje muchy, a vy o nich viete, aj najmenšia odchýlka môže znamenať katastrofu.“

Zuno zacítil, ako sa slabé vibrácie, ktoré začali pred pár minútami, pomaly stíšili. Lodný počítač doň začal pumpovať údaje o zrýchlení, ktoré bolo zatiaľ minimálne. Moment hybnosti dostali od stanice Sion 2 a akýkoľvek logaritmický nárast bol produkovaný časticami niekde na druhej strane vesmíru. Princíp identifikácie správnych quarkov v stave, v ktorom existovali práve v jadre pohonu, začal naplno, a tak začali využívať svoju polohu na pritiahnutie svojej príbuznej častice niekde ďaleko. Loď sa dala do pohybu.

„Dbajte na to, pán Karelian. A moje deti vám za to poďakujú,“ skončila Koenigová a Zuno formuloval v hlave syntax, ktorá sa jej mala spýtať na to posledné. Počítač vyslal otázku a za pár sekúnd sa znova ozvalo: „Že kto v skutočnosti som? Haha,“ zasmiala sa Koenigová úprimne. „Som zrejme posledný človek, spolu s vami, ktorému skutočne záleží na prežití tejto planéty. Moja pozícia nie je dôležitá. Ide mi len o absolútne dobro,“ dodala a navždy sa odmlčala.

V Zunovi rozhovor zanechal príjemný pocit. Nechal svoje telo pomaly vychladnúť a myseľ sa sústredila na pomalú integráciu s palubnou umelou inteligenciou. Na dlhé roky splynuli v jedno.

 

Cesta

„Práve sa blížime k hranici, za ktorou nebudeme schopní zachytiť akýkoľvek rádiový signál zo Zeme,“ oznamovalo rozhranie umelej inteligencie sucho a prebralo Zuna zo pseudospánku.

Kým jeho telo, vychladené na neľudských dvadsať stupňov Celzia, bezvládne ležalo oblečené v skafandri, jeho myseľ fungovala na plné obrátky. Injektovaný mikročip na mozgu dokázal prebudiť vnímanie a aktivovať myseľ, ktorá napomáhala s riadením lode, kým telo spotrebovalo len minimálne množstvo energie.

V Zunových žilách zatiaľ prúdila zhustnutá krv obohatená o masívnu dávku potrebných živín, tukov ale aj roztoku, ktorý regeneroval biele krvinky a zabraňoval zrážanlivosti krvi. Telo bolo tak dokonale hibernované a po dobu vyše desiatich rokov v smrtiacom kozme dokázalo odolávať svalovej atrofii, nielen pohybového ústrojenstva, ale aj životne dôležitých orgánov. Kým zvonku na plášť lode dopadali dávky gama žiarenia, Zuno spracúval poslednú rádiovú správu, ktorú po častiach spracovala umelá inteligencia.

„Francúzsko oficiálne vyhlásilo bankrot. Po Rakúsku a Českej republike je tak už tretím štátom Európy, ktorý tak za posledný kalendárny mesiac urobil. Rok 2058 sa tak hrubým písmom zapíše do histórie týchto kedysi dynamických a prosperujúcich krajín.

Vo švédskom Göteborgu medzičasom ESA potvrdila, že niekoľko prototypov vesmírnych lodí s futuristickým pohonom na báze vedecky nedokázanej teórie vyštartovalo do sústavy Trappist-1, aby od tamojšej kolónie prevzalo dôležitú technológiu, ktorá by mala zvrátiť ničivé prejavy klimatickej katastrofy na planéte Zem. To, že v danej planetárnej sústave nebolo možné komerčne kontaktovať údajnú vyspelú kolóniu, už ESA ďalej nekomentovala. Mnohí respondenti sa domnievajú, že ide len o snahu zvýšiť morálku v spoločnosti a predísť tak ďalšej recesii a …“

Správa skončila a Zuno ihneď vyhľadal všetky dostupné informácie o ďalších projektoch SEEDS. Pokiaľ správe vedel, mal byť pilotným programom, ktorý mal preukázať funkčnosť experimentálneho pohonu na dlhé vzdialenosti. Nič konkrétne však v záznamoch, ktoré doteraz na palubu došli, nedokázal nájsť.

Kým na jeho očiach spočívali ťažké viečka, prikázal rozhraniu spustiť pred ním aktuálnu scenériu okolia lode. Obraz sa dostavil cez bitový signál priamo do mozgu a Zuno sledoval fádnu ničotu, ktorú vypĺňali žiarivé hviezdy vzdialené desiatky svetelných rokov. V samote, ktorej sa ocitol sa dokázal vypnúť a prečkať dlhé mesiace bez aktivity. Ale len v prípade, že ho umelá inteligencia lode nepotrebovala.

Chcel tak spraviť aj teraz, ponuré myšlienky z rodnej planéty dostali jeho myseľ do úzkych, no aický robo-medik aicky nadávkoval správny koktejl, ktorý mu v žilách a mysli pripravil príjemný odpočinok.

…

„Výkon motora sa blíži kritickej hodnote. Zuno, je potrebná kalibrácia letovej dráhy a vizuálna kontrola častí pohonu,“ ozvalo sa rozhranie.

Zuno opäť netušil, aký dlhý čas bol vypnutý, no na tom teraz nezáležalo. Boli definitívne za hranicou rýchlosti rádiových vĺn a teoreticky dosiahli rýchlosť svetla. Loď však držala pokope a motor v záznamoch nevykazoval takmer žiadne opotrebenie.

„Dosiahli sme 98 percent teoretického výkonu motora. Žiadne známky opotrebovania exteriérového či interiérového materiálu systém nezachytil. Určiť polohu voči vektoru našej trajektórie nie je možné. Je potrebná kalibrácia letovej dráhy a vizuálna kontrola častí pohonu,“ zopakoval palubný počítač a Zuno začal pomaly cítiť skrehnuté končeky prstov na rukách.

Niečo nebolo v poriadku. Podľa atómových hodín lode mal ostať v hibernovanom stave ešte zopár rokov. Umelá inteligencia avšak evidentne detegovala nesúlad s cieľom misie alebo signifikantné vybočenie z ukazovateľov kvality. Loď sa musela spoľahnúť na svojho pasažiera. Už len pre toto uvedomenie uznal Zuno prácu ľudí, ktorí na projekte počítača a lode pracovali.

„Zobraz posledné letové záznamy hodinu, pol hodinu, desať, päť minút, minútu pred detekciou nesúladu s hraničnými hodnotami. Pekne po jednom, poprosím,“ prikázal Zuno a v polospánku, stále so zavretými očami, študoval pomalý prechod lode cez zaujímavý paradox.

Kým loď neustále zrýchľovala a zachytávala vonkajší priestor takmer bez problémov, údaje o polohe prestávali dávať zmysel. V istý moment všetky hodnoty, ktoré dokázali vďaka kamerám a satelitným snímačom kalkulovať zdanlivý pohyb, začali exponenciálne rásť. Kým samotný obraz okolia zodpovedal tomu, kde sa loď mala nachádzať, rádiologické a gravitačné ukazovatele vyskočili do závratných výšok a znázornili preťaženie, ktoré loď nemohla fyzicky zvládnuť.

„To nedáva zmysel. Sú to s určitosťou správne údaje? Nenastala mechanická chyba alebo poškodenie na snímačoch?“ Pýtal sa rečnícke otázky, ktoré rozhranie pohotovo znegovalo. Prehľadával všetky momenty do najmenšieho detailu, najmä tie, pri ktorých nastal záhadný paradox. Jednalo sa o tisíciny sekundy, kedy sa z jedného stavu dostala loď do druhého, ktorý nedával žiaden zmysel ani pri tej najšialenejšej teórii.

„Všetky senzory sú v úplnom poriadku. Pred pár sekundami však prestali úplne zachytávať akékoľvek častice,“ počítač pridal do svojho hlasu ľudské prekvapenie a imitoval jemné zdesenie.

„Zuno, zdieľam ti pohľad z čela lode v ľudskom spektre vnímania. Nedetegujem žiaden gravitón, iba túto masívnu dávku vlnenia s extrémne vysokou frekvenciou.“

Zuno sledoval ako priezor, cez ktorý mal vidieť už relatívne jasnú hviezdu sústavy Trappist-1, ožaruje interiér kabíny. Kým ležal nehybne so zavretými očami, vnímal, že obraz ktorý sa mu zjavuje priamo v mozgu, už dokáže vnímať aj očami.

Dokonalá modrá farba, ktorú vnímal, mu pripomínala pokojnú hladinu Atlantiku. Užasnutý z výjavu nedokázal nájsť reč. Cítil, ako ho monotónna farba zabalila do akéhosi tranzu a prestal vnímať aj naliehavé pripomienky palubného počítača.

„S najväčšou pravdepodobnosťou ide o extrémnu kumuláciu fotónov. Teoreticky sa môže jednať o efekt spojený s prekročením rýchlosti svetla. Rýchlosť však nie je možné zmerať. Odporúčam odpojiť pohon od zdroja energie,“ opakoval palubný počítač dookola a Zuno otvoril viečka.

Posadil sa a stuhnuté brušné svaly mu dali pocítiť trest za dlhú neaktivitu. Sledoval s prižmúrenými očami božský výjav, až kým sa nestrhol z letargie.

„Čo sa to deje s tými hodinkami a vôbec dátumom,“ opýtal sa Zuno rozhrania. Jeho jazyk bol príliš malátny na to, aby vyslovil akékoľvek slová. Pri sledovaní údajov cez rozhranie videl, ako čas neplynul. Lepšie povedané neukazoval žiadnu hodnotu. Kým sekundy neplynuli, atómové hodinky ukazovali dátum, ktorý nemohol dávať zmysel. Podľa lode totiž za niekoľko minút ubehli miliardy rokov.

„Vypni ten prekliaty pohon,“ skríkol a doľahol na neho masívny stav úzkosti. Ľahol si späť do kresla a počúval ako tiché bzučanie motora pomaly ale isto ustáva.

Z intenzívnej modrej sa zrazu stala dokonalá čierna. Bez štipky svetla.

 

Koniec

„Moje senzory zachytávajú neidentifikovateľnú príčinu a problém s integritou lode. Vonkajší tlak klesol pod úroveň bežnej hustoty vákua vo vesmírnom priestore,“ oznamoval palubný počítač a Zuno pokračoval v skúmaní údajov, ktoré sa mu premietali pred očami.

„To nedáva žiaden zmysel,“ rozhadzoval rukami. „Ako keby sme sa nachádzali v ničote. Počítač, v akom stave je proces deaktivácie pohonu?“

„Proces je ukončený.“

„Čo prosím?“ Opýtal sa Zuno až pobavene. „Nedávno sme takmer prekročili kritickú hodnotu a ak ma pamäť neklame, tak by mal motor ochabnúť vo svojom výkone z daného stavu až za niekoľko rokov. Ako je to možné?“

„Nedáva to zmysel. Všetky údaje naznačujú tomu, že sa nachádzame v inom priestore ako v tom, ktorý poznáme z existencie v Slnečnej sústave.“

„Tak tebe dali do kolísky aj dar filozofovania? Chceš povedať, že sme otvorili bránu do iného časopriestoru?“

„Som síce najmodernejšia forma umelej inteligencie, ktorá bola vytvorená ľudskou civilizáciou, ale na takéto otázky nemám jednoznačnú odpoveď. K mojej premise ma vedú jedine fakty. Loď funguje, takmer, úplne dokonale.“

Zuno sa zavrtel a v malom priestore sa začal cítiť nesvoj. Nekonečný vesmír vyplnený, podľa počítača takmer ničím, v ňom vyvolával stav úzkosti. Pretrel si čelo a snažil rozhýbať stuhnutými svalmi na svojich lícach. Doteraz ich nepotreboval dlhé roky.

„Ak len dokonale, tak kde je problém? Čo ťa vedie ku konštatovaniu, že niečo nefunguje ako má?“

„Integrita lode. Postupne, avšak extrémne pomaly, strácame molekulu po molekule vonkajšieho plášťa.“

„Radiácia? Vonkajší kryt lode mal byť extrémne odolný voči rozkladu atómov. Kde na povrchu sa vyskytuje táto anomália?“

„Žiadna zvýšená úroveň radiácie. Skôr naopak. Je úplne nulová,“ Zuno zdvihol obočie. „Problém sa vyskytuje rovnomerne na celom povrchu lode.“

„Teda sme v doslovnom vákuu,“ vydýchol. Pretrel si tvár a myšlienky na rodnú planétu ho pohltili. Tak malá a nepodstatná planéta uprostred ničoho bola odrazu tak ďaleko. Bolo nad slnko jasné, že jej záchrana je v nedohľadne. Vybavil si pred sebou tvár Arien a nevedomky ju nechal nahrať aj cez rozhranie, priamo do svojho zrakového vnemu.

Ležala na tráve. Na lúke, uprostred malebných Krkonoší sa pohodlne vyvaľoval medzi bohatou flórou a pestrofarebné kvety zvýrazňovali jej prekrásne modré oči. Fotka bola v jemnom pohybe a sledoval jej tvár zo všetkých uhlov. Dokonalý a úprimný úsmev však vystriedali upozornenia palubného počítača, ktorý obsadil jeho rozhranie.

„Problém s integritou sa zdá byť čím ďalej naliehavejší. Intenzita rozpadu plášťa rastie každou sekundou.“

Nič nedávalo zmysel. Zuno vedel, že miesto kde sa momentálne nachádzal, nemala navštíviť žiadna ľudská bytosť. Bolo to peklo v metaforickom zmysle slova. Dokonalé prázdno vyplnené loďou, ním a atómami, ktoré sa z nich šírili do nikdy nekončiacich diaľok.

„Vieš zaznamenať aspoň nejakú formu hmoty alebo vlnenia?“ opýtal sa beznádejne a sledoval sínusoidy, ktoré sa zjavovali na monitorovacích jednotkách lode.

„Veľmi slabé reliktné žiarenie. Avšak extrémne bohaté.“

„Vysvetli, prosím.“

„Zdá sa, že na mieste, kde sa práve nachádzame, sme schopní prečítať vlny z celej doterajšej histórie vesmíru.“

„To vieme aj zo Zeme.“

„Obávam sa, že už nie,“ Zunovi sa vytvorila v krku obrovská hrča a cez rozhranie pobudil počítač aby pokračoval. Nedokázal zo seba dostať slová.

„Mám na mysli všetky. A vzhľadom na analýzu dát, ktorá nedáva zmysel, sme prekročili priestor o vzdialenosti tristo miliárd svetelných rokov.“

Zunovi spadla sánka. Kým sa doterajší strach o chybu letovej dráhy snažil potlačiť nájdením riešenia, teraz vedel, že žiadne neexistuje.

„Chceš povedať, že sme sa teleportovali na koniec vesmíru?“

„Nie. Skôr to vyzerá tak, že sme celý ten čas, zrejme sto miliárd rokov, cestovali až sem. Atómové hodiny tento paradox nedokázali zachytiť.“

„Ale… To nie je možné,“ Zuno sa snažil nájsť slová. Myšlienky sa mu rozutekali všetkými smermi. Uvedomil si však, že to všetko dávalo zmysel. Prekročili relatívnu rýchlosť svetla a v momente, keď sa pred loďou začala kumulovať žiara hmotného vesmíru vo forme pozostatkov fotónov, ktoré do nej narážali, začali predbiehať plynulý chod súčasnosti.

Vyskytli sa na mieste, kde už narušili dokonalú hegemóniu univerzálnej entropie. A tá sa nechcela nechať poraziť. Potrebovala už len malý kúsok k tomu, aby sa priestor rozlial do nekonečna a zriedil sa až do skutočnej neexistencie.

Jediná vec, ktorá tomuto stavu celé eóny unikala, bola vesmírna loď a v nej Zuno Karelian.

„Čo vieš vyčítať z reliktného žiarenia? Čo sa stalo so Zemou?“ Opýtal sa, no nečakal na odpoveď. Všímal si, ako relatívny čas prestal existovať. Nachádzali sa v nekonečne, kde sekunda nemala svoj povestný význam. Každý moment, ktorý práve teraz prežíval mohol trvať minútu, ale aj milióny rokov, tak, ako ich poznal na Zemi.

„Zem bola pohltená Slnkom pred miliardami rokov. Ak sa ale pýtaš na osud ľudskej civilizácie a na cieľ našej misie, tá nebola úspešná. Jediné pozostatky ľudskej civilizácie, ktoré dokázali dať o sebe vedieť aj zbytku vesmíru, pochádzali z iných planetárnych systémov. Tie však zanikli vplyvom nekonečného chladu a rozpínania vesmíru pred dávnymi vekmi.“

„Takže teória rozpínania sa časopriestoru zvíťazila nad výdobytkami vedy a techniky,“ Zuno sucho konštatoval a skúmal stav pohonu lode, ktorý pomaly priadol v pohotovostnom móde.

„Veda a technika nikdy nemali šancu proti rozpínaniu sa bežnej a tmavej hmoty. Vo vesmíre jednoducho nebolo dostatok materiálu na to, aby udržal veci pokope. Toto je nevyhnutná východisková situácia.“

Okolo Zuna sa ozval zvláštny zvuk. Pripomínal kvílenie kovu, ktorý bol známy zo stiesnených priestorov, na ktoré vplýval extrémny tlak. Vedel, že im neostávalo veľa času.

„A čo Arien,“ povedal, no myslel to ako otázku v nádeji, že prežila spokojný život. Aktivoval lodný pohon a kontrolky lode začali okamžite rásť a vyskakovať.

„Tieto aktivity budú viesť k neodvratnému poškodeniu plášťa a ukončeniu podpory života v interiéri lode. Zuno?“ Opýtal sa počítač priamo cez jeho interface, ľudsky a priateľsky.

„Je iného východiska?“ spýtal sa Zuno do prázdna a cez rozhranie obnovil fotografiu Arien. Nedokázal si predstaviť tú priepasť, ktorá ho od nej delila. Fakt, že ju prežije o niekoľko desiatok rokov, vstrebával počas prípravy na misiu len veľmi ťažko. Vedel, že je to jediná vec, ktorá ho mohla od misie diskvalifikovať.

Sledoval jej modré oči a plavé vlasy. Predstavoval si ju, ako ju drží za ruky a priťahuje k sebe. Nekonečná láska, ktorú v sebe nosil, sa však prepadala do desivej reality.

Loď začala intenzívne vibrovať a pohon začal vo veľkom priťahovať quarky, protóny aj celé jadrá atómov.

„Zuno, na potvrdenie tejto teórie nebudeš mať dostatok času,“ komentoval jeho počínanie palubný počítač a bolo v jeho hlase počuť pobavenie. Zunovi to zdvihlo náladu.

Zdvihol ľavú ruku a cez rozhranie prebral kontrolu nad pohonom. Plášť lode začal kvíliť a motor lode už prehlušoval všetko počuteľné v kabíne. Vypol svoje sluchové centrum a sústredil sa na výjav s Arien.

Začal cítiť nepríjemný pocit, ktorý ho priťahoval ku miestu, od ktorého sa odvíjali vibrácie motora a svaly začali povoľovať. Z uší mu stekali prúdy krvi a spolu s nimi sa nechal vzniesť, kým ho silná gravitácia neprilepila ku stene, ktorá hraničila s pohonom.

V mysli vnímal ako ním prelietajú častice, ktoré kedysi tvorili celý vesmír. No Zuno nechcel dovoliť aby tu prevládla prázdnota. Spomenul si na slová Koenigovej. Chcel dať svetu ďalšiu šancu.

Cez rozhranie pobozkal Arien a loď vzbĺkla v gigantickú ohnivú guľu. Kým sa do nej nabaľovala hmota vzdialená miliardy svetelných rokov, stala sa stredobodom vesmíru.

Protohviezda sa zaraz prepadla sama do seba a novozrodená čierna diera počas miliárd rokov premohla prevládajúce nekonečno ničoho. V momente keď sa do nej dostala posledná častica, nastalo ticho a pokoj.

Zuno a Arien, ako aj všetko čo kedy existovalo, vplyvom veľkého kolapsu splynuli v jedno. Existencia v stave singularity sa však ako keby nudila. Ubehla sekunda, alebo aj celý vek, keď nastal výbuch.

Častice sa šírili priestorom a eónmi putovali až tak ďaleko, ako im to bolo dovolené.