Janka Plauchová je úspešná spisovateľka a ak sledujete slovenské literárne sci-fi, musíte poznať jej najznámejší román Nula kelvinov: Ja neexistujem, ty neexistuješ. Okrem neho vydala napríklad romány Večnosť omylov alebo Úvod do teórie chaosu. Prinášame vám exkluzívny rozhovor, v ktorom nám Janka prezradila, na aké nové knihy sa môžeme tešiť, ako vyzerá jej bežný pracovný deň a napríklad aj to, prečo píše práve sci-fi.
Vyštudovali ste systematickú biológiu a ekológiu, astronómiu aj molekulárnu biológiu. Čím Vás zaujali práve tieto odbory?
Odjakživa som mala rada prírodu, živú aj neživú. Vo výsledku ale v rozhodovaní sa, kam po strednej škole, najviac zavážili dva faktory: prvý, že chcem byť spisovateľka sci-fi a potrebujem odbor, ktorý by mi k tomu aspoň trochu pomohol, a druhý, aby som to zvládla doštudovať. Nebola som totiž dobrou študentkou. A tak, hoci to možno znie čudne, som sa rozhodla pre biológiu. V sci-fi má obrovské uplatnenie, najmä genetika (molekulárna biológia), ale napríklad aj vplyv rádioaktivity na ľudský organizmus, o ktorom som písala bakalársku prácu.
S astronómiou to bolo zložitejšie. Aj keď ma bavila viac ako biológia, reálna astronómia je skoro čistá matematika a ja nemám na matematiku žiadne nadanie. V škole som z nej takmer prepadávala. Nemohla som preto ísť na vysokoškolský odbor astronómia a vyštudovala som len nadstavbu s názvom Pomaturitné štúdium astronómie. Už aj tam boli niektoré matematické úlohy na hrane mojich síl.
Vedci a experti, bohužiaľ, v našej spoločnosti veľa pozornosti nedostávajú. Pracujete v hvezdárni, prednášate… Povedzte, ako vyzerá Váš bežný pracovný deň?
Hlavnou náplňou môjho bežného pracovného dňa je udržať oči otvorené. 🙂 Ale vážne. Som nočná sova, takže ráno sa s obrovskou námahou prebúdzam na budík, ospalo sa motám po dome, potom bežím na autobus do práce. V zamestnaní sprevádzam jednu-dve exkurzie, vo zvyšnom čase študujem, píšem články, dorábam modely kozmonautov na predaj alebo robím korektúry napríklad scenárov filmov. Po práci, ak je ešte dostatok denného svetla, sa idem prejsť, aby som rozhýbala stuhnuté telo, uľavila štípajúcim očiam a niekedy i našla prírodniny na moje dekorácie. Doma buď porobím niečo na záhrade, alebo upratujem, vyrábam dekorácie, potom – alebo súčasne s tým – si uvarím či prihrejem večeru. Po deviatej večer začína najdôležitejšia časť dňa. Celý deň som sa postupne preberala z ospalosti. Konečne som na vrchole svojej čulosti a zároveň mám dostatočne zregenerované oči po práci v planetáriu. S poslednou šálkou čaju toho dňa usadám na gauč, na kolená notebook, na nohy si mi väčšinou príde ľahnúť kocúr, ktorého prezývam „moja múzička“. Múzička preto, že v túto časť dňa píšem alebo redigujem nové literárne diela. Niekedy by som rada robila ešte dlhšie, ale najneskôr o pol jedenástej musím vypnúť a zaľahnúť kvôli ranému vstávaniu. Niekedy neodolám, ale potom som na druhý deň ešte unavenejšia. Oveľa viac mi preto vyhovoval režim počas lockdownov, v ktorých som mohla robiť podľa skutočného denného rozloženia mojich síl a nie podľa nevyhovujúcich nalinkovaných časov.
Veda nie je jediným významným prvkom vo Vašom živote. Venujete sa aj umeniu. Prečo ste sa rozhodli napokon pre prácu popularizátorky vedy, a nie umelkyne?
Ja som sa rozhodla pre prácu umelkyne. Umenie bolo pre mňa vždy omnoho významnejšie ako veda a s postupujúcimi rokmi som to pociťovala stále silnejšie. Umenie sa postupne stalo jediným, čo ma napĺňa a prináša do môjho života nejakú výraznejšiu radosť. Žiaľ, napriek obrovskej snahe, ktorú do tejto kariéry investujem, sa zatiaľ nedokážem umením živiť. Musím umenie vykonávať popri živiteľskej práci, čo je nesmierne ťažké, zdĺhavé a vyčerpávajúce. Umenie totiž nie je žiadny relax ani koníček, ako sa ľudia často domnievajú. Písanie je práca veľmi náročná na pozornosť, ktorá prináša aj značnú emocionálnu záťaž, ale na druhej strane vie priniesť aj väčšie emocionálne odmeny než čokoľvek iné, čo poznám.
Veda je na Slovensku veľmi podhodnotená a zanedbávaná. Študenti si vyberajú všeobecnejšie odbory pre štúdium. Možno ich odrádza aj presvedčenie prevládajúce v spoločnosti, že astronómia, astrofyzika, molekulárna biológia a pod. sú veľmi náročné odbory. Je to naozaj tak?
Nemyslím, že existujú nejaké univerzálne náročné a nenáročné odbory. O tom, aký náročný nám odbor pripadá, podľa mňa rozhodujú tri faktory: nadanie naň, záujem oň a schopnosť sa učiť veci, ktoré nám pripadajú nezaujímavé. Tú poslednú schopnosť ja absolútne nemám a to je jeden z dôvodov, prečo som v škole nemala dobré známky. Preto mi tiež pripadajú najťažšie odbory, ktoré ma vôbec nezaujímajú, ako napríklad ekonómia či právo, napriek tomu, že sa na ne hlásia ľudia hromadne. Molekulárna biológia mi pripadala oveľa ľahšia ako tieto odbory, pretože znela zaujímavo. Neskôr sa ale ukázalo, že si vyžaduje aj nadania, ktoré nemám, najmä na cudzie jazyky. Preto bolo pre mňa pomerne náročné štúdium dokončiť. Záujem je krásna vec, ale bez nadania na všetko súvisiace to človek ďaleko nedotiahne, ako som sa presvedčila predtým u astronómie. Zato sa zdá, že vysoko vyvinutá schopnosť učiť sa veci, ktoré nám pripadajú nudné, to sama osebe vie dotiahnuť skoro tak ďaleko, ako nadanie so záujmom dohromady.
Napísali ste niekoľko románov a poviedok v žánri sci-fi. Osobne považujem sci-fi za najťažší žáner, pretože si vyžaduje hlboké technické znalosti a dlhú prípravu. Lákal Vás aj nejaký iný literárny žáner?
Áno, najmä fantasy a triler. Verím, že aj v týchto žánroch raz vytvorím nejaké rozsiahlejšie diela. Zatiaľ však zostávam len pri niekoľkých poviedkach. Vlastne ma niekedy samú prekvapuje, že píšem práve sci-fi, keď trilerov, hororov a fantasy čítam oveľa viac než vedeckej fantastiky. Píšem aj populárno-náučnú literatúru, mám niekoľko publikovaných článkov a už dlho pripravujem na vydanie svoju encyklopédiu o súhvezdiach, rozsiahlejšiu než akékoľvek moje beletristické dielo. Mala vyjsť už pred troma rokmi, žiaľ, vydanie sa neustále odkladá.
Čo Vás ako spisovateľku najviac na sci-fi fascinuje?
Podľa mňa je to žáner s najlepším potenciálom pre silné, rezonujúce diela. Ako jediný žáner sa síce jednou nohou drží v realite, ale druhou vystupuje do väčších diaľok než ktorýkoľvek iný žáner. V sci-fi sa môžeme v priestore a čase vzdialiť od každodennosti viac než v akomkoľvek inom žánri a pritom je to uskutočniteľnejšie než fantasy. Treba si ale uvedomiť, že tá vzdialenosť v čase a priestore sama osebe na ohúrenie čitateľa už dávno nestačí. Aj tu je nevyhnutná autorská zručnosť a navyše aj širší autorský rozhľad. Tým, že má vedecko-fantastické dielo toľko možností navyše oproti dielam zo svetov „tu a teraz“, je tam aj oveľa viac vecí, ktoré autor môže pokaziť.
Fantastika na Slovensku je v porovnaní so zahraničím málo populárnym žánrom. Ako vnímate postavenie sci-fi kníh? Ako sa za tie roky, čo píšete, zmenil knižný trh v tejto oblasti?
Autori fantasy reptajú na to, že ich rukopisy vydavateľov nezaujímajú a sú v okrajovom žánri. Oproti sci-fi sú však na tom ešte veľmi dobre. Obávam sa, že vedecká fantastika je u nás ten najmenej obľúbený prozaický žáner a tak sa k nej stavajú aj vydavatelia. Pritom je to ale častokrát len o predsudkoch čitateľov a nesprávnej predstave o tom, čo sci-fi vlastne je. Alebo čím môže byť. Sú ľudia, ktorí napríklad vidia Hviezdne vojny a to ich odradí od celej sci-fi na zvyšok života. Nemá ich kto presvedčiť, že nie všetky sci-fi sú strieľačky v preďalekej galaxii, že tento žáner je mimoriadne široký a bohatý.
Členovia slovenského fandomu tvrdia, že zažívame zlatú éru slovenskej fantastiky. Ak je to tak, nechcem vidieť tú temnú. 🙂 Autor sci-fi to má totiž stále mimoriadne náročné. Napriek tomu môžeme byť radi, že už na Slovensku existujú vydavateľstvá, ktoré dávajú tomuto žánru šancu, ako napríklad Artis Omnis alebo Hydra.
Čoskoro Vám vyjde ďalší román – Tristodesať kelvinov, alternatívne pokračovanie úspešného románu Nula kelvinov. Povedzte nám o ňom niečo – na čo sa môžu čitatelia a Vaši fanúšikovia tešiť?
Tristodesať kelvinov s podtitulom Nie si nesmrteľný, nie si nezraniteľný, bude mojou šiestou vydanou knihou. Pred jeho prečítaním je nutné mať prečítané Nula kelvinov, samostatne sa čítať nedá. Tento príbeh potvrdzuje, dopĺňa a zdôrazňuje myšlienky Nula kelvinov. Spája dva vedecké aspekty príbehu vyskytujúce sa v prvom dieli ešte izolovane – fyziku a genetiku. Dopĺňa, prehlbuje a vysvetľuje niektoré len zľahka načrtnuté alebo nevysvetlené záležitosti v Nula kelvinoch. Zároveň má akčnejší dej prepletaný ešte hlbšími milostnými citmi a silnejším záverom ako prvý diel. Názov odkazuje na priemernú teplotu ľudského tela, ktorá má pre dej význam.
V tomto pokračovaní sa David Settle rozhodne, že sa svojej životnej lásky predsa len nevzdá a utečie s ňou. Pre toto ale, samozrejme, štvorica mužov z budúcnosti nemá žiadne pochopenie. Začne dvojicu prenasledovať s presvedčením, že nejakí adolescenti predsa nemôžu prejsť cez rozum skúseným odborníkom vybaveným technológiami z budúcnosti. Lenže David je génius, ktorému len chýbala motivácia – a keďže ju získal, začne prejavovať takú genialitu a vynaliezavosť, že z toho všetci padajú do kolien. Štvoricu spolu s Davidom navyše prenasleduje samotný vesmír, ktorý sa ich všetkých pokúša odstrániť ako nežiaducich narušiteľov časopriestoru. Možnosti oboch strán sa postupne zužujú…
V mojich očiach je Tristodesať kelvinov mojím najlepším románovým rukopisom. Oveľa lepší než rukopis, ktorý som napísala po ňom a dokonca aj o kúsok lepší ako Nula kelvinov. Pochybujem, že sa mi ho niekedy podarí prekonať.
Spisovateľa formujú predovšetkým knihy, ktoré prečítal. Ktorí autori a diela najviac ovplyvnili Vašu tvorbu?
V začiatkoch to bol určite Jozef Žarnay a jeho tajomstvo Dračej steny spolu s voľne nadväzujúcimi pokračovaniami. Takisto jeho Kolumbovia zo základne Ganymedes, z ktorých tak trochu vlastne čerpám dodnes. Hard zložku do mojich diel doniesol Arthur C. Clarke, napätie, atmosféru a ponory do duše postáv zase Stephen King. A bolo ich oveľa viac, k niektorým inšpiráciám sa dokonca priznávam aj na svojej stránke.
Postupom času sa ale obdivná inšpirácia preklopila u niektorých autorov do čohosi, čo by som nazvala antiinšpiráciou. Na prahu dospelosti a v nej ma najviac inšpirovali diela, ktoré sa mi nepáčili, až ma rozčúlili, a rozhodla som sa ich tému spracovať diametrálne odlišne. Možno to znie ako povýšenecký postoj – „ja to spravím lepšie“ – ale úprimne, ani vykrádanie, čo i slabé, diel, ktoré milujeme, nie je to pravé orechové. Antiinšpirácia ma aspoň núti nenapodobňovať druhých.
Mnohí uvažujú nad písaním príbehov. V rozhovoroch so spisovateľmi sa preto zvyknem pýtať na tvorivý proces – čo by ste Vy ako skúsená autorka poradili napríklad tínedžerom, ktorých mágia slov tiež láka? Na čo by mali myslieť pred tým, než vôbec začnú písať prvú vetu?
Neposielať do vydavateľstva ani do súťaže. Nie hneď. Dopísať, to je prvoradé, na to sa treba zamerať a už len to je samo osebe veľkým úspechom, keďže väčšina prvoautorov svoje práce nedokončí. Je však prakticky nemožné dosiahnuť ihneď po dopísaní dielka ďalší úspech, ktorým je ocenenie v súťaži či publikovanie. Treba svoju prvotinu odložiť do šuflíka, potom napísať druhé, tretie, štvrté dielo… a až po niekoľkých rokoch sa vrátiť k prvotinám, poopravovať na nich všetko, čo opravovať viete, dať niekomu prečítať, na základe pripomienok zase poopravovať. Po tomto procese si už azda nenarobíte hanbu v súťaži, hoci cenu radšej ešte neočakávajte, na to treba roky a roky skúšania. Ak to chcete poslať do vydavateľstva, radšej prejdite zmienený proces ešte raz. A ak vás všetky vydavateľstvá odmietnu, tak tretí raz a potom to s nimi skúste znova. Treba sa skrátka pripraviť na to, že cesta k vydaniu knihy je šialene dlhý proces. Aspoň pokiaľ chcete vydať dobrú knihu. Uponáhľanie procesu s vydaním tým, že na vydanie svojho čerstvého rukopisu založíte zbierku alebo vám pomôžu oteckove peniaze, k ničomu dobrému nevedie.
Pôsobíte ako aktívna a všestranná žena. Napísali ste veľa románov, máte vlastný blog, recenzujete knihy, vyrábate dekoratívne predmety… Písanie si vyžaduje veľa energie a to správne rozpoloženie mysle. Ako si dobíjate energiu? Čo je Váš recept na autorskú produktivitu?
Popravde, nemám nijakú činnosť, ktorá by ma dobíjala. S výnimkou spánku, optimálne deväť hodín denne. Inak fungujem tak, že pri jednej práci vlastne „oddychujem“ od inej práce. Z časového hľadiska sa to veľmi ani inak nedá, mám štyri zárobkové činnosti plus veľkú domácnosť so záhradou, neustále som v jednom kole. No vysoká zaneprázdnenosť až stres pôsobí na moje múzy vo všeobecnosti priaznivejšie ako nuda a voľný čas – samozrejme, len po istú hranicu. Dobiť baterky mi vie aj veľmi dobrá, silná, rezonujúca kniha, ale za takú viem medzi knihami prečítanými ročne označiť nanajvýš jednu. A aj to, iba ak je dobrý rok.
Ak by ste mali možnosť preniesť sa do jednej z Vašich kníh a zažiť ju na vlastnej koži, ktorú by ste si vybrali?
Jednoznačne kelvinovskú sériu. Vesmír je fajn, stav beztiaže by som si rada vyskúšala, aj pekný výhľad pozrela. Ale prostredie kozmických lodí a staníc by ma deptalo. Potrebujem pre svoje blaho prírodu. A, prirodzene, veľkým bonusom je aj spriaznená duša, ktorú Molly našla v Davidovi. Nula kelvinov a Tristodesať kelvinov spoločne tvoria presne ten typ romanticko-dobrodružného príbehu, ktorý som si počas svojej ranej dospelosti chcela zažiť a nezažila som ho. Teda, chcela by som si ho prežiť s výnimkou… ale nebudem prezrádzať. Ak si to prečítate, určite zistíte, na čo myslím.
V mene vydavateľstva Príbeh ďakujem Janke Plauchovej za rozhovor a želám jej veľa literárnych a osobných úspechov.
Link na stránku autorky: adhara.sk
Recenzia na knihu Nula kelvinov: Ja neexistujem, ty neexistuješ tu.
1
0
