Martinus Cena Fantázie je azda najpopulárnejšia slovenská poviedková súťaž zameraná na fantastiku. Pred pár dňami boli publikované finálové poviedky, a tak som si povedal, že sa s nimi pohrám a zozdieľam moje osobné dojmy a názory.
Predtým, ako začnem – som miľovník sci-fi, no nepohrdnem ani dobrou fantasy knižkou, či hororom. Každý žáner má v mojej knižnici zastúpenie a rovnako objektívne som sa snažil nazerať na každé z diel.
Čítanie to bolo zaujímavé, niekedy ubíjajúce, ale celkovo som rád, že som našiel niečo, čo som v literatúre hľadal už dlhšie. Možno ma úrovňou sklamal žáner fantasy, alebo aj podradné postavenie práve fantastických prvkov v dielach, no porotcovia súťaže sú tiež len ľudia. A čo je neuveriteľné – aj ja.
Tak poďme na to.
Anastasia Sebastian – Za plotom spievajú víly
Príbeh siroty, ktorá v mladosti stratila okrem rodičov aj svoju dobrú kamarátku spoza plota. Práve tá je záhadou, okolo ktorej sa točí dej poviedky.
Dozvedáme sa, akými strasťami si prechádza hlavná postava, ako sa jej nedarí v láske, no zároveň má obrovské šťastie napríklad v hre. Autorka sa snaží upriamiť pozornosť na pošramotenú psychiku hrdinky, ktorá v mladosti prežila tragickú autohaváriu.
Umne popísané opisy, miestami s logickými a veľmi častými a do očí bijúcimi gramatickými chybami. Niektoré vety na môj vkus, najmä zo začiatku, už presahovali únosnú dĺžku.
Príjemné čítanie, pri ktorom čitateľ dostane fantastickú dávku až na samotnom konci. Samotná zápletka a rozuzlenie až tak prekvapivé neboli, no zachraňuje to práve autorkin prirodzený štýl.
Mária Hanúsková – Gumák
Dva samostatné pohľady manželského páru na tragický príbeh. Anna, manželka, ktorej myseľ a duša sa pomaly, ale isto stáva obeťou temnoty. Viktor, manžel, ktorý sa za každú cenu snaží pozerať na svet racionálne a uchrániť svoje dieťa pred nebezpečenstvom.
Hlboký, existencialistický príbeh, ktorý človeka chytí, nechá premýšľať nad životom, hodnotami, rodinou a bolesťou.
Umne vygradovaná atmosféra s tými správnymi psychologickými prvkami, ktoré v správny moment pôsobia tam, kde majú.
Úzkosť a strach sršia snáď z každého odstavca, aj keď miestami poľavia, čitateľa nenechajú pokojným.
Niet viac čo dodať. Dlho som nečítal taký chytľavý a podarený horor.
Tomáš Slobodník – Ďalší všedný deň v Sodome
Príbeh o dezinformátorovi, ktorý sa v pekle snaží predrať kariérnym rebríčkom až na samé dno.
Text je mixom cielených metafor, vtipu a bujarých a obscénnych opisov pekelného života, ktorého hlavným cieľom je evidentne pobaviť čitateľa a udržať jeho pozornosť. Žiaľ, v mojom prípade tento guláš vôbec nefungoval a rozsah textu ma začal časom ubíjať. Som si však vedomý, že istej skupinke čitateľov text ulahodí.
Čo môžem oceniť je um autora skladať zaujímavé vety. Negatívnom je však prostý dej a myšlienka.
Tomáš Hrábek – Osemdesiattri kilometrov na D1
Život na beznádejne upchatej diaľnici, kde sa ľudia, prezývaní podľa značiek aút, snažia prežiť niečo vyše roka. Z monotónneho života však hlavného hrdinu vyslobodí túžba po akcii, čine a dokázaní, že o rodinu sa vie postarať aj on, nie len jeho homeofficujúca manželka.
Svet v zaseknutej kolóne je geniálny nápad. Vzhľadom na nerealistické podmienky však vyznieva viac ako satira a podvedome som preto bral dej s rezervou.
Zažívame akčné scénky, pokusy o definovanie akýchsi spoločností na jednotlivých úsekoch diaľnice a nakoniec sa dozvedáme viac o pôvode samotnej kolóny a entite, ktorá za ňou stojí.
Bez fantastického prvku by dielo bolo zrejme omnoho hodnotnejšie. Takto mi žiaľ pripadal záver jemne silený.
Peter Janoviček – Ruža z Tivoli
Osud hlavného hrdinu s ADHD, ktorý sa vyberá na cestu do Dánska, aby sa po neúspešných profesijných desaťročiach konečne poriadne zamestnal. Všetky cesty turistov v Kodani ale vedú do Christianie a statočne nafetený Edo získava v zábavnom parku Tivoli ružu.
Od tohto momentu má poviedka nádych klasickej sci-fi časovky, nostalgických momentov a spomienok na komunistickú Bratislavu, bary, rodinu či Mariána Zednikoviča. Všetko, čo hrá dobre na city čitateľom.
Po gruzínskej brandy sa však dej uzatvára laggujúcou časovou kauzalitou a všetko končí, ako má.
Zaujímavo písaný príbeh, osobnosť hrdinu sa kupodivu mení s každou kapitolou (aj vtedy, keď na to nie je dôvod) a na záver som si dovolil jeden osobný face palm. No vyhnúť sa klišé v písaní je dnes už veľmi ťažké.
Priamočiary príbeh, ktorý necháva mechaniku cestovania časom plne na čitateľa.
________________________________________________
Ak vás zaujímajú finálové texty, smelo do nich tu.
Za zmienku stojí aj podarená grafika chystanej antológie od Slavomíra Jakaba.
