Demon world
Stratená minulosť
Všetko to začalo nocou, kedy jeden zo synov kráľovskej krvi Raizen dovŕšil 15 rokov. Mestom sa ozývali piesne a smiech. Z lámp na uliciach šľahali neobyčajné zelené plamene, ktoré svojím zeleným svetlom osvetľovali ulice a oblohu. Vzduchom sa niesla vôňa rôznych dobrôt z okolitých stánkov preplnených jedlom. Obyvatelia mesta sa veselo prechádzali, rozprávali sa a ochutnávali ponúkané jedlá. Iba Raizen mal zlú náladu. Neznášal takéto udalosti. Vyhýbal sa, dá sa povedať všetkým živím bytostiam a bol neobyčajne chladný. Sedel na okenici v jednej z hradných veží a díval sa nepríjemným chladným zrakom na mesto. ,,Tak už je to tu” pomyslel si a vzdychol. V tom do komnaty vtrhla jeho mladšia sestra. ,,Raizen! Všetci v hrade ťa hľadajú!” povedala naštvaným tónom, ,,Viem, že tieto oslavy nemáš rád ale predsa sa jedná o tvoje narodeniny” pokračovala a podišla k oknu. Raizen sa otočil, akoby si ju len teraz všimol. ,,Yuki, čo tu robíš? Nemala by si byť na oslave?” Zarazila sa. Poznala dobre svojho brata a vedela, že vie byť až nepríjemne arogantný, keď má zlú náladu. ,,To platí aj pre teba!“ odpovedala a oprela sa o stenu pri okne. ,,Ide o tvoje narodeniny.“ pokračovala teraz už nie však naštvaným ale skôr ustarosteným tónom. Pozrel sa na ňu. Mala na sebe biele šaty s krátkou jemnou sukňou, po ktorých boli rôznymi drahokamami červenej farby zvýraznené obrysy. Vo svojich bielych vlasoch mala sponu, taktiež červenej farby pripomínajúcu kvet z čerešne. Na krku mala náhrdelník z perál a v strede neho veľký červený krištáľ. Pousmial sa. ,,Tie šaty ti pristanú.” povedal nečakane prívetivým tónom. Trhla sa a pozrela sa na neho. ,,Mno asi nemám na výber, keď už si ma našla.” povedal a zoskočil z okenice. ,,Nenecháme hostí čakať”. Pousmial sa a ponúkol sa ako doprovod. Yuki ešte stále v šoku sa ho chytila. Keď zišli po schodoch a prešli cez chodbu, dostali sa ku obrovským zlatohnedým dverám, pri ktorých ako sochy stáli vojaci z hradnej stráže. Raizen si až teraz uvedomil, že ho Yuki drží stále silnejšie. ,,Neboj sa” povedal a pousmial sa ,,zhlboka sa nadýchni a upokoj sa.” Dobre vedel, že toto je po prvýkrát, kedy Yuki uvidí ako vyzerá sála za tými dverami. Pozrela sa na neho celá bledá a strašne nervózna. Pousmial sa ako je to jeho zvykom, keď sa ju snaží upokojiť. Vojaci strážiaci pred dverami, akoby tušili, že je správna príležitosť, sa uklonili a otvorili im dvere. Schádzali po schodoch dovnútra. Sála bola preplnená. Všade po sále sa prechádzali vážení úradníci, vládcovia iných krajín, generáli ale aj rôzny ďalší hostia, samozrejme všetci v doprovode pekných mladých žien. Keď zišli posledným schodom, v sále vládlo mŕtvolné ticho. Yuki si až teraz uvedomila ako je Raizen oblečený. Mal na sebe staré čierne nohavice, ktoré boli na kolenách silno potrhané, bielu košeľu prekrýval zaprášený už postarší kabát, ktorý vyzeral, akoby prežil útok medveďa a za jeho čiernymi vlasmi trčala rukoväť, ktorá vyzerala, akoby ju vyrobil kováč s obrnou. Jediný šperk, ktorý mal na sebe, bol jeho železný prsteň, na ktorom mal vyrytú hlavu minotaura. Yuki zbledla ešte viac. ,,Prosím nenechajte sa rušiť.” zvolal Raizen a opäť sa pousmial. Hostia stále v údive sa opäť pustili do vášnivých diskusií. Raizen si vydýchol a mrkol na Yuki. Tá sa nadýchla a usmiala sa alebo sa o to pokúšala. ,,Bráško!“ zvolal akýsi detský hlas. ,,Do riti!” pomyslel si Raizen a akoby z ničoho nič sa pred ním z davu vyrútil jeho o tri roky mladší brat Iggy. Mal na sebe čiernobiele nohavice a tej istej farby kabát, výzorovo sa podobal tomu, aký mal Raizen len nebol taký doničený a namiesto roztrhaných a poničených častí sa mu ligotali rôzne strieborné a zlaté ozdoby. Vlasy mal čierne dozadu ulízané ako to mal vo zvyku. Na ruke sa mu ligotal strieborný prsteň s rytinou draka prebodnutého mečom. ,,Čo po mne chceš?” Raizen sa na neho díval pohľadom tak chladným, že asi dúfal, že ho tým zamrazí. Iggy vedel prečo sa k nemu takto správa. V minulosti mu totiž ukradol magický meč ich rodiny a aby toho nebolo málo, tak mu ho ich otec nechal. Od tej doby Raizen Iggyho neznášal a snažil sa mu vyhýbať ako sa len dalo. Iggy sa tváril, akoby bol radosťou bez seba že ho vidí po takom dlhom čase. ,,Otec ťa volá.” Raizen zbledol a nachvíľu si tým vymenil pozície s Yuki. Tá si toho všimla a začala sa chichotať. Vidieť Raizena bledého a vystrašeného nebolo tak časté ale vždy, keď sa tak stalo vyzeral Raizen strašne vtipne. ,,Neboj sa, nadýchni sa a upokoj sa.” povedala výsmešným tónom a postrčila ho. Raizen urobil pár tackavých krokov. Yuki schmatla Iggyho a stratila sa s ním v dave. ,,Ách do riti vedel som, že mám zdrhnúť…” mrmlal si popod nos a vykročil vpred. Prechádzal sálou a cestou mu každý gratuloval, až kým sa konečne nedostal ku schodíkom vedúcim na plošinu, kde na kreslách sedeli jeho matka a otec. Hrdlo sa mu stiahlo a len horko ťažko prehltol slinu, ktorá mu uviazla v krku. ,,Volal si ma otec?” povedal s mierne roztraseným hlasom. ,,Raizen! Kde si do čerta?!” V sále opäť zavládlo ticho. ,,Niečo som mal na práci” odvetil ale tentoraz s jeho obvyklým chladným tónom. ,,Určite to muselo byť niečo dôležité, keď si sa vykašľal na svoje povinnosti!” Raizen na to nič nepovedal, iba tam tak stál a premeriaval si otca. Mal na sebe biele nohavice, ktorých obrysy boli zvýraznené zlatými pásmi. Rovnakého motívu mal aj hrubý kabát dosť široký, aby sa do neho zmestili a jeho sluhovia. Na vnútornej strane bola prišitá čierna kožušina a rôzne zlaté ozdoby sa trblietali na tej vonkajšej. Na krku mal mohutný zlatý náhrdelník so strieborným pentagramom v strede. Jeho čierne vlasy mu držala koruna, v ktorej na čele bol taktiež menší pentagram. ,,Prečo nič nevravíš?! Chcem vedieť, čo si mal také dôležité, že si nemohol prísť!” Raizen otvoril ústa ale predbehla ho jeho matka. ,,Nechcete si to ísť vyriešiť niekde inde?” Raizen a jeho otec sa pozreli smerom do sály. Všetci hostia sa na nich udivene pozerali a niečo si šomrali. Obidvom prešla kvapka potu po chrbte. ,,Nenechajte sa rušiť, je to len menšie nedorozumenie. Prosím pokračujte a zabávajte sa.” povedal kráľ a začal sa falošne smiať. ,,Otec má pravdu. Len menšie nedorozumenie.” podporil ho Raizen a tiež sa začal smiať. Po chvíli napätia sa hostia opäť začali zhovárať. Raizen si vydýchol a otočil sa smerom k otcovi. Ten prudkým kývnutím hlavy ukázal na balkónik za ním. Raizen to pochopil a vyrazil smerom k balkóniku. Jemný vietor sa mu pohrával s vlasmi a prinášal so sebou aj hlasy ľudí z mesta pod ním. ,,Pekný výhľad, čo?” Prudko sa otočil, pred ním stál jeho otec. ,,Prečo si ma sem zavolal?” povedal a otočil sa chrbtom k otcovi. ,,Stále si na mňa nasratý, čo?” Raizen mlčal a upieral zrak na horizont pred ním. ,,Vieš dobre, že Iggy ho potrebuje viac než ty…” Raizen sa prudko otočil a podišiel k nemu. ,,Ty si fakt myslíš, že som sa vám vyhýbal kvôli nejakému blbému kusu železa?!” Jeho otec ostal v prekvapení stáť.
,,Ja len nechápem, prečo odtiaľto nemôžem odísť!” ,,Nemôžeš odísť, máme tradície ,ktoré sa musia dodržiavať.” povedal kráľ a položil mu ruku na plece. ,,Viem, že je to pre teba ťažké ale si môj najstarší syn a dedič. Nezabúdaj prosím ťa na svoje povinnosti ako člena kráľovskej nie démonickej krvi.” ,,Furt sa so mnou tak rozprávaš.” ,,Čo?” ,,Dookola a dookola.” pokračoval Raizen a ruky zovrel v päste. ,,Máš ma iba ako ďalšieho predstaviteľa démonickej krvi! Berieš ma vôbec ako svojho syna?!” Kráľ ho pustil a urobil pár krokov dozadu. ,,Vedel som to!” povedal Raizen a prešiel okolo otca do sály. Jeho otec sa ešte stále v šoku preklínal, pretože si až teraz uvedomil, že mu hovoril pravdu. Yuki a Iggy spolu tancovali. Obidvom to išlo skvele. Raizen sa na nich pozeral z vnútorného balkóna, ktorý bol nad sálou a tvoril akýsi poloblúk. Bol dosť veľký na to, aby sa tam zmestila polovica hostí. ,,Imbecilný starý somár!” mrmlal si. ,,Vôbec ma nevníma ako svojho syna! Som pre neho iba ďalší zástupca démonickej krvi tak, ako tu všetci ostatný!” pokračoval a silno zatínal zuby. TRESK!!! Do sály sa po schodoch šmýkali obrovské zlatohnedé dvere. Sála stíchla a všetci hostia sa v nej so strachom dívali na miesto, kde ešte pred chvíľou stáli. Z tmavej chodby sa vynorili tri postavy odeté v bielom. ,,T…to…nie je…možné!” vykoktal zo seba kráľ. ,,Exorcisti?!” Hostia v sále stáli ochromený tým, čo vidia. Raizen si ich v prekvapení obzeral. Exorcista v strede bol strednej výšky asi ako on a mal na sebe biely plášť. Pod ním bolo jasne vidieť drevený kríž na striebornej retiazke okolo krku. Hlavu a tvár mu zakrývala kapucňa a v ruke držal obojručný biely meč v tvare kríža. Po zakrvavenej čepeli boli po latinsky vyryté nejaké písmená a vypadalo to, že tvoria nápis ale Raizen si nebol istý aký, pretože krv na čepeli ich pár zakrývala. Postava napravo od neho bola nižšieho vzrastu oblečená rovnako. Kapucňa na hlave zakrývala hlavu a tvár ale z pod nej bol vidieť trčiaci prameň hnedých vlasov. Raizen si bol istý, že ide o ženu mladého alebo stredného veku. Jej tvár a ruky však nevidel a to ho znervózňovalo. Posledná postava bola vysoká. Raizen si na prvýkrát myslel, že ide o obra. Mal rovnaké šaty ako ostatný ale na hlave namiesto kapucne mal plešinu, čo vynahradzovali dlhé sivé fúzy až po brucho. Muž bol masívnej postavy a vyzeral, akoby cvičil každú svoju voľnú chvíľu. Raizen sa čudoval, že mu jeho svaly už dávno neroztrhli napnutý plášť okolo jeho krku. V rukách zvieral obrovskú bielu sekeru, teda aspoň si myslel, že je biela. Sekera bola tak zakrvavená, že si len ledva povšimol bielych častí. Atmosféra v sále bola čím ďalej tým viac horšia. ,,Ako sa opovažujete sem vtrhnúť?! Viete koho je toto územie?!” zareval na nich kráľ svojim hrubým hlasom. Prostredný exorcista zdvihol hlavu a namieril čepeľ meča na neho. ,,Žeby tvoje, Kráľ Mefisto?” Mefisto prehltol slinu v krku a pokračoval. ,,Pokiaľ to viete, ako si dovoľujete sem len tak vtrhnúť?!” ,,Ako si dovoľujeme?! Toto je náš svet nie váš. My sme v ňom doma a vy ste len poondiaty démoni. Nemáte žiadne právo tu byť! Na to mi odpovedz ty, ako si dovoľujete len tak prísť na náš svet?!” Mefisto urobil krok dozadu a zdesene sa díval na exorcistu. ,,Presne vy nemáte žiadne právo tu byť!!” Hneď ako to dopovedal sa odrazil od zeme. Podlaha, na ktorej stál popraskala a po jeho nohách ostali len dve trhliny. Mefisto ani nestačil zareagovať a už sa exorcista objavil za ním. Čepeľ hvizdla a Mefistova hlava sa skotúľala po schodíkoch do sály. Telo ju po pár okamihoch nasledovalo. Tryskajúca krv z rozťatej tepny zakrvavila hostí blízko plošiny. Tí so zdeseným výkrikom začali panikáriť, čím sa rozpútalo hotové peklo. Ďalší dvaja exorcisti sa tiež prudko odrazili a pristáli rovno pred zúfalý panikáriaci dav. Sekera švihla a na zem padli tri na polovicu preseknuté telá. Hostia na opačnej strane sa s hrôzou dívali na malú postavu pred nimi. Plášť sa odhrnul a vystreli sa dve malé ruky so zvláštnymi rukavicami. ,,Očistiť!” zvolala tenkým hlasom a na zem padlo ďalších desať démonov. Z hrudi im vytryskla krv a pred nimi boli vyrvané ich vlastné srdcia. ,,Ty zkurvysyn!!!” zakričala kráľovná a vrhla sa s dýkou na vraha jej manžela. Exorcista sa otočil a z ničoho nič sa objavil za ňou. ,,Očistiť.” zvolal a kráľovná sa zrútila na zem. Z pod nej sa objavila kaluž krvi. Exorcista sa vyrovnal a zadíval sa do sály. Jeho dvaja pomocníci už dovršovali svoje dielo zabíjaním posledných preživších. Zrazu sa pred jeho očami objavili dve malé postavy chúliace sa pri stene. Zoskočil z plošiny a pomalým krokom si to namieril priamo k nim. Yuki aj Iggy si ho všimli, snažili sa postaviť sa a utiecť ale ich pokusy boli márne, ich nohy ako aj celé telo odmietalo spoluprácu. Yuki sa snažila vykríknuť ale nevydala ani hlásku. Exorcista už stál tesne pri nich. Zdvihol meč nad hlavu. ,,Očistiť.” zvolal a švihol. Meč zasvišťal a súrodenci zavreli oči. CINK!!! Ozvalo sa hlasné cinknutie. Pomaly otvorili oči. Pred nimi sa vlnil čierny starý kabát. ,,Braček!” zakričali skoro naraz. Exorcista sa udivene pozeral na postavu pred ním. Raizen sa zaprel a pretlačil skrvavenú čepeľ. Exorcista len tak tak stihol uskočiť ale aj tak mu čepeľ meča rozsekla plášť. Pribehli aj ostatný exorcisti a spoločne obkľúčili Raizena. ,,Konečne démon hodný mojej čepele. Ako sa voláš ty zasran?” zvolal na Raizena. ,,Neviem, prečo by som ti to mal hovoriť, keďže aj tak skapeš zasran?” odvetil Raizen a výsmešne sa uškrnul. ,,Zmenil som názor, ja ťa nezabijem.” Exorcista kývol a za Raizenom sa objavil obor. ,,Ale on áno!” Obor sekol a v sále sa ozvala mohutná rana. Oblak zvíreného prachu znemožnil čokoľvek vidieť. Ale po chvíli sa uprostred objavila postava obra. Exorcista s roztrhnutým plášťom sa pousmial a opäť sa zameral na svoje dva ciele. ,,Nebojte sa, bude to rýchle. Už čoskoro sa stretnete so svojim bratom.” Podišiel ku nim a napriahol sa k smrtiacej rane. ,,Očis…” nedopovedal. Prenikavá bolesť z jeho brucha zabraňovala, aby čokoľvek okrem nej vnímal. Pozrel na miesto, z ktorého vychádzala a z jeho roztrhanej košele trčala zakrvavená čepeľ. Obzrel sa a jeho oči sa stretli s mačacími očami oceľovej farby. ,,A…ako…to?!” vykoktal s obrovskými bolesťami. Zamieril s očami na miesto, kde ešte pred chvíľou stála jeho partnerka. Teraz namiesto nej bolo zohavené telo bez hlavy. Prechádzal so zrakom ďalej, až kým sa zase na chvíľu nezastavil. Na mieste, kde ešte len pred pár okamihmi bol zvírený prach stál obor. Nebol už ale živý. Jeho sekera bola tupou stranou zarytá v zemi a druhý koniec trčal z obrovho chrbta. ,,Neboj sa čoskoro sa s nimi stretneš.” Zaznel chladný tichý hlas za ním a čepeľ v jeho tele sa dala do pohybu. Strácala sa pomaly v tele, až kým neostala trčať len špička čepele. Ďalší pohyb už nesmeroval dozadu ale nahor. Exorcista chcel kričať od bolesti ale nemohol. Namiesto toho začal vykašliavať a vypľúvať obrovské množstvá krvi. Čepeľ sa zastavila a konečne opustila jeho telo. Bolo už ale neskoro. Exorcista mohol posledné sekundy života vidieť ako mu z rozpáraného tela vypadli vnútornosti. Raizen sa otočil smerom ku roztraseným a vydeseným súrodencom. ,,Už je to v poriadku, nebojte sa. Pokiaľ žijem tak sa vás nikto nedotkne.” Zaznel výbuch a za ním výkrik. Otočil sa smerom k balkóniku. ,,Vypadá to tak, že sa bojuje aj v meste.” Otočil sa späť a pohladil svojim súrodencom hlavy. Tí sa na neho zadívali so slzami v očiach. ,,Teraz musíme byť silný a pomáhať si navzájom, platí?” Nezmohli sa na odpoveď tak iba prikývli. ,,Fajn tak teraz od vás potrebujem, aby ste odtiaľto ušli.” ,,Nie! My chceme ostať s tebou!” ,,To v žiadnom prípade!” zakričal, čím ich ešte viac vystrašil. ,,Prosím,“ pokračoval už opäť s jemným hlasom, ,,Musíte odtiaľto odísť. Stretneme sa pod starým gaštanom, áno? Tam, kde sme sa skrývali, keď sme utiekli z hradu. Dobre?” Opäť namiesto odpovede prišlo len prikývnutie. ,,Dobre vyrazte hneď za mnou a neotáčajte sa ani nezastavujte. Vyhýbajte sa hlavným uliciam a odpočiňte si, až keď budete mimo mesta, dobre?” ,,Dobre.” konečne odpovedali. ,,Sľubuješ, že za nami prídeš?” opýtala sa Yuki roztraseným tónom. ,,Sľubujem.” ,,Na malíček?” ,,Na malíček.” Postavil sa a podišiel k balkóniku. Ešte naposledy sa otočil, usmial sa a zoskočil do nekonečnej tmy, z ktorej sa ozýval len krik a bolesť trpiacich.
Autor: Miroslav Chládek
Korekcia: Viktória Neffi Balažová
