(Recenzia prezrádza isté detaily deja a naznačuje, akým štýlom kniha končí.)
Cestovanie v čase je fascinujúca téma. Kto by nechcel navštevovať rôzne roky a miesta v histórii ľudstva a vidieť na vlastné oči udalosti, ktoré ovplyvňovali svet? Na takéto cesty nás zavedie aj kniha Časonauti od Antona Stiffela. Tvoria ju poviedky, ktoré boli napísané ako samostatné diela, ale ústredným motívom je cestovanie časom dvoch hlavných postáv – rozprávača a jeho priateľky Ayumi. V desiatich poviedkach sa pozrú bližšie napríklad na pád tunguzského meteoritu, atentát na Kennedyho či záhadnú Ďatlovovu expedíciu. Základným zákonom časonautov je nezasahovať do hlavnej časovej línie a len eliminovať drobné odchýlky, aby táto základná línia nebola v budúcnosti negatívne ovplyvnená. Čím viac skokov do minulosti však absolvujú, tým viac sú presvedčení o tom, že okrem ich skupiny časom cestuje aj niekto iný – niekto z ďalekej budúcnosti – a možno zasahuje do udalostí viac, než by sa oni sami odvážili.
Dej jednotlivých poviedok bol dostatočne napínavý na to, aby ma donútil čítať aspoň pár strán pred spaním, hoci mi už od únavy klipkali oči. Cestovanie časom bolo spracované fakt skvele, páčila sa mi myšlienka časonautov, ich základne mimo priestor a čas a rôznych super-technológií a užitočných pomôcok. Autor sa dotkol zaujímavých časových paradoxov a s každou otočenou stránkou rástla aj moja zvedavosť – kto sú záhadní časonauti z budúcnosti, čo presne robia so základnou časovou osou a prečo? Tieto otázky sa zjavujú pozvoľna, no postupne ich význam narastá a podpichujú čitateľovu zvedavosť.
Hlavné postavy sú dve – hlavný hrdina, ktorý je zároveň rozprávačom, a jeho japonská priateľka Ayumi. Hlavný hrdina (v tejto chvíli si vôbec nepamätám, či bolo v knihe spomenuté jeho meno) je celkovo sympaťák s uveriteľným správaním a hoci často opisuje svoje hlboké city k Ayumi, autorovi sa podarilo vyhnúť prílišnej dráme a pátosu, aj keď by sa dalo diskutovať o tom, nakoľko je vzťah medzi nimi toxický. Ayumina posadnutosť skúmaním istých historických udalostí totiž častokrát zbytočne vedie k smrteľne nebezpečným situáciám a hlavný hrdina jej napriek vlastnému pudu sebazáchovy musí utekať na pomoc. Ich vzťah bol však vykreslený citlivo a detaily nech posúdi každý čitateľ sám. Mne osobne Ayumi občas liezla na nervy svojou zaťatosťou a odhodlanosťou ísť doslova cez mŕtvoly (aj cez vlastnú), ale aspoň sa dokázala niekedy premôcť k normálnejšiemu správaniu.
Jednou z vecí, ktoré sa mi na knihe páčili najviac, bol autorov štýl. Príjemný, občas mierne sarkastický a z hľadiska štruktúry textu krásne harmonický a učesaný (za čo patrí pochvala aj jazykovej redaktorke Kataríne Čavojovej). Už len pre ten jeho štýl, ktorý sa mi skvele čítal, by som sa rada pozrela aj na ďalšie autorove diela. Spôsob rozprávania presne podľa môjho gusta. Knihu oživili aj krásne ilustrácie a obálka od Jakuba Šimjaka.
Čo sa týka pospájania jednotlivých poviedok, tuto kniha trošku krívala. Na niekoľkých miestach bolo jasne cítiť, že poviedky boli písané ako samostatné diela – občas mi chýbala väčšia previazanosť medzi nimi. Pre niekoho môže byť dielo trochu mätúce, pretože chvíľami pôsobí ako antológia, a potom zrazu rozprávanie pripomína súvislý román. Práve preto, že poviedky vznikli v rôznych obdobiach ako samostatné diela, sa v nich niektoré vysvetlenia pravidelne opakujú, napríklad tie, ktoré sa týkajú kauzality. Pozornému čitateľovi to môže časom prekážať, ale zásadný problém to pre mňa osobne nebol.
Slabým miestom, ktoré som v poviedkach videla, bol spôsob, akým časonauti pristupovali ku skúmaniu historických udalostí a následným skokom do minulosti. Ayumi aj hlavný hrdina sú v rôznych okamihoch doslova posadnutí skúmaním konkrétneho momentu v histórii, ale zdá sa, že nikto s nikým o ničom nehovorí, nevedú sa žiadne zásadné hlboké debaty a nezdieľajú sa názory. Časonauti žijú spolu na základni, ale vôbec spolu nekomunikujú. Cestovanie časom je prakticky nekontrolované a každý si robí, čo chce. Poviedky častokrát fungujú podľa rovnakého scenára: „toto sa mi nezdá; analyzujem to už hodiny, neviem, čo je tam zle, tak to poďme omrknúť.“ Hlavní hrdinovia skáču do dôležitých historických udalostí bez nejakej väčšej stratégie, a to sa im vždy vypomstí (napríklad v poviedke o tunguzskom meteorite silno podcenili deštruktívnu schopnosť malých úlomkov odštiepených od meteoritu a mieriacich popri ňom do atmosféry Zeme; alebo v prípade Kennedyho atentátu bolo potrebné overiť tri rôzne miesta, z ktorých sa na prezidenta strieľalo, no skákali tam len dvaja, a teda jedno z miest ostalo nepokryté, čo sa znova ukázalo ako chyba). Výsledkom potom býva to, že vlastne skočili do minulosti, ale nič nezistili, iba častokrát spôsobili presne to, čo sa vydali preskúmať.
Záver knihy bol pre mňa tak trochu šokom. Poviedka Spomienka na Ďatlova konečne priniesla nové zistenia o záhadných časonautoch z budúcnosti, no svojím náhlym koncom zanechala ešte viac otázok. Odrazu skončila, doslova seknutá v tom najnapínavejšom mieste knihy… a za ňou, namiesto nejakého prekvapivého odhalenia, prišiel už len doslov autora. Chýbalo mi tam logické ukončenie celého cyklu poviedok; niečo, čo by čitateľovi dodalo ten uspokojivý pocit z dočítania knihy. Otvorený koniec nemusí byť nutne zlý, ale v tomto prípade bol otvorený až príliš a mám zo záveru zmiešané pocity. Dá sa tomu rozumieť tak, že autor plánuje ďalšie poviedky o časonautoch a raz nám čitateľom odpovie na otázky? Ak by zostala kniha takto, výrazne otvorený záver by mohli mnohí čitatelia posudzovať negatívne a mohlo by to znížiť aj celkové hodnotenie knihy, čo by bola škoda, pretože sa rozhodne oplatí prečítať. Ostáva už len dúfať, že časom vyjdú Časonauti II, ktorých dej nadviaže tam, kde táto kniha skončila.
Napriek vyššie spomenutým detailom ide celkovo o vydarené dielo, ktoré sa príjemne číta a je dobre zapamätateľné. Znova sa raz potvrdilo, že dobré science-fiction píšu hlavne vedci a vyštudovaní technici, čo je aj autorov prípad. Fanúšikom tohto žánru odporúčam.
Ak vás kniha zaujala, môžete si ju zakúpiť napríklad tu.
Aktualizácia: zaujíma vás aj iný názor? Tak kliknite na časonautskú recenziu aj od jemiplano.
