Moderný príbeh z pera známej autorky Vi Keelandovej vás rozosmeje a zapáli ohne. Preto však nie je vhodný pre osoby mladšie ako osemnásť rokov. Opäť som siahla po dobrej knihe, ktorá ma milo prekvapila. Priznám sa, že tento žáner príliš nečítam, ale obálka sa mi páčila a potrebovala som trochu oddychovej literatúry. V čom som mala aj pravdu. Súdiť knihu podľa obalu sa teda vyplatilo a ja som mala príjemných pár hodín počúvania. Preskočím hneď na dabing, pretože som si opäť do filtra dala moju obľúbenú Zuzanu Jurigovú Kaprálikovú, čo ale prekvapilo bolo to, že muža daboval Martin Kaprálik, Zuzkin brat. O tom, že to bola jedna z najlepšie nadabovaných kníh, niet pochýb. Už len tie mená hovoria za všetko. Myslím ale, že nabudúce dám šancu aj iným, menej známym menám. Kniha má približne päťdesiat kapitol, ktoré nám dávajú pohľad na príbeh z útrob dvoch hlavných postáv. Dej začína z pohľadu Benneta, príťažlivého kreatívneho riaditeľa spoločnosti, ktorá sa práve zlúčila s druhou. Začína naozaj nápadito a vtipne, preto vás hneď vtiahne do deja. Úsmev máte od prvej strany po poslednú, ale kniha prekvapivo disponovala aj smutnými či napínavými scénami. A samozrejme, ženy dychtivo čítajúce erotické romány typu Päťdesiat odtieňov sivej si aj tu prídu na svoje. Ale poďme poporade. Obe hlavné postavy sa dostávajú do nečakanej situácie, kde musia medzi sebou súperiť o pracovnú pozíciu. Chladné profesionálne vystupovanie popretkávané súperením veľmi pomaly prechádza do podpichovania a sexuálnej nervozity. Pohľad zo strany Benneta adekvátne opisoval klasické myšlienky sexuálne aktívneho chlapa. Miestami až chlípne a zbytočne do detailov, ale to už závisí od vkusu čitateľky. Oproti tomu Annalise ukazuje jemnú ženskosť, občasnú naivitu, ale i perfekcionistickú sokyňu v práci. Čakala som, že príbeh nabehne skôr do vyjazdených koľají erotickej literatúry, ale keď doň vhupli, autorka išla riadne hlboko. Žiadne opisy, ktoré by vyburcovali fantáziu na plné obrátky! Samotný akt sme dostali surovo pred oči a k tomu bez cenzúry! Pri počúvaní som sa miestami až červenala, čo k tejto literatúre rozhodne patrí. Veď povedzme si to narovinu, dámy, kvôli tomu to niektoré čítame. Motýliky v bruchu pretrvávali aj neskôr, keď sa sexuálne hrátky dostávali hlavným postavám pod kožu a hlbšie city ich zaviedli až na koniec. Vedľajšie príbehy boli tiež zaujímavé. Tragédie, bývalý partneri, či desivá minulosť dotvárajú postavy, ktoré sa v priebehu knihy menia. Autorka bola na nákupe u Christiana Greya a prepožičala si niekoľko scén či tragédií, ktoré zmenili hlavného hrdinu na zatrpknutého muža, ktorý neverí, že je hoden lásky. Aj Čechovova zbraň na konci vystrelila a spomínané veci na začiatku knihy dostali ďalšiu šancu ukázať sa. Aj preto mi to pripomenulo Päťdesiat odtieňov sivej. Sexy chlap s obrovským bytom s presklenou stenou. Výhľad na mesto a luxusné auto. Tvrdý sex a žiadne záväzky či nevinné dievča, ktoré bolo vtiahnuté do nekonečného sexuálneho víru rozkoše. Aj ten koniec, napínavá autonehoda končiaca sladkým mužom sediacim pri lôžku svojej drahej v nemocnici. Prerod zo zvrhlíka k zamilovanému cukríku bol rýchly, ale náznaky tam boli, tak privriem oko. Asi aj druhé. Páčilo sa mi, že sa na konci všetko vysvetlilo a kruhy osudu sa uzavreli. Nemám rada otvorené konce a nie je nič krajšie ako srdiečka a kytičky, ešte k tomu na Valentína. Ak trpíte na literárnu cukrovku, túto knihu nečítajte do konca. Preto ak máte radi tento typ kníh, chcete sa odreagovať a oddýchnuť, siahnite po titule Nemali by sme, ktorý síce neukazuje nič nové, ale zato vtipnosťou a reálnosťou životných situácií zaujme nejednu dravú čitateľku s rumencami v lícach.
Recenzia audioknihy: Zoznam hostí
Zoznam hostí je strhujúci triler v duchu klasiky od Agathy Christie, ktorý odhaľuje temné tajomstvá svadobčanov a z každého tak robí možného vraha. Dej sa odohráva na ostrove neďaleko Írska nazývanom aj ako Ostrov kormoránov. Môžeme ho vidieť očami hneď šiestich ľudí, pretože v knihe sa prelína dej z ich pohľadu. Začína sa partnerkou Hannah, pokračuje nevestou Jules, hlavným družbom Johnnom, družičkou Olíviou, organizátorkou Aoife a ženíchom Willom. Medzitým sa vyskytne aj hlas rozprávača. Každá postava je vykreslená uveriteľne a postupne ukazuje príbehy ľudí hromaždiacich sa na malom ostrove. Naoko dokonalá svadba s nádherným prostredím divej írskej prírody sa mení sa desivú udalosť odohrávajúcu sa v búrke na temnom ostrove plnom nástrah. Dejiny miesta naznačujú, že v rašeliniskách zomrelo mnoho domácich a ľahko sa doň dostane i zablúdený hosť. Ostrov má mnoho zvláštnych zákutí, medzi ktoré patrí aj šepkajúca jaskyňa, alebo cintorín so starými keltskými hrobmi. Jeden z nich však nie je až tak starý, ako by sa zdalo. Kniha opisuje dej medzi vrcholom svadby, kedy niečo po nakrájaní torty našli mŕtve telo a potom sa vráti v čase na deň pred svadbou a pokračuje až po onen moment. Hneď na začiatku teda vieme, že niekto zomrie a postupným odhaľovaním intríg a temných tajomstiev si čitateľ vytvára vlastné tipy na obeť a vraha. Podozrivých pribúda a ku koncu atmosféra poriadne graduje. Niekedy som sa nestačila diviť, inokedy som tajomstvo vytušila, ale vraha by som koniec koncov netipovala správne. A tak to má byť! Od začiatku až po koniec nás má autorka v šachu. Sme jej bábky, žijeme životy postáv, ktoré nám ponúka, a i keď počuť ich myšlienkové pochody, nikdy neprezradia viac, ako v ten daný moment potrebujeme vedieť. Veľmi dobre spracovaný príbeh! Trochu som čakala, že autorka spojí osoby, ktoré majú spoločného nepriateľa, ale nič také sa neudialo, čo ma trochu sklamalo. No takto by to proste bolo aj v skutočnosti. Ľudia si tajomstvá nechávajú pre seba a je to preto uveriteľné. Koniec je prekvapivý. Ako vravím, vraha by som netipovala, no má to logiku. Musím podotknúť, že kniha nie je vhodná pre osoby mladšie ako osemnásť rokov. Spomínajú sa tu sexuálne scény, alkohol, drogy a v neposlednom rade vraždy. Áno, nie len jedna vražda. A preto je kniha zaujímavá. Ja som ju zhltla za dva dni ako audio. A tu sa dostávam k svojej obľúbenej časti – hodnotenie rozprávačov. Konečne dobrý dabing! Knihu som si popravde vybrala len z dvoch dôvodov: Po prvé: že sa dej odohráva v Írsku. Táto krajina je moja srdcovka, kto nevie prečo, môže sa tešiť na moje budúce publikácie. 🙂Po druhé: že knihu číta Zuzana Jurigová Kapráliková. Je to pre mňa jedna z najlepších interpretov audiokníh, ak nie úplne najlepšia. Jej hlas je krásny a vie sa skvelo vcítiť do deja, čo povznáša knihu o level vyššie. Tu som mala možnosť počuť aj ďalšie hlasy, čo mi spôsobovalo najskôr rozpačité pocity. Tie ma však veľmi rýchlo prešli, pretože každý hlas dokonalo zapadol k postave a už by som si nevedela predstaviť iný. Klobúk dole za takýchto hercov. Môžeme byť hrdí, že na Slovensku máme šikovných ľudí ako: Michaela KaprálikováLenka LibjakováZuzana Jurigová KaprálikováMário ZeumerZuzana KyzekováLucia Rózsa HurajováDaniel Ratimorský No a mne neostáva už nič iné, len dúfať, že raz sa im aspoň trochu priblížim svojimi audio nahrávkami. Na záver doplním, že kniha pozitívne prekvapila a dej je napínavý od začiatku až do konca. Rozhodne odporúčam.
Očami Edwarda Cullena – alebo čo ponúka Polnočné slnko?
Recenzia: Polnočné slnko Príbeh Belly a Edwarda pozná snáď každý a netreba ho predstavovať. Ale ako to celé vzniklo? Ako autorka prišla na romantickú ságu s upírmi a vlkolakmi? A čo ponúka kniha Polnočné slnko, ktorú Stephenie Meyerová napísala takmer dvadsať rokov po prvej časti zo série? Twilight sága. Fenomén? Brak? Môžete to nazvať, ako chcete, ale už len to, že ho poznáte, je dôkazom toho, že autorka urobila niečo výnimočné. Ako vznikala jedna z najznámejších sérií sveta? Sériu Stmievanie začala autorka písať v roku 2003. A bolo to jej úplne prvé dielo. Inšpiráciu vzala zo sna, v ktorom uvidela dvojicu rozprávať sa na lúke plnej kvetov. Mladík sa trblietal v slnečných lúčoch a dievča pri ňom vyzeralo úplne obyčajne. Hovorili o svojej láske a o komplikovanosti ich situácie, keďže krv mladej ženy pôsobila na upíra neodolateľne. Knihu odmietlo osem vydavateľstiev, kým sa sága rozrástla na štyri knihy. Napokon bola vydaná v štyridsiatich krajinách sveta a príbeh Edwarda a Belly pozná celý svet. V roku 2008 sa dostala na slovenské pulty kníhkupectiev a do mojich rúk, za čo som v konečnom dôsledku vďačná. So sériou Stmievanie mám krásne spomienky, pretože som mala presne toľko rokov, čo hlavná postava. Čitatelia sa tu však delili na dva tábory. Tí, čo sériu milovali a dychtivo čítali každú stránku, a tí, čo by s ňou najradšej zakúrili. Rozhodne je to kontroverzná téma. Ale predaje rástli, preto sa autorka rozhodla urobiť radosť čitateľkám a napísala prvú časť, ktorú poznáme ako Súmrak, no z Edwardovho pohľadu. A tak vzniklo Polnočné slnko. Tu máme možnosť nazrieť do desivejšieho sveta upírskej rodiny. Kniha poodhalí mnoho tajomstiev. Dozvieme sa príbeh premeny niektorých postáv, aj to, ako Edward opustil svoju rodinu a šiel na vlastnú päsť loviť zločincov. Nahliadnutie do jeho hlavy ponúka o trochu zrelšie premýšľanie, čo je v porovnaní s Belliným pohľadom príjemná zmena. Keď som príbeh po toľkých rokoch čítala z Edwardovho pohľadu, zachcelo sa mi pripomenúť si, aký bol vlastne Súmrak, a tak som sa po skončení Polnočného slnka vrhla na túto knihu. Bola som zvedavá, či nenájdem nejakú nezrovnalosť a či autorka dodržala sled udalostí a dialógy. Niektorými časťami som sa musela doslova prehrýzť, pretože Belline trápne opisy, aký je Edward nádherný a príde jej ako model, mi vysávali vnútornú energiu. Knihu som dočítala, a potom som si ešte raz prešla podrobne prvých stopäťdesiat strán oboch kníh a nenašla som ani chybičku v dialógoch. Verím, že si autorka dala na takýchto veciach záležať. V porovnaní so Súmrakom nám Polnočné slnko dáva viac, a to z každej strany. Ukazuje nám obrovské sebazaprenie a vnútorný boj, ktorý musel Edward zvádzať s netvorom vo svojom vnútri. Vysvetľuje nám, čo sa dialo, keď sa neukazoval v škole niekoľko dní, a aj to, ako na Bellu reagovala jeho rodina. Máme možnosť nahliadnuť do vízií, ktoré Alice zdieľa so svojím bratom Edwardom, a dozvieme sa, že Bellu ako upírku videla dávno pred tým, ako sa s ňou zoznámila. Uvidíme krehkosť jej vízií, ktoré sa neustále menia podľa Edwardovho rozhodnutia. Ten zo začiatku nerozumie, prečo nedokáže práve tejto „ľudskej dievčine“ čítať myšlienky a hlbšie city priznáva až na strane stodvadsaťdva krásnymi vetami: Už nemôžem predstierať, že mi iba hrozí, že sa do nej zaľúbim. Je fuk, či odídem. Bella ma aj tak nikdy nebude brať tak, ako by som si prial. Nikdy pre ňu nebudem hodný lásky.Môže sa mŕtve, zamrznuté srdce zlomiť? Mal som pocit, že moje môže.„Edward,“ hlesla Bella.Stuhol som a zízal na jej zatvorené oči. Zobudila sa a prichytila ma tu? Vyzerala, že spí, ale vyslovila to tak jasne.Potichu vzdychla a znova sa nepokojne prehodila na bok, ale stále spala a snívala.„Edward,“ zašepkala.Snívalo sa jej o mne.Môže mŕtve, zamrznuté srdce znova tĺcť? Mal som pocit, že moje sa už-už rozbúcha. Edward okrem iného vykresľuje Bellu ako krehkú osobu, ktorá k sebe priťahuje smolu, a tak väčšinu času trávi tým, že ju ochraňuje a sleduje. To, že ju nespustí z očí a počúva všetko, čo sa deje v jej prítomnosti, že ju každú noc pozoruje, len dokazuje, že je ňou posadnutý a v realite by dostal zákaz priblíženia už po pár stránkach. Obe hlavné postavy trpia malou sebadôverou a skúsený psychológ by si na nich zgustol, ale vtedy, pred šestnástimi rokmi, som to brala ako veľmi romantické gesto, ktoré je vzdialené realite. Kniha však ponúka okrem romantiky prekvapivo veľa napínavých momentov, ktoré v knihe Súmrak nenájdete, pretože sa odohrávajú mimo Belly. Páčilo sa mi, ako Edward s Alice neustále pracovali s jej víziami, ktoré mu veľmi pomohli, keď potrebovali nájsť najrýchlejšie auto a hra na život a na smrť závisela od vzdialenosti Edwarda a Belly. To bola rozhodne najlepšia časť z knihy, možno preto, že sa analytickým myslením a rýchlym konaním dostávali z problémov. Kniha Polnočné slnko s granátovým jablkom na obálke vlastne ukazuje, ako zrnko po zrniečku spoznáva Bella Edwarda. Obálka sa krásne hodí k ostatným a jediný rozdiel je v jej príjemne matnej verzii. Kniha má 679 strán a v porovnaní so Stmievaním, ktoré má 480, je hrubšia, i keď ponúka viac-menej ten istý príbeh. Všetky zákulisné scény, ktoré sme nemali možnosť vidieť v knihe Súmrak, nám v tejto knihe krásne zapadajú v jeden celok, ktorý dopĺňa Edwardov vnútorný hlas. Jeho rozkol a odolávanie, strach a „vnútorný netvor“ v podobe jeho vražedných inštinktov ho vykresľujú v trochu strašidelnejšom svetle, čo mi imponuje. Rozhodne by som si prečítala všetky časti z Edwardovho pohľadu a knihu Polnočné slnko odporúčam každému prívržencovi série Twilight, upírskemu fanúšikovi, či romantickému nadšencovi. Nedá mi ešte nespomenúť sfilmovanú verziu, ktorá ponúka akúsi skrátenú časť príbehu, a po prečítaní knihy som len krútila hlavou, ako sa mi toto mohlo niekedy páčiť. No ak ste leniví, bude vám stačiť filmová séria. Ak ste tínedžeri, mohla by vám ulahodiť knižná séria Stmievanie, ale ak ste knihy čítali pred dávnymi rokmi ako ja a už nepotrebujete čítať o tom, aký je Edward krásny, rýchly a príťažlivý a že Bella z jeho bozku omdlieva, siahnite po Polnočnom slnku, ktoré je vyzretejšie a ponúka toho viac, než by ste čakali.
Recenzia audioknihy: Jozef Karika – Tma
Triler? Horor? Psychologický horor? Knihu Tma si každý zaradí podľa seba. Jedno však budú mať všetci spoločné. Strach. Nikdy predtým som Kariku nečítala. Vlastne aj túto knihu som počúvala ako audio. A prečo som ešte na Kariku nenaďabila? Pretože som nemala rada horory. Vážne. Ale časom som sa odhodlala a zistila som, prekvapene, že mi strach nevadí. Práve naopak. Znesiem toho viac, ako som si myslela. Príbeh sa začína odchodom na horskú chatu. Možno trochu klišé, pomyslela som si na začiatku, ale dej ma rýchlo vtiahol a ja som sa nebránila. Hlavná postava je prepracovaný, nedocenený scenárista, ktorý si odchádza psychicky oddýchnuť od všetkých, ktorí ho vytáčajú, vrátane svojej manželky, s ktorou po niekoľkých rokoch prežívajú drsnú krízu. Na začiatku autor opisuje krásnu, priam idylickú atmosféru horskej chaty a zasneženej prírody. Sneh vŕzgal pod nohami a ja som sa nevedela dočkať, kedy sa začnú diať desivé veci. V tej chvíli som si to neuvedomila, ale bola som napnutá ako strunka v pružinovom matraci pod sumo zápasníkom. Už od začiatku. Všetky scény boli opísané veľmi uveriteľne. Od začiatku do konca som nedýchala a čakala odpovede na svoje otázky. Prečo hlavý hrdina oslepol? Čo si to nakvapkal do očí? A prečo tak idiotsky reagoval a snehom si škriabal očné buľvy? Ako by som reagovala ja v takej situácii? Zrazu sa mi ten muž zdal nesympatický slaboch, ktorého nažive drží len občasne vykúkajúca logika v podobe jeho podvedomia. Veľmi rýchlo sa začal rozprávať sám so sebou. To mi trochu nesedelo, ale keďže som ešte nebola sama na horskej chate bez zraku, neviem posúdiť. Akonáhle hlavnú postavu dostane tma, zmení sa aj jeho správanie. Slovník drevorubača mi v tomto prípade však neprekáža, ukazuje to jeho osobnosť a príde mi to ľudské a dokonca vtipné. Sarkazmus vo vypätých situáciách pôsobil však kontraproduktívne, čo bolo na škodu. Nie však v kľudných častiach. Povedala som kľudné časti? To boli ktoré? V knihe sa stále niečo dialo. Už keď si pomyslíte, že to nemôže byť horšie, stane sa niečo ešte hrôzostrašnejšie. Tu už odchádza reálnosť a nastupuje fantázia. Hlavný hrdina sa nechová hrdinsky, práve naopak. Dobre mu preskakuje a vlastnou zmätenosťou vyvolá jednu katastrofu za druhou. Musím ale uznať, že sa to počúvalo dobre a stále som tŕpla, čo ho ešte čaká. Musím povedať, že sa však nikdy úplne nevzdal. V každej situácii sa vynašiel a logika ho ťahala z problémov pomalými krokmi. Páčilo sa mi, ako si obľúbil Oliho – Diktafón značky Olympus, s ktorým po celú dobu imitoval rozhovor. Isto si autor povedal, že bez dialógov by mohla byť kniha nudná a musím uznať, že to nebolo sa škodu veci. Najviac som sympatizovala s postavou, keď sa rozčuľoval nad vianočnými koledami v rôznom nárečí. Pílilo mi to uši a sama som mala chuť otrieskať rádio o stenu. Perfektne sa to prelínalo s dejom, dotváralo to skvelý „na nervy“ obraz. Keď vošiel do druhej chaty v nádeji, že tam nájde pomoc, vedela som, že to bude pasca. Ale vydesilo ma, keď som narazila na detský batoh a bábiku. V hlave sa mi rojili otázky na ktoré som sa bála dostať odpovede. Kde rodinka zmizla? Dostal ju neznámy útočník? Môj strach sa stupňoval pri každom schode smerom k izbám, kde by mohli ležať telá. I samotný hlavný hrdina zmýšľal podobne ako ja – matka, ktorá nikdy nechce vidieť ani čítať o ničom desivom, čo sa týka detí. Strach, raz tlmený, prezlečený za zvedavosť stupňoval s každou katastrofou a nevedela som prestať počúvať. Domýšľala som si a iracionálne videla nebezpečenstvo všade, kde aj hlavný protagonista, a vôbec nie márne. Z každej strany dostával podpásovku a krv v žilách mi tuhla až do konca. Toto sa autorovi musí nechať. Nenastala žiadna prázdna scéna. Každá spomienka, dumanie hrdinu posúvalo príbeh tým správnym smerom. Zarazila som sa až pri scéne, kde si muž rezal nohu, aby sa dostal z pasce na vlky. Nesedelo mi to tam a prišlo mi to prehnané. Našťastie sa ukázalo, že to bol len sen a samotná postava nahlas uznala, že by toho nebola schopná. Klobúk dole za nepoužitie tohto strašného klišé, už som sa začínala báť o autorovo duševné zdravie. Horská jazda, ako sa patrí, sa však stupňovala do samého konca a vlci zbiehajúci sa nad mužom sľubovali rýchly koniec. Ja som však do poslednej chvíle dúfala, že nejakým šťastím vyviazne živý, veď konečne zliezol horu a vidí svetielka v najbližšej dedine! „Nádej ťa zabije!“ znelo v knihe a ja som hltala každé slová. To, čo ale nastalo, mi úplne odpálilo dekel. Áno, použila som tento výraz, inak sa nedalo. Alebo by sa vám viac páčilo „koniec bol prekvapivý“? To by bolo voči nemu nefér. Karika ma dostal. Odrovnal. Strhol mi kožu, až som ostala stáť s buľvami vypúlenými z jamiek. Trochu prehnané? Nie. Možno sú ľudia, ktorí celý čas analyzovali s chladnou hlavou, čo sa vlastne deje? Prečo to všetko? Áno, aj ja som sa pýtala, ale dej ma tak strhol, že som si jemné náznaky nevšimla. No všetko do seba dokonalo zapadlo ako guľka do bubienka revolvera. Až som na konci len nemo hľadala ďalšie stránky. Skvelá práca! Nemožno mi nehodnotiť dabing. Túto audio knihu nahovoril herec a moderátor Peter Kočiš. Jeho hlas sa mi páči, ihneď som si uvedomila, že mi je známy. Je príjemný, ale mne osobne prišla nahrávka trochu neprofesionálna. Mnohým sa môže zdať nahrávanie audia jednoduché, ale opak je pravdou. Všetkému predchádza správna príprava a tu bolo počuť, že herec dielo číta po prvýkrát. Zaseknutie uprostred vety, nevhodná intonácia a podobné prehrešky ma úplne vyviedli z miery. Nehovorím, že sa to stávalo často, ale keď sa to stalo, pichalo ma to v ušiach. Atmosféru by som precítila viac, keby som knihu čítala. Môj konečný dojem z príbehu je síce veľmi pozitívny, no niektoré scény mali byť viac napínavé, moderátor im dal úplne iný podtón, a tak všetku autorovu snahu zničil. Toto by ma ako autora veru nepotešilo.
Vianočná zbierka rozprávok
Pod stromčekom si môj syn našiel knihu Vianočná zbierka rozprávok od spoločnosti Disney. Je vhodná pre deti od štyroch rokov, takže ideálna pre neho. Kniha je ťažšia, má pevnú väzbu a na prvý pohľad zaujme známymi postavičkami na obale. Stránky sú pevnejšie a odolali aj špinavým ručičkám, ale príliš by som to neskúšala. Kubkovi sa rozprávky veľmi páčili, mal si z čoho vyberať. Na tristo stranách sme našli osemnásť rozprávok, ktoré sú doplnené o pekné originálne ilustrácie spoločnosti Disney/Pixar. Tie musím vyzdvihnúť, pretože sú naozaj presne také ako v animovaných rozprávkach, nič zjednodušené. Imponovalo mi aj to, že pri starších rozprávkach zachovali originálne ilustrácie, ako napríklad 101 dalmatínov alebo Lady a Tramp. No možno to niekomu bude prekážať, pretože kniha tak nevyzerá úplne jednotne.Deti tak spoznajú nové Vianočné dobrodružstvá takých obľúbených rozprávkových postavičiek, ako sú lietajúci slon Dumbo, Macko Puf, Bambi, WALL-E, či Ariel, malá morská víla.Príbehy poukazujú na skutočnú moc Vianoc, dokazujú, že priateľstvo je dôležitejšie než darčeky a v neposlednom rade zabavia mnohými úsmevnými situáciami.Prečítali sme si príbeh, v ktorom Flynn ukáže Rapunzel, ako majú vyzerať skutočné Vianoce. Dozvedeli sme sa, ako sa Vydrigroš pred Vianocami zmenil k lepšiemu, aké boli Dumbove prvé Vianoce, ako Macko Puf takmer zabudol obdarovať svojich priateľov, či ako Ralph a Vanellope upiekli sane Santa Clausa a spolu urobili vianočný večierok pre záporných hrdinov.Zistili sme, čo musel Mater urobiť, aby získal najlepší darček pre Bleska McQueena.Ako Olaf piekol vianočné koláčiky a Elsa ho musela zachraňovať pred rozpustením „len“ sedemkrát i ako Buzz a Woody ozdobili stromček s ostatnými hračkami. Každá rozprávka má od štrnásť po osemnásť strán, z toho sú niektoré plné ilustrácií, takže sa nemusíte báť, že budete dlho čítať.Slovenský preklad je dobrý, nenašla som nič, čo by mi prekážalo.Postavy sú pekne vykreslené i na malom priestore. Sú presne také, aké ich pozná vaše dieťa z rozprávok a podľa vlastnej skúsenosti vám už teraz poviem, že si ich vianočné príbehy rýchlo obľúbi.Kubko mal najradšej rozprávku Hromotĺk Ralph – Vianočná pohroma, pretože je to jeho momentálne najobľúbenejšia animovaná rozprávka. Samozrejme, nezaostávajú ani Autá – Najkrajší darček na svete. Ľahko si nájdu obľúbencov aj dievčatá. Nechýba Princezná na vlásku alebo Ariel, malá morská víla, či Ľadové kráľovstvo.Očarila nás rozprávka Toy story – Vianoce hračiek. Bolo z nej cítiť spolupatričnosť a lásku hračiek k dieťaťu. Najmenej obľúbená bola Mickey mouse – Mickeyho vianočná koleda, pretože bola trochu ponurá, ale vychádzalo z nej krásne posolstvo.Väčšie deti si rozprávky môžu ľahko prečítať i samy vďaka veľkým písmenám, čo beriem ako veľké plus.Kniha je krásna, príbehy milé. Jediné, čo môže rodičom prekážať, je, že postavy vo všetkých príbehoch zháňajú/kupujú vianočné darčeky samy, čo sa potom ťažko vysvetľuje dieťaťu, ktoré ešte verí na Ježiška.Mne osobne to problém nerobí. Dokonca mi imponuje, ak sa dieťa naučí, že obdarovať môže aj ono niekoho blízkeho. Tým pocíti tú neopakovateľnú radosť nielen z toho, že je obdarované, ale že dokáže obdarovať. A to je podľa mňa ešte lepší pocit. Kompletný zoznam rozprávok v zbierke: TOY STORY – Vianoce hračiek NA VLÁSKU – Duch minulých Vianoc MICKEY MOUSE – Mickeyho vianočná koleda DUMBO – Dumbové prvé Vianoce MACKO PUF – Sladké Vianoce BAMBI – Čarovný zimný strom AUTÁ – Najkrajší darček na svete HROMOTĹK RALPH – Vianočná pohroma MONSTERS a. s. – Vianočný smiech ARIEL, MALÁ MORSKÁ VÍLA – Sviatočné hľadanie pokladov HĽADÁ SA NEMO – Veselé modré Vianoce LADY A TRAMP – Vianočné prekvapenie pre Lady PRINCEZNÁ A ŽABA – Vianočná hostina ĽADOVÉ KRÁĽOVSTVO – Najkrajšie Vianoce ROBIN HOOD – Vianoce pre všetkých PINOCCHIO – Dokonalý darček WALL-E – Darček pre WALL-E 101 DALMATÍNOV – Nezbedné šteňacie Vianoce
Poviedka: Do poslednej súčiastky
Do poslednej súčiastky Vyrastala som vo svete, kde si ľudia nevedeli predstaviť život po boku robotov. Dnes, po tridsiatich rokoch, si ho nevieme predstaviť bez nich. Obsluhujú nás v baroch, varia nám, upratujú a dokonca vyrábajú ďalších. Ľudstvo je nepoučiteľné! Svetová kinematografia je preplnená filmami, kde na to ľudia vždy doplatili. Vždy a za každých okolností sa im to vymklo spod kontroly. Roboti sa proti nim postavili a prevzali moc. Keď im totiž dáte ľudské tváre, či dokonca telá také prepracované, že ten nepatrný rozdiel vidí len jeho vlastný tvorca, nastáva problém. Dielo také dokonalé, že sa takmer ničím nelíši od skutočného človeka. Perfektné, až na jednu drobnosť. Roboti nemajú spomienky. Nedokážu spomínať na detstvo, ani na prvý deň v škole, na nič z toho, pretože to neprežili. Spomienky sú to, čo nás a najvyššiu radu humanoidných robotov rozdeľuje. Tak tomu bolo aspoň doteraz. Pracujem pre najprestížnejšiu spoločnosť na svete, ktorá nemá vo výrobe humanoidných robotov konkurenciu. Pred rokom som spoznala Jacka, s ktorým sme sa podieľali na vývoji týchto „hu-botov“, ako sme im začali vravieť. A to, čo sme pred pár mesiacmi odhalili, nás znepokojilo natoľko, že sme sa rozhodli zakročiť. „Si si tým istá? Bude to stačiť?“ obráti priesvitné vrecko proti svetlu a zažmúri na pár zrniečok nakopených v rohu. „Áno. Sú to síce mikro-nálože, ale bola som uistená, že sú prekvapivo účinné. Explózia bude veľkolepá.“ Nadšene ho objímem. Jack ma chytí za zátylok a zamračí sa: „Už len to dostať na loď a počkať, kým vystúpame do dostatočnej výšky, aby zvyšky lode zhoreli v atmosfére.“ „Viem, že je to komplikované. Ale trénujeme týždne. Musí to vyjsť. Nie je iná možnosť.“ „Nie je iná možnosť?“ „Nie. Ty vieš, že nie. Do lode sa dostaneme len vtedy, ak budeme predstierať, že sme humanoidní roboti. Rozmiestnime mikro-nálože a v pravý čas ich spustíme.“ „Ja viem, ale nepáči sa mi to, Aria. Toľko sa toho môže pokaziť.“ „Už od začiatku sme si prisahali, že urobíme čokoľvek, aby sme ich zastavili. To, čo sme našli, je už príliš! Projekt „Perfection“? Už ten názov je odpudivý. Chcú skonštruovať robota s ľudskými spomienkami! Hrajú sa na bohov, a doplatíme na to my všetci! Musíme ich zničiť! Do poslednej súčiastky!“ Kedysi, keď boli vojny, každý muž a chlapec starší dvanásť rokov bol odvedený. Milióny ľudí zahynuli. Dnes už vojny nie sú, ale je tu čosi horšie. Dochádza nám čas. Ľudí je stále viac a príroda nestíha nakŕmiť všetkých. Musíme hľadať nové miesta na život. A tak sa spoločnosti na výrobu robotov spojili a navrhli, že povolajú všetkých robotov na svete a vyšlú ich na prieskumnú misiu s cieľom nájsť vhodnú planétu pre život. S robotmi na palube nie je nutné niesť jedlo, sprostredkovať systémy na podporu života či hygieny. Jediné, čo potrebujú, je dokonalý program a v prípade núdze supermodernú dieľnu s náhradnými súčiastkami. Ľudia plačú na prahu svojich domov rovnako, akoby im odvádzali vlastných potomkov. Niektorí ani svoje vlastné deti nemilujú toľko čo tieto plechové hračky. Dvíha sa mi z toho žalúdok. Ľudstvo potrebuje prefackať. Začať odznova. Bez robotov. Stojíme v nekonečnom zástupe, ktorý sa takmer nehýbe. Našou hlavnou misiou je dostať do lode mikro-nálože a ukončiť éru robotov. Pokiaľ som dobre počítala a nálože rozmiestnime správne, spustí sa reťazová reakcia výbuchov, ktorá nám však dá dostatočný čas na útek v jednom z modulov. I tak sme pripravení na všetko. Misia sa musí splniť za každých okolností. Prejde ďalšia hodina a rad sa znovu pohne. Sme humanoidní roboti. Urobili sme všetko preto, aby sme tak aspoň vyzerali. Týždne tréningu nás ale nepripravia na bolesť nôh. Na to, ako bojovať s nutkaním odplašiť muchu z vlastného nosa a zbaviť sa tak prenikavej šteklivosti. Naše tváre sú bez emócií, i keď zvnútra zvádzame boj. Všetci roboti, ktorí nastupujú na loď, sú v základnom nastavení. Na pripojení na dok sa im cez dno chodidla spustí nabíjanie a po nabití sa im aicky nainštaluje nový softvér podľa toho, do akej kategórie boli zaradení. No teraz sú iba bezduché plechové bábky, ktorým ponechali len základ. Kráčajú v jednom rytme ako vojaci, ktorí sa nikdy nezmýlia. Pravá, ľavá, pravá, ľavá. Krok o dĺžke presne sedemdesiatdva centimetrov, priamo hľaď. Bez slov kráčame už hodiny. Ja a Jack sme vedľa seba, ale nesmieme ani okom mihnúť. Na tvár sme si aplikovali špeciálny fixačný sprej s hliníkovými vláknami. Zakryje začervenanie, potlačí potenie a v neposlednom rade nás zdokonalí. Som zaň vďačná. Od nervozity by som bola celá červená. Blížime sa k turniketom. Každý robot musí načítať čip. V ľavej ruke ešte stále cítim bolesť po včerajšom zákroku. Malo by to fungovať, no v hrudi mi búcha splašené srdce, ktoré by najradšej utieklo. Priložím ruku a keď sa turniket pohne a zasvieti na zeleno, v duchu vydýchnem. Najradšej by som sa otočila a skontrolovala Jacka, ale nemôžem. Po chvíli sa zoradíme do pôvodnej formácie a ja ho kútikom oka spozorujem. Našťastie je kúsok odo mňa. „Ešte dve,“ vravím si. Je šero. Čoskoro zapadne slnko a celé ľudstvo bude s nádejou hľadieť na odlet raketoplánu. Cítim, ako mi pot steká popod čiernu kombinézu. Musím sa sústrediť na krok, neuhnúť pohľadom. Nesmieme si dovoliť chyby. Dávam jednu nohu pred druhú a spomínam, ako sme si v Los Angeles s Jackom sľúbili, že keď všetko dobre dopadne, pôjdeme na cestu okolo sveta. Paríž, Berlín, Mexiko. Vidieť ruiny Benátok na dne mora v rámci potápačského kurzu. Rozhliadnuť sa z vrcholu Himalájí, prejsť sa údoliami Anglicka. Spoznať svet bez robotov. Čistý a jednoduchý, presne taký, aký bol predtým. Zaúpiem a šuchnem priveľkou topánkou o zem. Nik si to nevšimne. Našťastie. Pokračujem, ako by sa nič nestalo. Po nastúpení do lode sa každý robot dostaví na svoje dokovacie miesto, kde prečká let. Roboti sa nabíjajú bezkontaktne pomocou čipu v ich chodidlách. My sme museli improvizovať. Nabíjanie máme v topánkach. Len tie moje sú o čosi väčšie, než som zvyknutá. To bude naša posledná skúška. Pred štartom technici na diaľku skontrolujú, či sa všetci roboti nabíjajú. Po vzlete máme len pár minút na náš plán. Keď sa odštartuje, už nás nikto nezastaví. Pozerám dopredu a unášam sa davom v rytme jednohlasného pochodu. Už len pár desiatok metrov a budeme v cieli! Tak rada by som Jacka chytila za ruku a pošepla mu, že už čoskoro bude po všetkom. Firma HU-BOTIC všetkým darcom robotov, ktoré vyšlú na misiu, prisľúbila veľkú zľavu na nový typ humanoidného androida. Zdá sa, že objednávok budú mať viac než dosť. To ale netušia, že im vymažeme všetky servery. Všetko, čo dlhé