Knižka V znamení ametystu je prvým dielom v sérii Kronika strateného impéria od slovenskej autorky Majky Danihelovej. Musím povedať, že ma autorkin štýl milo prekvapil a text sa neuveriteľne jednoducho čítal, až som mala pocit, že mi zrak kĺzal zo slova na slovo, z jednej vety na tú nasledujúcu, a odrazu som sa blížila ku koncu. Považujem sa za pomalého čitateľa, a keď poviem, že som túto vyše 400-stranovú knižku prečítala za 5 dní, znamená to pre mňa rýchle a zároveň veľmi pohodové čítanie. Hlavnou hrdinkou príbehu je sedemnásťročná Maggie, ktorá vyrastala v našom obyčajnom svete, i keď sama nebola nikdy celkom obyčajnou. Od záhady jej rýchlo dorastajúcich červených vlasov, liečiteľských schopností, ktoré dokážu zachrániť život doslova v poslednej chvíľke, až po fialové vlny na oblohe, ktoré ju všade prenasledovali, sa od obyčajného človeka výrazne odlišuje. Už po pár stranách sa ocitáme v neznámom svete, uprostred Ametystového lesa, celkom mimo našej planéty, až som sa pýtala samej seba: „Je to sci-fi alebo fantasy?“. Okrem niekoľkých zmienok o mimozemšťanoch, či planétach, je príbeh rozhodne fantastický, prostredie je vytvorené zmesou istej rozprávkovosti, ale aj toho, čo poznáme (resp. čo si myslíme) o našom stredoveku. Úprimne, koncept cestovania do iných svetov a dimenzií ma na začiatku príbehu chvíľku rozptyľoval, a myslím si, že by sa začiatočník vo fantasy, ktorý sa doposiaľ s ničím podobným nestretol, mohol stratiť medzi prostredím a dejom, ktorý sa nám otvára. Na druhej strane, pre skúseného čitateľa, ktorý má za sebou dlhý zoznam (najmä high fantasy diel) by mohlo byť informácii, ktoré sú nám podané, primálo. Preto by som knižku zaradila pre zlatý stred, ktorý už bol tomuto žánru vystavený, no stále je toho mnoho, čo ešte z neho nevidel. Ametystový les je plný víl a voktariánov, bytostí s bledými vlasmi a očami, na ktorých čele stojí Lesná rada a Kráľovná. O oboch sa toho počas príbehu nedozvedáme priveľa, rovnako tak aj o zvyšku Spoločenstva národov, ktorého súčasťou je omnoho väčšie spektrum bytostí. Avšak predpokladám, že sa s nimi bližšie zoznámime v pokračovaniach série, a momentálne vieme dosť, aby sme sa v príbehu dokázali, presne ako aj hlavná postava, orientovať. Vhupnutie do deja bolo pre mňa ako studená sprcha, ktorá tiekla a tiekla a jej teplota sa začala dvíhať až po pár kapitolách. Takže ak vám vyhovuje rýchly spád, začiatok knihy je presne taký. Ak to nie je vaša šálka kávy, nenechajte sa odradiť, i keď celkové plynutie príbehu je pomerne rýchle – „Nezastavujem, máme spoždení“ a žiadne prebytočné prestoje. Čo sa týka hlavnej postavy, Maggie je jednou z mála postáv (vo všeobecnosti), ktorej som uverila tínedžerský vek a k nemu adekvátne správanie. Jej reakcia na Ametystový les a bytosti v ňom bola občas až flustrujúca, najmä keď bola neustále presvedčená, že ide o žart a všetko sú len kulisy a najatí herci, no zároveň bola presne taká, akú som od nej chcela – v dnešnej dobe realistická, keď si človek uvedomí, aké vtipy ľudia dokážu vymyslieť. Maggie je tvrdohlavá a sebecká, a občas až nadprirodzene odvážna (alebo hlúpa?), no zároveň vtipná, vynaliezavá a má svoj vlastný rozum a názory, ktoré si väčšinou nedokáže nechať pre seba. Jej vnútorné monológy a narážky na náš obyčajný svet, či dialógy a vtipné momenty s ostatnými postavami, boli úžasným doplnkom a zrkadlom, v ktorom sme mali možnosť vidieť, ako sa vzťahy postáv rozvíjali a prehlbovali. Mrzí ma, že sme sa o vedľajších postavách nestihli dozvedieť viac, a najmä, že keď sme ich už konečne poriadne spoznali a začali im dôverovať, hlavná postava sa posunula ďalej. Pozitívne je, že na ne nezabudla a neustále si ich pripomína, aj keď sa v deji viac nevyskytujú – a ktovie, možno počas série ešte aj vyskytovať budú. Bohužiaľ, aj hlbšie témy a ich celkový dopad na postavy zostal zatiaľ v povrchnej rovine, a popri všetkom, čo sa dialo, sa im v prvej knihe nedostalo dostatok priestoru. A teraz hlavná otázka: Je to príbeh pre každého? Veková kategória deti a mládež presne vystihuje, pre koho je knižka určená, a komu aj zvraty v príbehu budú väčšmi vyhovovať a možno budú i viac prekvapivé a napínavé. Áno, ide o širokú kategóriu a niektoré témy načrtnuté v príbehu by mohli byť pre tie mladšie deti nevhodné, avšak nie sú rozpitvávané do nepríjemných detailov. Samozrejme, výnimky potvrdzujú pravidlo, a aj tie “väčšie deti” (ehm, už-dávno-nie-násť-ročné) môžu tento príbeh zaradiť do svojho zoznamu. Je na každom čitateľovi, či si dielo obľúbi alebo nie. Na záver sa priznám, že mňa osobne knižka pohltila (áno, ja som tá nie-násť-ročná výnimka). Keď som ju nečítala, premýšľala som nad ňou a nad možnosťami, ktorými smermi sa môže ďalšia kapitola vydať. Svet bol síce neznámy, ale atmosféra príjemne povedomá a teším sa, keď sa do nej budem môcť vrátiť v pokračovaní série, pretože nie som pripravená tento svet opustiť, čo sa mi pri slovenskej tvorbe (nanešťastie) nestáva často. P.S.: Majka Danihelová, ďakujem za úžasný zážitok! Recenzie na ďalšie dva diely: Druhý diel: V znamení rubína Tretí diel: V znamení nefritu