Obálka, na ktorej sa pýši profil geniálneho Davida Bowieho a meno dokonalého spisovateľa Waltera Tevisa. Muž, ktorý spadol na Zem je názov, ktorý sa mi v podvedomí povaľoval možno aj zopár desaťročí. Aj keď som rovnomenný film (zrejme) nikdy nevidel, tvorba týchto dvoch velikánov je mi mimoriadne blízka. A tak som blúdením po e-shopoch kníhkupectiev narazil na audioverziu, nadabovanú Igorom Orozovičom. Ako fanúšik Ziggyho Stardusta, som niekde v hĺbke čakal fakt veľkú sci-fi pecku. Pri takýchto dielach sa mi to proste všetko zlieva a ja sa v nadšení vrhám do kochania sa po umení. 60-te roky ako zlatá éra „prvého kontaktu“ Ako som už skôr naznačoval v recenzii na Koniec detstva od A.C. Clarkea, v 60-tych rokov dvadsiateho storočia sa to v komunite sci-fi autorov hemžilo tematikou ciest do vesmíru a stretov s mimozemskou civilizáciou. Walter Tevis sa pridal do klubu, no jeho obraz návštevníka z kozmu musel vtedajšiu čitateľkú obec prekvapiť. Nestretávame sa so žiadnym monštrom, ktoré sa snaží podmaniť si ľudstvo hrubou silou. Ani s okupáciou celej flotily vesmírnych lodí, ktoré prišli ovládnuť svet. Tevis, ako zarytý humanista sa do témy zahryzol rafinovane, zľahka a romanticky. Mimozemšťan už nie je ten, kto vzbudzuje rešpekt alebo strach, ale humanoid, ktorý svojou stavbou tela vzbudzuje obavy iba u obvodných lekárov. Krehké telo, no s geniálnou mysľou, ktorá vyrástla na zdevastovanej planéte Antea, ďaleko v hlbinách Slnečnej sústavy, tak v čitateľovi zbudzuje až vlnu súcitu. „Starman“ v podaní Thomasa Jeromea Newtona sa snaží o nemožné. S poslednými silami anteanskej civilizácie sa snaží zachrániť svoju rasu a dať svojej rodine, priateľom a pospolitému ľudu druhú šancu. Musí postaviť raketoplán, ktorý prinesie spásu nadradenej rase geniálnych Anteanov. A to na planétu, ktorú postihol osud aký sa nám samým len tak tak vyhýba – jadrová apokalypsa. Sen a krutá skutočnosť Hlavná postava vyniká svojím intelektom. Nie je to žiaden Iron Man, ktorý sa producíruje po svete s vypnutým hrudníkom. Thomas Jerome Newton len využíva vedomosti z domovskej planéty, ktoré mu umožnia na Zemi patentovať mnohé vynálezy z oblasti fotooptiky, spaľovacích motorov, a ďalších. Stretáva všedných ľudí, ktorých pohľady na krehkú postavu votrelca pôsobia neskutočne uveriteľne. Tevis je majstrom názorov, myšlienok a dialógov. Tak ako necháva komunikovať svoje postavy definuje jeho umelecký štýl. Vyobrazuje fakt prepracované charaktery, ktorých pohľady na odvážny vesmírny projekt pána Newtona reprezentujú obyčajných ľudí, v nevšedných situáciách. Dokonalosťou je však postava samotného mimozemšťana. Ten so svojím snom o záchrane svojho „ľudstva“ prechádza nechceným prerodom, ktorým trpí a upadá do hlbokých depresií. Tak ako sa bežný človek v polovici minulého storočia snažil chytať slamky v pohári piva, Newton utápa svoje znechutenie nad svetom, a sebou samým, v gine. Ako nebol Newton zvyknutý na umenie ako ho definguje ľudstvo, začína chápať čo ľudská imaginácia prináša jej konzumentovi. Nechcene sa tak z neho stáva viac a viac človek a motivácia svojho pôvodného cieľa mizne v trápení sa a samote. V momente keď je však krok od svojho cieľa a raketoplán je takmer hotový, prichádza dejový zvrat. Vláda Spojených štátov odhalí jeho veľkolepý cieľ a vo vyčerpávajúcom väznení sa Newton po neopatrnom lekárskom vyšetrení stane takmer úplne slepým. Po prepustení na slobodu si navyše uvedomí, že z technických dôvodov nemôže nasledovať svoj hlavný cieľ, stráca zmysel svojho života a rezignuje na akúkoľvek ďalšiu snahu. Newton tak ostáva sám, takmer plne metamorfovaný v človeka, ktorého sen bol väčší ako on sám. Summa Summarum Muž, ktorý spadol na Zem je veľkým dielom, ktorý sonduje hĺbku ľudskej duše a odhaľuje krutú realitu samoty. Odhaľuje krehkosť jednotlivca, ktorý akokoľvek inteligentný a odhodlaný, môže padnúť na samé dno. Aj keď sa dielo nesie na pozitívnej vlne ďaleko za svoju polovicu dĺžky, finálna myšlienka necháva čitateľovi (alebo poslucháčovi) pocit súcitu a nenaplnenia. Osud hlavného hrdinu vyznieva o to smutnejšie, čím viac sa v scénach objavuje alkohol, ako forma nenahraditeľných sedatív. Vyzdvihnúť musím aj prácu rozprávača, Igora Orozoviča, ktorý sa dostal do jadra každej z postáv, a ktorého hlas verne vykreslil atmosféru tohto nádherného diela. Popri diele Walter Tevisa odporúčam aj „Spev drozda“, ktorý nosím v srdci ako jedno z najpodarenejších sci-fi diel, ktoré som kedy čítal.
Zlé časy – boli alebo ešte len budú?
Dušan Hofírek sa náhodou stáva časovým agentom a omylom spôsobí aférku s manželkou Karola IV. Jeho činy maju katastrofický vplyv na jeho prítomnosť aj ďalekú budúcnosť. Podarí sa mu napraviť svoje chyby?
Koniec detstva – prvočítanie na 70-te výročie vydania
Nastal deň, keď mimozemská civilizácia Suverénov priniesla na Zem utópiu. Aká však je jej cena?
Zajtra bude včera – mix príbehov z rôznych zákutí fantastiky
Ku zbierke Zajtra bude včera som sa dostal úplnou náhodou. Firemný Secret Santa (po mojom – Secret Satan) sa na mňa usmial a do knižnice mi pripravil túto slovenskú mňamkotu. Čakala na mňa dva roky. Už ju zrejme nebavilo, keď som si pred ňou vyberal Gibsona, Glukhovského alebo Herberta. Prišiel ten správny čas a pustil som sa do nej, sýty po slovenských a českých autoroch. Zmes sci-fi sub-žánrov vnútri je ozaj veľmi bohatá. V knihe nájdete hard sci-fi, dystopickú budúcnosť, cyber či dieselpunk, space opery, ale aj nečakané fantasy poviedky. Ako každá zbierka poviedok, aj táto je natoľko pestrá svojím jazykom, štylistikou a myšlienkou, že nemôže vyhovieť každému. Ako celok však pôsobí konzistentne a kvalitne. Pri niektorých dielach som sa dokonca preklínal, že som knihu z poličky nevytiahol skôr (napríklad O původu druhů, Gauneři, Tajomstvá lode Mauretánia a iné). Veď posúďte sami. Nižšie som spísal moje dojmy z každého prečítaného príbehu. Karol Hajdu – Ohňostroj Krátka poviedka, ktorá otvára zbierku s romantizujúcimi prvkami a peknou štylistikou. Príbeh snipera, ktorého morálne rozhodnutie stojí životy. Dielo by si zaslúžilo o niekoľko strán naviac. Teda aspoň ja by som chcel viac. Františka Vrbenská – Dva tucty naděje, hodina smrti Môj dvojhemisférový bioware dostal zabrať a receptory percepčných procesov museli byť niekoľko krát premazané ako staré pánty od obrej kryokomory, plnej syntetických bielkovín. Veľmi špecifický jazyk, typický pre gibsonovký cyberpunk, navyše obohatený o český slang, bol riadny záhul. Snaha kšeftára splatiť svoj dlh a jeho cesta po tenkom ľade spolu s inteligentným droidom pobavila. Dejovo napínavé, pestrofarebné, no ťažšie na strávenie. Dagmar Mehešová – Galaktická baletka Práca, ktorá v knihe rozsahovo prekvapí, ponúka metaforické obrazy na galaktickom plátne. Extrémne krátke. Lenona Štiblaríková – Výstava historických zručností Záznam rozhovoru z prezentácie bežných dobových (dnešných) činností v domácnosti. Retrospektíva z budúcnosti so zaujímavým nápadom. Pavel Skořepa – O původu druhů Šikovne napísaný príbeh objaviteľa vzdialených galaktických svetov, ktorý okrem nápaditosti a pálenia domácich špiritusov, zasadí semienko života v odľahlom studenom kúte vesmíru. Inteligentné, s rozumnou dávkou faktov, dialógov a hlavne vtipu. Náramne pobavilo. Tomáš Beník – Legenda o zániku dediny Hestnerdorf Rozprávanie pútnika v dobovom jazyku o katastrofe – stretnutí občanov malej dedinky s nadpozemskými návštevníkmi, ktorí im zabudli pri odchode odovzdať jódové tabletky. Na rovinu napísaný opis udalostí, s kvetnatou vatou o postojoch miestnej šľachty a cirkvi. Beáta Takáčová – Plechová nádhera Akčná poviedka o robotoch, jemne pripomínajúca atmosféru Asimovskej robotickej série. Štylistika aj jazyk na úrovni, rovnako tak aj budovanie deja a zoznamovanie s hlavnými hrdinami. Postrehol som aj pár pasáží s dávkou vtipu. Dobrá práca, ktorej záver prešiel z behu na dlhé trate do šprintu. Anna Olejárová – Vydierač v problémoch Vtipná, dynamická a rozsahovo akurátna poviedka o únose fretky hmyzou civilizáciou z vesmíru. Skvelá jednohubka na posedenie. Monika Kandriková – V tieni úspechu Technickejšie dielo, o hľadaní stratenej dcéry a vydieraní vynálezcu na vrchole kastovej pyramídy. Nápad vcelku zaujímavý, no akosi som sa v poviedke a motiváciách postáv hľadal. Záver rýchlo vyšumel do stratena. Naďa Vojteková – Hladné jazero Prekvapivo sa v zbierke objavila aj fantasy poviedka o „morskej víle“ a chlapcovi, ktorý v nej vidí lásku svojho života. Radostný príbeh sa ale nekoná, skôr sa uberáme do hororových vôd a musím uznať, že prvá polovica poviedky mala veľmi silné grády. Opisy pocitov hlavného hrdinu a hrôz, ktoré prežíval boli veľmi autentické. Toto sa autorke mimoriadne podarilo. Veľmi silno mi atmosférou pripomínala vydarenú časť Jibaro zo seriálovej antológie Love, Death & Robots. Roman Pikulík – Maska Markovej smrti Cyberpunkový príbeh, ktorý nás oboznámi s androidom, ktorý má vo svojich „ňadrách“ ukrytý sláčikový psychonástroj. Ten prenáša divákom a poslucháčom verziu rozšírenej reality, v ktorej sa odohráva gro deja o tajnej kyberzbrani. Zaujímavá mechanika, no dej samotný ma žiaľ až tak nechytil. Katarína Soyka – Misia bez návratu Hlavný hrdina, s anagramom Jurijho Gagarina, sa spolu s inými vedcami vydáva kolonizovať Mars. Príbeh je pekne cibuľovito vrstvený. Dozvedáme sa napríklad o rodinnom zázemí, motivácii alebo psychologickom stave jednotlivých protagonistov, ktorým na Marse doslova prepne. Napriek serióznej téme je poviedka spracovaná umne vtipným štýlom, ktorý baví. Milan Tichý – Tajomstvá lode Mauretánia Dlho som váhal čo o tomto diele napísať. Veľmi kvalitná a akčná space opera o bývalom trestancovi, ktorý sa spolu so skupinou spoluväzňov dostáva na misiu, ktorá má vykúpiť ich hriechy. Pútavá gradácia, zaujímavé postavy, napínavý dej. Všetko na parádu, až tak, že som sa mal chuť vŕtať v každej technickej veci, ktorú autor rozvinul a jednu škaredú a veľmi dôležitú som napokon našiel. Napriek tomu, veľmi kvalitný kus. Edita Dufková – Objekt 23 Prototyp dokonalej sci-fi poviedky. Svižná, vecná, obtierajúca sa o fyziku, mimozemské civilizácie, filozofiu a ľudskú spoločnosť. Topka. Juraj Búry – Schrodingerov vesmír Vynikajúci názov poviedky, za ktorým sa skrýva príbeh dvoch vynálezcov, ktorí sa snažia v laboratórnych podmienkach o prevratný experiment. Hlavnú postavu som si predstavoval ako Patricka Swayzeho v Duchovi (kvôli veľmi podobnému námetu), ktorý sa ocitol vo svete Stranger Things. Jaroslav Mostecký – Gauneři Atmosféra príbehu ma okamžite chytila a nepustila. Nesilené, autentické, až čapkovské rozprávanie príbehu, práve vo svete, ktorý tak veľmi pripomínal Válku s mloky, až som si úprimne myslel, že ide o jeho voľné pokračovanie. Pekné vykreslenie nacionalizmu a predsudkov ako rakoviny ľudstva, okrášlené o napínavý príbeh. Čakal som, že sa záver bude niesť v inom duchu, no autorský zámer vyšiel na výbornú. Pekná myšlienka. Denisa Kancírová – Fáza 1 alebo ako by mal mať príbeh názov Krátka poviedka s nelineárnym dejom o strete mladých ľudí s pionermi mimozemskej civilizácie. Chýbalo mi tu prekvapenie pri tak tradičnej zápletke. Lenona Štiblaríková – Chŕŕŕ! Príbeh o psychotickej astronautke, ktorá má problém s istými zvukmi na palube vesmírnej lode a nebojí sa konať aby sa ich zbavila. Podobne ako pri predchádzajúcej poviedke mi chýbalo niečo nápadité. Inak umne napísané. Martin Paytok – Hrdinové federace Poviedka, ktorá pripomína začiatky cyberpunku, no u ktorej ma úvod trošku rozhodil, kvôli vetám a slovám, ktoré boli do textu zasadené ako keby bez kontextu. Každopádne sa z toho vykľul veľmi zaujímavý príbeh dvoch bežných pracovníkov a jedného pseudohrdinu, ktorí zápasili
Minirecenzia – Kráľ času
Nakupujeme v Lidli a pri platení sa ma pani na pokladni pýta, či chcem aj rozprávkové knižky. Reku, jasné, berieme. Ešte chvíľu zaváha a odbehne do skladu po další kus. Ukazuje mi túto titulku a ja len s údivom pozerám, čo to je. Kráľ času. Tak som kúpil knihu podľa obalu. Možno som čakal dark fantasy pre najmenších alebo sci-fi o cestovaní časom. Ale ono to svojim spôsobom splnilo očakávania. Veď je to pre deti a ja som sa snažil zapátrať po tom skoro zabudnutom detskom nadšení. Guláš rôznych slovenských rozprávok, zvraty, drámy a pekné animácie + QR kódy na online zábavu. Aj taký vie byť deň. A navyše je to všetko pre dobrú vec.
Dmitry Glukhovsky – Stanovište (2. diel)
(Recenzia prezrádza dôležité momenty deja) Premostenie Tak a je to tu. Prvá časť Glukhovského Stanovišťa ma opäť naplno vtiahla do ponurného sveta mizérie, bolesti a zatratenia, rovnako ako tak spravilo kedysi Metro 2033. Ako som už pri recenzii na prvú časť spomenul, od druhého dielu som mal dosť veľké očakávania. Atmosféra a dej, ktoré autor vytvoril v zabudnutom Jaroslavli, tak bola silno očakávaná a žiadúca. Bol som veľmi zvedavý na spôsob, akým sa Glukhovsky vráti do svojho sveta a akou cestou sa vyberú hlavné postavy. Od začiatku mi bolo jasné, že pôvodnú dejovú líniu nemôže len tak opustiť. Čitateľ si s Jegorom a Michelle vytvoril citové puto a ich nejasné osudy tak čakali na súd autora. Tak ako v prvom dieli, nečakajte šialenú nálož akcie alebo dramatických momentov deux ex machina. Naďalej však sledujeme dôkladný rozklad moskovskej spoločnosti, ktorý sa snaží prekryť typická nálepka pretvárky, klamstva a demagógie. Preto sa tentokrát stretávame aj so samotným Gosudarom, imperátorom, a vchádzame do hlbín fungovania impéria a vojenských zložiek. Návrat k oporám príbehu z prvého dielu Glukhovsky to na nás vytasí zostra, ako keby sa nechumelilo. Čakáte priame pokračovanie línie z prvej časti, no namiesto toho sledujete žabomyšie vojny v zdanlivo bezproblémovom moskovskom balete Bolšoj teatr. Otvára sa nám tak cesta ku Kati, mladej baletke s tak typickým životným cieľom – získať rolu primabaleríny. Tá sa náhodou stretáva s Jurom Lisicynom, priateľom Sašu Krigova (ktorého už poznáme z prvej časti), a vzplanie medzi nimi iskra. A práve takto sa nám otvára aj pozadie okolo postavy imperátora, ktorý osobne, v nostalgickom návrate k deju prvej časti, povolá Sašu a neskôr Juru na špeciálnu vojenskú operáciu do Jaroslavľa, k rieke Volga. Na prvý pohľad milý a empatický imperátor tak vyvoláva v postavách dôveru, ktorú nechcú za žiadnu cenu sklamať. Ako by aj mohli, veď hlava Ruska je predsa najvyššia a najmocnejšia inštancia. Nepoškvrnená a priam božská. Kým sa Sašovi jeho operácia nepodarí, Jura narazí práve na spomínaného Jegora a Michelle, ktorí sa viac ako o vlastnú záchranu snažia predísť katastrofe väčších rozmerov. Dramatizácia a nečakané udalosti Popri budovaní atmosféry a vylíčení vzťahov v moskovskom balete alebo na úrovni armády, si spraví čitateľ skvelý obraz o tak typickej korupcii, podvodoch a pretvárke. Paralela s dnešným Ruskom je tak o to silnejšia, o čo realistickejšie sú činy protagonistov príbehu. V momente, keď máme pocit, že diabolská modlitba (smrteľná beštiálna nákaza) ostala za Volgou, hlási sa o návrat. Sled udalostí sa rozbieha, keď Jegor, Michelle a Jura spoja svoje osudy na stanici Rostov a v brutálnych scénach prichádzajú o všetky svoje ilúzie. Krutá realita doráža aj posledné zvyšky naivity a zápas o prežitie a zdravý rozum tak pokračuje. Tentokrát sa však posúva bližšie a bližšie ku kapitole impéria. Kým s Jegorom sa autor rozlúči surovo a takmer bezcitne, Michelle pokračuje vo svojej ceste, aby si prešla tým najhorším peklom. Aj keď je nákaza z kontextu zdanlivo vyliečiteľná a čitateľ dostáva nádej, sviečka zhasína a prekliatie si dláždi cestu za ďalšími premárnenými životmi. Zrkadlo spoločnosti a vyvrcholenie Ako bolo skôr spomenuté, v knihe môžeme sledovať dejové línie na dvoch miestach – priamo v Moskve, okolo Kati a vládnej smotánky, a na ceste do hlavného mesta, Michelle a Juru. Na oboch stranách sa stretávame s krutosťou a vypočítavosťou postáv, ktoré okorenia paralely z minulosti, súčastnosti a zrejme aj budúcnosti ich domoviny. Kým je cárovič plne zaslepený láskou k svojmu nebohému otcovi a otcovi nového impéria, prehliada očividné zlyhania jeho podriadených a tak do očí bijúcej reality. Vďaka nedôvere a poverčivosti sa tak sám stáva tvorcom vlastnej záhuby. Rovnako tak aj osud Kati, ktorá bola ochotná zapredať svoje telo a morálku v prospech svojej kariéry, končí s pár minútami slávy, na parketách, ktoré si vysnívala už ako malé dieťa. Tragédia typicky ruských rozmerov z čias realistických a existencionalistických autorov sa dostáva do popredia aj tu. Kým bola prvá časť predzvesťou väčšej hrôzy, tá druhá ju zavŕšila, no očakávaniami predčila. Záver knihy vyznieva v celom kontexte prekvapivo, na náboženskej nôte. Ocitáme sa v Moskve, ktorá prežíva hrôzu nevyliečiteľnej nákazy, no zároveň zrod novej spoločnosi, postavenej na postave vzkriesiteľky. V hustej dávke temnoty tak nazeráme na slabučké svetlo zajtrajška. Summa summarum Druhý diel Stanovišťa je surovým, niekedy až hororvým obrazom pohľadu autora na jeho rodisko. To, ako chladnokrvne vykreslil celú mašinériu vládnucej šľachty a imperátora, alebo ako sa nebál zvýrazniť zlo skryté v bežných ľuďoch, je až dychberúce. Aj keď sa niekedy kniha uberá cestou opisov a budovania aury okolo postáv, tempo a štylizácia sú dokonale napasované na danú tému a rukopis autora. Kniha sa tak posunula o level vyššie a v porovnaní s prvou časťou otvorila cestu do ďalších neznámych kútov pochmúrneho sveta Dmitry Glukhovského.
Knižná popularizácia vedy – Astrofyzika
Vybrané diela z astrofyziky, ktoré ovplyvnili nielen môj čitateľský vkus, ale aj vlastnú tvorbu.
The Mandalorian – Season 3
The Mandalorian – Season 3
Vojtech Zamarovský – múza a studnica vedomostí
Každý človek má v živote deň, keď si povie: „Dnes sa chcem niečo nové dozvedieť.“ Často tak siahame po rôznych dokumentárnych filmoch, odborných knihách, alebo len tak surfujeme po internete, v snahe nájsť to správne orechové. Čítali ste už ale Zamarovského? Ten, okrem iného, vyrieši aj mnoho ďalších problémov pre tápajúcich autorov a umelcov. Osoba Vojtecha Zamarovského Vojtech Zamarovský patril, a stále patrí, k najväčším osobnostiam literatúry faktu na Slovensku. Jeho dielo, mnohokrát aj sfilmované, sa etablovalo v spoločnosti tak výrazne, že aj po viac ako pol storočí pôsobí sviežo a aktuálne. Väčšinu života prežil Vojtech Zamarovský u susedov, v Prahe, kde vytvoril aj väčšinu svojich nádherných diel. Okrem aktívneho písania sa venoval aj prekladu textov a štúdiu umeleckých diel, architektúry a historii starovekých civilizácií. Vďaka nemu môže čitateľ cestovať príbehmi na samotný Olymp, ale aj objaviť zabudnutú ríšu Chetitov. Informácie v diele ako inšpirácia Záber diela Zamarovského je fakt široký. Čitateľ si v ňom osvieži mnoho informácií zapadnutých prachom zo školských čias, tým mladším naopak spestrí a obohatí učebný proces. To, akým spôsobom dávkuje autor vedomosti a fakty o odbornej téme, je výnimočné. Obsah sa číta hladko, je dokonale logicky rozdelený do zmysluplných kapitol a čitateľovi vytvára dokonalý obraz o danej problematike. Nie je to ale len samotná túžba po poznaní, ktorú vieme týmto skvostom naplniť. Keďže Zamarovský opísal staroveký svet do dokonalosti, nájdeme v ňom množstvo inšpirácií z historických udalostí, vývoja a pádov veľkých civilizácií. Okrem vyššie spomenutého môže dielo slúžiť aj ako inšpirácia pre autorov. Množstvo archetypov postáv, dejových línií, ktoré sú univerzálne a zároveň napísane životom samým, alebo spoločenské usporiadania zaručene nakopnú múzu. Dopomôžu k tomu aj ilustrácie alebo fotografie umeleckých predmetov, ktoré predstavivosti otvoria nové vráta. Skvelým príkladom môže byť dielo „Na počiatku bol Sumer„, kde sa človek stretáva s prvým pokusom o štátne zriadenie a právnym kódexom zaniknutej civilizácie. Nemenej zaujímavý je aj pohľad na historické udalosti, ktoré sú priamou inšpiráciou pre Epos o Gilgaméšovi, alebo hypotézy o „veľkej potope“ zo Starého zákona. Dielo tiež nešetrí na opise postáv, miest, ktoré už neraz slúžili ako podklad pre populárnu literatúru alebo kinematografiu. (A práve Sumeri ako prví zdokumentovali výrobu piva.) Zamarovský vs. Fry alebo Gaiman V populárnej literatúre 21. storočia sa musí každý autor obracať, aby písal tak, aby zaujal najaktívnejšiu čitateľskú kohortu. Ako som už skôr spomenul, Zamarovského diela majú nadčasové čaro a hrdo konkurujú aj dnešným historickým románom či dielam literatúry faktu. Preto môže smelo zápasiť a predčiť aj napríklad Stephena Frya, ktorý sa „možno len inšpiroval“ práve Zamarovským pri jeho dielach „Hrdinovia„, „Mýty„, alebo „Trója„. Aj keď je Fryovo rozprávanie antických príbehom podávane vo forme románu či krátkych príbehov, o stupienok vyššie stále tróni slovenský popularizátor. Dokonca aj populárny velikán fantasy ako Neil Gaiman sa nechal inšpirovať „Eddou“ pri písaní jeho „Amerických Bohov“ alebo „Severskej mytológie„. Aj keď (veľmi subjektívne) musím uznať, že Gaimanove tituly mi prišli akési prázdne a neoriginálne, predajné čísla a enormný záujem o diela svedčí o tom, že si nájdu svojich čitateľov. Možno na Slovensku práve teraz drieme autor, ktorého k napísaniu veľdiela budú inšpirovať „Bohovia a hrdinovia antických bájí„. Alebo nový spisovateľ, ktorý vytvorí nepoznaný fantasy svet na podobu „Bohov a kráľov starého Egypta„. Kto nevyskúšal, ani len netuší, čo ho čaká. Kto však už nazrel do pokladnice Vojtecha Zamarovského, odnáša si cenný poklad obrovskej hodnoty.
Stanovište (1) – Glukhovského návrat k post-apo
Prvý diel Svetoznámeho autora postapokalyptických románov Dmitry Glukhovského pozná snáď každý zarytý sci-fi fanúšik. Mne konkrétne odpálil poistky a nadobro ma zatiahol do tohto temného žánru svojou prvotinou Metro 2033. Preto určite mnohých poteší práve návrat ku svetu, ktorý zahubila chamtivosť a imperializmus jeho vládcov. Nestretneme sa síce priamo so svetom, ktorý zasadil do moskovského metra, no vesmír, v ktorom necháva žiť svoje nové postavy, je mu veľmi podobný. To bol aj dôvod, prečo som dal Glukhovskému po nie veľmi vydarenom pokračovaní Metro 2034 či románe Budúcnosť ešte raz šancu. Metro 2035 mi prišlo vcelku fajn, no na nedostižné kvality „jednotky“ ani zďaleka nemá. Kvalitných diel, ktoré nastavujú zrkadlo spoločnosti je totiž ako šafránu. A to ja ľúbim. Márnotratný život a jeho paralely A o čom ten Glukhovsky vlastne píše? No predsa o živote v Rusku. A ten je, rovnako ako videá na internete z lokálnych dedín, extrémne pestrý. To, že sa autor ocitol v neželanom exile, môže čitateľa len potešiť. Inak by sme sa z väznice, či cintorína ďalších diel dočkali len ťažko. A práve opis archetypu mladého človeka v autoritatívne riadenej krajine je to, čím trafil autor klinec po hlavičke. Jegor, mladý chalan, s veľkými snami o sláve, žije svoje dni ako cez kopirák. Na odľahlom cípe Moskovského impéria zápasí s banalitami života teenagera, no tiež s nepochopením, ktoré sa mu dostáva od jeho rodičov. Stanovište, v ktorom sa dej odohráva, sa nachádza neďaleko Jaroslavľa, pri železničnom moste, ktorý vedie priamo cez rieku Volga do krajiny nepriateľov. Ako satelitná bašta na okraji impéria, sa ani tomuto „krásnemu“ kúsku zeme nevenuje toľko pozornosti, ako by človek čakal. Veď ani na východe nič nie je. Je pár rokov po vojne, zrejme svetovej, no tiež občianskej priamo v Rusku, a zápas o holé prežitie v zamorenom prostredí naruší veľká udalosť. Tak ako dokáže bežnému vidiečanovi skrášliť ráno návšteva zo zahraničnej partnerskej dediny, zažije aj Stanovište dávku svojho vzrušenia. Kým Jegor zápasí s mladíckym chtíčom, žiarlivosťou a hnevom, ktorý sa v ňom od detstva kumuluje a vyvrcholí, prichádza ozajstné vojsko priamo z Moskvy (začiatok dramatickej dejovej línie). To ako Glukhovsky poňal opis rodiny – matka čarodejnica a otec (nevlastný) pijan, no zároveň šéf základne, može byť úsmevné, no prelína sa s bežnou realitou dnešných dní. Keď nie je dôležité myslieť na budúcnosť, ale riešiť malicherné osobné komplexy, vtedy nádej pomaly, ale isto umiera. Rovnako ako Jegor, si podobnou cestou prechádza aj vedľajšia postava Michelle, ktorá však vidinu lepšieho zajtrajška neustále vidí v presťahovaní sa do veľkomesta, za svojou rodinou. Podobne trefne je opísaný aj aparát riadenia krajiny/impéria. Pri mojich vlastných predstavách som intenzívne polemizoval, či spôsob, akým sa hlavné mesto (ne)stará o svoje ďaleké provincie, je vôbec udržateľný. Spomenul som si však na to ako fungujú mestá na ďalekej Sibíri a musím uznať, že takýto režim prežije všetko. Najmä ak ho živí nezáujem obyvateľov o zmenu k lepšiemu. Keď nie je čo do úst, postačí sa dobre pomodliť. Staré známe platí aj na Stanovišti a v momente, keď sa začnú diať nadprirodzené veci, začína všetko dávať zmysel. Ostáva Stanovište v tieni série z Metra? Čo sa akčnosti týka, Stanovište určite nedostihne prvý diel Metra. Je však napumpované zaujímavými vykreslovaniami vzťahov bežných ľudí a až dychberúcou autentickosťou správania sa. Kým sa dej zo samotného Stanovišťa dostane na iné miesto doslova len na pár strán, o to viac sa s ním dokáže čitateľ zblížiť a predstaviť si fungovanie v tak izolovanej spoločnosti. Aj keď niekedy dostupnosť istých produktov a tovarov tak dlho po vojne nedáva zmysel, ostáva sa len nechať unášať na vlne, ktorá ku konci prudko narazí na strmý útes. Jegora som spoznal dokonale. Každý človek si v živote prejde obdobím dospievania a momentom, keď stratí všetku naivitu. Glukhovsky do Jegora vložil evidentne kus svojho detstva a zmeny postojov a priorít, ktoré hrdina zažíva, dotlačia čitateľa k súcitu a pochopeniu. Oproti Arťomovi z Metra 2033 je teda Jegor o niekoľko tried realistickejší a zaujímavejší. Aj preto v knihe človek nenájde až toľko mysticizmu, deux ex machina momentov či fantastických prvkov. Až na samotný záver. Ten je mohutný a posledných sedemdesiat strán človek zhltne doslova na posedenie. No nebudem spoilovať. Summa summarum Stanovište je kniha, ktorá v knižnici nerobí hanbu. Glukhovsky si u mňa naštartoval dobu osvietenstva a som veľmi zvedavý, za akým dobrodružstvom sa vyberie v druhej časti svojho diela. Recenzie radia k opatrnosti, no čo človek narobí, keď má po tomto kúsku veľké očakávania? Mnohým konzumentom rýchlokvasených diel sa Stanovište páčiť až tak nemusí, no mne osobne dosť nápadne pripomenul ruských existencionalistyckých autorov. Tých bude vzhľadom na geopolitickú situáciu zrejme už len pribúdať. Zaujímavo je tiež riešený slovenský preklad vo vydaní od Ikaru. Dej v prítomnom čase a slovenský pouličný a dedinský slang dodávajú dielu na autenticite. Ja už len uznanlivo pokývem hlavou a idem na druhú časť.
Star Wars: The Bad Batch – Príbeh klonov nekončí
Návrat ku Clone Wars a chýbajúci kúsok puzzle do Imperiálnej skladačky Bol som veľmi ostýchavý. Vôbec sa mi do nového projektu Disney o špeciálnej jednotke klonov nechcelo. Clone Wars skončili majestátne a ja som sa bál aby sa mi dobrý dojem, z inak na prvý pohľad nesympatických animácií, nestratil. Možno aj preto túto celú Star Wars ságu doma ľudovo volám „drevené brady“ (viď Generála Obi-Wana Kenobiho). Kto sa ešte neodhodlal na Clone Wars, tak smelo do toho. Pre milovníkov Star Wars univerza je dnes zrejmé, že všetko so všetkým súvisí. Aj preto je vesmír populárnej frančízy v 21. storočí v podaní Davea Filoniho a Jona Favreaua vcelku nasýtený. Práve v poslednej sérií Clone Wars sa človek po prvý krát stretne so štvoricou špeciálnych klonov, ktorá vyčnieva nad ostatnými dôvtipom, silou, technologicku zručnosťou a strategickým myslením. Ale späť k samotnému seriálu. Prvú sériu som si pozrel už skôr. Okrem príjemných stretnutí s postavami ako Saw Guerrera, či Captain Rex, sa začalo divákovi odkrývať obdobie skorého Impéria Sheeva Palpatina. Order 66 ostal neuposlúchnutý a potomkovia Jango Fetta sa z planéty Kamino dostávajú na druhú stranu barikády. Spolu s Hunterom (veliteľom špeciálnej jednotky), Techom (technologickým špecialistom), Echom (známym klonom z Clone Wars, teraz polorobotom), Wreckerom (kopou svalov a …to je asi všetko) a Omegou (mladým dievčaťom, tiež klonom, ktoré stálo pri obyvateľstvu planéty Kamino pri vytváraní armády klonov) sa vydávame do rôznych zákutií galaxie. Stretávame sa tiež s nostalgiou z trilógie o Galaktickej republike a zrodom impéria, no zároveň rebelského hnutia. Celú jednotku uzatvára Crosshair, ktorý ako jediný zo skupinky nie je na rovnakej morálnej vlne a ktorého špecifické vlastnosti ťahajú skôr ku uposlúchnutiu rozkazov. Zničiť všetkých Jedi-ov a nasledovať svojích imperiálnych nadriadených. Stáva sa tak vyvrheľom, no niekde vnútri stále vie, že bratstvo je silnejšie ako rozkazy. Not great, not terrible… But sometimes really good Kým prvá séria neponúka nič extra – kvalitou aj dejovo sa potĺka niekde v šedom priemere a skôr pôsobí, že nechce ublížiť aby náhodou neprekvapila, druhá séria je napumpovaná niekoľkými vysokokvalitnými momentmi, ktoré si človeka podmania. Do popredia sa dostáva program klonovania, s ktorým sa neskôr stretávame aj v nepodarených sequeloch (Supreme Leader Snoke, Palpatine) a osudy klonov, ktorí ostali slúžiť novému impériu. Najmä prvá polovica série je venovná práve dezercii klonov a morálnemu konfliktu, ktorým si prechádzajú. Kým sú od narodenia naprogramovaní slúžiť svojím nadriadeným, sú to tiež ľudia, ktorí sa rozhodujú podľa svojej dobrej vôle. Čím viac sa zločiny a neprávosti Impéria znásobujú, tým viac sa armáda klonov vzpiera ideológii a stáva pre impérium nespoľahlivou a nepohodlnou. Práve tu nastáva moment, kedy na scénu prichádzajú prví Stormtroopri – veľký moment pre celú frančízu a skalných fanušíkov. Nemenej sa tvorcovia venujú aj Crosshairovi, ktorý zápasí so svojím svedomím a čím ďalej je aj jemu jasné, že stojí na tej nesprávnej strane. Časť Outpost je tiež vyvrcholením tejto dejovej línie. Posledné diely sa už nesú suverénne na vlne imperiálneho programu klonovania, ktorý je tajným dielom samotného imperátora. Stretávame sa so starými známymi osobnosťami ako Grand Moff Tarkin, Director Krennic a na scénu prichádza aj Doktor Royce Hemlock, ktorý, vyzerá to tak, bude v seriáli zohrávať veľmi dôležitú úlohu záporáka. Pozitívom je, že práve postavu Hemlocka vykreslujú ako intelektuála, ktorý si dokáže súperov podmaniť umom či prezieravosťou a nie silou (ako to nanešťastie v podobných seriáloch býva). A čo ďalej? Vyvrcholenie druhej série sa nesie v intenzívnom tempe a láka diváka ku vzhliadnutiu pokračovania. Dramatické udalosti poslednej časti zanechajú na celej dejovej hlboké stopy, dozaista zmenia charakterové vlastnosti hlavných hrdinov a pravdepodobne navedú celý squad na čele s Hunterom definitívne na stranu, ktorá neskôr (pravdepodobne) vyústi do vzniku organizovanej rebelskej jednotky. Tu sa naskytá skvelá možnosť prepojiť obsah seriálu s úspešnými počinmi Star Wars: Rebels alebo Andor. Je len otázkou budúcnosti ako sa s priemerným seriálom vyrovnajú tvorcovia. Predsa len majú na stole niekoľko projektov s obrovským budgetom a nápaditosť sa môže vplyvom kvantity začať vytrácať (Ach ten Mandalorian). Ostáva len veriť, že tretia a zároveň posledná séria, ktorá bola oficiálne ohlásená práve dnes (10.4.2023), sa bude niesť kvalitatívne na doterajšej vlne. Rozuzlenie línie okolo Bad Batch bude ale určite vcelku zaujímavé. To, že sa impériu podarí vyprodukovať vysokokvalitné klony so schopnosťou ovládať silu je jasné. Aké budú ale osudy hlavných protagonistov? Mňa to láka a kupodivu sa aj teším. Bad Batch ma v druhej sérii svojou hĺbkou dostali. Je to dobrá oddychovka, ktorá vie potešiť aj náročnejšieho a hlavne skalného fanúšika prequelov a animovaných Clone Wars a Rebelov.