Na svete je príliš veľa dobrých kníh, aby ich človek stihol všetky prečítať. A potom je tu niekoľko kusov v každom žánri, ktoré čitateľská komunita nálepkuje ako tituly, ktoré literárny smer definujú. „Problém troch telies“ je jedným z nich. Dielo, mnohými označované za nástupcu Asimovej Nadácie či Herbertovej Duny, tak sľubuje poriadnu dávku vysokého science fiction. História, prítomnosť a budúcnosť Dielo je štruktúrované ozaj znamenito. Neopiera sa len o svoj vlastný vesmír a hlavnú dejovú líniu, ale aj o prvky iných vedeckých disciplín, ktoré sú v modernej science fiction tak veľmi potrebné. Cch´-sin sa vracia do 60-tych rokov 20. storočia a upiera pozornosť na obdobie, ktoré naháňa strach, no zároveň dalo základ dnešnej Číne – Veľkú proletársku kultúrnu revolúciu. Obraz krutosti komunistického režimu, potláčania ľudských práv a presadzovania politických presvedčení na úkor rozumu úplne rozoberá ideály hlavných predstaviteľov diela – vedcov fyzikov, či astronómov. Onálepkovanie ako nepriateľ štátu, najnižšia spoločenská hodnosť, s tým všetkým Cch´-sin pracuje a skladá ideálny základ pre jeho veľkolepú myšlienku. Plynulý prechod do prítomnosti sa odohráva so záhadou v pozadí, ktorá má svoje korene hlbšie, ako si ktokoľvek myslí. Nevysvetliteľné javy v mikro a makrosvete, ktoré popierajú známe a neotrasiteľné zákony vesmíru, lámu hlavu nielen vedcom, ale aj svetovým lídrom. A k tomu sa tu objavuje aj rovnomenná hra „Problém troch telies“, odohrávajúca sa vo virtuálnej realite. Jej cieľom je vyriešiť záhadu slnečnej sústavy Trisolaris, ktorej tri slnká obiehajú okolo planéty po nepredvídateľných dráhach. A práve civilizácia tejto planéty sa snaží s pomocou hráčov prísť na riešenie predikcie pohybu troch sĺnk, ktoré majú na miestny život katastrofické následky. A aby toho nebolo málo, svet vedy a technologického pokroku stojí pred dilemou existencie mimozemskej civilizácie, ktorá je úzko spätá ako s hrou, tak aj s popieraním fyzikálnych javov. Budúcnosť je tak neistá a svet čelí kríze, ktorá nemá v histórii ľudstva obdobu. Kvantový svet a neskutočná predstavivosť Cch´-sin prispieva najvýraznejšie do žánru sci-fi zaujímavými nápadmi a pohľadmi na makrosvet. Prezentuje nielen pekné myšlienky a nápady spojené s extrémnymi fyzikálnymi javmi, ale aj ohýbaním reality a kvantových javov, ktoré využíva vo svoj prospech. Prepletajú sa tak svety dezinformácii, manipulácie ľudského vnímania reality, virtuálnej hry s oporou v skutočnosti a akčná vložka s využitím najmodernejších nanomateriálov. Takéto vedecko technické guláše mám ozaj rád. A najmä, ak sa k nápaditosti pripojí aj dômyselne prepracované postavy, je to záruka úspechu. Chc´-sina však od velikánov žánru minulého storočia odlišuje hlavne apatia, ktorou plní charaktery svojich protagonistov. Kým sa u veľkých klasikov stretávame s enormnou dávkou humanizmu, „Problém troch telies“ prináša človeka dnešnej doby, ktorý sa nebojí odovzdať sa ceste agnosticizmu a prepadnúť do priepasti nihilistickým predstavám. Tým získava kniha temný náboj, ktorý si od prvých strán buduje, a nastavuje tak zrkadlo nielen spoločnosti a človeku milión, ale aj našej možnej budúcnosti. Summa Summarum Problém troch telies je vo fyzike nevyriešiteľným problémom. Je to Pandorina skrinka, za ktorou sa skrýva enormné množstvo vzťahov, závislostí a neznámych. Podobne funguje aj rovnomenné dielo, ktoré si nedáva pred ústa servítku a čitateľa nepriamo nabáda k ľahšej mozgovej atletike. Príbeh je napísaný pútavo, umne, poskytuje nám dostatočné sondovanie motívov a myšlienok hlavných postáv a pokladá fundamentálne otázky o našej civilizácii. Musím uznať, že sa jedná o jedno z najlepších diel science fiction posledných desaťročí, ktoré má potenciál sa stať klasikou žánru. Jedinou slabinou knihy je možno jej vrstvovitosť, ktorá miestami spomalí dej a unesie zážitky a myšlienky na inú problematiku, do iného času alebo deja. Inak nemám čo vytknúť.
Bodies – Časová bomba
Keď skončil nemecký seriál Dark (2017 – 2020), srdce každého milovníka science fiction a cestovania v čase na dlhšiu dobu zmeravelo. Geniálna séria nasadila latku tak vysoko, že neskorší počin 1899 (2022) musel byť pre svoju enormnú komplexnosť hodený cez palubu. A tak prišiel Netflix s adaptáciou komiksu od DC Vertigo, Bodies (slovensky Telá). Dielo, ktoré by mohlo prerásť aj samé seba, no vzhľadom na okolnosti, hralo všetko na istotu. Žánrový mix Aj keď Bodies pôsobí na prvý pohľad veľmi priamočiaro, skrýva v sebe mnohé prvky, ktoré priniesli podobným seriálom úspech. Rozloženia deja na štyri časové línie, ktoré do seba zapadajú, zvýrazňujú naratív tej danej doby, ktorý je pre dejovú líniu extrémne dôležitý. Ocitáme sa v roku 1890, kde v dynamicky napredujúcom svete sledujeme počínanie detektíva Alfreda Hillingheada (Kyle Soller). Práve ten narazí na záhadu nahého tela, ktoré sa objaví z ničoho nič uprostred všedného Londýna vtedajšej doby. Vojnové obdobie v Británii, roku 1941, sleduje Charlesa Whitemana (Jacob Fortune-Lloyd), židovského detektíva, ktorý je okrem objasňovania zločinu a bombardovania hlavného mesta, vydieraný neznámymi osobami, ktoré ho nútia k ohavným činom. Prítomnosť, roku 2023 upriamuje pozornosť na inteligentnú detektívku Shaharu Hasan (Amaka Okafor), ktorá sa stretáva so záhadným podozrivým z vraždy, ktorý ju neskôr dovedie do strastiplných situácií. A zajtrajšok roku 2053 reprezentuje detektívka Iris Maplewood (Shira Haas), ktorá v zdanlivo utopistickej budúcnosti odhaľuje totožnosť ťažko zranenej osoby, ktorá sa z ničoho nič zjavila uprostred veľkomesta. Všetky časové línie do seba zapadajú a ako je už na prvý pohľad jasné, spája ich smrť a časová kauzalita. Nie je náhodou, že práve detektívi sú hlavnými postavami tejto série. Riešia totiž identickú záhadu svojej doby, ktorá v širšom meradle, nemá logické vysvetlenie. Snažia sa objasniť vraždu tej istej osoby, ktorá sa objavila v štyroch nezávislých časových momentoch. Takto umne sa stretáva klasická detektívka s žánrovým cestovaním v čase, ktoré je zahalené rúškom dusnej a napínavej atmosféry a všadeprítomnej mystérie. Časová kauzalita a paralelné svety Tým správnym lepidlom, ktoré drží celý vesmír seriálu pokope, je okrem vraždy, aj postava Eliasa Mannixa/Sira Juliana Harkera, ktorého parádne stvárnil Stephen Graham. Pár častí potrvá, kým si divák uvedomí zámer tvorcov. No práve ústredný aktér svojím tajomným vystupovaním a umným dávkovaním scén, pôsobí najpodozrivejšie. A tak sa koleso Oroborosa točí dokola a ocitáme sa v naháňačkách za spravodlivosťou, milostných a rodinných krízach a časovej slučke, z ktorej na prvý pohľad niet úniku. Musím uznať, že práve hlboký záber do všetkých hlavných postáv vyšiel dokonale. Uveril som motivácii každého jedného z nich, ich strachu z neznáma, vnútornému boju s vlastným svedomím a vedomím, no hlavne s hereckými výkonmi. Tu musím vyzdvihnúť kvalitu castingu, ktorý dopadol na výbornú. S takto skvelým mixom musím konštatovať, že aj keby logická línia seriálu nedávala zmysel, stále by si držal kvalitu extrémne vysoko. Preto sa nachvíľku vrátim k seriálu Dark, ktorý v rámci subžánru môžem považovať za dokonalé dielo. Bez štipky súcitu dal fanúšikom ťažšieho sci-fi práve to, čo chcú. Bodies ide po rovnakej cestičke, no miestami si hľadá skratky, ktoré menej pozornému divákovi ujdú, no mňa jemne šteklili na kútikoch úst. Tam kde sa očakáva podrobné sledovanie zákona časovej kauzality, máme z 90% ukážkovú prácu scenáru a réžie. Najkritickejším momentom každého diela je však záver. Posledná scéna, posledná časť, alebo posledná vrstva, ktorá vypustí do človeka tú správnu myšlienku. U Bodies však záver kvalitatívne zaostal za zvyškom. Niežeby sa mi nepáčil, to vôbec. Od komerčného seriálu som nič iné ani nečakal. No práve hra na zachovanie fyzikálnych princípov, ktoré sa ohýbajú podľa ľubovôle, mi v poslednej časti prišla proti srsti. Veď aj, kto by uveril zásahu z minulosti, ktorý sa priamo (a ešte s omeškaným nástupom) prejaví v zmene prebiehajúcej reality na obrazovke? Pre mňa silno neuveriteľné a silené. Pre iných dojímavé a rozuzľujúce. Summa Summarum Každopádne, Bodies je tým svetlejším momentom tvorby na Netflixe. V rámci science fiction dokonca možno jedno z najpodarenejších diel, ktoré som za posledné roky videl. Má svoje muchy, ale hlavne baví. Aj napriek tomu, že nejde o jednoduchý seriál, dáva dôraz na myšlienkový dojazd a vysvetlenie takmer všetkých kauzalít v tej pravej miere. Nevysvetľuje viac, ako potrebujete vedieť. Ukazuje presne to, čím ľudia boli, sú a vždy budú. Za toto všetko musím len spokojne pokývať hlavou. 8/10
Cormac McCarthy – Cesta
Keď čítate veľkých autorov, nezaujme vás len ich rukopis, ale aj vrstvy, ktoré nechávajú cez riadky nabaľovať na čitateľa. Cesta je moja prvá kniha, ktorú som sa od nedávno zosnulého Cormaca McCarthyho odvážil čítať. Rovnomenný film, z roku 2009, vo mne zanechal silné pocity a premýšľal som, či mi môže dať kniha niečo naviac. Až keď som sa ponoril do deja, myšlienok, filozofií, atmosféry a premýšľal nad holou existenciou, musel som pokývať hlavou. McCarthy bol pán spisovateľ a literárny pojem. Post-apokalyptická cesta za neznámom Poďme od začiatku. McCarthy zasadil dej svojho príbehu do bezútešného sveta. Nefunguje v ňom totiž vôbec nič a akýkoľvek náznak civilizácie je razom zotretý zo stola. Svet skončil a hlavní hrdinovia sa ocitajú v prostredí všadeprítomnej deštrukcie, ktorá je čitateľovi podsúvaná v nepríjemnej intenzite. Nevieme, čo presne stojí za katastrofou, po ktorej prišli ničivé požiare, smrť celej fauny a flóry, no po svete sa aj naďalej pohybuje iba menšia skupinka ľudí. Už len ten nádych sveta, ktorý nemá budúcnosť, je taký dokonalý, že kniha pôsobí doslova ako terapeutické dielo. Vo svojej podstate depresívne, no pri hlbšom sondovaní upokojuje a prenáša mysle hrdinov na stránky knihy ako na tanieri. Kam vedie cesta? To je nevyslovená otázka, na ktorú hľadá odpoveď nielen hlavný hrdina, ale aj čítajúci. Otec a syn Hlavnými protagonistami príbehu sú bezmenní otec a syn. Otec spomína na život, ktorí jeho syn nikdy nezažil. Utešuje sa v myšlienke, že možno raz práve jeho syn prinesie nádej a znovuzrodenie, ktoré Zem tak potrebuje. Ich cesta je kruto realistická. Nič nedostávajú zadarmo. Jediné zásoby jedál sú už len niekoľkoročné neotvorené konzervy, ktoré nájsť je skutočné umenie. Potrava je komodita číslo jeden. Vo svete stále prežili skupiny ľudí. Niektorých zviedol živočíšny kanibalizmus na tie najtemnejšie chodníčky, iní sa v márnej snahe stále snažia držať svojich morálnych zásad spred kolapsu civilizácie. Hlavní hrdinovia sú však ostražití. Neveria nikomu a ničomu. Premýšľajú nad človekom ako takým. Ako je schopný zrady a zákerností. Ako s úsmevom na ústach klame a zabíja svoj druh. Vo všetkej tej pochmúrnosti sa čitateľovi podsúvajú existenčné filozofické otázky. Má zmysel ešte žiť vo svete, ktorý nemá budúcnosť? Existuje Boh a ak áno, prečo dopustil niečo také strašné? Musím priznať, že s vierou pracuje McCarthy opatrne a umne. Sprostredkúva ju v súvislosti so situáciami, ktoré priamo evokujú otázky nadprirodzena. A keď už niet svetla, ktoré by osvetlilo mŕtvy svet, môže prísť nádej. Nekonkrétna, bez jasného vyvrcholenia, ale predsa len to je nádej. Summa Summarum Niet divu, že za Cestu získal Cormac McCarthy v roku 2007 Pulitzerovu cenu. Je to výnimočné dielo, ktoré sa nebojí preraziť tabu temnoty ľudského ducha a existencialistických otázok. Ako post-apokalyptické dielo ma nútilo premýšľať nad otázkou Čo ak… ?. Práve absencia akýchkoľvek fantastických prvkov dáva knihe tú správnu atmosféru. Je to jedno z diel, ktoré by si mal raz prečítať každý z nás. Uvedomiť si krehkosť života, spochybniť samozrejmosť všedných vecí a popremýšľať nad zmyslom existencie.
Secret Invasion – Útok spoza tuctového plátna Marvelu
Musím povedať, že pri produkcii so značkou Marvel si hovorím, že som už videl všetko. A to mi stačilo sledovať jeden jediný film, ktorý vie slúžiť ako šablóna pre tucet iných filmov či seriálov. Do Secret Invasion som šiel opatrne. Bez veľkých očakávaní, no zároveň som sa náramne tešil na Samuela L. Jacksona. Jeden z mála hercov, ktorý už len svojou prítomnosťou pred kamerou poteší oko, aj dušu. Setup Seriál mal premiéru v lete 2023 a obludne pestré obsadenie sľubovalo určite tučné honoráre. Spomínaný Samuel L. Jacksom ako Nick Fury, sympatické šušlanie v podobe Bena Mendelsohna (Talos), jemne preafektovaný Kingsley Ben-Adir (Gravik), šedá myška Olivia Colman (Sonya Falsworth) a vždy ľútostivá Emilia Clarke (G´iah) vytvorili slušnú zostavu, ku ktorej by sa hodil aj kvalitný scenár. Ostal som mierne zaskočený s akou serióznosťou sa tvorca, Kyle Bradstreet, pustil do budovania dejového oblúka a atmosféry. Terajší svet, zmietaný vojnovými konfliktmi, polarizáciou spoločnosti a pochmúrnou náladou, bol vykreslený ozaj znamenito. Vzhľadom na inak prečačkané marvelovky to bol masívny krok vpred. Príbeh sleduje snahu vydedenej civilizácie Skrullov, ktorý sa pokúšajú nájsť svoje miesto na planéte Zem. Rasa, ktorá dokáže hravo napodobniť tvár a telo človeka, či skopírovať si jeho myšlienky, to využíva naplno. Časť mimozemšťanov ochotne spolupracuje a splýva s ľudstvom, no druhá si ide svoje tradičné genocídne verklíkovanie a snaží sa zo Zeme spraviť svoju novú domovskú planétu. Do toho všetkého vstupuje mierotvorca a zároveň aj manžel Skrullky, Nick Fury. Nick Fury, the Invincible Keď Skrullovia rozpútajú nebezpečnú hru na koniec sveta a chcú proti sebe poštvať vojenské mocnosti, jediný kto ich môže zastaviť, je sám Nick Fury. Po dlhých rokoch stratený sa vracia z vesmírneho exilu, aby ukázal niečo zo svojho súkromného života a objasnil nám, koľko mocných ľudí je už v skutočnosti nahradených Skrullmi. Medzičasom si vodca zákerných Skrullov, Gravik, vybuduje supertajnú základňu v Rusku. Aby neboli nikomu na očiach, obsadzujú bývajú jadrovú elektráreň, v ktorej budujú novú superzbraň. Tu sa už človek chytá za hlavu a pýta sa, prečo musí byť každý ďalší marvelovský počin bombovejší ako ten predchádzajúci. Mali sme Thanosa, ktorý lúsknutím prstov poslal do kytek polovičku života. No tentokrát sa, okrem iného, bojuje aj o zbierku DNA všetkých Avengerov, Thanosov, Grootov a tak ďalej. A prečo? No predsa aby super ultimátne schopnosti celého Marvel universa skončili práve v jednej jedinej osobe antagonistu. A práve v predposlednej časti začína ísť kvalita masívne dole. Dobre vybudovaná atmosféra a s prižmúrenými očami uveriteľné postavy je zmazaná klasickým klišé na štýl Nick Fury versus all. Keď iba Fury dokáže zachrániť prezidenta spojených štátov, uniknúť smrtiacim chápadlám nepriateľov, či ako najsledovanejšia osoba na planéte vybaviť expresný let Washington – Helsinki, pravica každého Američana musí hriať na srdci. Tá moja štípala na čele. Veľké finále neprekvapí plným spektrom farieb, prehnanými súbojmi jeden proti jednému, za ktoré by sa nehanbili ani tie najexpresívnejšie anime. Aj keď vizuál stojí za to, postava Nicka Furyho zrejme nachádza vykúpenie po takzvanom „blipe“, celý seriál sa žiaľ radí len k tuctovým podpriemerným dielam, ktorými je Marvel tak presiaknutý. Summa Summarum Ak nie ste fanúšikmi Marvelu, venujte čas niečomu zmysluplnejšiemu. Ak sa predsa len rozhodnete pozrieť si tento seriál, berte ho s rezervou. Je veľká škoda, akým spôsobom vás dokáže nadchnúť tým, ako zdanlivo prekračuje tieň Marvelu. No vzápätí padne do hlbokej studne, ktorej toxikologický rozbor nevyšiel najlepšie. Ale aspoň tam bol ten Samuel L. Jackson.
Aký Polčas rozpadu má jeden František Kotleta?
Keď plukovník Michálek obsadí Brno, hrdo sedí na tróne, na ktorý aj králi chodia pešo, a sprchuje sa teplou vodou v protiatómovom kryte, je čas na akciu. František Kotleta na nič nečaká a v druhom dieli série Spád bombuje staré známe recepty na čitateľov, okorenené štipľavými scénami. A cigarami. Kde Spád neskončil, pokračuje Polčas rozpadu Pre mnohých už známy postapokalyptický svet strednej a východnej Európy neostáva pokojným. Aj zdanie prosperity a technického, či spoločenského napredovania Nového Brna preruší nečakaná vojenská udalosť. Kotleta ma svojím úvodom jemne unavil. Čakal som, že to na mňa vybalí vo veľkom štýle a unesie do nových dobrodružstiev od prvej strany. Ale nie. On si ma pekne spracovával ako pomaly pečenú roštenku a popri tom si spokojne odfukoval z cigary. Dobrodružstvo tak pokračuje, v takmer rovnakom zložení, no do cesty sa stavajú nové postavy, ktoré vychádzajú z náznakov spoločností prvého dielu. Japonka Nacumi, oslobodená vojačka, ktorá mala za úlohu dohliadnuť na existenciu jadrového arzenálu. Grabieczi, skupinka fanatických machomanov, ktorých sen, zničiť planétu Zem a popri tom zmrzačiť a pozabíjať čo najviac ľudí, sa začína pretavovať v realitu. Alebo Divokí, skupina žien, ktoré sa snažia chrániť si svoju česť a brániť pred nekompromisnými grabieczi. Vyberáme sa tak na cestu z Brna, cez Krakow, až do bieloruského Homelu, s jasným cieľom – zistiť, či psychopatická skupinka s enormnou silou naozaj vlastní bohatý jadrový arzenál. Ak áno, je s ním schopná definitívne pochovať ľudskú civilizáciu pod hustými oblakmi jadrovej zimy. Surovosť a exhibicionizmus Kniha oproti svojmu predchodcovi pôsobí o dosť surovejšie. Niežeby bol jazyk prostejší, alebo dialógy korenistejšie. Je to spôsobené priamočiarym ľudským masochizmom a krutosťou, ktoré dodávajú deju povestný šmrc. Zároveň Kotleta odkrýva temnú stránku ľudskej duše a ukazuje nám, ako by sa skutoční delikventi správali vo svete, kde niet mravnosti, či empatie. Došlo aj na romantickú linku, tentokrát v plnej možnej miere a plukovník Michálek sem tam vymenil cigaru aj za atletický ženský jazyk. Dočkáme sa ale aj intríg, závisti, nenávisti a starej známej pomstychtivosti. Samotná cesta, po ktorej sa hrdinovia vydávajú, je strastiplná, aj keď jej samotný cieľ sa počas deja párkrát zmení. Geograficky však musím vytknúť označovanie svetových strán – aby sa vojaci z Brna prezentovali v Krakowe ako vojaci z juhu – to chce prižmúriť oči, ako praví Inuit. Alebo možno bolo zámerom autora poskytnúť čitateľovi japonskú optiku. Vykreslenie lokalít, dedín, no najmä Krakowa ma celkom dostali. Priestory, spoločenské usporiadanie, „budovy“ a všadeprítomná krv, smrť a fanatizmus nakúkali dokonca až do hororových komnát. A práve fanatické mantry, kruté fyzické tresty a mizogýnia, ktorá definuje grabieczi, vyvoláva strach a zimomriavky pri každom stretnutí. Vyvrcholenie celého dejového oblúka gradovalo poslednými stranami exponenciálne. Kotleta to usekol v tom najlepšom. Neostávalo mi nič iné, iba s plným nadšením listovať stránkami hore-dolu a premýšľať nad tým, aký osud čaká Michálkovu skupinu. Summa Summarum Polčas rozkladu je rozhodne podareným nasledovníkom Spádu. Musím podotknúť, že sa nehrá na šablónovitú dvojku, ktorá chce vykračovať vo vychodených šľapajach. Nové prvky, dynamickejší dej, vzdialené zeme, ale aj posledné kusy cigár okorenili toto skvelé post-apo tým správnym spôsobom. Ale nie, len srandujem. Vždy sa nájde dobrá duša, ktorá nekonečnú zásobu cigár doplní. S tými sa predsa najlepšie sleduje odpaľovanie interkontinentálnych balistických rakiet Satan 2.
Labute neplačú – príbehy okyprené bohatým jazykom
Keď sa na slovenskej literárnej scéne niečo čo i len obtrie o science fiction, treba spozornieť. Zuska Stožická je autorka, ktorej sa podarilo preraziť v mnohých poviedkových súťažiach. Tentokrát si pre nás prichystala poviedkovú zbierku s ôsmymi titulmi, ktoré sľubovali výlety do hĺbok vesmíru, alebo starých známych miest. Je to veru zmes poriadne pestrá, ktorá svojou rôznorodosťou poriadne rozvíri myšlienky. Pokúsim sa priblížiť svoje dojmy a pocity z každého jedného diela. Labute neplačú Rovnomenná fantasy poviedka, ktorá otvára bránu do pestrého sveta autorkinej mysle. Toto dielo si už odžilo svoje v súťaži Martinus Cena Fantázie v roku 2016. Ide o klasickú fantasy zasadenú do dnešnej doby. Autorka sa umne pohráva s citmi matiek a nepriamo otvára otázku popôrodnej depresie a ťažoby počas tohto obdobia. Myšlienky sú skryté za fantastické postavy z ľudovej slovesnosti, ktoré využívajú svoju moc a takmer bez povšimnutia fungujú aj v dnešnej dobe. Poviedka je umnou otváračkou, so vcelku bohatým dejom, kde sem tam niečo môže znieť účelovo, no cítiť snahu o plynulosť. Páčili sa mi najmä obrazy a opisy života rusaliek, ktoré boli ľudské a plné súcitu. Na druhej strane ma takmer bleskurýchle vyvrcholenie trochu šokovalo. Aj také vedia byť poviedky. O zlatici a rybčíkovi Druhá poviedka nazerá sveta vymyslených slov a bujarej krajiny, ktorá balansuje na hranici fantasy a science fiction. Na konci som si povedal, že tak toto bola upscalovaná rozprávka s technologickými prvkami. Opäť raz bohatý jazyk a svet, ktorý si bolo ľahké predstaviť, so zaujímavými postavami. Ocitáme sa v kraji, kde je šíre more čajom a v dystopickej spoločnosti, ktorá sa spoza dverí pozerá na Huxleyho rukopis. Poviedka sleduje námet rozprávky rybára so zlatou rybkou, ktorá je ochotná splniť svojmu lovcovi tri želania. Nazeráme do spráchniveného manželského zväzku, ktorý funguje len zo zotrvačnosti. Život v slume, na okraji ľudskej pozornosti, je ťažký a každý kúsok jedla tvrdo oddretý. Máme však možnosť sledovať aj dianie na vyšších poschodiach spoločnosti, ktorá sleduje záujmy svojej kasty a snaží sa ignorovať strasti tých pod nimi. Dielo sa čítalo ľahko, potešili niektoré slovné zvraty. Dej samotný sledoval vopred vytýčenú líniu, až tak neprekvapil, ale ako tréning na predstavivosť je poviedka ako stvorená. Horelická jar Čistokrvné fantasy, ktoré sa pohráva s tradičnými elementmi a zrejme aj stredoeurópskym panteónom (týmto si nie som úplne istý, ale ako čitateľ mám právo na predstavy). Po istých glorifikovaných fantasy dielach, ma tento žáner jemne znechutil a tak som sa veľmi tešil z toho, ako ma úvod poviedky vtiahol do deja. Sila samotnej zeme zhmotnená do ľudskej podoby a súboj o lásku a bezpečie, sa vydali na zaujímavú cestu, na ktorej ostávajú stopy krvi a sĺz. Smrť mladíka, ktorý so svojou milou prekročil hranice, využíva duch zeme, aby využil svoj moc a užil si vo svete živých. Sledujeme dobrodružný príbeh, v ktorom sa svet ľudí snaží zvíťaziť nad svetom nadprirodzena. A trofejou je mladé dievča – nevesta/sestra. Priznám sa, že druhú polovicu príbehu som si musel prečítať dva krát. Po skvelom nástupe som buď stratil pozornosť pri početných fantastických výjavoch, alebo zapôsobilo opotrebenie mysle. Príbeh začína v istom momente tempom, no aj myšlienkou, prešľapovať na mieste. V závere som sa už len nie príliš šťastne spustil dolu čitateľským kopcom a pustil sa do ďalšieho diela. TardigRider Kratučké vyobrazenie futuristického života a výdobytkov moderných tamagoči, kde človek sleduje rozvoj mikroskopického života pomaliek. Autorka sa ponára do mikrobiologického sveta, v ktorom je evidentne doma. Stretneme sa znova s kvetnatým jazykom, ktorý miestami unáša čitateľa mimo príbeh. Hlavná myšlienka u mňa, žiaľ, nevyznela ako mala. Rubinova liečba Pre mňa bezpochyby najkvalitnejšie dielo v zbierke. Dokonale vybalansovaná sila hlavnej myšlienky, uveriteľnosti postáv a technologickej vynaliezavosti. Príbeh o futuristickej metóde regenerácie ľudských tkanín a duše, ktorá využíva humanizmus, ale aj silu prírodných konceptov. Máme tu ideálne nastavené tempo, takže má čitateľ dostatok času na zoznámenie sa s postavami aj prostredím a detailne porozumieť idei, ktorá ide hlbšie ako sa zdá. Autorka sa opäť vracia ku materstvu, kde zvýrazňuje vzťah matky so svojim dieťaťom a cieľom vychovať z neho čo najlepšieho človeka. Noc zázrakov Podarená fantasy o postavách, ktorých najväčším nešťastím je strata schopnosti lietať. Dej zasadený do liečebne, v ktorej sa zotavujú práve osoby neschopné letu, prináša zaujímavý exkurz do sveta tajných snov a sily viery. Čitateľovi sa naskytne niekoľko pohľadov na skazené životy, ktorých jediným vykúpením je buď smrť, alebo zázrak. A práve fantastický prvok, v podobe nadprirodzenej bytosti, ktorá plní želania, dodá postavám nádej v pokračovaní a usilovaní sa o lepší život. Príbeh zvýrazňuje bezútešnosť, tvrdohlavosť, závisť, no vo všetkých prípadoch zranených pacientov je možné badať hlavný motív lásky. Dobré čítanie okorenil príjemný záver. Fonziho príbeh s perím Krátke dielo o rozprávaní strýka Fonziho o jeho príhodách z kozmu. Poslucháčom je jeho neter, ktorej sa zrejme snaží svoje zážitky náležite okoreniť. Príbeh o putovaní galaxiou a užívaním si nočného života, za pomoci divokých drinkov, ma však nedostal ani po druhom prečítaní. Opätovne sa však môžeme stretnúť s pestrým jazykom. Numýnijský veľvyslanec hľadá ženu Posledné a najdlhšie dielo v zbierke o snahách mimozemského veľvyslanca, silného byrokrata, ktorý dostáva za úlohu nájsť si manželku. Predsa len sú veľvyslanci, s nežnejším pohlavím po boku, reprezentatívnejší. Divoký príbeh, plný divokých obrazom, niekedy možno až s príliš detailnými a bizarnými opismi a dialógmi, začína zľahka a dynamicky, no postupne prechádza do stereotypu. Gro deja sa venuje súťaži o najvhodnejšiu prvú dámu, na štýl „Farmár hľadá ženu“, ktorý miestami silne pobaví, no časom utlmí pozornosť a nadšenie z čítania. Na môj vkus bola táto poviedka príliš rozťahaná. Aj keď v nej vystupovalo enormné množstvo postáv, civilizácií alebo spomínalo kvantum pravidiel etikety, mikroskopické a superdetailné opisy na úkor plynulosti deja u mňa nefungovali. Summa Summarum Labute neplačú je zaujímavou a extrémne pestrou poviedkovou zbierkou, ktorá sa snaží vyhovieť každému. Zákonite v nej človek nájde enormné množstvo štýlov a príbehov, ktoré sadnú ako zadok na šerbeľ, no zároveň aj kúsky z opačného spektra, cez ktoré sa predierate tŕnitým krovím. Vyzdvihujem štylistickú zdatnosť autorky a jej schopnosť popisovať veci do najmenšieho detailu. V prípade vedecko-fantastických diel takisto lásku k vede a zrejme aj mikrobiológii. Miestami som sa sám obohatil o nové pojmy a názvy. Na druhej strane, som sa častokrát zasekol v presilených a preumelkovaných opisoch postáv, akčných scén alebo pasážach, ktoré zrejme mali slúžiť funkcii inteligentného vtipu. Niektoré z týchto neduhov sa vyskytli uprostred poviedok, keď som sa cez ne ešte dokázal prehupnúť, iné tvorili ťažisko diela a to už bol ten horší prípad. Toto je ale každopádne dielo, o ktorom je v hodné diskutovať a konfrontovať svoje názory. Tak smelo čítajte a som zvedavý, kde sa naše názory stretnú a kde sa naše meče skrížia.
Deň trifidov – príručka prežitím po apokalypse
Pri dielach písaných pre jednu až dve generácie predo mnou sa často musím vnútorne prenastaviť. Predstaviť si svet, spoločenské pomery, ekonomickú situáciu či prostredie, pre ktoré bola kniha písaná. V prípade Dňa trifidov od Johna Wyndhama (1951), som sa ponoril do povojnových rokov a spomenul na film Návrat do budúcnosti. Ľudia v tých časoch rozmýšľali inak, komunikovali inak a hlavne aj samotný prístup k literatúre bol diametrálne odlišný od toho dnešného. Zasadenie a zápletka Obálka aj referencie od známych vo mne evokovali brutálnu nádielku akcie a drsných, ba až hororových scén. Toto prednastavenie som však musel náležite skorigovať hneď po pár stranách. Až som sa pousmial, aký som bol nainvý. Wyndam vytvára svet, ktorý postihla náhla katastrofa. Nešlo však o fyzickú deštrukciu, ale dômyselne prepracovaný koncept, pri ktorom ľudstvo, až na pár jedincov, stratí zrak. Málokto by sa zamýšľal nad takýmto scenárom, no svet päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, keď rozvoj biologických a jadrových zbraní rástol exponenciálne, bol pre ľudí desivý. A práve šok z apokalypsy, ktorá útočila viac na morálku a priority jednotlivca, je oporným bodom príbehu. V Londýne sa tak ponevierajú po uliciach davy slepých ľudí a pár jedincov, ktorí netušia, čo čaká svet zajtrajška. Nejde tak o nič iné, ako o postoj postáv voči ľudstvu a samým sebe. Pomôcť slabším alebo sa sebecky otočiť chrbtom a zachrániť svoj vlastný zadok. Ukážková forma pre post-apokalyptickú literatúru. Hlavný hrdina, z pozície rozprávača tak prechádza cez hodnotový teror, skúšky spoločenskej morálky, alebo pokusy o znovuvzkriesenie nádeje pre ľudstvo. Reštart civilizácie Hlavný hrdina príbehu, Bill Masen, čelí od kritického momentu reštartu dejín (spomínané oslepenie populácie) mnohým dilemám. Wyndham ho, spolu s vedľajšími postavami, stavia pred rôzne modely spoločnosti, ktoré majú zachrániť ľudský rod. Čitateľ sa tak stretáva sa pokusom o humanitárnu spoločnosť, ktorú Bill odsudzuje k záhube, spoločnosť zberačov a lovcov, ktorá sa prirodzene rozpadá, alebo pokus o návrat feudalizmu. Aby som neopomenul trifidov, tento druh mäsožravej rastliny hrá v knihe takisto dôležitú úlohu. Trifidi sú vykreslení ako dravci na vrchole potravinového reťazca, proti ktorým nemá človek v obmedzených podmienkach šancu zvíťaziť. Zaujímavý je takisto filozofický postoj Wyndhama ku inteligencii týchto rastlín. Nepriamo naznačuje, že sú schopné inteligentnej komunikácie, no takisto podvedome podsúva čitateľovi myšlienku, že stoja za samotným koncom ľudskej dominancie na Zemi. A práve Bill je vnímaný ako jeden z mála preživších ľudí, ktorí rozumejú nebezpečenstvu existencie trifidov, ich motiváciám, v súvislosti s vývojom ľudskej spoločnosti. Zaujímavý je okrem iného pohľad na civilizačné choroby, ktoré autor šikovne vsunul do príbehu a dodali mu tak nepríjemne realistický podtón. Summa Summarum Deň trifidov je určite nadčasové dielo. V rokoch, keď bola kniha napísaná, musela bežnému čitateľovi slúžiť ako príručka prežitia v post-apokalyptickom svete. O to desivejšie musel na vtedajších ľudí pôsobiť opísaný proces úpadku ľudstva a nemohúcnosť jednotlivca. Dnešnému čitateľovi však môže prísť dielo jemne zastarané a neaktuálne. Ani nie preto, že by šlo o neoriginálnu tému, to vôbec. Gro textu sa totižto venuje práve návodu na prežitie, a tým sa už naša civilizácia, ošľahaná Kubánskou krízou, vojnou vo Vietname, Afganistane alebo najnovšie aj na Ukrajine, obrnila možnosťou katastrofickej udalosti dostatočne. Popri tom bolo napísaných niekoľko diel, ktoré sa tejto téme venujú živšie a s dobovým kontextom. Každopadné je to ale podarený kúsok, ktorý objektívne má svoje miesto v zozname klasík. Aj keď už nemusí zapôsobiť ako kedysi, je dobré si ho prečítať. Pridávam takisto link na skoršiu recenziu od Bašky.
Finálové poviedky Martinus Cena Fantázie 2023
Martinus Cena Fantázie je azda najpopulárnejšia slovenská poviedková súťaž zameraná na fantastiku. Pred pár dňami boli publikované finálové poviedky, a tak som si povedal, že sa s nimi pohrám a zozdieľam moje osobné dojmy a názory. Predtým, ako začnem – som miľovník sci-fi, no nepohrdnem ani dobrou fantasy knižkou, či hororom. Každý žáner má v mojej knižnici zastúpenie a rovnako objektívne som sa snažil nazerať na každé z diel. Čítanie to bolo zaujímavé, niekedy ubíjajúce, ale celkovo som rád, že som našiel niečo, čo som v literatúre hľadal už dlhšie. Možno ma úrovňou sklamal žáner fantasy, alebo aj podradné postavenie práve fantastických prvkov v dielach, no porotcovia súťaže sú tiež len ľudia. A čo je neuveriteľné – aj ja. Tak poďme na to. Anastasia Sebastian – Za plotom spievajú víly Príbeh siroty, ktorá v mladosti stratila okrem rodičov aj svoju dobrú kamarátku spoza plota. Práve tá je záhadou, okolo ktorej sa točí dej poviedky.Dozvedáme sa, akými strasťami si prechádza hlavná postava, ako sa jej nedarí v láske, no zároveň má obrovské šťastie napríklad v hre. Autorka sa snaží upriamiť pozornosť na pošramotenú psychiku hrdinky, ktorá v mladosti prežila tragickú autohaváriu. Umne popísané opisy, miestami s logickými a veľmi častými a do očí bijúcimi gramatickými chybami. Niektoré vety na môj vkus, najmä zo začiatku, už presahovali únosnú dĺžku. Príjemné čítanie, pri ktorom čitateľ dostane fantastickú dávku až na samotnom konci. Samotná zápletka a rozuzlenie až tak prekvapivé neboli, no zachraňuje to práve autorkin prirodzený štýl. Mária Hanúsková – Gumák Dva samostatné pohľady manželského páru na tragický príbeh. Anna, manželka, ktorej myseľ a duša sa pomaly, ale isto stáva obeťou temnoty. Viktor, manžel, ktorý sa za každú cenu snaží pozerať na svet racionálne a uchrániť svoje dieťa pred nebezpečenstvom. Hlboký, existencialistický príbeh, ktorý človeka chytí, nechá premýšľať nad životom, hodnotami, rodinou a bolesťou. Umne vygradovaná atmosféra s tými správnymi psychologickými prvkami, ktoré v správny moment pôsobia tam, kde majú. Úzkosť a strach sršia snáď z každého odstavca, aj keď miestami poľavia, čitateľa nenechajú pokojným. Niet viac čo dodať. Dlho som nečítal taký chytľavý a podarený horor. Tomáš Slobodník – Ďalší všedný deň v Sodome Príbeh o dezinformátorovi, ktorý sa v pekle snaží predrať kariérnym rebríčkom až na samé dno. Text je mixom cielených metafor, vtipu a bujarých a obscénnych opisov pekelného života, ktorého hlavným cieľom je evidentne pobaviť čitateľa a udržať jeho pozornosť. Žiaľ, v mojom prípade tento guláš vôbec nefungoval a rozsah textu ma začal časom ubíjať. Som si však vedomý, že istej skupinke čitateľov text ulahodí. Čo môžem oceniť je um autora skladať zaujímavé vety. Negatívnom je však prostý dej a myšlienka. Tomáš Hrábek – Osemdesiattri kilometrov na D1 Život na beznádejne upchatej diaľnici, kde sa ľudia, prezývaní podľa značiek aút, snažia prežiť niečo vyše roka. Z monotónneho života však hlavného hrdinu vyslobodí túžba po akcii, čine a dokázaní, že o rodinu sa vie postarať aj on, nie len jeho homeofficujúca manželka. Svet v zaseknutej kolóne je geniálny nápad. Vzhľadom na nerealistické podmienky však vyznieva viac ako satira a podvedome som preto bral dej s rezervou. Zažívame akčné scénky, pokusy o definovanie akýchsi spoločností na jednotlivých úsekoch diaľnice a nakoniec sa dozvedáme viac o pôvode samotnej kolóny a entite, ktorá za ňou stojí. Bez fantastického prvku by dielo bolo zrejme omnoho hodnotnejšie. Takto mi žiaľ pripadal záver jemne silený. Peter Janoviček – Ruža z Tivoli Osud hlavného hrdinu s ADHD, ktorý sa vyberá na cestu do Dánska, aby sa po neúspešných profesijných desaťročiach konečne poriadne zamestnal. Všetky cesty turistov v Kodani ale vedú do Christianie a statočne nafetený Edo získava v zábavnom parku Tivoli ružu. Od tohto momentu má poviedka nádych klasickej sci-fi časovky, nostalgických momentov a spomienok na komunistickú Bratislavu, bary, rodinu či Mariána Zednikoviča. Všetko, čo hrá dobre na city čitateľom. Po gruzínskej brandy sa však dej uzatvára laggujúcou časovou kauzalitou a všetko končí, ako má. Zaujímavo písaný príbeh, osobnosť hrdinu sa kupodivu mení s každou kapitolou (aj vtedy, keď na to nie je dôvod) a na záver som si dovolil jeden osobný face palm. No vyhnúť sa klišé v písaní je dnes už veľmi ťažké. Priamočiary príbeh, ktorý necháva mechaniku cestovania časom plne na čitateľa. ________________________________________________ Ak vás zaujímajú finálové texty, smelo do nich tu. Za zmienku stojí aj podarená grafika chystanej antológie od Slavomíra Jakaba.
Ratatatata… Kotletova post-apo mastenica Spád
V Českej republike to fantastikou žije. Dôkazom je aj zjav Františka Kotletu (Leoš Kyša), ktorý dávkuje bomby svojím chytľavým štýlom a jazykom. Po pár rokoch som sa tak vrátil k tomuto autorovi a kúpil si súhrnné dielo jeho peciek Spád (2016), Polčas rozpadu (2017), Nárazová vlna (2017) a Reťazová reakcia (2019). V tejto recenzii sa budem venovať prvému dielu série, s rovnomenným názvom Spád, ktorý otvára dvierka do postapokalyptického sveta nepríjemne zaváňajúceho dnešnou realitou. Koncept, ktorý chytí… za gule Celá kniha sa opiera o udalosti spojené s krízou na Ukrajine v roku 2014. Po ruskej anexii Krymu a podporovaní Doneckej a Luhanskej oblasti to v Európe vyzeralo všelijak. Kotleta využil všadeprítomné geopolitické napätie a zasadil príbeh do sveta zničeného jadrovou vojnou, práve kvôli konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom. Niežeby som bol nejaký masochista, geopolitika je mi veľmi blízka a predpovedanie tejto krvilačnej vojny ma, čisto literárne, fascinovalo. Ocitáme sa ale v roku 2050, v polozdevastovanej Prahe, kde hlavný hrdina, plukovník Michálek, žije spolu so svojimi spolubojovníkmi z vojny. V americkej kaviarni sa zdanlivo nič výnimočné nedeje. Sem-tam nejaká prestrelka, pár mŕtvych, inak nič, čo by stálo špeciálne za zmienku. Proste normálne dni po konci sveta. Bum-bác, cesta, vykúpenie Čím je ale kniha taká výnimočná? Na každej strane sa stretávame s divokou akciou, ktorá za sebou necháva kopy mŕtvych či ranených. Kotleta na nič nečaká a z pytónov lietajú projektily jedna radosť. Až sa človek niekedy musí pozastaviť nad umom strelca využívať zdanlivo útle zásoby streliva. Spolu s Michálkom a vedľajšími postavami – Alice, Sam a Crash, sa vydávame dejom, kde cieľom je nájdenie a záchrana Hany, dcéry generála, kamaráta hlavného hrdinu. Kam chodia postavy, tam padajú za obeť ich skúsenostiam desiatky až stovky nepriateľov. A tí sú vcelku pestrí – či už poloblázni na štýl Immortana Joea, ľudskí mutanti, voľne žijúci českí Indiáni alebo napumpovaní vojaci z druhej strany barikád. A cesta je to veru pestrá. Prechádzame rádioaktívnou pustinou alebo plne zalesnenými oblasťami, ktoré ušetrila vojna či smrteľná sila atómu. Nakoniec dej vrcholí (prekvapivo) v Brne, kde nás nečaká nič iné ako bum bum, ratatatata, bum! Zaujímavá je aj snaha o romantickú linku. Či už medzi Alice a jej bývalým manželom, alebo medzi Michálkom a jeho adoptívnou dcérou. Práve náznaky citu povzniesli inak chladnokrvné postavy do iného svetla. Miestami dokonca nechajú čitateľa empaticky premýšľať nad ich osudmi. Summa Summarum Spad je divoká jazda, ktorá poteší každého milovníka akčňákov a strieľačiek. Aj napriek tomu, že preferujem diela s hlbším dosahom na čitateľa, Spád mi to vynahradil pestrým jazykom, nápaditosťou dialógov a hlavne dobre cieleným vtipom. Samotný dej obohatili aj správy z japonských novín, ktoré retrospektívne dopĺňali obraz o dianí v Európe počas jadrovej vojny. Skvelo tak dotvárali obraz o dianí a pozadí hlavných hrdinov. Ak by som sa mal zamyslieť nad myšlienkou tejto knihy, zrejme by som musel prejsť streleckým výcvikom a párkrát rozostrieľať papierový terč na padrť. Proste mastenica. Pokračovanie v recenzii na Polčas rozpadu… a dozvieme sa, či má Michálek po ruke ďalšie haldy kubánskych cigár.
Kacíri Duny – Zastávka na trase úspešných predchodcov
Piaty diel série Duny z pera Franka Herberta má za sebou statočných predchodcov. Kým sa tri úvodné knihy blížia ku akémusi pomyselnému vyvrcholeniu deja okolo rodu Atreidesovcov, štvrtá kniha vrhá mohutné svetlo na samotného Imperátora. Práve Božský Imperátor Duny mi z hľadiska koncepcie a príprav predošlých kníh prišiel ako zenit, za ktorý už sám Herbert zrejme ani nechcel ísť. Ale máme tu piatu časť, ktorá sa po období galaktického temna, alebo stredoveku, vyberá na známe planéty a predstavuje zápletky mocných aktérov. Aktéri a kontext Kacíri Duny (orig. Heretics of Dune) uzreli svetlo sveta v roku 1984. Autorova nedozerná predstavivosť narazila na zdanlivý múr fantazijného sveta, ktorý sa snažila preklenúť novými krízami a zvratmi. Ocitáme sa tak v svete, ktorý povstáva v renesanciu a necháva za sebou obdobie úpadku, ktoré spôsobila vláda a pád Leta II, Atreidesa, Tyrana z Arrakisu. Čitateľ má tak pred sebou sesterstvo Bene Gesseritu, alebo aj Ctihodné Matky, ktoré sa v boji o holú existenciu chytajú slamiek a vedú svoje genetické inžinierstvo za jasnými cieľmi. Zároveň sa Herbert vracia k detailom Ixiánov, no hlavne Bene Tleilaxu a mysterióznym tvárotanečníkom. Práve Tleilaxania už milénia generujú nových a nových Duncanov Idahov a práve ten posledný, vrchol ich zdĺhavých procesov, spĺňa požiadavky na spustenie novej krízy. Ingrediencie, z ktorého sa dá spraviť celkom slušný guláš. Kam sme sa to dostali? Hlavná dejová os v Kacíroch je Herbertovsky typická. Na Rakise (Arrakis alebo Duna) sa zjaví nový potenciálny mesiáš, ktorý komunikuje s červami – mladá potomkyňa Fremenov, Šiána. Práve ona vzbudzuje v náboženských sektách strach a rešpekt. Pre cirkev totižto nie je nič horšie ako narušenie paradigmy, alebo popretie základných princípov ich viery. Ako mužský protipól sa na scénu vracia aj spomínaný Duncan Idaho, ktorého nová verzia je pre Ctihodné matky veľkou záhadou. Myšlienka spárenia týchto dvoch mocných symbolov sa javí ako nevyhnuteľná. Autor však prekvapivo odbáča do vedľajších ciest, ktoré vedú cez stratencov z Rozptylu, ovládajúcich fanatickú sexuálnu mágiu, armádneho bašára Tega Milesa (najlepšie vykreslená postava knihy) a vždy vo vzduchu visiacu esenciu proroctva. Aj napriek tomu, že logickosť Duny ostáva nepoškvrnená, začína to škrípať v smerovaní, odkaze a celkovom dojme. Žiadna z kníh série sa nečíta ľahko. Čítanie si vyžaduje sústredenosť, dobrú pamäť na postavy, súvislosti a ochotu rozprestrieť predstavivosť do nových rozmerov. U Kacírov však križovatky dejových lieniek častokrát končia v opakujúcich sa a prešľapujúcich scénach, ktoré síce bavia, ale s odstupom zavadzajú. Rovnako tak je to aj s budovaním hlavnej dejovej línie. Kým sa čitateľ pripravuje na nečakané alternatívy a zvraty vyplývajúce z deja, no zároveň extrémne tajomné, dostane sa nám možnosť, ktorá prekračuje hranice zadefinovaného vesmíru. Autor má právo si do diela zakomponovať čo len chce, no u mňa to jednoducho nefungovalo. Tieto vybočenia vo mne vzbudzovali dojem, že Herbert ohýba vlastné pravidlá a nasilo zavádza fantastické novoty. O to viac ma mrzí, že kniha pôsobí ako predohra k ďalšej časti (Kapitula: Duna), bez uzatvoreného konca a s minimálnym uspokojením poznania osudu hlavných protagonistov. Summa Summarum Poviem to narovinu, Kacíri Duny sú pre mňa zatiaľ (ku Kapitule som sa ešte nedostal) suverénne najslabším článkom série. Kým Božský Imperátor prekypoval vizionárstvom, či podprahovou romantikou, Kacíri naštrbávajú trpezlivosť čitateľa a nedovolia mu využiť svoj obrovský potenciál. Hlavné postavy sú napísané skvelo. Každá jedna osoba neskrýva pred čitateľom svoju motiváciu, sleduje svoje mocenské ciele a využíva nástroje na presadenie sa v krutom svete melanže, vplyvov a galaktických intríg. Spomínaný cliffhanger v závere knihy však ani neprekvapí. Bude to zrejme tým, že príprava vyvrcholenia knihy bola oklieštená a to práve na úkor premostenia do širšieho, zrejme lepšie fungujúceho deja nasledujúcej knihy. V skratke – kniha žiaľ nesplnila moje očakávania, aj keď na pomery svetovej tvorby obstojí. Vytknúť ale musím aj kvalitu korektúry – kým pri predchádzajúcich častiach som sa nad kvalitou textu nepozastavil, u Kacírov čitateľ narazí na nezvykle veľké množstvo gramatických chýb, preklepov, či zle preložených slov. Na záver musím spomenút extrémne vydarenú grafiku celej série, ktorá uchváti a zrejme aj dvíha čísla predajov.
Nadišiel čas Časonautov
Recenzia môže prezrádzať dôležité momenty deja! Koľko pravých nefalšovaných sci-fi kníh od slovenských autorov ste dokopy čítali? No naschvál, zamyslite sa. Keď vyšli Časonauti, prešlapoval som na mieste a premýšľal, kedy si knihu kúpiť. Ako väčšina milovníkov sci-fi som relatívne náročným čitateľom, ktorý poväčšine skočí po overených dielach a veľkých menách. Pred minuloročnou Bibliotékou sa to však Časonautmi v mojej hlave hemžilo. Mal som za sebou niekoľko vydarených časoviek zo staršej americkej školy a prelúskal som sa aj cez pár historických diel Vojtecha Zamarovského. Lepšie rozpoloženie by sa už nevyskytlo a tak som knihu získal a to aj s milým venovaním autora, Antona Stiffela. Kde a kam sa Časonauti poberajú? Písať o cestovaní v čase nie je také jednoduché. Od čias H.G. Wellsa (Stroj času, 1895) ubehlo mnoho dekád a bežná populácia za vyše storočie nasala enormné množstvo vedomostí. K tomu, ako sa aj samotné technológie posúvajú vpred míľovými krokmi, musí autor držať krok s aktuálnou a overenou praxou, či teóriou vedy. A tiež s trendmi vo svete sci-fi. Anton Stiffel nám teda predstavuje časových agentov, ktorí striehnu na udalosti, ktoré vychýľujú hlavnú časovú os zo svojej pôvodnej trajektórie. Mechaniku príbehu, ktorú si autor vybral, pripomína aj staršie diela Poula Andersona. A síce cesta do minulosti, za účelom nápravy časového prúdu, aby sa realita pozorovateľa, t.j. hlavného hrdinu, nezmenila. Spolu s hlavným hrdinom, ktorého meno ostáva zahalené rúškom tajomstva, sa tak vydávame na napínavú cestu do dôležitých momentov modernej ľudskej civilizácie. Prvá poviedka priblíži život v japonskej Hirošime, ktorej osud, spätý s atómovou bombou Little boy, ovplyvnil aj časonautov. Práve v Hirošime sa totižto hlavný hrdina stretáva so svojou kadetkou, a neskoršou kolegyňou a priateľkou, Ayumi. Ilustračný obrázok Ayumi a Wyrny, podľa predstáv autora (vytvoril Anton Stiffel) Spolu navštívia rôzne časové úseky v rôznych zemepisných šírkach a dĺžkach. Či už sú to udalosti Novembrovej revolúcie, záhada explózie Tunguského meteoritu, stratené lietadlo v Juhočínskom mori alebo atentát na J.F.Keneddyho. Spúšťačom každého tripu je buď číra zvedavosť časonauta, alebo snaha upraviť spomínaný časový prúd a vrátiť ho do pôvodného koryta. Čaro doby, príbehu a citu V čom je dielo výnimočné je určite detailný opis a dobová charakteristika miest, v ktorých sa dej odohráva. Autor si dôkladne naštudoval mnohé dobové a miestne reálie, ktoré dodávajú čítaniu na dôveryhodnosti. Nejde len o encyklopedické popisovanie vonkajšieho sveta, ale hlavne opísanie charakterových vlastností vedľajších postáv a nálad danej spoločnosti. Poviedky obsiahnuté v knihe fungujú samostatne. Koniec koncov ich autor písal dlhé roky a až neskôr vznikol nápad dať časonautom ich vlastný domov s pevnou väzbou. Konštrukcia jednotlivých dejov sa tak vezie na rovnakej šablóne, keď sa hlavný hrdina snaží s Ayumi zakaždým napraviť chybu v časovom toku a až keď je princíp kauzality zachovaný, uvedomí si, že príčinou môže byť tzv. chicken-egg efekt. Práve vďaka tomuto kľúču k skladaniu deja môže čitateľ neraz prekuknúť autorský zámer, no ide už len o vedľajší efekt hĺbavého premýšľania. Na čom stojí samotný koncept časonautov je však prekvapivo láska a vzťahy. Hlavný hrdina je od prvej poviedky v milostnom vzťahu s Ayumi, ktorá, rovnako ako všetci ostatní časonauti, musela opustiť svoj časový prúd aby sa vyhla istej smrti. A práve malé a bežné konflikty medzi mužom a ženou skrášľujú príbeh a dodávajú mu pocit autenticity. Ak k tomu pridáte aj premýšľanie nad zmyslom života, spochybňovanie svojich vlastných motivácií, či partnerskú krízu, máte pred sebou hlboko zromantizované sci-fi, ktoré chutí. Summa Summarum Časonauti sú na slovenskej scéne science fiction majákom nádeje. Skvelé remeslo, citlivo podané technické detaily, romantizovanie postáv, detailná história a napínavé príbehy. To všetko tvorí funkčný celok, ktorý sa číta ľahko a naplní očakávania čitateľa. Osobne musím vyzdvihnúť práve vyšperkovanie hlavných hrdinov, s ktorými som sa dokázal zžiť a empaticky im porozumieť. Taktiež ma potešila hra na časovú kauzalitu, pri ktorej nenechal autor žiadne vrátka otvorené. Čo by som vytkol, boli jemné nepravidelnosti súvisiace sa mechanikou cestovania v čase a otvorený záver poslednej poviedky, ktorý ma nechal ešte pár minút prevracať strany. A pre toto všetko verím, že sa časonauti ešte vrátia do mojej knižnice vo svojom pokračovaní. Ako hlavné postavy, tak aj čitatelia si to určite zaslúžia. Ak by ste chceli vedieť, ako knihu vnímala Baška, prečítajte si aj recenziu.