Plukovníkovi Michálkovi sa v Bielorusku až tak nepáči. Menitelia odpálili na Japonsko nenávidené Satany, no stále je ich na základni, neďaleko Homelu, dosť na to, aby boli farby stien interiéru sfarbené do karmínova. Tak, ako sa na poriadnu mäsiarčinu patrí. Katana sviští vzduchom a potôčiky krvi signalizujú prichádzajúcu jar. Koniec sveta? František Kotleta postavil svoju bojovú družinu pred ďalšiu šlamastiku. Svet sa pod rukami šialencov rúti ku koncu, no milovník pythonov a cigár sa nehodlá len tak vzdať. Aj keď Michálkovi a Nacumi nevyšlo zabránenie odpálenia smrteľných medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami, ich cieľ ostáva rovnaký – zabrániť absolútnej deštrukcii. V tretej časti série Spád hrdinovia zhromažďujú bojové jednotky a predierajú sa cez masy nepriateľov. Jedinou nádejou na záchranu je spojenie sa s Divokými, Amazonkami, ktoré odhodlane čelia výpadom a tyranii šialených Grabieczi. Kým sa k ním však dostanú, stihne plukovník spolu s novou členkou Jitřenkou alebo takmer na smrť zranenou Nacumi uniknúť krvilačným nepriateľom cez nepriestupné močiare alebo husté lesy. A práve u Divokých sa stane niečo nečakané. Veľkňažka, ktorá si pamätala starý svet spred jadrovej vojny, už nie je na ich čele. To znamená, že cesta plukovníka Michálka už nemá opodstatnenie a čaká ju nemilý osud. Kotleta si to pripravil majestátne a klasické, až kmeňové zriadenie znivočených žien, ponúka súboj o vodcovské miesto medzi Alice a súčasnou vodkyňou klanu. Ako to dopadne? Na to hádam netreba odpoveď. Ale ba, treba. Akcia, sex a krvilačnosť. Do detailov nepôjdem. Nábojnice, krv, prestrelky a lietajúce mozgy Rázová vlna sa oproti predchádzajúcim dielom už na nič, aspoň trochu hlbšie, nehrá. Dej je extrémne priamočiary, nezakladá si na momente prekvapenia, alebo veľkolepom odhalení. Kotleta totiž skĺzol do akčnej supertriedy a sústreďuje sa na neprestajnú akciu. Už od prvých strán mi bolo jasné, že bojové scény nebudú v úzadí. Bolo ich toľko, že som po pár hodinách čítania premýšľal, či som náhodou niečo dôležité z osi príbehu náhodou nevynechal. Pokračujúca prestrelka a lietajúce orgány ma však uistili, že nie. Neviem, ako kvetnato by som opísal rezanie nepriateľov alebo vystreľovanie ich mozgov z hláv, ktoré sa nájdu na každej jednej strane. Snáď sa mi to už sčasti podarilo. Daň za nekonečnú akciu je okrem okresania príbehovej línie aj ľahký zmätok na bojisku. To, že na toto miesto chaos ozaj patrí, je nepopierateľné. Na môj vkus však nechal Kotleta svojej strieľačke až príliš voľnú ruku, čoho výsledkom je priamočiara braková rezačka. Ak by som nespomenul sex, zrejme by ma čitatelia považovali za slepca. Bolo ho dosť, bez cenzúry a na plné ústa. Aj keď spočiatku scény pôsobili oživujúco a pikantne, časom som sa neubránil prevracaniu očí. Ako vyplnenie strany medzi zabíjaním a hromadným vraždením však určite mnoho ľudí poteší. Trochu škoda, že sa nedostalo na pestrý svet svojich predchodcov. Krvavú, nábojmi popretkávanú vatu sa však snaží prekonať záver. Ten presúva ťažisko do novej lokality a odhaľuje pravdepodobný pôvod meniteľov. Práve tu sa strháva zaujímavý stret troch strán konfliktu, ktorý kulminuje v hrdinský záver, plný pátosu. Summa Summarum Rázová vlna pripomína viac dozvuky svojho predchodcu ako samostatné dielo. Je to spôsobené odklonom autora od dejovej línie a sústredením sa na detail akcie, sexu a aktu vraždenia. Evidentne kniha, v podobe v akej je, vyhovuje požiadavkám trhu a má svojich fanúšikov. Musím uznať, že má svoje čaro, no veľkým množstvom opakujúcich sa scén u mňa Rázová vlna veľa vody nenamútila. A to ani snahou o zahranie na city, ktoré v prestrelke s Grabieczi vychladli.
Ako poznať svet
Planéta Zem je dynamicky sa meniace miesto, na ktorom máme to šťastie existovať. Rok 2023 bol v mnohých veciach prelomový – stal sa najhorúcejším rokom v histórii meraní, znormalizoval využívanie umelej inteligencie v bežnom živote či v práci, no tiež prehlboval polarizáciu v ľudskej spoločnosti. Ako najlepšie východisko zo situačnej dilemy však stále považujem nasávanie informácií, konfrontovanie názoru s ľuďmi znalými danej problematiky a rozmýšľanie mimo krabice (angl. out-of-the-box thinking). Preto by som rád podelil o moje dojmy z troch populárno-vedeckých kníh, ktoré v mojej hlave zarezonovali nie len tak pre nič, za nič. Myšlienky v nich obsiahnuté sú písané s nadhľadom a vtipom a umožňujú hľadieť na realitu pod novými uhlami. Michio Kaku – Fyzika nemožného (2008, české vydanie v Argo 2010, 2022) Do tejto knihy som sa zahryzol od prvého momentu. Obal vianočného darčeka som, žiaľ, strhol aj s časťou prebalu. A o to viac som si obsah tejto hard core fyzikálnej nálože informácii vážil a užíval ho. Michio Kaku je známy americký popularizátor vedy a ako teoretický fyzik zabŕda vo svojom ťažení do mnohých sfér života. Nebojí sa stáť si za svojím názorom opretým o fakty, bojovať proti popieračom klimatickej krízy, výrobe jadrových zbraní, či zneužívaním vedy. S tak bohatou vedomostnou a mentálnou výbavou je až úsmevne príjemné absorbovať informácie od autora takéhoto kalibru. Fyzika nemožného pokladá otázky, na ktoré by chcel vedieť odpoveď asi každý zvedavý človek a autor science fiction. Kaku sa pozerá na popkultúru, futuristické sny a teórie a stavia ich do kontrastu s realitou. Na čítanie a porozumenie tejto knihy nie je potrebné mať doktorát z časticovej fyziky, no bez ochoty jej porozumieť to nepôjde. Kniha je rozdelená do troch častí, kde každá popisuje prístupnosť teoretických technológií alebo schopností v porovnaní s ich dnešnou úrovňou. V „Nemožnostiach 1. rádu“ rozpitváva mnohé piliere populárnych seriálov ako Star Trek, Babylon 5 alebo Hviezdna brána. Kapitoly venované teleportácii, telepatii a psychokinéze môžu dočasne poškodiť neurónové synapsie čitateľa, no akákoľvek námaha stojí za to. Rozumné vysvetľovanie princípov všeobecnej alebo špeciálnej relativity, ovenčené humorom, odôvodnia prečo dané technológie nie sú pre našu generáciu až také nereálne. Pri umelej inteligencii a robotoch bol Kaku svojho času zrejme jemne skeptický. Kým jeho predpoveď datuje nástup inteligentných systémov až o niekoľko desaťročí, pár voľne dostupných komerčných produktov je už bežnou súčasťou nášho života. „Nemožnosti 2. rádu“ si už vyžadujú zabudnúť na pohodlné ľudské vnímanie sveta tak, ako ho poznáme. Aby sme totiž pochopili, ako má fungovať cestovanie rýchlejšie, ako je rýchlosť svetla, potrebujeme potvrdiť existenciu teoretických častíc, ktoré úzko súvisia s Big Bangom, alebo sa zmieriť s tým, že niektoré veci sú predsa len nemožné. V tejto časti ma najviac dostala kapitola o alternatívnych vesmíroch, ktoré stoja a padajú na teórii časticovej fyziky, ktorá je odrazom v zrkadle nášho sveta. Fascinujúce myšlienky a skvelý text ma tu pohltil a preniesol do jednej z neznámych dimenzií strunovej teórie. „Nemožnosti 3. rádu“ uzatvárajú toto ukážkové popularizačné dielo s patričnou gráciou. Dokumentujú teóriu existencie Perpetua Mobile, ktoré by mohlo civilizáciu preniesť až do samotnej nebeskej sféry. Fyzika nemožného je ťažké čítanie. Určite odporúčam najmä milovníkom fyziky, prírody a logiky, ktorí si už preskákali cez Hawkinga alebo Tysona. Kaku je v tejto knihe na inom leveli. Tim Marshall – Budúcnosť geografie (2023, slovenské vydanie v Premedia 2023) Geografia a geopolitika sú mi srdcu veľmi blízke. Nie nadarmo ma musel vysokoškolský pedagogický zbor týchto odborov istú chvíľu strpieť. Tim Marshall, britský novinár, geopolitik a autor, sa po úspešných knihách, venovaných spoločenskej a politickej situácii na Zemi, pozrel k nebesám. A práve nad našimi hlavami leží priestor bez hraníc, bez ostnatého drôtu, bez jazyka. Iba nekonečný éter, ktorý nepozná pojem vlastníctvo. S dynamicky rastúcim vývojom technológii a vesmírnych pretekov je však dôležité vedieť, že aj tam, kde nie sú hranice, musia existovať pravidlá. Marshall sa umne vracia k obdobiu začiatku studenej vojny, kedy sa dve jadrové mocnosti pretekali o vesmírne prvenstvá. Odhaľuje finančné, vojenské aj politické pozadie v USA a Rusku a s odstupom porovnáva neskorší vývoj ich vesmírnych programov. Je ozaj zaujímavé retrospektívne sledovať, ako sa záujem o vedu vyšplhal do raketových výšin, a to najmä pri Gagarinovom prvom lete do kozmu alebo úspešnej misii na Mesiac – Apollo 11. O to fascinujúcejšie pôsobí neskorší rozkvet vesmírnych programov v Číne, pod hlavičkou Európskej kozmickej agentúry alebo v súkromnej sfére (SpaceX alebo Blue Origin). Marshall sa ale nevenuje iba minulosti, či prítomnosti. Pokladá na stôl Medzinárodnú zmluvu o vesmíre (ktorú nepodpísalo niekoľko významných kozmických hráčov) a aplikuje možné scenáre, ktoré môžu viesť k napínavým dôsledkom a krízam. Zaujíma sa nielen o priestor ako taký – či už na obežnej dráhe alebo na Mesiaci, ale aj o nerastné bohatstvo. Komu bude patriť dané územie na orbite Zeme či Mesiaca? Kto bude môcť ťažiť vzácne nerastné bohatstvo na lunárnom povrchu? Bude to majetok jednej krajiny, alebo majetkom celého ľudstva, ako je napísané v takmer šesťdesiatročných zmluvách? To je veľká neznáma, ale zároveň správne položené otázky, na ktoré si ako ľudstvo budeme musieť zodpovedať. Ak nie, budeme sa musieť zmieriť s bojom o moc, hašterením sa a pokrytectvom. Neil deGrasse Tyson – Hviezdny posol (2022, slovenské vydanie v Tatran 2023) Neila deGrasse Tysona asi nemusím nikomu špeciálne predstavovať. Nástupca Carla Sagana sa okrem svojej pravidelnej relácie StarTalk aj naďalej venuje autorskej tvorbe. A v Hviezdnom poslovi už nepoľoval po astrofyzike alebo časticovej fyzike. Objektívom zamieril medzi nás, ľudí, zamiešal do svojich myšlienok štipku vedeckého uvažovania a výsledok? Vynikajúca jednohubka pre každého! Kozmická perspektíva, akú podáva Tyson, je univerzálna a objektívna. Otvára bežné témy, do ktorých vkladá svoj vlastný pohľad, no sám sa nebojí byť konfrontovaný jedinou objektívnou pravdou. A práve tento prístup by mal byť v najbližších rokoch ľudstvu bližší, ak chce pomýšľať nad zmenou k lepšiemu. Prvé kapitoly, venované vede, pokroku a prírode, opisujú krásu existencie. Tyson sa nadchýna nad neskutočným rozmerom vesmíru, uvažuje, ako ďaleko dokáže veda posúvať nielen objavy v astronómii, ale aj v zdravotníctve či potravinárstve. Rovnako vníma orbitu a Mesiac ako dve kľúčové oblasti, nad ktorými visí otáznik budúcnosti. Akonáhle sa však ťažisko odpútava od exaktných vied, kniha prináša hodnotové otázky týkajúce sa ľudského správania sa. Upriamuje pozornosť na to, ako spolu interagujeme, ako veľmi je v nás zakorenený pocit jedinečnosti, ktorý neguje snahu sfunkčniť kolektív. Prečo je neetické jesť mäso, ale zároveň nehanebne zabíjať malé deti bezbranných ovocných stromov? Alebo sa napchávať uhorkovými obeťami zeleninovej genocídy, kým vegán ukazuje prstom na človeka s vyprážaným kuracím krídlom v rukách? Tyson je majster sarkazmu a užíva si to. Aj keď má ľudstvo právo na svoje hodnoty a morálky, vo svojej podstate môžu byť isté štandardy nezmyselné, alebo dokonca zvrátené. A neobchádza
True Detective: Night Country
True Detective je jedným zo seriálov, ktoré v mojich očiach naštartovali novú éru televíznych sérií. Kým sa do roku 2014 čakalo na poriadnu dávku vysokokvalitného scenára, réžie a vizuálu na filmy v kinách, toto dielo prerazilo všetky ľady. Seriál odvtedy už nebol len pravidelnou gaučovou oddychovkou alebo ľahkým sitcomom. Stalo sa z neho seriózne filmárske remeslo a pre producentov výhodnejší formát, s priestorom takmer na čokoľvek. Štvrtá séria, odohrávajúca sa na Aljaške, tak stojí pred ozajstným velikánom v podobe prvej série, aj jej neskorším podareným nasledovníkom. Nočná krajina Režisérka Issa López nám na obrazovky predostiera poctivú robotu. Vynikajúci casting, výprava a zvuk prinášajú ozajstný zážitok, ktorý sa na diváka hrnie hneď od prvých scén. Večne sympatická a geniálna Jodie Foster, v roli policajnej náčelníčky Liz Danversovej, čelí vyšetrovaniu záhadnej hromadnej smrti skupinky vedcov. Jodie Foster ako policajná náčelníčka Liz Danvers Neuveriteľne chytľavý začiatok s autentickými kulisami vedeckej stanice za polárnym kruhom a treskúcej zimy navodzuje tú pravú atmosféru strachu, mysterióznosti a rešpektu voči prírode. V mestečku Ennis totižto prebieha polárna noc. Lúče slnka len márnivo hladkajú povrch a pravá ponurá atmosféra padá na obyvateľstvo, zmietané ťažkými životnými podmienkami, depresiami a podprahovým kolonializmom. V momente, keď sa objavia obete, vykreslia záhadné scény evokujúce vplyv nadprirodzena alebo predstavia postavy s duševným stavom hodným na psychiatrické liečenie, nedá sa inak, ako pokývať hlavou. Danversovej sa do remesla mieša aj Kali Reis, policajtka Evangeline Navarro, ktorá si vraždu spája so starším prípadom zavraždenej Annie, ktorá má aljašský pôvod. Naplno rozbehnuté vyšetrovanie tak okrem záhadného vraha alebo príčiny úmrtia rieši aj problém miestnych komunít, utláčania a znečisťovania životného prostredia. Postavy dopĺňajú Finn Bennet (ako mladý policajt Peter Prior), John Hawkes (ako Peterov otec, Hank Prior) alebo Isabella LaBlanc (ako Lizina adoptívna dcéra Leah). Zľava Evangeline Navarro (Kali Reis), Liz Danvers (Jodie Foster) a Fill Bennet (Peter Prior) pri skúmaní vraždy Tempo, dej a vyvrcholenie Kým je prvá časť slušnou otváračkou a predostiera zaujímavý dejový oblúk, postavy, aj prostredie, jej pokračovania sa vŕtajú v najrozličnejších bočných uličkách a životoch postáv. Riešenie prípadu takmer stojí na mieste, indície zatiaľ zavedú policajtky do komunity pôvodne žijúcich obyvateľov alebo do veľkej fabriky, ktorá ohrozuje tamojšie prostredie. Zaujímavo pôsobí opakujúci sa motív s prírodným znakom špirály, ktorá bola typická aj pre prvú sériu. Okrem nej sa stretávame s mnohými ďalšími paralelami, či už dejovými, alebo filmografickými. Čo však Nočná krajina nezdieľa so svojimi predchodcami, je tempo. V istý moment sa musí divák nenútene spýtať samého seba, či boli niektoré scénky ozaj len zbytočnou výplňou v takom drahom seriáli. Aj napriek tomu, že sa vyriešenie vraždy dlhú dobu takmer nehýbe z miesta, rozkonárené bočné linky sa venujú menej podstatnému rozvoju postáv. Nie zlý prístup, no vzhľadom na celkovú stopáž nemusí ísť o najlepší krok. Autenticitu tajomna príbeh postupne stráca. Zatiaľ čo sa zo začiatku snažil diváka držať v napätí a očakávaní, že možno dôjde aj na dávku nadprirodzena, postupom času už túto emóciu držalo nad vodou, respektíve ľadom, iba mrazivé a temné prostredie polárnej noci. O to viac mrzia niektoré rýdze hororové scénky, ktoré žiaľ vyprchajú ako smutná reakcia mysle na depresívny stav postáv. Divákom boli naservírované aj hororové výjavy Je ozaj zaujímavé (zrejme v tom negatívnejšom slova zmysle), že som si necelú polhodinu pred koncom seriálu nedokázal predstaviť, kto presne stojí za masovou vraždou na vedeckej stanici. A o to šokujúcejšie bolo, keď sa odhalenie, ktoré pôsobilo doslova ako facka pre diváka, prevalilo z minúty na minútu, takmer úplne mimo kontext samotného deja. Summa Summarum Nočná krajina si svoju nálepku True Detective určite zaslúži. Aj keď sa nevyrovná vynikajúcej prvej alebo podceňovanej tretej sérii, no stojí si za svojím. Má odlišný prístup k rozprávaniu príbehu, užíva si ponurú atmosféru a vynikajúce prostredie polárnej Aljašky, ale aj nestarnúcu a bezchybnú Jodie Foster. Aj keď má svoje už vyššie spomenuté muchy, dokáže diváka zabaviť a udržať ho v pozornosti. Nebyť nie príliš podareného záveru, určite by v očiach mnohých fanúšikov pôsobila pozitívnejšie. Aj napriek tomu končí nad silnejším priemerom.
Jana Plauchová – Nula Kelvinov – Ja neexistujem, ty neexistuješ
Jana Plauchová je uznávanovou slovenskou sci-fi autorkou, ktorá svoj románový debut napísala už ako 22-ročná. V civilnom živote pracuje ako odborná pracovníčka v Krajskej hvezdárni a planetáriu Maximilána Hella v Žiari nad Hronom, čo jej záľube v písaní dáva tie správne predpoklady na úspech. Pred pár mesiacmi nám poskytla autorka rozhovor, ktorý môžete nájsť v tomto Baškinom článku. Debut, ktorý sa vŕta v časových teóriách Nula Kelvinov je autorkin románový debut, ktorý vo svojom rukopise nesie výrazné znaky typické pre obdobie prvých rokov dospelosti. Dej je zasadený, vcelku neštandardne, v prostredí malého mesta v USA, kde sa dospievajúci David Settle pasuje s problémami kritického životného obdobia. Na Davidovi je ale niečo zvláštne. Dospieva, respektíve starne dvakrát pomalšie ako všetci ostatní. A ten dôvod sa skrýva v budúcnosti, vzdialenej päťdesiat rokov. Vcelku sympatický nápad, v ktorom sa vláda Spojených štátov rozhodla poslať do minulosti skupinku vedcov, ktorí majú zachrániť súčasnosť. Odvážny námet sa tak pohráva s alternatívnymi časovými líniami a konfrontuje ich s princípom časovej kauzality. Dôvod cesty časom je jednoduchý – v minulosti pri ňom totižto umierajú rodičia vynálezcu stroja času, ktorým je sám David Settle. A začína sa dejový kolotoč zasadený do začiatku tretieho tisícročia. Je faktom, že napísať príbeh s ťažiskom opierajúcim sa o cestovanie v čase, je extrémne náročné. Musí ho totiž podopierať nepriestrelná logika, prípadne teória, ktoré pohyby v čase definuje. Jana Plauchová sa vybrala do náročných vôd a snažila sa ísť do tých najmenších detailov. Zo začiatku všetko fičalo ako má, no s pribúdajúcimi informáciami na seba príbeh naberal aj niekoľko logických konfliktov. Ale čert to ber, je to vedecká fantastika. David Settle a jeho záchrancovia Hlavný hrdina románu, David Settle, si žije svojimi problémy dospievania. S matkou cestuje z mesta do mesta každých pár rokov, len aby na neho ľudia neukazovali prstom. Predsa len, starnúť dvakrát pomalšie je v sedemnástich rokoch vcelku do očí bijúce. Kým má David rokov tridsaťštyri, jeho spolužiaci o polovičku menej. Úlohu v tejto hre hrajú aj štyria „záchrancovia“, ktorí Davidovi aj napriek nepriazni osudu pomohli na svet. Kingsley, Haise, Browling a Conrad sledujú každý krok mladíka a snažia sa ho nasmerovať na vedeckú cestu, ktorá povedie až k zhotoveniu stroja času. Prvá polovica knihy sa nesie v pomalšom tempe, ktoré je venované Davidovi, jeho vnútornému a neskôr aj milostnému životu. Vcelku autentické opisy prvej lásky mi pripomenuli štýl Stephena Kinga posledných desaťročí – zaujímavý text, ktorý nenudí, no prerastá do veľkého rozsahu. Pravdepodobný účel autorky bol, aby si čitateľ našiel k hlavnej postave cestu a získal jej sympatie. Mnohým je tento prístup určite po chuti. Zhruba v polovici knihy nastáva kríza, ktorá narúša nielen časopriestor, ale aj samotné tempo deja. Dostávame množstvá informácií o teórii cestovania v čase, ktorý avšak neexistuje. Teória totiž definuje minulosť ako súbor koordinátov polohy jednotlivých mikročastíc priestoru (s absenciou času ako veličiny). Extrémne zaujímavý nápad, za ktorý má u mňa autorka plus, no ako som už spomínal, menej detailov je niekedy viac. Zároveň sa ponárame do detailov odboru genetiky, dozvedáme sa ako funguje DNA, prirodzený aj umelý proces oplodnenia či manipulácia s predispozíciami. Kým pri časovej teórii som zaťal zuby a čítal ďalej, pri tejto časti už musím uznať, že šlo o istú formu informačného masochizmu (povedané s úsmevom na tvári). Možno aj preto neskoršia príprava na vyvrcholenie podradila o rýchlosť nižšie. Na posledných stopäťdesiatich stranách sa príbeh naťahuje a miestami prešľapuje na mieste. Opakujúce sa filozofické úvahy a scény, ktoré viazli na logike, tomu len pridali na účinku (napr. spomienky opatrovateľky na neexistujúcu realitu alebo samotný dôvod cesty štyroch vedcov do minulosti). Netradične tiež pôsobil emočný vývoj niektorých postáv. Kým zo začiatku išlo o ukážkovú žánrovú young-adult literatúru, na konci sa mnohé postavy, okrem Davida a jeho lásky, správali pomerne účelovo. Kniha končí otvoreným záverom. Vyvrcholenie čitateľského zážitku lokalizujem zhruba do stredu románu a koniec plachtí na vlnách vysvetľovaní, odôvodňovaní a krytí si chrbta pred zákernou tetou logikou, ktoré by boli hodné hlbšej diskusie. Summa Summarum Ak by bol román zhruba o sto až dvesto strán kratší, ušetril by na repetitívnom a pre dej nedôležitom texte. Na môj ultra citlivý sci-fi vkus v ňom chýba balans medzi podávaním kvanta vedeckých informácií a zasadzovaním ich citlivo, priamo do príbehu. Román je ale napísaný v mladom veku, čo mnohé vysvetľuje. Väčšina čitateľov si neduhy určite ani nevšimne. Ide o mix populárnej young-adult so sci-fi, ktoré má svoje čaro, hlavu aj pätu. Venuje sa ľuďom a ich životom a navodzuje pocit, že príbeh a jeho vzťahová a vedecká mechanika nie je tak ďaleko od reality.
Vortex – Kriminálne sci-fi a là France
V dobe, keď máme na dosah ruky takmer akúkoľvek filmovú, či seriálovú novinku, je dopyt po kvalitných tituloch obrovský. A neviem ako vy, ale môj, síce artovo ladený, ale na druhej strane aj celkom nenáročný vkus trpí. Tuctová populárna produkcia sa zamotáva v recyklovaní starých nápadov a produkuje ako keby len z povinnosti. A potom sa človek rozhodne vyskúšať niečo exotickejšie, nevidené, nerecenzované a čaká, či dostane od prijímača facku, diazepan alebo lahodné mango v kokosovom mlieku. Ça va? Tak poďme na to od podlahy. Seriál sľubuje stretnutie detektíva so svojou dávno mŕtvou manželkou skrz virtuálnu realitu. Okej. Niečo, čo tu už bolo veľakrát spracované (Black Mirror, Artificial Inteligence) a síce obnova vedomia človeka z databázy, sa však prekvapivo nekoná. Dej sa odohráva v roku 2025, kedy má policajné oddelenie k dispozícii vcelku zaujímavý technologický kúsok – virtuálnu realitu (VR), ktorá dokáže preniesť používateľa priamo na miesto činu. Tvorcovia sa s týmto výdobytkom techniky vskutku pohrali. Pôsobí totiž vierohodne, nadväzuje na pokroky dnešnej VR a skenovania okolia. Pri chladnokrvnej vražde sa detektív Ludovic Béguin (Tomer Sisley) vyberá na miesto činu, ktoré je zhodou okolností identické s miestom, kde bola zavraždená jeho manželka. Pri vyšetrovaní na policajnej stanici si však všimne, že záznam z inkriminovanej lokality v sebe nesie niečo viac. Stretáva tam totiž vyše dvadsať rokov starý obraz svojej manželky. Zdanlivý tech-glitch však prerastá do niečoho väčšieho. Postava Mélanie Béguin (Camille Claris) totiž vo svete VR nevystupuje len ako prázdny obraz niekdajšieho skenu. Stret manželov sa totižto reálne odohráva. A to v minulosti, pár dní pred vraždou Mélanie. Detektív Ludovic Béguin (Tomer Sisley) stretáva vo virtuálnej realite svoju mŕtvu manželku Mélanie (Camille Claris) Časová a kauzálna dilema A tu to začína byť zaujímavé. Seriál sa netvári super-seriózne ako časovky Dark alebo Bodies, a to mu dáva voľnú ruku. Keď detektív Béguin zistí, že jeho slová majú reálny vplyv na dej v časovej línii Mélanie, začne premýšľať nad jej záchranou. Čo jeho morálke ale reálne bráni zachrániť ju? Ocitá sa pred problémom časovej kauzality, t.j. akýkoľvek čin v minulosti vplýva na svet budúcnosti. Ocitáme sa vo vesmíre alternatívnych realít, ktoré ničia životy, zabíjajú ľudí a demolujú dušu hlavného hrdinu. Z technického hľadiska ide o seriál s logickými chybami. No tieto diery sú umne kompenzované nahliadnutím do duše Ludovica Béguina, jeho pohľadom na svet a život, ktorý poznal dlhé desaťročia, a rozhodnutia, pred ktorými stojí. Kto by predsa nechcel zachrániť milovanú osobu, ktorú stratil? K tomu všetkému sa dej seriálu venuje aj vyšetrovaniu samotných vrážd, ktoré spolu zdanlivo súvisia. Policajná jednotka miestneho oddelenia tak podporuje kroky Béguina, napomáha mu vo vyšetrovaní, no zároveň váha v momentoch, ktoré nabúravajú logiku reality. A preto zakročí, keď zúfalý detektív prekračuje červenú čiaru a odkladá policajnú profesionalitu na druhé miesto v prospech vlastných záujmov. Summa Summarum Vortex je nenáročné dielo, ktoré si podareným castingom a vynaliezavým scenárom získa milovníka krimi a science fiction. Pôsobí realisticky, nie je ploché a necháva postavy žiť svojimi životmi. Ak by väčšina seriálov s niekoľkomiliónovým budgetom brala hĺbku postáv, logiku deja a snahu o inovatívnosť aspoň sčasti tak vážne ako tvorcovia Vortexu, svet by bol krajším miestom. Odporúčam všetkým, ktorí sa neboja európskej produkcie a zgustnú si na ľahšom sci-fi.
Bod obnovy (2023)
Spoiler alert! V Českej republike sa kultúra a umenie posúva v pred. Množstvo kníh, filmov, alebo kultúrnych podujatí na Slovensku môžeme len závidieť. Kto má totiž víziu, chcenie a zápal pre správnu vec, dokáže veľa. A tak vznikol u západných susedov sci-fi snímok, ktorý svojím trailerom rozpálil srdcia nadšencov vedeckej fantastiky. Veľmi som túžil tento film vidieť už v kine, no okolnosti mi to nedovolili. A preto velebím streamovacie služby, ktoré ma zakaždým, skôr či neskôr, spasia. Vizuálny Hollywood Od prvého momentu tvorcovia (režisér Robert Hloz) nastoľujú ťaživú atmosféru budúcnosti. Nádych žánrových veľdiel ako Blade Runner alebo Minority Report je nepopierateľný. A vskutku to aj funguje. Honosné zábery na post-industriálne komplexy, megalomanské a funkcionalistické budovy veľkomesta a digitálny život obyvateľov spĺňajú aj tie najnáročnejšie žánrové požiadavky. A to sa musí pochváliť. Kým mnohé filmy trpia na neautentickosť vizuálu, Bod obnovy je v tomto smere plynulý a dokonalý. Človek by až neveril, že je film výsledkom rýdzo stredoeurópskej spolupráce. Futuristický svet roku 2041 S technológiou budúcnosti musela byť ešte väčšia zábava. Obrovské obrazovky na námestiach a digitálne noviny napodobňujú predstavy cyberpunkovej Ázie. Retrofuturistické škodovky navodzujú dojem spomienkového optimizmu, no zároveň šokujú svojim dizajnom. A samotná kľúčová technológia obnovy života človeka stavia na istote – nádrž s ľadovou tekutinou a mysteriózne hadičky napojené na obeť evokujú lacný underground. A keď je reč o postavách – odťažitá Andrea Mohylová (Em Trochinowska) hrá na istotu kamennej tváre hlavnej hrdinky, detektívky. Aj keď hrá svoju postavu dobre, je niekedy na škodu, že ju scenár nevystavil dramatickejším scénam. Jej partnerom na ceste príbehom je Matej Hádek (David Kurlstat), ktorý sa ako jedna z obetí vraždy vracia späť na svet, aby objasnil záhadu vlastnej vraždy. Antagonista Václav Neuzil (Agent Mansfeld) ako agent Europolu pôsobí sterilným dojmom a Milan Ondrík (Viktor Toffer) si v role rebela odohrá svoj štandardný výkon. A scenár.. Kým je veľkým pozitívom a prekvapením obraz a kamera, prekvapivo to vo filme škrípe na scenári. A to vzhľadom na množstvo nadšencov science ficton v Českej republike bolí pri srdiečku. Andrea Mohylová ako Em Trochinowska Dej sleduje detektívku Trochinowsku, ktorá vyšetruje vraždu Kurlstatovcov. A keďže je v roku 2041 už bežné vrátiť človeka späť k životu za predpokladu, že má dostupnú zálohu svojho vedomia, naskytá sa problém vymazania tejto zálohy obetí. Kým obnova aj starších záloh funguje na dnešných aplikáciách bez problémov, má však horší dopad na samotného človeka. Preto je viac ako dvojdňová záloha problém (údajne kvôli bunkovej pamäti). Ako sa však dej zamotáva, stráca pomaly na súdržnosti logiky a vierohodnosti postáv. Mnohé udalosti, ktoré vystupujú vo filme ako kľúčové (vražda Trochinowskej manžela a neschopnosť jeho oživenia, alebo oživenie Kurlstata z polročnej zálohy), prestávajú zapadať do skladačky a rúcajú tak filmový zážitok. Ako správne sci-fi, aj Bod obnovy hrá na naratív skrytého motívu. A tým je schopnosť firmy, ktorá poskytuje služby obnovy ľudí, rozšíriť svoje pole pôsobnosti do šíreho sveta a na oživenie mŕtvych z takmer neobmedzene starých záloh. Vzťah hrdinov a ich motivácie sú však v konflikte s príbehovou osou a pôsobia rozpačito a neuveriteľne. A čo je horšie, dialógy postáv znejú ako čítanie textu priamo z papiera, bez autentickej emócie, bez hovorovej improvizácie a naopak, evokujú až encyklopedickú sterilnosť. Ak by boli na postavy vyvinuté väčšie nároky a réžia sa povenovala viac citu pre dej, mohla z toho byť ozaj veľká lahôdka. Summa Summarum Kým som sa tešil na nadupaný dej a lacnejšie pozadie, dostal som pravý opak. Nemôžem povedať, že som nespokojný, no ako fanúšik sci-fi sú moje očakávanie predsa len niekde inde. Ak sa v budúcnosti niekto chystá odraziť od Bodu obnovy a spracovať ďalšiu cyberpunkovú tému, budem len rád. Určite si má z čoho zobrať ako pozitíva, tak aj ponaučenia. Na to, že však ide takmer o lokálny film, je Bod obnovy jasným svetielkom na pódiu hranej vedeckej fikcie.
Kapitula: Duna – Kardiológia v pohotovosti!
Šiesty diel ságy o Dune, sesterstve Bene Gesserit, melanži a mocných autokratoch, ovládajúcich celé hviezdne sústavy a galaxie, uzatvára prácu Franka Herberta. Ten sa už k pokračovaniu nedostal, no jeho myšlienku prebral a rozvíjal syn Brian, ktorý spolu s Kevinom Andersonom napísal desiatky kníh s najrôznejšími námetmi. Ako ale dopadla Kapitula: Duna? Čo oči nevidia, to srdce nebolí Celkom výstižný nápis kapitoly, čo poviete? Presne takto by som charakterizoval prehryzovanie sa prvými dvoma stovkami strán tohto populárneho diela. Aby som sa však neutápal v sarkazme, prikladám úryvok z knihy, ktorý sa mi zaryl hlboko pod kožu: Potom nasledovalo popoludňajšie stretnutie s Murbellou – slová, slová, slová. Murbella bola zamotaná vo filozofických otázkach. Odradová mala pocit absolútne slepej uličky. Frank Herbet, Kapitula: Duna I feel you, Odradová. Masochizmus, do ktorého prerástol štýl Franka Herberta, vyciciava z čitateľa všetku radosť z literatúry a unáša ho na vzdialené planéty, kde týra nielen myseľ, ale aj sekundovú ručičku hodín. Z povestných vojen slov, ktoré okrášľovali prvé knihy Duny, sa stal nástroj skazy a neporozumenia. Slepé uličky, do ktorých sa autor uberal, nachádzali tajné dvierka do svetov, ktoré končili v gravitačných studniach čiernych diel. Nekonečné, nikam nevedúce dialógy, vnútorné prežívanie postáv, konštantne sa opakujúce potešia ozaj len až slepo zarytých fanúšikov. Ako správny milovník science-fiction sa neukájam iba bohapustými strielačkami, ale aj vkusnou a inteligentnou rečou postáv a autora. Kde ale absentuje dej, na úkor šialených filozofických premís, nepomôže ani vymyslené božstvo, alebo hoc aj návrat samotného Mojžiša. Koniec Duny Po nevýrazných Kacíroch Duny Herbert pochoval svoj odkaz v hrubom nánose neoriginality a zatratenia. Pripravil si scénu na veľkolepý cyklus, ktorý mal znovu vzkriesiť legendy okolo červov a Kwisatza Haderacha, no namiesto toho si vybral cestu do neznáma. Možno práve on bol praotcom všetkých režisérskych škôl, ktoré dnes píšu scenáre sérií bez konca. Každopádne v Kapitule čakáte rozuzlenie okolo Tleilaxanov, Duncana Idahoa, Ctených matre, Bene Gesseritského sesterstva, no dočkáme sa len ďalšieho kroku vedľa. Keď sa po tristo stranách dej začína znenazdajky rozbiehať, vkráča do vôd, z ktorých niet úniku. Teda okrem ďalšieho pokračovania, série, ktorá už bohovsky nudí a nemá konca. Kapitula: Duna je preto pre mňa poslednou knihou, ktorú som vo vesmíre Duny ochotný čítať. Nestoja mi za to moje nervy, ani čas. Summa Summarum Ak raz niekedy nastane ten deň, keď budete chcieť niekoho utýrať takmer až k smrti, neváhajte a siahnite po tejto knihe. Opísal by som ju ako „totálne zbytočná“. Paradoxne je najzaujímavejším a najdojímavejším kúskom tejto publikácie Doslov Franka Herberta, ktorý venoval svojej zosnulej manželke. A s vrelou láskou v srdci rovnako spomínam na krásne zážitky z čítania Duny, Mesiáša Duny, Detí Duny a sčasti aj Božského Imperátora Duny.
The Fall of the House of Usher – Ako padajú mocní
Seriál z ruky Mikea Flanagana je vcelku netradičný dielom, ktoré vytŕča z radov hororu alebo mysteriózneho thrilleru. Skrýva v sebe mnohé námety z tvorby Edgara Allena Poea, nadprirodzeno, epickosť, postavy a dejovú líniu rovnomennej poviedky o páde rodu mocného Rodericka Ushera. Keď stojí Luke Skywalker na strane Impéria Herecké obsadenie sľubuje ozaj zaujímavé sledovanie. V hlavných úlohách tu vystupujú mená ako Bruce Greenwood (Roderick Usher), Carla Gugino (Verna, herečka, ktorú si budem nadosmrti spájať s klipom Always od Bon Joviho), Mary McDonnell (Madeline Usher), Carl Lumbly (Auguste Dupin), ale aj Mark Hamill, ktorý si zahral mysteriózneho Arthura Gordona Pyma. Kvalita sa ale neskrýva len v samotných menách. Predstavenie hercov je až nepríjemne uveriteľné, vyšperkované takmer do dokonalosti. A to aj vzhľadom na náročnosť daných postáv, ktoré Flanagan preexponoval do extrémov. Dej zasadený do súčasnosti stavia rod Usherovcov do pozície majiteľov korporátu, ktorí sa bezcharakterne priživujú na nešťastí bežných ľudí. Peniaze, túžba po moci a zametanie škandálov, takých typických pre dnešnú spoločnosť, a opovrhovanie podriadenými musí v divákovi vyvolať extrémnu dávku nesympatií a odporu. Ak sa na tento kúsok dívate s opovrhnutím, producenti svoj úmysel docielili. Všetkých šesť detí Rodericka Ushera je totiž produktom skazenej doby a materiálneho prebytku. Sexuálni devianti, narkomani, chronickí manipulátori sociálnych sietí, lascívni influenceri, neetickí doktori alebo len krátko a stručne – dediči impéria s veľkými očami. Všetky tieto „charaktery“ však čelia čepeliam osudu, ktoré sú nabrúsené a pripravené na poriadne jatky. Postava Verny ako nadprirodzenej bytosti z neznámej krajiny večného ľadu totiž uzavrela s Roderickom a Madeline dohodu, ktorá prinesie rodine nedozerné bohatstvo, ale aj utrpenie neskutočných rozmerov. Rodina Usherovcov tak na konci čelí snahe o diskreditáciu, odhalenie podvodov s farmakologickými testami liekov a okatým zametaním kriminálnych prípadov. Na jej strane stojí tichý, no odpudivo charizmatický Arhur Pym, ktorý sa ako rodinný advokát nebojí ani zašpiniť si ruky. Vyvrcholením série je postupná a nepríjemná likvidácia celého rodu Usherovcov, ktorí za svojich pár desaťročí slávy zničili životy miliónom ľudí. Summa Summarum The Fall of the House of Usher je príjemná oddychovka, ktorá vzbudzuje v divákoch adekvátne nepríjemne pocity. Vykresľuje zlo ľudí, vôbec sa neštíti nehrať na preumelkované divadlo a nakladá surovú realitu. Z tohto pohľadu je cielený efekt dokonalý, divák je z konania postáv a deja znechutený, no tak to má byť. Až v momente, keď si to človek uvedomí, pochopí, že má táto miniséria niečo do seba. Hodnotenie 7,5/10
Krvavé Považie – Antológia strachu
Koncom roka 2023 prišlo Vydavateľstvo Hydra so svojím ďalším počinom, v ktorom dalo priestor autorom úzko spätým s regiónom Považia. Editorskej stoličky sa chopil Radoslav Kozák, šéfredaktor e-časopisu Charon a hororový autor (Trinásť balád pre Lucifera, Vydavateľstvo Príbeh, 2023). Antológia obsahuje štrnásť temne ladených poviedok, z ktorých mnohé uspokoja chladné srdcia hororových fajnšmekrov, konzumentov temnejšieho fantasy, alebo aj krimi. Spoločný menovateľ je však jasný – potreba vzbudiť v čitateľovi strach, úzkosť a nepohodlie. Dovolil som si preto zaviesť hororovú veličinu „hororovosť“, ktorá meria úroveň diskomfortu a strachu v danej poviedke. Nijako však neurčuje a nekoreluje s kvalitou samotnej poviedky – na tú si už musíte spraviť názor sami. Lenona Štiblaríková – Zrasty Antológiu otvára príbeh dvoch teenagerov, ktorých charaktery formujú problémy dnešnej doby – nezaujatosť životom, spôsobená prebytkom materiálnych vecí, nedostatkom prirodzenej lásky, a osamelosť, prameniaca zo šikany a sexuálneho zneužívania. Príbeh trafí do struny milovníkom young adult literatúry, možno aj trochu temnejším romantikom, no končí poriadne ostrým finále. Hororovosť – 60% Ľuboslav Priesečan – Kde rastú vlčie maky Príbeh s poriadnou dávkou nárečia ma ako vášnivého hubára zaujal okamžite. Tajuplná atmosféra, daždivý les, bakuľa a stará chatrč. Zaujímavé obrazy striedajú výlety do mladistvej duše hlavného hrdinu, popretkávané strachom z neistoty. Aj keď niekedy príliš skratkovité a štylisticky menej konzistentné, príjemne pobaví. Hororovosť – 70% Zuzana LaKiRi Droppová – Môj najlepší priateľ z detstva Poviedka s dvoma časovými líniami vykresľuje život hlavnej hrdinky, v období nástupu do škôlky a školy a neskôr osamelý život na samote pri lese. Sledujeme útrapy mladého dievčatka, ktorej snahy o získanie cenných detských kamarátstiev stroskotáva na chamtivých spolužiakoch, a život dospelej ženy, ktorý sa začne meniť a expandovať do nepredstaviteľných rozmerov. Atmosférou a fantastickým prvkom mi poviedka pripomínala rozprávky od Pavla Dobšinského. Príjemné a uspokojujúce čítanie na temnú noc. Hororovosť – 40% Ivan Kučera – Dvere Klasický hororový príbeh, ktorý si vyberá za svoj ústredný motív manipuláciu jedinca, obetu a okultizmus. Najviac mi, vzhľadom na vzťahy v poviedke, pripomínal Wickermana. Zaujímavo vystavaný úvod, namotávka a aj samotné vyvrcholenie. Síce až tak neprekvapí, ale na druhej strane mu nemám čo vytknúť. Poctivá robota. Hororovosť – 90% Lukáš Polák – Kŕdeľ Autor sa tentokrát odpútal od detektívno-ladených príbehov a priniesol tak dynamickú a akciou nabitú poviedku s poriadnou dávkou fantastiky. Kvitujem skvelo vystavané scény pripomínajúce béčkové hororové filmy typu Evil dead, plné krvi, zvratov, cynizmu ale aj beznádeje. Potešilo aj popísanie vnútorného života hlavnej hrdinky a nikdy nekončiace krvavé masakre. Doteraz hádam najlepšia poviedka autora. Hororovosť – 90% Miňo Tichý – Úniková hra Ocitáme sa v escape room v žilinských katakombách a partia štyroch mladých ľudí sa dostáva do bonusového kola, ktoré je plné škaredých prekvapení. Veľmi populárna téma, silno zromantizované postavy, milostné trojuholníky a krvavé scény občas škrípali, no príbeh zbehne vcelku rýchlo, a to aj vzhľadom na množstvo klišé. Hororovosť – 70% Naďa Vojteková – Strúhadlo Autorka, ktorej diela prebúdzajú zimomriavky, tentokrát prišla s témou Faustovej zmluvy, ktorú oprela o dar múzy, ktorej cenu si určuje objekt strúhadla. Stretávame sa s maliarom, ktorý túži dosiahnuť umelecké uznanie, rovnako ako jeho ženský idol, a je ochotný preto ísť mimo svojej komfortnej zóny. Príbeh je obohatený tajomnou a napätou atmosférou a temnou aurou, ktorá sa točí okolo mysteriózneho strúhadla. Poviedka, žiaľ, končí náhle a zanecháva po sebe mnoho nezodpovedaných otázok. Hororovosť – 70% Anton Stiffel – Poludňový kanál Slovenský velikán sci-fi sa pokúsil nazrieť aj do temnejších vôd a zo svojho rukáva tak vytiahol príbeh chlapca, ktorý trávi prázdniny u strýka. Pekne opísaný príbeh na vidieckom dvore, s domácimi zvieratami a psom sa točí okolo kanála, ktorý sa zjavuje len na pravé poludnie. Autor opisuje nepríjemné pocity chlapca, pri zdanlivo nevinných hrách, neskoršie zlé sny a záhadu okolo hlasov spod betónových skruží. Potešili hlavne kvetnaté opisy prostredia a chlapcových myšlienok. Hororovosť – 40% Radoslav Kozák – Zámotok Vlajková loď celej antológie. Autor a zároveň editor sa s tým nebabral a prichystal nám príbeh plný napätia, temnoty a bolesti. A to hneď od prvých strán, ktoré čitateľa šokujú a vtiahnu do deja. Surový horor zaujme nielen mysterióznou atmosférou, ale aj nepríjemne realistickými opismi, ktoré vzbudzujú prirodzený živočíšny strach a nepohodlie. Veľmi podarený kus, dokonca s dávkou kozmického hororu. Hororovosť – 100% Lucia Piknová Droppová – Valpurgina noc Vzhľadom na obsah tejto antológie veľmi nevšedný kúsok. Miestami až detsky rozprávkový príbeh o čarodejníctve a historickej legende, ktorú má spečatiť nikdy neuskutočnená svadba, nás zavedie na Hričovský hrad, kde sa dejú zvláštne veci. Poviedka mieša štýly a obrazy už spomínaných detských rozprávok, young adult literatúry s inšpiráciou v seriálovej Sabrine a slovenskej ľudovej slovesnosti. Hororovosť – 10% Patrik Slanina – Papierový kamarát Poriadny psychologický horor. Zničené detstvo, šikana, týranie a zmarené sny o živote. Autor vykreslil pútavý a depresívny príbeh hlavného hrdinu, ktorý stojí zoči-voči svojim vnútorným démonom. Skvelá ukážka toho, ako dokáže myseľ presvedčiť oči o vlastnom alternatívnom svete. Aj keď záver nebol ktovieako prekvapivý, milovníkov temnoty náramne poteší. Hororovosť – 80% Roman Kulich – Tajomstvo Príbeh z prostredia vykrádačských gangstrov, ktorí narazili na nesprávnu obeť. V poviedke sa dočítame, akú moc majú magické predmety a čo všetko dokáže nenávisť. Dejovo dielo smeruje viac k temnej detektívke, ktorá nazerá hlboko do vnútorného života postáv. Hororovosť – 40% Katarína Soyka – Važan Vcelku bizarné dielo, ktoré využíva smrť na účely vzbudenia pocitu nechutnosti, roztržitosti, ale aj groteskného vtipu. Poviedka sa točí okolo mŕtvoly a mýtickej bytosti Važana, ktorý si ako vodník berie svoje obete do majestátneho toku Váhu. Autorka sa pohráva s osudom postáv, ich životnými chybami, za ktoré sa platí, a hororovou dopravou pod hradom Strečno. Hororovosť – 40% Marek Vaňous – Pani Varényiová Psychologicky ladený príbeh, ktorý zachytáva stretnutie priateľov z detstva po dlhých rokoch. Psychicky labilného hrdinu pri spomienkach máta postava tajomnej pani, ktorá v ňom vzbudzuje panické stavy. V poviedke ostane veľa nevysvetleného, čo môže čitateľovi imponovať, ale aj nemusí. Hororovosť – 40% Summa Summarum Krvavé Považie sa rovnako ako Váh tiahne z temných údolí ponad vysoké kopce, preteká cez nádherné meandre a rozlieva sa na úrodných nížinách, plných slnečného svitu a života. Kvalita poviedok kolíše ako vlny Váhu vo vetre, no každá jedna má čo ponúknuť. Nájdeme tu aj diela, ktoré ako horor neohúria, ale zato sa vám v tme pred spaním budú zjavovať zvláštne veci. Moju pochvalu si určite zaslúži pätica autorov, ktorých diela vo mne zanechali najviac pozitívnej temnoty, strachu alebo autentického smútku – Zuzana LaKiRi Droppová, Ivan Kučera, Lukáš Polák, Radoslav Kozák a Patrik Slanina (zoradení v poradí, ako sú uvedení v knihe). Ak radi pokúšate váš srdcovocievny systém, smelo
Marek Müller – Zefkovo probuzení aneb Splíny (v) budoucnosti
Rok 2023 bol pre mňa rokom cestovania v čase. Objavoval som vyše polstoročia staré klasiky, no natrafil som takisto na niekoľko podarených počinov, ktoré túto tému využívajú na tie najlepšie účely. A keď prišla možnosť prečítať si Zefkove dobrodružstvá, už z anotácie som vedel, že nemôžem odmietnuť. A dobre som spravil. Zefek – zmetek, ktorý cestuje časom Marek Müller zasadil dej do roku 2001, a to bolo veru dávno. Jozef Šefčík, zvaný Zefek, sa vydáva na lyžovačku, ktorá mu zmení život. Už samotná cesta autobusom načrtla, akým smerom sa bude príbeh uberať. Servítky pred ústami nečakajte, udalosti sú vylíčené presne tak, ako svet na prelome tisícročí vyzeral. Divoká diskotéka, sexi dievčatá, alkohol, nejaké tie ľahšie drogy – toť univerzálny recept na ukážkový večer. Po vtipne, no nepríjemne realisticky (alkoholicky) popísaných udalostiach sa Zefek ocitá v ďalekej budúcnosti. A to presne 451 rokov po (žeby referencia na Bradburyho?). Rok 2452 a k tomu ešte zmena scenérie Zefkovi poriadne pečú na mozog. Keď sa z post-komunistického Česka dostanete do futuristického Londýna, telo ani myseľ to nemusí znášať najlepšie. Hlavnému hrdinovi predostiera zdravotnícky personál súčasnú spoločenskú a politickú situáciu, no nevyhýbajú sa ani bizarným módnym či umeleckým trendom. A keďže je mladý muž zo začiatku 21. storočia na vrchole síl, romániky či bezhlavé výstrelky sú na spadnutie. O zábavu je postarané takmer na každej strane a čitateľ je od hroziaceho príbehového stereotypu ochránený vďaka náhlym zvratom. Máme možnosť sa pokochať ultra-autoritatívnym zradením v Rusku, rozmrazovaním Zefkovho úlovku z diskotéky, ale aj kožnými náhradami v Americkej únii. Vcelku pestrá miešanica, nemyslíte? Humor, vtip a zábava Zefkov príbeh je až neprirodzene dobre vybalansovaný. Strany odsýpajú jedna radosť a aj keď dej nie je popretkávaný bezprostrednou akciou, všetko je tak, ako má byť. Autor dal Zefkovi dar inteligentného humoru. Síce svojím vnútorným životom nemusí korešpondovať s vekom a činmi, vtipné opisy, prirovnania a metafory ma niekedy ozaj rozsekali. Milovník science fiction, športu a 90-tych rokov si musí prísť na svoje. Aj pri zdanlivo statických scénach je tak zážitok z čítania kompenzovaný umným autorovým štýlom, správnou voľbou slov a dôvtipom, aký sa vidí len málokedy. A k tomu nechýbajú ani nostalgické nálady, dávka jemnej romantiky, vzťahovej krízy alebo opis futuristických technológií, ktoré menia svet v úplne iné miesto. A to aj v momente, keď Zefek vytiahne zo svojho vyše štyristoročného batohu fľašku alkoholu a joint. Summa summarum Zefkove splíny sú vynikajúcou oddychovkou, ktorá sa na nič honosné nehrá. Je to veselé a vcelku aj pozitivistické dielo, ktoré v riadkoch, ale aj medzi nimi, skrýva vyspelý humor, víziu sveta budúcnosti a zaujímavé postavy. SPOILER! Fanúšikovia Slavie Praha miestami až tak nadšení nebudú. Vrelá vďaka Marekovi Müllerovi za poskytnutie knižky!
Nechajme svet (roku 2023) za sebou
Netflix vytvoril v koncoročných existencialistických filmoch tradíciu. Okrem dávky pompézne (aspoň na papieri) znejúcich titulov tak prišiel s lahôdkou Leave the World Behind (slovensky Nechaj svet svetom). Bohaté herecké obsadenie a moji dvaja obľúbenci z 90-tych rokov, Kevin Bacon a Ethan Hawke, tak sľubovali veľké veci. Veď tých dvoch som nikdy poriadne nevedel odlíšiť. Na luxusnej samote u lesa Hlavou celého projektu je Sam Esmail, talentovaný producent a scenárista, ktorý sa nezdráha dávkovať kvalitné diela aj pre náročnejšie publikum. Jeho seriál Mr. Robot asi predstavovať nemusím. A rovnako tak pripravuje extrémne zaujímavú pôdu pre radu skvelých hercov. Manželia Sandfordovci (Julia Roberts a Ethan Hawke) sa spolu s deťmi (Charlie Evans a Farrah Mackenzie) odpracú na pár dní mimo veľkomesta. Len tak, vypustiť tlakové potrubie po nekonečnom kolotoči všedného života. A vyberajú si luxusný dom, ktorý vlastní G. H. Scott (Maharshala Ali) spolu s dcérou Ruth (Myha´la). Napeckované mená dopĺňa večný drsňák Danny, ktorého hrá práve Kevin Bacon. Esmailov rukopis je citeľný od samého začiatku. Mysteriózne obrazy a pohnútky hlavných hrdinov štylizuje do celku, ktorý stojí na svojskej atmosfére. Nevysvetliteľný výpadok tak samozrejmého internetu je tak len začiatkom nepredvídateľných udalostí. Slovné potýčky a vzájomné podozrievanie z neznámych motivácií podčiarkujú inštinkt jednotlivca. A to ten najsilnejší – pud sebazáchovy. Skvelé vykreslenie dialógov, charakterových čŕt postáv, ale aj stavu súčasnej spoločnosti je dotiahnuté do esmailovského štandardu, ktorý je poriadne vysoký. Koniec civilizácie? Na diváka neustále útočia otázky, na ktoré si musí hľadať odpoveď medzi riadkami, alebo úplne sám. A pritom film absolútne netrpí nelogickosťou alebo akýmkoľvek iným nedostatkom. Doslova hrôzostrašné udalosti spojené s deštrukciou lietadiel, nekontrolovateľnými tankermi a hlavne výpadkom všetkého možného signálu tak podvedome načnú samozrejmý pocit bezpečia v západnom svete. Že nič nie je samozrejmé, vieme. Keď ale však príde ten deň, keď sa nás domček karát začne rúcať, desu predchádza číro čistá nevedomosť. Z pohľadu diváka tak dostávame viac ako pri tradičných apokalyptických filmoch, a to samotný proces nevinne vyzerajúceho konca našej doby. Keď začne človek premýšľať nad vraždou z prevencie, je to zaručeným znakom niečoho škaredého. A signálu, že je čas nechať svet, ktorý poznáme, za sebou. Summa Summarum Nádherne spracovaný psychologicko-apokalyptický film so sebou nesie vlnu zážitkov. Skvelí herci si svoje role odohrali na výbornú. Čo ale filmu výrazne škodí, je samotný záver. Pre niektorých je otvorený koniec dostačujúci, pre iných zasa seknutím pred samotnou etapou rozuzlenia. Film akceptujem, aký je, a fakt ma pobavil. Ale prijal by som aj ďalších tridsať minút navyše. Na rozdiel od iných „filmov“ by si tento director´s cut zaslúžil. Hodnotenie: 80%