Liou Chc´- Sin si s Problémom troch telies u mňa urobil očko. Následný rovnomenný seriál bol prekvapivo veľmi dôstojným spracovaním knihy a Temný les z mojej knižnice už pridlho obskúrne vytŕčal, aby som po ňom nesiahol. A dámy a páni, to bola jazda! Problém troch telies dokázal vybudovať svet, v ktorom existenčná kríza zatienila absolútne každú oblasť života. Na rovnakej vlne pokračuje aj Temný les. Prehlbuje najhrozivejšie myšlienky, rozpracúva pesimistické scenáre a zahráva sa s vierou čitateľa tak drasticky, až ho núti pochybovať o zdanlivej nesmrteľnosti ľudskej civilizácie. Ale poďme pekne od začiatku. Dej sledujeme, rovnako ako v prvom dieli, z viacerých uhlov a pohľadov. Časovými skokmi sa hýbeme do budúcnosti, nezadržateľne sa blížime k Súdnemu dňu. Centrom pozornosti sú meditátori, ktorí držia v rukách plán na záchranu ľudstva len a len vo svojej hlave. Pretože nie je nič nevyspytateľnejšie ako ten najnejasnejší cieľ, ku ktorému sa dá dostať len skrz komplikovaný labyrint mysle. Prvá tretina knihy je preto venovaná práve štyrom meditátorom, ich pracovnému pozadiu a interakciami s vedou, armádou a kontrolným orgánom OSN. Pri rozvoji postáv autor už od samého začiatku tak trochu nepriamo prezrádza, ktorý z plánov meditátorov bude ten najúspešnejší – a to len vďaka objemu textu, ktorý venuje tej či onej postave. Za pomalým tempom sa ale skrýva veľmi poctivý world building, s detailným náčrtom „bojiska“ a definovaním prepracovaných teórií. Veľmi oceňujem mieru v akej sa autor pustil do akéhosi „galaktického realizmu“. Na psychológiu postáv sa totiž nepozeráme ani tak skrz ich detailný vnútorný život, ale cez časopriestorovú trajektóriu, v ktorej je vytýčený ich osud. A v kontexte celoplanetárnej krízy je tak priestor iba na romantické opisy plné pesimizmu a beznádeje. A to milovníci veľkolepých sci-fi diel určite môžu. Čo ale dodáva knihe nádych skutočnej veľkoleposti, je mrazivý konflikt. Mimozemská civilizácia Trisolaranov je technologicky na svetelné roky vzdialená tej našej. Krok obmedziť pozemský vývoj je tak logický, no brilantnosť s akou autor vybral vedné odbory, ktoré dokážu aspoň čiastočne suplovať technologický boom, je nevídaná. A následná konfrontácia je preto plná bolesti. Otvárajú sa nám totižto brány do neurovedy – teórie ovplyvňovania myslenia alebo morálky, ktoré sú samozrejme čistým „sci-fi“, no do deja zapadajú s ľahkosťou a prirodzenosťou. Rovnako tak aj vymyslená kozmická sociológia, z ktorej vyplýva aj teória temného lesa, nie je iná ako dychberúca. Ozaj neviem, koľko desaťročí musel autor zhromažďovať brutálne chytľavé nápady a k tomu ich ešte aj spojiť do tak veľkolepého diela, akým Temný les v skutočnosti je. A že je Temný les temnou knihou, to vám garantujem. Summa Summarum Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – Temný les je krokom vpred a určite lepším dielom ako Problém troch telies (latka bola ozaj vysoko!). Ponúka tak veľké množstvo nápadov spojených do nápaditého deja so svojským tempom, až sa z toho jednému hlava zatočí. Šesťstostranovú knihu som zhltol ako tabletku ibalginu po ťažkom dni v práci. Kniha je plná temnoty, pesimizmu, úpadku, galaktického realizmu, no zároveň aj nádherná v tom, ako vytvára z vesmíru miesto plné nepredstaviteľných možností. Opäť raz a zas si dávam facku, že som Temný les nečítal už skôr. Spomienka na Zem už čoskoro!
Čo čítať? Vybrané tituly o fyzike a histórii
Jesenné dni sú kratšie a kratšie, svetlo lampy sem tam zabliká a neprestajná hmla sa rozlieva do sveta ako plnotučné mlieko. (Ne)šťastná zhoda náhod, ktorá ľuďom vnútila chuť vziať huňatú deku a teplý čaj, znásobuje motiváciu pustiť sa do dlhoočakávanej knihy. Alebo jednu novú napísať? Literatúra nie je len o beletrii, či poézii. Preto som si prichystal tri knihy, ktoré dokážu oprášiť dávno zabudnuté vedomosti, ale zároveň aj niečomu novému človeka priučiť. O to viac, ak hľadáte inšpiráciu a základy pre budovanie vlastného literárneho sveta. Ste zvedaví? Čítajte ďalej! Samuel Kováčik – Kúsky Reality Aj na Slovensku sa popularizuje veda. A je to zábavné a záživné! Aj vďaka Vedátorovi, ktorý už v roku 2021 publikoval veľmi sympatickú knihu „Obyčajné zázraky“, sa aj v slovenskom jazyku ľudia dozvedajú o dôležitých míľnikoch z poľa fyziky a astronómie. Kúsky reality sú nepriamym pokračovaním „zázrakov“, ktoré sú akýmsi základom pre poznanie sveta, v ktorom žijeme. „Kúsky“ sa totiž ponárajú do hĺbky komplikovaných tém, pri ktorých sa obyčajné oddychové čítanie môže zmeniť na krvopotné štúdium. Ale hej, trochu preháňam. Ale len trochu. Kniha je totiž exkurzom do opisu času a priestoru. A keďže tieto dva pojmy spolu nevyhnutne súvisia, časopriestorové teórie a opisy si nárokujú od čitateľa plnú pozornosť. Ak sa do knihy začítate, uvedomíte si, že realita nie je tak jednoduchá, ako vyzerá. Tvoria ju komplikované vzťahy, ktoré Samuel Kováčik aj napriek náročnosti vysvetľuje náramne pútavo. Áno, miestami som knihu musel zavrieť a sem otvoriť Google. No skôr či neskôr dokázal autor vysvetliť dostatočne jasne naozaj všetko. O to viac držia čitateľa v pozore dôležité faktografické informácie, alebo vtipné grafiky, ktoré knihu trefne spestrujú. Pre všetkých poznaniachtivých odporúčam. Či už Vedárotovu tvorbu na sociálnych sieťach, alebo túto vynikajúcu knihu o podstate našej reality. Fantastické nápady sa len tak hrnú. Branislav Kovár – Sila Zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností Vydavateľstvo Premedia ma pravidelne láka zaujímavými titulmi z edície Civilizácia. Archeológ a historik Branislav Kovár pre milovníkov stredoveku a staroveku pripravil vskutku zaujímavý prierez naprieč civilizáciami staroveku a stredoveku a dôvody ich pádov. Veľmi oceňujem, že sa na dôležité vzostupy a úpadky pozerá skrz optiku viacerých príčin a vedných disciplín. Nejde tak len o suché konštatovanie toho ako a kedy. Na každú jednu udalosť a otázku prečo? kniha odpovedá hĺbkovou analýzou mnohých súvislostí. V čase sa dostaneme na počiatok veľkých civilizácií, ktoré na prelome letopočtu dokázali vybudovať silné spoločnosti, štáty a fungujúcu ekonomiku. Od prameňa Nílu sa tak postupne presúvame cez Blízky Východ až do údolí Indusu a Gangy, objavujeme zabudnuté útvary stredoamerických spoločností, ale aj pre Európanov známe antické civilizácie Ríma a Grécka. Kniha sa pevne drží kontextu. Porovnáva pomery minulosti so súčasnosťou a niekedy až mrazivo varuje pred trendom, ktorý môže viesť k nevyhnutnému pádu. Rozmer morálneho úpadku, degradácie životného prostredia, klimatickej zmeny alebo vyčerpania zdrojov je všadeprítomný a veľmi správne poukazuje na chyby, ktoré robíme ako civilizácia aj my dnes. Musíme veriť, že sa sile zániku svet postavený na rozume, vede a rozvoji pevne vzoprie. Kniha patrí do ruky milovníkov histórie, geopolitiky, ale aj tým, ktorý radi budujú vlastné svety na vrtkých základoch. Michio Kaku – Fyzika Budoucnosti: Jak bude věda do 2100 utvářet lidský osud a náš každodenní život Michio Kaku je popularizátor vety svetových kvalít. Svoj dar rozprávača okrem televíznych programov zúročuje aj v písanej forme. Vo Fyzike budúcnosti otvára dvierka do našich futuristických snov a prianí a predpovedá vedecký vývoj najbližších dekád. 100 rokov nie je až tak veľa. No v kontexte technologického boomu, ktorého sme boli svedkami v priebehu 20. storočia, zdržanlivosť určite nie je na mieste. Kaku si je veľmi dobre vedomý bariér, pred ktorými stojíme, a práve preto sa po konzultáciách s esami odborov snaží nájsť cestu za daným cieľom. Kniha rozoberá niekoľko tém – robotizáciu, vývoj v zdravotníctve, nanotechnológie, alebo využívanie hviezd ako zdroj energie, či iné. Chronologicky je každá z oblastí rozdelená na tri časové úseky: Svojím spôsobom je Fyzika budúcnosti inšpiratívna. Ukazuje nám ciele, po ktorých vedci pachtia, spoločnosť, ktorá dôveruje slovu pravdy, a planétu, ktorá zvládla najväčšie krízy. Vskutku bohatý materiál. Je už len otázkou času, aké percento z neho ostane len v rovine science fiction. Ak radi konfrontujete svoje sny s vedou, začítajte sa.
MaCeFa 2024 – Bohatý a chutný poviedkový ročník
Po roku tu opäť máme päticu finalistov známej slovenskej poviedkovej súťaže Martinus Cena Fantázie. Úprimne som kvalitou finálových poviedok nesmierne prekvapený. Oproti prechádzajúcim ročníkom ide takmer výlučne o diela, ktoré schovajú pod kabát drvivú väčšinu príbehov, ktoré bežne v slovenských poviedkových zbierkach vychádzajú. Vybrať víťaza je ozaj nesmierne náročné, no favorita si určite nájdete. Držím súťažiacim palce! A zároveň im ich hneď púšťam na slobodu, aby slovenskému čitateľovi priniesli ďalšie skvelé príbehy. Eva Myjavcová – Krkavčia mať Fantázia má svoje vlastné pravidlá. A keď ich autor dokáže pretaviť do uveriteľného deja, predá čitateľovi skvelý zážitok. Inak to nie je s „Krkavčou maťou“, pri ktorej okrem mytologických prvkov príde aj na silný charakterový rozvoj a psychológiu. Život babice na dedine je ťažký. Čelí mágii ľudského tela, využíva čary bylín a korienkov a funguje aj ako psychologický nárazník pre ženy v dedine. Správna dávka feminizmu okorení jej život a ukáže svet, v ktorom byť ženou v područí muža, bolo viac peklom ako radosťou. Veľmi zaujímavo vykreslený príbeh, ktorý drží v napätí počas celého čítania. Palec hore za úzkosť, napätie a myšlienku. Dominika Sakmárová – Bodaj ju porantalo Ďalšia fantasy, tentokrát taká ukážková, akú vo finále Ceny Fantázie stretnete hádam každý rok. Mytologická bytosť, mladá hlavná hrdinka a slovenská dedina. V osade na konci sveta býva život veľmi ťažký. Človek si musí zaslúžiť každý gram jedla a vážiť všetkého čo má a čo mu dá príroda. Keď sa ale objaví vodník, môže to byť zlé znamenie. Alebo aj dobré? No lokálni nadprirodzené bytosti radi nemajú. Hlavná hrdinka tak prežíva svoje hedonistické leto, užíva si prostredie, v ktorom akoby zastal čas a uvažuje nad vzťahom k prírode. Pekná poviedka s environmentálnym odkazom. Kristína Slabáková – Červotoč Prekvapivo drsný príbeh napísaný podľa skvelého literárneho receptu. Text o psychicky narušenom chlapovi, ktorý úprimne verí, že je superhrdina. Takých by bolo, že? Lenže superhrdinovia svoju identitu nikdy neprezrádzajú a nezištne pomáhajú druhým. Lukáš je však iný prípad. On ľudí zachraňuje pred červotočom, ktorý sa ich snaží zvnútra zožrať. Ozaj podarený psychologický exkurz do mysle šialeného človeka, ktorý v sebe spája dve dejové línie prítomnosti a dôležitých momentov minulosti. Dobre vybudovaný svet a hlavne postavy, ktorým sa dá uveriť ich osobná motivácia. Ďalší z veľmi podarených kúskov, ktoré šteklia psychologickým hororom. Patrik Slanina – PÍSMENO WALTZ Ďalšia psychologická ľahôdka. Príbeh sa rozbieha pomalšie, no čím hlbšie autor ukrýva tajomstvá a logiku svet hlavného hrdinu, tým je ťažšie sa z neho vymaniť. Časové zasadenie do obdobia konca druhej svetovej vojny vyšlo na výbornú, rovnako tak aj rozpracovanie postáv lekárov, sestričiek a pacientov. Poviedka ma veľmi silný emočný dosah. Využíva ľudské traumy, tragické osudy deportovaných Židov, ktoré autor podáva veľmi umne a pôsobia neskutočne osobne. A to je najväčšou devízou tohto textu. Schopnosť čitateľa dostať do pozície hlavného hrdinu, trpieť s ním a hľadať odpovede, ktoré zdanlivo neexistujú. Aj kvôli takýmto dielam sa oplatí čítať knihy. Zuska Stožická – Beriem úžitok, ale nie všetok Poviedka zahalená do vrstiev nepriepustných drapérií. Zdanlivo očividné fantasy na vás ale vybafne sériou šokujúcich odhalení, ktoré roztrasú vaše vnímanie príbehového sveta a zmenia ho od základov. Výborne naordinované dejové a atmosférické zvraty pretransformujú dielo na derivát ukážkového slovenského scifička. Postavy Jaška a Magdy sú ako vystrihnuté z klasických slovenských rozprávok. Autorka im ale do charakterových vlastností zamiešala aj čosi navyše. Úprimnú snahu o lepšiu budúcnosť, štipku slovenskej tvrdošijnosti a cit k prírode. Príbeh vrcholí pekným odkazom a núti čitateľa k zamysleniu. A o tom je literatúra a umenie ako také!
Testament – Úderný odkaz zabudnutých príbehov
Nenápadné knihy, skrývajúce sa medzi regálmi, vedia milo prekvapiť. O Milošovi Janouškovi (1952 – 2023) som už čo-to počul, no obálka Testamentu a sprievodné slová vydavateľa a priateľov, ktorí vedia oceniť kvalitnú literatúru, ma jednoznačne presvedčili. Skromná zbierka obsahuje 26 poviedok, ktorých spoločným menovateľom je ťaživá atmosféra a priamočiary text s razantným odkazom. Aj keď je mi poviedková tvorba veľmi blízka, textu každého prozaického útvaru častokrát chýba balans medzi objemom a obsahom. Nájsť to magické miesto, kde sa užitočné spája s tým najpríjemnejším, je proste remeselným umením. Miloš Janoušek bol na tomto mieste pri písaní Testamentu evidentne dobre zabývaný. Od prvých strán som sa do textu zahryzol a konzumoval jednu poviedku za druhou. Pri čítaní som si uvedomil, že je úplne jedno, či autor príbeh naočkoval ľahkými prvkami fantastiky, alebo rozvinul technickú stránku, typickú pre science-fiction. Vstúpil som do sveta temnôt a mystérií a nechal sa viesť po tajuplných cestičkách ľahkého hororu. Tematicky sú príbehy rôznorodé. Kým niektoré evokujú nádych starých eposov či biblických legiend, iné sa neštítia vykresliť alternatívnu realitu, alebo futuristický svet. Čo si ale na texte cením najviac, je jeho ľahkosť, vrstevnatosť a silná myšlienka. Po dočítaní takmer každej poviedky som ostal buď hlboko zamyslený nad odkazom, alebo šokovaný nečakaným, možno až surovo ordinovaným zvratom. Summa Summarum Doteraz neviem, ktorú z poviedok by som vypichol ako „vlajkonosiča“. V tak útlej knižke je totiž kvalitné takmer všetko. Asi by som klamal sám sebe, ak by som netvrdil, že Testament je tým najlepším, čo som na slovenskej scéne za veľmi dlhú dobu čítal. Testament Miloša Janouška je tak úderným príkladom príbehov, ktoré by nemali byť nikdy zabudnuté. Odporúčam všetkým, a to doslova.
Elpis – Dobrodružstvo vesmírnych kriminalistov
Slovenských sci-fi sa rodí každoročne ešte skromnejšie ako šafránu. No vydavateľstvo Artis Omnis nepoľavuje vo svojej misii držať fantastiku nad vodou a v apríli tohto roka vydalo hneď dve novinky – Tristodesať kelvinov od Jany Plauchovej (pokračovanie románu Nula Kelvinov) a Elpis od Rolanda Oravského. Od autora je to moja prvá kniha do ktorej som sa pustil. A na moje prekvapenie ide o román zasadený do autorovho vesmíru, v ktorom sa odohrávajú ďalšie príbehy Hypnos (2014) a V tieni Zeme (2018). Príjemne ma prekvapilo do akého prostredia je dej knihy situovaný. Vzdialená ľudská kolónia Elpis, v sústave Proxima Centauri, si žije svojím životom, spoločnosť rieši svoje žabomyšie vojny a technológie napredujú míľovými krokmi. Knihu otvára práve scéna míľnika, ktorý by mal civilizácii priniesť revolúciu. Chaznati Amrita, vizionár a technologický magnát, predstavuje svetu recept na nesmrteľnosť, no stáva sa terčom atentátu. A v tomto momente sa rozbieha divoký kolotoč zvratov, detektívneho vyšetrovania a rozpitvávania hlavných postáv. Na rad prichádza plnohodnotná detektívka a s ňou dvojica vyšetrovateľov Anastacio Kimairikos a Liu Mingová. K čitateľovi sa dostávajú informácie o pozadí súperenia dvoch technoobrov – spomínaného Amritu a antagonistu Antidea, kým postupne odhaľujeme, čo môžeme od dvojice detektívov vlastne čakať. Postavám a ich motiváciám sa musím povenovať. Pri pomalom rozjazde, kde autor postupne vťahoval čitateľa do problematiky, zistíme, že takmer všetky postavy stoja jednom alebo druhom charakterovom póle. Beriem to ako autorský úmysel, s cieľom ukázať, na akom polarizačnom rázcestí momentálne naša spoločnosť stojí. V istom zmysle slova je to dobre, no silená extrapolácia môže byť aj na škodu. A v prípade Elpisu je to miestami dosť cítiť. Aj zaujímavé témy, ktoré okorenia príbeh, ako právo ženy na potrat, alebo väzobné tresty pre páchateľov trestných činov, potom z postáv robia bábiky v rukách rozprávača, ktoré sa nechovajú rozumne, ale silovo, podľa toho, aké hodnoty majú na základe svojho skill a mind-setu zastávať. A to ma vzhľadom na futuristický svet a spoločnosť, ktorú autor vytvoril, mrzelo hádam najviac. Dej začína gradovať zhruba od polovice knihy. Akcia strieda akciu, dostáva sa nám jedna teória za druhou a množia sa čiastkové vysvetlenia. Dostávame sa až do detailu, ktorý je možno zaujímavý, no nie nevyhnutný. Objavujú sa tak malinké dejové trhlinky, s ktorými sa musí čitateľ popasovať. A práve v kombinácii s postavami, ktoré žijú svojim predurčeným naratívom, sa vysvetľovanie a posúvanie deja vpred cez dialógy hýbe neochotne. Vyvrcholenie detektívneho rébusu tak nakoniec pôsobilo tak nejako neslano, aj napriek tomu, že sa k nám dostali otázky na mnohé odpovede, ktoré autor čitateľovi nachystal. Summa Summarum Elpis je román dvoch protipólov. Dej plný výborných nápadov, ale takisto plný nerealistického správania sa postáv. Vie určite prekvapiť dejovým zvratom, no zároveň zahltí čitateľa množstvom nepotrebného textu. Roland Oravský sa v detektívnom žánri vyzná, vie ako čitateľa zaujať, no na môj osobný vkus by na to stačilo pokojne aj o tretinu menej textu. Odporúčam všetkým, ktorí sa radi nechajú prekvapiť, topia sa v krimi románoch alebo filozofujú nad možnou budúcnosťou.
Nova – Cesta za bohatstvom hviezd
Samuel R. Delany (narodený 1942) je jednou z najvýraznejších postáv zlatého veku žánru science fiction, 60-tych a 70-tych rokov 20. storočia. Okrem prelomových diel Babel-17 (1966), či The Einstein Intersection (1967) napísal aj Novu (1968), ktorá sa ako nápaditá space opera dočkala v roku 1969 pocty nominácie na cenu Hugo, za najlepší fantastický román. A pohľad z dobového kontextu je v prípade Novy mimoriadne dôležitý. Mnohé diela veľkých autorov starnú s gráciou, niektoré dozrievajú ako víno, iné si od čitateľa vyžadujú trpezlivosť. Nova je románom, ktorý v sebe spája mnoho. Rozpitváva pozadie hlavných postáv, otvára dvierka do politických súbojov a korporátnych naťahovačiek o nadvládu nad galaxiou, ale skúša aj čaro vtedy nepoznaného – symbiózu človeka a strojov, či kozmickej ťažby surovín. Príbeh sleduje snahu lodného kapitána, Lorqa Von Ray, dediča obrovského impéria, ktorý sa ženie za svojim snom – poraziť v pretekoch o samotný život svojho rivala, a rivala jeho rodiny vôbec, Princa Rudého. Okrem klasického a jemne gýčovitého súboja dvoch hrdinov sa však Delanyho rozprávanie špekulantsky zamotáva a to miestami až do takej miery, že je potrebné sa poriadne zorientovať v deji, čase a priestore. V pretekoch, v cieli ktorých sa skrýva prístup k najvzácnejšej energetickej komodite vo vesmíre, k illyrionu, sa na Lorqovu stranu pridávajú postavy plné kontrastov, ako Myšiak, svojhlavý Róm, majster hry na senzorický nástroj syrinx (okrem hudby produkujúci aj obrazy, či pachy), filozofický obyvateľ Mesiaca Katin, ktorý komentuje takmer každú možnú scénu, podivuhodná dvojka dvojíc Sebastian a Tyÿ, a navzájom sa dopĺňajúci Lynceos a Idas. Cesta Lorqa je okrem strastí, plná aj vcelku bizarných zastávok, či scén, ktoré len zvýrazňujú kolorit Delanyho nápaditosti. Autor nás prenáša do Lorqových spomienok detských liet, kde vykresľuje počiatok jeho konfliktu s Princom, ale aj záblesk zakázanej lásky s Princovou sestrou Ruby Rudou. Ďalej sa nebojí premostiť do scén vykladania tarotových kariet, ktoré civilizácia budúcnosti akceptuje ako hodnoverný zdroj informácií a predpovedania udalostí. Literárne inovácie však Delany chrlí jedna radosť. Dočítame sa o prvom pokuse o prienik do kyberpriestoru, galaktický kolonializmus, ale aj o prvkoch hard sci-fi ako ťažba nepredstaviteľne ťažkých chemických prvkov z jadra hviezd. Nad tým, čo všetko chcel Delany Novou povedať, sa dá len žasnúť. No premostím práve na začiatok tejto recenzie – a síce, že môže čítanie románu aj trochu bolieť a drnkať na struny trpezlivosti. Zmiešané dojmy z väčšiny obsahu knihy napravuje záver. Je priamočiary, vecný a zbytočne sa nezamotávajúci v skrytých aspektoch tamojšieho sveta. Summa Summarum Nova ako román zrejme nezostarla najlepšie. To, čím mohla kedysi prekypovať už dnes zovšednelo. Pestrosť nápadov je však aj napriek tomu obdivuhodná, no vzhľadom na rozsah nemusí čitateľskému zážitku až tak prospievať. V románe je badať cit pre remeslo a divokú fantáziu, ktorou Delany v časoch svojej najväčšej slávy oplýval. Zo zvedavosti by som určite vyskúšal aj ďalší autorov počin. Novu odporúčam asi najmä hard-core fanúšikom sci-fi a to najmä série majstrovských diel z dielne Laser books.
Kozmická robinzonáda podľa Adriana Tchaikovského
Je veľký rozdiel byť opustený na izolovanom ostrove, alebo vo vesmíre? Záleží od uhla pohľadu. Faktom však je, že vesmír je nepomerne väčší, plný nepredstaviteľných fyzikálnych javov, s veľkou pravdepodobnosťou aj tvorov, kým nepoznaný atol strednej veľkosti môže byť aj malým rajom na Zemi. Tému stroskotanca v opustenom svete temného kozmu sa rozhodol spracovať aj jeden z najznámejších autorov science fiction súčasnosti, britský spisovateľ poľského pôvodu, Adrian Tchaikovsky (1972). „Pěšky na Aldebaran“ je útlou knižkou s nádherným a pútavým obalom, ktorá sa nebráni experimentovaniu a pohrávaniu sa s mysľou čitateľa. Autor v nej opisuje príbeh Garyho Rendella, astronauta, ktorý je členom pilotnej posádky smerujúcej k neznámemu objektu na vonkajších hraniciach slnečnej sústavy. Aj keď by sa vzhľadom na rozsah mohlo zdať, že pôjde o dynamický príbeh plný akcie, kniha úspešne klame telom. Otvára brány do charakteru futuristickej spoločnosti a jedincov, ktorí v nej žijú. Umne popisuje, ako sa ľudstvo pri veľkých objavoch v kozme dokáže „správať“. Veľmi nápadne tak referuje na rozpoltenosť našej civilizácie, ktorú vystihol napríklad aj A.C. Clarke v Stretnutí s Rámom. Hlavná dejová os sa však točí okolo Garyho, ktorý sa úplne osamotený ocitá v Kryptách – tajomnom multidimenzionálnom artefakte, v ktorom nefunguje nič, ako by malo. Zažíva v ňom autentické hororové chvíle, plné desivých scén s nepopísateľnými neškodnými organizmami, či monštrami alebo s fyzikálnymi zákonmi, ktoré sú ohýbané do tých najextrémnejších polôh. Čo je svojím spôsobom desivé, je zároveň aj krásne. Tchaikovsky formuje svet bez pravidiel a pohráva sa s hlavným hrdinom podľa ľubovôle. Zoznamuje ho s alternatívou Robinsonovho otroka Piatka a zasadzuje mu jóbovky v podobe totálnej nestability. Opisuje dynamický stav, v ktorom sa ani rýchlo objavujúce rasy živočíchoch, či svety za intergalaktickými portálmi nemôžu stať pevnou súčasťou Garyho sveta. A náležite tak rozpitváva psychiku hlavného hrdinu, jeho želania, nádeje, ale aj zlyhania a temnotu mysle. Viac ako sondou skúmajúcou vesmír je určite sondou do hlavy jednotlivca, ktorý vidí svet plný farieb a rozmanitostí. A zato musím autora pochváliť. Aj keď mi neudrel do struny, nebál sa ísť na trh s niečím, čo sa len tak často nevidí – filozofovaním za pomoci silnej abstrakcie. Summa Summarum Pěšky na Aldebaran je chutnou jednohubkou. Poteší zarytých milovníkov klasického sci-fi či space opier, ale aj čitateľov, ktorí sa neboja vstúpiť do sveta temnoty a hororu. Určite to ale nie je ľahké čítanie a najmä v závere prechádza do pomerne abstraktného sveta, ktorý balansuje na hranici Oortovho oblaku a nekonečného vesmíru.
Reťazová reakcia uzatvára rádioaktívnu sériu
Túto recenziu som chcel začať písať spoilerom, no ovládol som sa. Nemáte začo. František Kotleta sa po zdanlivo uzatvorenej trilógii vrhol do svojho post-apokalyptického sveta ešte raz, aby dorozprával príbeh hrdinov českej armády, posledných dôstojných reprezentantov mŕtvej civilizácie. Pýtal som sa sám seba, či čitateľ potrebuje pokračovanie. Či mu nestačí silná emócia, ktorú nám autor odovzdal v treťom diele. Ale bol by som hlúpy, ak by som povedal, že je štvrtá časť zbytočná. Lebo je plná toho, čím si nás séria Spad získala – dobrodružstvom, akciou a drsným humorom. Každému, kto sa prehrýzol cez prvé tri knihy, je jasné, že rozprávanie príbehu sa zmení. Na pozíciu rozprávača sa dostala Alica, ktorá sa vo svojom manželskom trojuholníku pravdepodobne cíti ako bod, ktorý zviera uhol gama (trochu geometrie vám neuškodí). Táto dominantná postava preberá po svojom predchodcovi všetky dôležité funkcie. Nie je už len drsnou mašinou na vraždenie, ale aj hlasom slobody a demokracie. Veľkým osviežením Reťazovej reakcie je zmena lokality. Keďže sa Brno stalo metropolou civilizovaného sveta, je potrebné šíriť jeho príbuzné filozofie aj do ostatných končín. A prvou zastávkou je samozrejme Praha. Nečakajte chaos v pivárňach, ani Karlov most plný turistov. Totalitný režim si to kedysi stovežatým mestom zobral plnou parou vpred a rozkrojil moc nad zotročeným obyvateľstvom medzi pár vyvolených. A takéto veci sa nepáčili ani hrdinovi z Istanbulu a nepáčia sa ani Alici. Kotleta nám naservíroval ozaj dynamický dej, ktorý je zasadením tak príjemne odlišný od svojich troch súrodencov, že sa to človeku miestami aj máli. Objavujeme totiž miesta povodia rieky Labe – pusté miesta zdevastované rádioaktívnou kataklizmou, no hlavne novú lokalitu – Hamburg. Hlavná protagonistka sa tak dostáva do situácií, ktoré jej pri svojej družine v minulosti vôbec nehrozili. No dobre, tak hrozili, ale trochu viac kontrolovane. Stáva sa zajatkyňou, otrokyňou a svoj sen po lepšom svete nemôže okoreniť ničím iným ako oslobodením. Dostáva sa nám tak tradičná dávka krviprelievania, divokej akcie, ktorej môže konkurovať iba samotný John Rambo, štipľavých scén so sexom, ale aj slušná dávka ľudskosti a empatie. Nakoľko sa dej sústreďuje okolo Alice, všetky nové, aj staré známe postavy ostávajú v úzadí. Buď im Kotleta nevenuje dostatok priestoru, alebo aj keď sa mu to podarí, príde zubatá s kosou a máme smolu. Samotné vyvrcholenie príbehu je síce výpravné, no chýba mu moment prekvapenia, niečo čo v čitateľovi vyvolá WOW efekt. Určite nejde o copy-paste predchádzajúcich dielov, no nato, že sa definitívne uzatvárajú stránky veľkolepého Spadu, čitateľ zrejme čakal niečo viac. Všetci ľúbime slobodu, všetci veríme, že keď je zle, horšie už byť nemôže. No, Kotleta nás zrejme uspokojil svojím štandardom a my môžeme len spokojne pokývať hlavou. Summa Summarum Je to taký klasický kotletovský guláš, z ktorého nemôže vzniknúť žiadny prúser. Reťazová reakcia ide podľa overenej šablóny, nevybočuje mimo vychodeného chodníka – to asi preto, že sa mimo černobyľských ciest neodporúča ani len vkročiť (áno, myslel som opuch po silnej dávke radiácie). Aj keď som chcel viac, som spokojný. Aj keď som čakal šok, nevadí mi to. A tu končí legendárna post-apo séria SPAD. Linky na predchádzajúce recenzie: Spad Polčas rozpadu Rázová vlna
Hellraiser – Hororová klasika z temných dimenzií
Čitateľské portfólio by malo byť pestré ako obsah bombastických akcií na všemožný tovar v supermarketoch. Raz za čas sa mi máli a zo svojej ulity, olepenej žánrom sci-fi, históriou či populárno náučnou literatúrou, musím siahnuť aj do temných regálov. Na Anime Show 2024 som sa pristavil pri stánku vydavateľstva Carcosa, nechal sa omámiť ich zápalom pre literatúru a uchmatol si Hellraisera – kultové dielo od majstra hororu, Clive-a Barkera. Kniha je to veru útla. Už len podľa rozsahu (128 strán) musí byť človeku jasné, že sa nebude chodiť okolo horúcej kaše. Novela bola predlohou ku rovnomennému filmu (1987), ktorý si režíroval sám autor. S vizualizáciou teda problémy nebudú a môže sa ísť na to. Už prvé strany dokazujú, na akú atmosféru sa má čitateľ pripraviť a koľko nefalšovaného hororu očakávať. Aj keď sa hororových kníh vnútorne nebojím, nevidím v nich nič čo by ma mohlo vydesiť, oceňujem ich cit pre atmosféru, akciu a často silný psychologický podtón. Hellraiser viac menej spĺňa všetky moje nepísané kritériá. Vytvára svet, v ktorom aj naďalej funguje mágia zahalená drapériou temnoty a to je dobré. Konfrontácia fantastiky s obyčajnými ľuďmi funguje – dovolí im snívať o tých najslastnejších rozkošiach a zároveň sa nebojí kresliť krvavé obrazy, ktoré idú často za hranice všednosti žánru. Obrazová stránka textu je ale len polovicou úspechu. Oveľa viac ako sadomasochistickú extrémnosť, krvavosť a nechutnosť zaujme psychologický rozklad postáv. Tie sa ako marionety na pódiu nechávajú unášať víziami vlastných túžob a úplne bez ostychu vykračujú zo štandardov spoločnosti. Barker ich napísal ozaj vkusne. Aj keď horor treba čítať s rezervou, Hellraiser do istej miery odzrkadľuje morálku a hodnotové nastavenia spoločnosti, no samozrejme silne extrapolované. Autor nepriamo naráža na prehnanú chuť po moci, neveru alebo chladnokrvnú nenávisť. Uprostred príbehu stoja ale nadprirodzené entity – Cenobiti. Práve oni ovládajú každú bábku v príbehu a skrývajú u seba poklad – možnosť poskytnúť človeku dar nekonečnej rozkoše. Ale ako existuje vo svete tenká hranica medzi láskou nenávisťou, rozkošou a bolesťou, rovnako tak aj medzi stopážou scén s Cenobitmi, kedy v príbehu reálne vystupujú a kedy nie. A to je možno škoda. Ich existencia je plná mystiky, záhady, no čitateľovi sa o nich veľa nedozvie. A mne to bolo trochu ľúto. Summa Summarum Hellraiser je skvelá hororová oddychovka, ktorá sa dá zhltnúť na jedno posedenie. Má v sebe priamočiarosť, ale aj skrytú hĺbku a nebojí sa z ľudí robiť skutočný morálny odpad. Ak si o dnešnom svete nerobíte ilúzie, Hellraiser je niečo pre vás.
Problém štyroch snímok
Čas beží jak splašené kone, na streamy a do kín sa valia nové a nové tituly s cieľom uchmatnúť svojho diváka a my, úbohí konzumenti, len tápavo vyberáme z takmer bezodného koša. Preto som sa spätne pozrel na dva filmy a dva seriály, ktoré posledné mesiace preleteli našimi končinami. Či viac, alebo menej úspešne – prečítajte si. Kozmonaut z Čiech (Spaceman, 2024, Netflix) V našej geografickej šírke sa správa o sci-fi filme, s námetom z Českej republiky, šírila ako lesné požiare v letnej gréckej destinácii. Otázkou bolo, či vypália všetku vegetáciu až do tla, alebo pripravia úrodnú pôdu pre niečo pozerateľné a na žánrové očakávania aj náležite kvalitné. Spaceman lákal okrem zaujímavej premisy cestovateľa do kozmu vcelku zaujímavým obsadením. Hlavnú postavu Jakuba Prochazku si zahral Adam Sandler a jeho manželku Lenku Carey Mulligan. To sú herci, na ktorých sa dá vcelku pozerať. Čo však vo filme škrípe, je balans vytvárania atmosféry a manažovania tempa príbehu. Johan Renck sa vo svojich skorších počinoch (napríklad Černobyľ, Breaking Bad) vytiahol na kvalitného režiséra, ktorý vie pracovať s hercami, príbehom aj kulisami. Pri Spacemanovi ale narazil na hrádzu vlastnej vízie, ktorá čerpá zo svetovej sci-fi filmotéky ako Kubrickova Vesmírna Odysea alebo Jonesov Moon. A ono to miestami ozaj bolí. Príbeh sa vlečie, namiesto dramatizácie sa ponárame do hĺbky vzťahu hlavných hrdinov, ktorí si prechádzajú ťažkou krízou, a sekunduje im pritom gigantický pavúk vo vesmírnej rakete. Akokoľvek bizarne to znie, akokoľvek akceptujem aj ťažkú psychologickú drámu a la Tarkovsky, šepkajúci pavúk a statický dej vo mne vyvolávali iba nechcený reflex zívania a nudy. Hodnotenie: 50% Duna – Časť druhá (Dune – Part two, 2024, Warner Bros. Pictures) Hádam najočakávanejší film roka a zároveň najhorúcejšie ohnivko súčasnej science fiction s geniálnou výpravou. Denis Villeneuve si drží svoj štandard najvyšších kvalít a neopúšťa sa ani pred masami, ktorým už prestali chutiť okukané komiksovky bez nápadu. Druhá časť príbehu odokrýva detailný prerod Paula Atreida (Timothée Chalamet) vo vyvoleného, ktorý má vyviesť ľud Arrakisu, Fremenov, z područia galaktického impéria. Aj keď sa dejová línia stopercentne nedrží námetu prvej Herbertovej Duny, filmárske remeslo, umenie držať príbeh pokope a rozprávať ho svojským jazykom sa Villeneuveovi nemôže uprieť. Film je to epický, plný krásny autentických scén, s vynikajúcou hudbou Hansa Zimmera a presvedčivých výkonov skvelých hercov. Veľkolepé sci-fi tak dostalo ten správny obal aj formu, ktoré ho predávajú aj divákom, ktorí sa ťažším filmom vyhýbajú. Nečakal som žiadnu vernú kópiu knihy a som spokojný. Herbert toho priamo aj podprahovo povedal príliš veľa na to, aby jeho myšlienky znieslo aj filmové plátno. Preto odporúčam vrhnúť sa na knižný originál a predstaviť si svet, a to najmä Shaddama IV, Imperátora Padišaha, podľa svojho. Christopher Walken nám žiaľ zostarol a ja tento fakt skrz Dunu odmietam prijať. Hodnotenie: 85% Problém troch telies (Three body problem, 2024, Netflix) Scenáristi zrejme vymreli, alebo ich nahradila umelá inteligencia. Alebo zleniveli natoľko, že sa obzerajú výhradne po literárnych námetoch. Netflix ulovil v roku 2023 veľkú rybu a podchytil si práva na sfilmovanie jedného z najväčších sci-fi románov 21. storočia – Problém troch telies od Liu Cixina. Kto čítal predlohu, musel byť do istej miery skeptický. Román nie je žiadna jednoduchá science fiction malinka, no práve naopak, vcelku komplikované hard scifičko s odkazmi na environmentalizmus, xenofóbiu a jemne znásilnenú exaktnú vedu kvantovej mechaniky. Avšak voila! Prekvapenie! Double D, slávne aj neslávne známa dvojica Benioff a Weiss zasa raz ukázala, že dokáže spracovať príbeh pútavo, vizuálne nápadito a poriadnou dávkou napätia. Producenti si na pomoc zavolali niekoľkých starých známych zo seriálu Hra o tróny a pripravili tak vcelku šikovne vypracovanú príbehovú skladačku, ktorá sa drží Cixinovej myšlienky. Pôvodné postavy sú metamorfované, rozštvrtené, alebo upgradnuté do štandardu dnešnej populárnej kinematografie. Mohol by som namietať, no vo svojej podstate, každý jeden protagonista splnil svoj účel. Z očividného eye candy v podobe Augie Salazar som však zrejme chytil zápal spojiviek (nie, to bolo fakt nasilu). Každopádne – hlavná premisa dávala zmysel. Konflikt jednotlivca a moc odovzdať ľudstvo do rúk spasiteľom/tyranom fungovala. Popieranie humanizmu takisto. Kvantovému previazaniu sa síce povenovali pomenej, ale veď pochopila by to netflixovská fan-base? Počiatky čínskej kultúrnej revolúcie boli vykreslené ozaj drsne a autenticky. S určitými výhradami proste musím konštatovať, že sa Netflixu po Bodies podaril ďalší poriadny sci-fi seriál a my sa už aj oficiálne môžeme tešiť na druhú sériu. Hodnotenie: 80% Fallout (2024, Amazon Prime) Toto prekladať do slovenčiny nebudem. Ešte by sa František Kotleta oháňal autorskými právami. End of joke. Herných fajnšmekrov musela správa o sfilmovaní ich obľúbenej post-apo RPG zdvihnúť z gamerských stoličiek a nechať ich chvíľku nasávať realitu streamovacieho biznisu. Ja som sa o tomto projekte dopočul neuveriteľný týždeň pred samotnou premiérou. Netuším, či som bol znechutený z toho, ako táto informácia okolo mňa presvišťala, alebo z toho, že som svoj herný príbeh vo Fallout 4 nechal vyhniť niekde uprostred a už sa k nemu nikdy nevrátil. Hernú značku Falloutu som poctivo sledoval. Môžem poctivo povedať, že ide o originálny svet, vizuál aj postavy, ktoré jednoducho musia zaujať každého, kto akokoľvek chorobne sníva o svete po jadrovej vojne. Trailer na seriál vo mne vzbudil obrovské očakávania. A ja som vedel, že to nie je dobrý signál. Casting hodnotím na výbornú. Lucy v podaní Elly Purnell síce pôsobí príliš sladko a prvoplánovo, no jej postave sa to dá prepáčiť. Rovnako tak aj postava Ghoula, ktorú stvárnil charizmatický true Američan Walton Goggins , dotvára atmosféru divokého západu a krutého sveta v relatívnom bezpráví. Atómové výbuchy, protiatómové kryty s absolútne sebestačným habitatom a striktná disciplína preživších bola tým autentickým zlatom nesúcim odkaz vynikajúcich a originálnych hier. Preafektované scénky a hlavná zápletka sa ale niesla na rozprávkovej vlne, ktorá mi svojou infantilnosťou miestami liezla na nervy. Áno, to dnešný divák očakáva. Nechce žiadne hlboké psychologické domýšľania, no toľko náhodných stretnutí uprostred mŕtveho sveta, deus ex machina a prechodov z dokonalých post-apo scenérií do lacných kulís mi proste liezlo na nervy. A to som popri sledovaní aj párkrát zaspal. No zabite ma, keď som unavený. Drvivá väčšina jasá blahom, ja len nepochopene krútim hlavou. Hodnotenie: 70%
Čítame klasiku – Stretnutie s Rámom
To najkrajšie, čo môže každý milovník science fiction literatúry spraviť, je, keď siahne po overenej klasike zlatého veku tohto žánru. Nedostane len originálne nápady, dych berúci príbeh a napätú atmosféru, ale aj hlboké posolstvo, ktoré svojím rozmerom zvysoka zatieňuje súčasnú fantastickú tvorbu. A takým autorom bol práve Sir Arthur Charles Clarke. Písal originálne príbehy, ktoré berú ohľad na humanizmus a vyššie princípy našej civilizácie. Kde sú všetci? Keď sa človek pozrie na hviezdnu oblohu, žasne nad priestorom, v ktorom je planéta Zem len malou bezvýznamnou bodkou. Ale čo ak by sa v našich končinách objavil neznámy objekt, ktorý na svojom mieste nemá čo hľadať? Čo ak sme našli prvé zrnko inej civilizácie? Dostane meno „Ráma“, na počesť hinduistického božstva, s ktorým má nemálo spoločného. A podarilo sa. Sir Clarke vystaval okolo vesmírneho artefaktu, v podobe gigantického valca letiaceho priestorom slnečnej sústavy, nádhernú cestu za poznaním. Do deja sa ponárame z rôznych perspektív. Sledujeme vedecké a filozofické diskusie krízového manažmentu, pozostávajúceho z intelektuálnej elity ľudstva, ktorý si pokladá tie správne otázky okolo Rámu. Gro príbehu je však venované kozmickej lodi Endeavour a skúmaniu neznámeho telesa. Keď sa posádke lode podarí pristáť na povrchu Rámu, ide o veľkú vec. Zvedavosť je však vlastnosťou ľudstva, ktorá ho ženie ku hviezdam. Netrvá dlho a prví ľudia úspešne vchádzajú do útrob neznáma. A v tom sa začína dobrodružstvo, ktoré svojím spôsobom definovalo kozmické habitaty žánru science fiction. Našej civilizácii sa podaril prvý kontakt. Už sme neboli vo vesmíre sami. Pestrofarebný svet Rámu Musím spomenúť, že odhaľovanie tajomstiev a fascinujúceho sveta Clarkeovho Rámu mi pripomenulo úžas spojený s „Cestou do stredu Zeme“ od Julesa Vernea. Obe diela od seba delí vyše storočie a je to cítiť. Kým Verne v roku 1864 opisoval neuveriteľný svet podzemia pomocou fantastiky, Clarke využíva hlboké poznatky fyziky, astronómie a astrobiológie štýlom, ktorý aj dnešnému čitateľovi môže vyraziť dych. Vplyv slnečného žiarenia, odstredivá sila vytvárajúcu slabú gravitáciu, pohyby vzduchových hmôt v izolovanom systéme. Autor toho nadávkoval na jednu knihu ozaj pozoruhodne veľa. No spôsob, akým informácie podáva čitateľovi, je mimoriadne citlivý a nenásilný. Množstvo analógii s pozemskými podmienkami a jasné opisy vzbudzujú dôveru k textu a jeho obsahu. Nosnou časťou príbehu je priebeh expedície v interiéroch Rámu. Postavy čelia problémom s dynamicky sa meniacou silou gravitácie, vzdušných prúdov a objavovaním predmetov neznámeho pôvodu a určenia. Človek, ktorý sa stretáva s autorom prvýkrát, musí nad jeho predstavivosťou krútiť hlavou. Dobrodruhovia z lode Endeavour totiž objavujú architektúru miest, ktorá sa vymyká ich predstavám, no stretávajú aj mechanizmy, ktoré nesú znaky vyššej inteligencie, no predsa nie sú živé. Otázky okolo pôvodu Rámu visia vo vzduchu. Je krásne, koľko priestoru dostáva čitateľ na to, aby si daný svet, a jeho účel sám vykreslil. Okrem odhaľovania čara nepoznaného sa do deja zakrádajú aj najrôznejšie filozofické smery. Dostane sa na spiritualistické myšlienky, pacifistické prístupy, ale aj na drsný xenofóbny útok, ktorý eskaluje strach z neznáma do agresie. Summa Summarum Z hľadiska štandardov science-fiction je Stretnutie s Rámom majstrovské dielo, ovenčené vesmírnou poetikou. Účelovo potláča akciu a sústreďuje sa na zážitok z odhaľovania nepoznaného a prekračovania prahu ľudských limitov. Mimoriadne ma teší, že táto kniha vyšla aj v slovenskom preklade vo Vydavateľstve Mamaš a približuje majstrovské diela zlatej éry sci-fi bežnému človeku. Odporúčam všetkým, ktorý sa neboja otvoriť skryté dvierka do nových vesmírov.