…Vďaka tej nehode sa Francis dozvedel o zrkadlách, neskôr pomáhal pri iných experimentoch, zdalo sa mi, že na umenie otca a jeho kamarátov žiarli a závidí im ich schopnosti. Jedného večera si spomínam, že sa všetci piati silno pohádali. Štyria vyčítali Francisovi ako neuveriteľne je obmedzený a myslí len na to ako zbohatnúť a získať moc. V tú noc odišiel z mesta kde sme žili a už sa nevrátil, nechýbal mi no bolo mi to zvláštne. Bol som veľmi zvedavý čo sa to vlastne stalo no otec mi nič nechcel prezradiť. Keď som mal 16, môj otec aj jeho 4 spolupracovníci zomreli. Zabilo ich to pri nehode. Bol som z toho veľmi smutný, rovnako aj moja mama. Hovorievala, že odvtedy som sa zmenil. Trávil som mnoho času v dielni spolu s Frederikom, Richardom a Konradom. Dlhé hodiny sme si prezerali všetko čo ostalo z práce našich otcov, našli sme skutočne pozoruhodné predmety i dokumenty. Po čase sme zistili, že tá nehoda nastala počas prvého pokusu vyrobiť zrkadlo čo by umožňovalo návrat cestovateľa do nášho sveta. Skúšali sme to podobne ako otcovia na rôznych zajacoch, veveričkách a vtákoch. Každý krok, ktorý sme však urobili smerom k cieľu ma napĺňal neistotou. Skrytou predtuchou niečoho zlého. Nastal čas bezsenných nocí, akýsi tieň sa mi zakrádal mysľou. Bolo to veľmi nepríjemné. Jedného rána keď som sa celý mokrý a zmätený zobudil z onej nočnej mory som sa rozhodol. Nenechám to len tak. Rozhodol som sa nasledovať pocit a inštinkt, preto som sa rozhodol vykovať jeden artefakt. Spojil som dokopy kompas, hodinky a hraciu skrinku. Tá mala slúžiť aj ako kľúč. Valček z výstupkami čo sa pri hraní otáčal a vydával zvuky údermi do malých platničiek sa dal vyňať von a použiť ako kľúč v zámku (len sa tu nevydával zvuk ale posúvali sa západky). Otec miloval hudbu a umenie. Zdedil som to po ňom, naučil som sa hrať na píšťalu s dvoma komínmi a moju najobľúbenejšiu melódiu som zvečnil v tomto artefakte. Navonok to bol len trochu nepraktický šperk, doplnok čo sa nedá nosiť vo vrecku, hoci krásne premyslený a zdobený, pre mňa to bolo čosi iné. Celý mechanizmus sa dal rozložiť na 3 časti. Keď som bol z prácou hotový, rozdelili si každú časť moji kamaráti. Ja som bol tvorca a teda som poznal každé jej tajomstvo. A len tento kľúč vedel otvoriť zámok vedúci k zrkadlám. Dielňa tak bola v bezpečí a môj sen my dal načas pokoj. V tom sne totiž ktosi kradol diela našich otcov. Teraz to však bolo preč a my sme pokračovali horlivo v práci. Málokedy sme sa vracali domov, začalo sa povrávať, že sme zošaleli čo však nebola pravda. Teda, aspoň myslím… Po roku práce sa nám konečne podarilo vykovať to 7. zrkadlo. Bolo výnimočné, jeho povrch bol pevný, hral ešte krajšími farbami ako zvyšných šesť. Bol to skutočný klenot. V ten večer keď sme toto veľdielo dokončili sme dlho do noci oslavovali, spomínam si, že sme sa opili, boli sme plný radosti a netušili sme, že tá noc sa zmení na horor.
7. Zrkadlo
Hviezdy. Nespočítateľné množstvo svetiel. Vzdialené svety na oblohe. Už od dávna lákali ľudí čo hľadeli na nočnú oblohu a pozorovali ich s obdivom, strachom i túžbou naraz. Výnimkou neboli ani moji priatelia a ani ja, lord Erik z rodu Darkbladeov. Robil to môj otec i jeho predkovia. Náš rod sa už po dlhé generácie zaoberal alchýmiou, hviezdami a poznávaním prírody čo je zvláštne nikto si nespomenie odkiaľ náš rod vlastne prišiel. Moji predkovia boli po väčšine učenci s mnohými zručnosťami, iný zas boli, ako by som to povedal, tí ktorých kráľ povolal keď bolo treba vyriešiť nejaké povedzme problémy. Otec mi rozprával od malička staré legendy, vždy ma fascinovali, bolo mi jasné, že chcem pokračovať v dielach nášho rodu. Úsilie bolo odmenené nie len poznaním ale aj priazňou kráľa, už po niekoľko generácií je náš rod jeden zo 4 najvýznamnejších v kráľovstve. Môj starý otec mal mnoho priateľov a jednými z nich boli aj príbuzní mojich 3 najlepších priateľov. Už ako deti sme sa často stretávali podobne ako naši otcovia. Práve im sa podarilo vyrobiť 6 zrkadiel umožňujúcich cestovanie do iných svetov, podobných tomu nášmu. Jediný háčik bol v tom, že cesta späť neexistovala. Vyrobenie zrkadiel teda bolo dôvodom k oslave no zároveň bolo sklamaním, že nemožno sa vrátiť ak raz niekto zrkadlom prejde. Zrkadlami sa dalo prechádzať pretože neboli úplne pevné. Ich strieborná plocha odrážajúca všetky farby sa stále menila. Zdalo sa akoby bola tekutá ako hladina jazera. Boli nesmierne krásne. Otec mi ich ukázal keď som mal 13. Povedal mi, že celá dielňa v horách čo postavil spolu s 3 ďalšími (otcami mojich kamarátov) je tajomstvo nášho rodu. Nemal o ňom vedieť nikto, ani sám kráľ, do 13 rokov som o nej nevedel ani ja. A predsa ju neutajil ani to čo skrývala. Otec mal totiž nevlastného brata. Volal sa Francis. Nikdy som ho nemal rád, zdalo sa mi na ňom čosi čudné, čosi čo ma odpudzovalo. To, že mal srdce zo železa nebolo len obrazné pomenovanie no bolo celkom výstižné. Jeho srdce bolo skutočne zhotovené z kovu, bolo poháňané hodinovým strojčekom, zostrojil ho môj otec. Zachránilo Francisovi život, pretože raz keď boli s otcom na poľovačke, napadol ho medveď a rozdriapal mu hruď. Neviem ako sa podarilo ho zachrániť. Otec povedal, že použil tekutinu akou natreli zrkadlá, vraj dokáže človeka udržať pri živote za prakticky akýchkoľvek podmienok. Neviem presne čo je na tom pravdy ale dnes toho ľutujem a byť na otcovom mieste vediac čo neskôr narobí, neviem či by som bol tak veľkorysý ako on vtedy… Autor: HerrDoktor