(kapitola 9) Isabelle sa prechádzala po svojom obľúbenom parku. Bol opustený a tak tichý a temný a Isabelle sa to páčilo. Vychutnávala si to ticho a zvuky vtákov. Zrazu začala cítiť, že ju niekto sleduje no bolo jej to jedno, už žiaden strach necítila. „Som monštrum..“- pomyslela si a sadla si na kameň. „Konečne som ťa chytil. Naposledy si mi ušla aj so svojou sestrou z domu.“- ozval sa chlap spoza stromu. „Kto si?“- opýtala sa. „Môj pán ťa všade hľadá a ty mu úspešne unikáš.“- povedal. „Tak kto si!“- Isabelle to už štvalo. „Som Asmodeus.“- usmial sa. „Asmodeus…“- premýšľala nad tým menom. Niekde v knihe o tomto mene čítala, len si nevedela spomenúť. „No len si spomeň.“- ozval sa. „Nečítaj mi myšlienky!“- Isabelle sa znovu nahnevala. „Divoké dievčatko, také môj pán potrebuje.“- začal sa smiať. „A načo by ma tvoj blbý pán potreboval?“- drzo povedala. „Neurážaj ho! Mohol by ťa v sekunde zničiť.“- hneval sa. „No určite.“- Isabelle sa zasmiala a pokračovala v prechádzke. „ Prečo ma vlastne neunesieš. Hovoríš o tom a neurobíš to.“- dodala posmešne. „Nemôžem.“- povedal. „Môžeš, ale bojíš sa.“- Isabelle sa začala smiať. „Nie, nebojím sa, ale nesmiem ti ublížiť. On mi to zakázal.“- odpovedal s úsmevom. „Tak mi daj pokoj.“- otočila sa a išla ďalej. „Hej! Vráť sa!“- vybral sa za ňou. „Musíš tu počkať, onedlho príde.“- kričal za ňou. „A kto že to príde?“- Isabelle sa nezastavila. „No on, Lucifer.“- odpovedal jej. Isabelle sa začala smiať. „Lucifer? To nie je možné, nerob si zo mňa žarty. Na to ti vôbec neskočím.“- neverila mu. „No tak tu ostaň a uvidíš.“- usmial sa a zrazu zmizol. Isabelle zacítila problémy a radšej sa rozbehla rýchlo preč. „Konečne som ju našiel.“- Asmodeus sa objavil priamo pred Luciferom. „A kde je?“- opýtal sa ho netrpezlivo. „Poď, môj pane a uvidíš.“- čo najrýchlejšie ho tam chcel zaviesť. Zrazu sa obaja ocitli v parku. „Tu?“- Lucifer bol trochu sklamaný. „No.. Mala tu počkať.“- povedala  pozeral sa po okolí. „Ty si totálny idiot! Myslíš, že by tu čakala? Mal som si pre ňu prísť sám!“- Lucifer sa hneval tak, že odhodil Asmodeusa ďalej od seba. Okamžite sa sám pustil do hľadania. Isabelle utekala tak rýchlo, ako mohla. Zrazu zacítila zlo, obrovské zlo. „Asmodeus neklamal.“- Isabelle znervóznela a bežala ešte rýchlejšie. Vbehla rýchlo do domu a utekala do svojej izby, no pred ňou ju zastavil Dean. „Deje sa niečo?“- opýtal sa. „Musím zmiznúť. Myslím, že si po mňa prišiel Lucifer, cítim to zlo.“- povedala a rýchlo vošla do izby. „Neboj sa, nikam chodiť nemusíš. Castiel na dom nakreslil znaky, ktoré ťa pred ním ochránia.“- prezradil jej. Isabelle sa trochu upokojila a pozvala Deana do izby, aby sa osamote porozprávali. „Ešte pred niekoľkými minútami som ju cítil. Kde teraz je?!“- zase sa Lucifer rozhneval. „Len pokoj, celkom iste viem, že je v tomto meste.“- Asmodeus sa pri ňom objavil. „Ak ju nenájdeme, zabijem ťa. Rozumel si mi?!“- chytil ho pod krk. „S-Samozrejme.“- rozumel mu až príliš dobre. Zatiaľ, čo Lucifer hľadal, Dean a Isabelle vyšli z izby. „Deje sa niečo, sestrička?“- Nicole pribehla. „Nie, nemaj obavy.“- nechcela jej povedať, čo sa deje. Nechcela ju do toho zaťahovať. „Dean, nemôžem tu ostať po zbytok života.“- povedala v momente, keď sa Nicole vzdialila. Zrazu si uvedomila, že niekto v jej dome bol, takže Lucifer sa rýchlo dozvie kde je. „Castiel?“- rýchlo za ním išla. „Myslím, že toto nepomôže, už tu niekto v našom dome bol. Musím rýchlo zmiznúť.“- Isabelle spanikárila. „Niekto vie, že tu bývam, niekto sa tu nedávno vlámal, takže Lucifer bude vedieť, kde som. A myslím, že viem, kto to bol. Bol to Asmodeus.“- povedala. „Asmodeus?! Poď!“- Castiel ju vzal za ruku a viedol ju preč. „Kam idete?“- Olivia im skrížila cestu. „Musím Isabelle niekam schovať. Lucifer určite už vie, kde Isabelle je.“- povedal. „A prečo sa musím skrývať?“- opýtala sa Isabelle. „Lucifer má s tebou veľké plány, ale mi to nedovolíme. V tvojich rukách je osud sveta.“- Castiel jej vysvetľoval a odprevadil ju ku Impale. Dean a Sam už čakali v naštartovanom aute. „Nasadni, odnesieme ťa veľmi ďaleko.“- ozval sa Sam. Olivia priniesla Isabelle veci a silno ju objala. „Prosím, dávaj si pozor.“- pevne ju objala. „Neboj sa, ja sa vrátim.“- Isabelle ju pobozkala na čelo a nasadla.

(kapitola 8) Isabelle ležala na posteli a dlho premýšľala. Zrazu sa jej v hlave začali ozývať šepoty a rozbolela ju hlava na chvíľu. Cítila, ako sa jej stavy zhoršujú. „Určite umriem..“- hovorila si nahlas. Napokon sa rozhodla vyjsť z izby a vziať si nejaké prášky proti bolesti. Keď došla do kuchyne, ledva sa chytila kuchynskej linky, aby nespadla. Hlasy sa ozývali čoraz silnejšie, smiali sa a kričali. „Ticho!! Buďte už ticho!“- nahlas kričala. „Isabelle!“- Olivia ku nej pribehla. „TICHO!!“- zakričala ešte hlasnejšie a všetky skrinky na linke sa otvorili a celá kuchyňa sa otriasla. „To nie, už sa to začína.“- pomyslela si Olivia sama pre seba. Prešla hodina a Olívií sa Isabelle podarilo uspať. „Mami?“- ozvala sa ku nej Nicole. „Čo sa to s ňou deje?“- opýtala sa. „Nechcem o tom rozprávať.“- povedala a odišla z izby. „Ale raz jej to povedať musíš! Dejú sa s ňou strašné veci a myslím, že to bude ešte horšie.“- už aj Nicole bola nahnevaná. „Pozvem tu mojich dvoch dobrých priateľov, možno že sa atmosféra uvoľní, počkaj tu.“- Olivia odišla z izby, aby si zavolala. Kým Olivia volala, Nicole sedela pri Isabelle a strážila ju. Prešla hodina a Isabelle sa zobudila a presne vtedy prišli aj priatelia, ktorých Olívia zavolala. Isabelle vošla do obývačky a zbadala ich. „To je Sam a Dean.“- bola prekvapená. „Ty ich poznáš?“- Olívií sa nechcelo veriť. „Samozrejme, boli v kníhkupectve a kupovali si knihy.“- Isabelle sa usmiala. „Dobre, nastal čas, aby som ti niečo povedala.“- Olivia sa osmelila. „Ale nezabi ma, dobre?“- dodala. „A prečo by som ťa mala zabiť?“- Isabelle si sadla do kresla. „Poviem ti najprv niečo o sebe.“- Olivia si ku nej sadla. „Veríš na duchov, príšery, anjelov, démonov, Diabla, alebo Boha?“- opýtala sa. „No áno. S duchmi som už niečo zažila. Prečo sa pýtaš?“- Isabelle nechápala. „Som lovec..“- prezradila jej. „Lovec duchov, démonov a podobne.“- dodala. „Čože?!“- Isabelle sa zľakla. „A teraz ti poviem o tvojej mame niečo.“- rozhodla sa jej prezradiť všetko. „Tvoja matka bola nábožná, milovala svojho manžela a porodila mi krásnu dcéru, Nicole. No po skoro roku jej manžel umrel a ona sa zrútila a vtedy sa objavil Michael.“- povedala. „Michael? Aký Michael?“- Isabelle nechápala. „Michael, archanjel Michael. Tvoja matka sa do neho zamilovala a krátko po tom splodili teba. Ty nie si obyčajná žena, Isabelle. Si Nephilim, máš veľké schopnosti, preto sa deje to, čo sa deje. Keď si sa narodila, tvoja matka umrela a potom som si vás vzala ja do starostlivosti. Ty a Nicole ste sestry, ale nevlastné. Vaša matka bola krásna, volala sa Christina.“- prezradila jej všetko. Isabelle sa na Oliviu neveriacky pozerala. „To si nám nemohla povedať skôr?“- Isabelle sa konečne ozvala. „Anjeli ťa chceli zabiť, ale Michael ťa zamaskoval tak, aby ťa nenašli a preto si sa dlho neprejavila, až doteraz.“- dodala Olivia. „Lenže mňa niekto prenasleduje.“- Isabelle znervóznela. „Ja viem, srdiečko moje. Budeš sa musieť brániť a to tvrdo. „Ak ti to nevadí, priniesli sme sem aj Jacka.“- ozval sa Sam. „Nevadí, Isabelle to pomôže.“- Sam odišiel za Jackom. Jack napokon prišiel a ich pohľady sa stretli. „Kto si?“- Isabelle sa opatrne ozvala. „Som Jack, som Nephilim.“- predstavil sa. „Aj ty?“- Isabelle bola rada, že nie je sama. Zrazu zase počula hlasy, smejúce a kričiace hlasy a medzi nimi aj jeho hlas. „Isabelle…“- šepkal. „Daj mi pokoj!“- začala kričať a zakrývala si uši. „NIE!!“- vykríkla a praskli všetky žiarovky v dome a popadali sochy z vitrín. Skriňa začala zrazu horieť. „To nie!“- Dean začal oheň hasiť a nadával. „Už sa to začalo a bude aj horšie. Si mocnejšia než samotný Michael.“- zrazu sa za ňou zjavil Castiel. „Ježiši Kriste!“- Isabelle podskočila a tlakovou vlnou odhodila Castiela ďalej od seba. „P-Prepáč!“- Isabelle si uvedomila, čo urobila a tak pomohla Castielovi postaviť sa. „Ďakujem ti, som Castiel.“- ozval sa ku nej. „Ja som Isabelle.“- povedala a namierila si to von z domu. „Kam ideš?“- opýtala sa Nicole. „P-Potrebujem si prevetrať hlavu a zmieriť sa s tým, že som možno monštrum.“- povedala a odišla von.

(kapitola 7) Bola noc a obe dievčatá sedeli pri jazere a pozorovali hviezdy. „Isabelle? Môžem sa ťa na niečo opýtať. Čo sa to s tebou deje?“- opýtala sa Nicole. „Ja sama neviem, občas mám pocit, že nie som človek.“- Isabelle jej s kľudom odpovedala a pozrela znovu na oblohu a videla padajúcu hviezdu. „A čo tvoje nočné mory?“- Nicole bola zvedavá. „Snívalo sa mi o Luciferovi….“- odpovedala jej a Nicole sa zľakla. „Myslíš, že to niečo znamená?“- Isabelle sa jej napokon opýtala. „Neviem, ale pri tebe nikto nevie.“- Nicole sa zasmiala a to donútilo zasmiať sa aj Isabelle. „Proste cítim, že sa so mnou niečo deje, ale nemám pocit, že som blázon..“- ozvala sa. Nicole sa postavila a mala v pláne ísť spať. „Idem spať, mala by si aj ty ísť.“- ozvala sa Nicole. „Pôjdem, ale neskôr.“- odpovedala jej a stále pozerala na oblohu. „Dobre.“- Nicole nakoniec odišla dnu do chaty. „Čo sa to deje?“- v duchu sa Isabelle spytovala. Zrazu pocítila na očiach teplo, nevedela čo sa deje. Oči jej začali žiariť na modro, ale Isabelle to nevedela. Keď to prestalo, zatočila sa jej hlava a znovu videla vidinu zničenia planéty. Nicole sa v izbe pripravovala na spánok a keď sa otočila, zbadala Isabelle, sediacu na jej posteli. „Deje sa niečo?“- opýtala sa. „Vieš o tom, že som adoptovaná?“- na rovinu sa jej opýtala. Nicole vôbec nechápala, prečo to hovorí. Cítila, že sa niečo deje. „Isabelle? Deje sa niečo?“- videla, ako má Isabelle neprítomný pohľad. „Nie, len som od psychologičky zistila, že naša matka nie je mojou matkou.“- prezradila jej. „To nie je pravda.“- Nicole nechcela veriť. „Ale je, moja drahá.“- v jednom momente Isabelle vyzerala, že chce Nicole zabiť. Nicole cúvla dozadu, bála sa jej. „Si divná..“- na rovinu jej povedala. Isabelle sa iba zasmiala a odišla z izby. Nicole rýchlo vybrala mobil, aby mame zavolala. Napokon sa dozvedela, že to, čo Isabelle povedala, je pravda. Len s jedným rozdielom, aj Nicole bola adoptovaná a obe boli naozaj sestry. Nicole to vyviedlo z miery a nevedela, čo ďalej robiť. Nastalo ráno a obe dievčatá sa zobudili. Keď Isabelle vstúpila do kuchyne, uvidela Nicole, vyzerala zničene. „Prepáč mi to. Ja… Ja som nebola sama sebou. Neviem, čo sa so mnou deje.“- ozvala sa ku nej. „My dve sme sestry, máme iba inú matku.“- ozvala sa Nicole. „Musíme sa vrátiť domov.“- dodala a pozrela sa na svoju batožinu. „Dobre…“- Isabelle súhlasila a odišla si pobaliť veci. Napokon nasadli do auta a odišli. „Si pripravená na pravdu?“- Nicole sa na Isabelle pozrela. „Ani neviem..“- Isabelle si už ničím nebola istá, neverila už ani sama sebe. Bála sa, že ublíži svojím blízkym. Konečne prišli domov a Isabelle s kuframi rýchlo vbehla do domu. Hodila ich nahnevane o zem. „Prečo si mi to nepovedala?! Som predsa dospelá, mala som právo to vedieť a Nicole tak isto!“- hneď na svoju matku začala kričať. „Upokoj sa!“- Nicole tam vbehla a nepáčilo sa jej, ako Isabelle kričí. „Odpusti mi to, nechcela som, aby si to vedela, chcem pre teba normálny a pokojný život.“- vysvetľovala jej matka. „Ako ťa mám teraz volať?? Mama, alebo Olivia?“- opýtala sa Isabelle nahnevane. „Zlatíčko, nehnevaj sa.“- Olivia sa ku svojej dcére mierne priblížila, chcela ju objať, ale Isabelle cúvla. „Kto bola moja mama? Naozaj bola v nejakej sekte?“- Isabelle sa mierne upokojila. „Nie! Nebola v sekte, bola to dobrá žena! Bola ako ja…“- Olivia si uvedomila, že sa preriekla. „Bola ako ty? Ako to myslíš?“- Isabelle chcela vedieť pravdu. „Teraz ti to nemôžem povedať, neskôr sa to dozvieš. Som unavená, zlatíčko a nechcem to teraz riešiť.“- Olivia rýchlo ušla do svojej izby. Isabelle vedela, že jej Olívia niečo tají a chcela to za každú cenu vedieť. „Je vyčerpaná a ty ju trápiš ešte viac!“- Nicole už bola nahnevaná a pritiahla si Isabelle k sebe. „Daj mi pokoj!“- Isabelle sa bránila. „Upokoj sa!“- Nicole jej dala facku a Isabelle sa konečne upokojila. „Musím vedieť pravdu. Po pravde, už si ani nemyslím, že som normálny človek a mama niečo vie. Prečo sa mi to deje? Za tým niečo byť musí.“- Isabelle si bola viac a viac istá tým, že niečo nie je v poriadku.

(kapitola 6) „Neskryješ sa mi.“ – ozýval sa hlas počas toho, ako Isabelle blúdila temným údolím. „Pomôž nám…“– šepkali hlasy ľudí, ktorí tam boli. „Poď ku mne, chcem ťa..“– šepkal hlas, ktorý ju všade prenasledoval. „Daj mi pokoj!“– kričala Isabelle. Zrazu nastalo ticho a Isabelle sa obzerala po okolí. Nečakane ju chytila nejaká ruka za nohu a tá ju začala páliť a Isabelle vykríkla a prebudila sa. „Nie!! Nie!!! To bolí!“- kričala už prebudená Isabelle. Nicole tam vbehla a Isabelle objala. „Upokoj sa, už je dobre. Zase sa ti niečo snívalo.“- upokojovala ju. „Bolí ma noha..“- Isabelle plakala a keď odkryla nohu, zbadala na nej stopy ruky. „Preboha, si zranená!“- Nicole vybehla po lekárničku, aby jej to ošetrila. „Toto nebol iba sen..“- nahlas si Isabelle pomyslela. Napokon ju Nicole odviezla na pohotovosť, keďže ich matka mala nočnú smenu v nemocnici. Keď lekár zbadal jej popálenú nohu, čudoval sa. „Ako ste si to spravila, slečna?“- opýtal sa jej. „Na nohu mi spadol horúci rezeň.“- Isabelle musela klamať. „Musíte byť opatrná.“- upozornil ju popri tom, ako ju ošetroval. Nicole prišlo smiešne a musela sa otočiť, aby nikto nevidel, ako sa snaží nesmiať. Po tom, ako ju lekár ošetril, obe odišli naspäť domov. „Isabelle, niečo sa deje, viem to.“- ozvala sa po dlhom tichu Nicole. „Ja viem, ale netuším, čo sa deje.“- odpovedala jej. Nakoniec dorazili domov a Isabelle si zapla televízor. Zanedlho na to sa začali diať divné veci. Svetlá v dome začali blikať a televízor sa zrazu vypol. „Nicole! Kde si?!“- kričala Isabelle a vybehla do izby, kde Nicole zaspávala. „Bojím sa, niečo sa začalo diať.“- povedala jej. „Nechaj ma spať, som unavená.“- Nicole sa chcela vyspať, keďže bola unavená. „Prosím, poďme odtiaľ preč.“- ťahala ju z postele. „Dobre, dobre…“- Nicole pomaly vstala a začala sa obliekať. Zrazu začalo svetlo blikať aj v jej izbe. „Ponáhľaj sa, cítim, že sa niečo stane, keď neodídeme.“- Isabelle si vzala tašku s nejakými vecami a rýchlo utekala aj s Nicole do auta. „Kde teraz pôjdeme?“- opýtala sa Nicole. „Pôjdeme na našu chatu pri jazere. Tam nás nikto nenájde a ani nás nikto nebude otravovať.“- odpovedala jej. Keď sa Isabelle naposledy pozrela na dom, kde bývajú, zazrela tmavú postavu z okna. „Niekto je dnu v dome.“- pomyslela si nahlas Isabelle a okamžite naštartovala auto. „Kto to mohol byť?“- Nicole bola zvedavá. „Ja neviem, ale určite to nebol nikto dobrý.“- odpovedala jej Isabelle. „Čo teraz budeme robiť?“- Nicole mala ešte mnoho otázok. „Ja neviem, Nicole. Teraz je hlavné to, aby sme sa niekam schovali.“- Isabelle bola nervózna. „Môžeš si trochu pospať. Zobudím ťa, keď budeme na mieste.“- dodala a pozorne sledovala cestu. Nastalo ráno a dievčatá konečne dorazili na miesto. „Sme tu, zobuď sa.“- Isabelle Nicole budila. „Och, už sme tu..“- pomyslela si Nicole nahlas, keď sa zobudila. Isabelle opatrne otvorila dvere a uistila sa, že tu nikto nie je. „Poď, vzduch je čistý.“- povedala a vzala tašky s vecami. „Ostaneme tu niekoľko dní.“- dodala. „A čo naša matka?! Nevie, kde sme.“- Nicole sa to nepáčilo. „Zavolaj jej a povedz, že sme si urobili výlet a že sa o niekoľko dní vrátime.“- Isabelle sa snažila Nicole upokojiť. Nicole prikývla a matke zavolala. „No čo? Je pokojná?“- opýtala sa Isabelle. „Zatiaľ áno, ale bojím sa o ňu. Čo ak jej niekto ublíži? Mali sme ju vziať tiež.“- Nicole mala strach. „Neboj sa, ten niekto ide po mne a nie po našej matke.“- Isabelle odvrátila pohľad niekam inam. „Dúfam, že si jej nepovedala, kde sme.“- Isabelle sa prísne na Nicole pozrela. „Neboj sa, nevie kde sme. Mohlo by ju to ohroziť.“- Nicole krútila očami. Isabelle chcela myslieť na niečo iné a tak hľadala spôsoby, ako sa zabaviť. „Počuj, Nicole. Nechceš opekať?“- opýtala sa jej. „Môžeme, som celkom hladná.“- usmiala sa Nicole a pripravila zeleninu a Isabelle vybrala z mrazničky špekáčiky, ktoré tu nechali, keď tu boli pred niekoľkými týždňami. „Dnes si spríjemníme deň, aby sme nemysleli len na zlé veci.“- povedala Isabelle a pustila sa do opekania.

(kapitola 5) Nastal deň D a Isabelle sa rozhodla pripraviť raňajky. „Nemáš byť náhodou v práci?“- opýtala sa jej mama. „Nie, pár dní bude zatvorené, pretože sa tam prerába.“- odôvodnila svoju prítomnosť doma. Všetci sa spolu najedli a Isabelle sa išla prezliecť. Zrazu v izbe odpadla a začala sa triasť. Videla seba v ohni a oči jej začali žiariť, ako keby v nich bol oheň. „Isabelle!“- Nicole ku nej pribehla a keď videla jej oči, zľakla sa. Zrazu sa Isabelle prestala triasť. „Dixi dicundo consumpsit me.“- povedala niečo v latinskom jazyku. Hneď po tom sa jej oči vrátili k pôvodnému stavu a ona sa ako keby prebudila. „Č-Čo sa to stalo?“- opýtala sa, keď zbadala Nicole. „Spadla si na zem a začala si sa triasť a mala si ohnivé oči a povedala si niečo v latinčine.“- vysvetlila jej a bola vystrašená. Isabelle sa postavila, vzala si kriedu a na svoju tabuľku napísala vetu „Dixi dicundo consumpsit me.“. „Ja som skaza..“- povedala nahlas, ako keby vedela, čo povedala. „Desíš ma..“- ozvala sa Nicole. „Ja viem, aj ja som vydesená.“- povedala. „Neboj sa, dnes idem ku psychologičke.“- povedala, obliekla si koženku a odišla preč. Isabelle hľadala dom, v ktorom psychologička žila. „Kde je ten prekliaty dom?!“- hnevalo ju to. Zrazu ho zbadala a vydýchla si. „Aha, tu je.“- spokojne zaklopala na dvere. Otvorila ich psychologička. „Vitaj u mňa, poď dnu.“- pozvala ju do vnútra. „Tak čo ste mi chcela povedať?“- opýtala sa. „Najprv si sadni. Ponúknem ťa niečím?“- opýtala sa jej psychologička. „Máte červené víno? Teraz by som ho potrebovala.“- Isabelle vyzerala dosť vydesená. „Dobre, hneď som tu.“- povedala a odišla pre pohár a víno. Isabelle si prezerala okolie a videla dosť zvláštnych vecí, ako napr. divné maľby, predmety. Jej psychologička sa vrátila aj s vínom. „Inak, volám sa Sandra. Tak ma volaj a tykaj mi.“- povedala a naliala jej do pohára víno. „Dobre Sandra. Vidím, že sa zaujímaš o mágiu.“- napokon to zo seba Isabelle dostala, aj keď sa jej to bála spýtať. „Samozrejme, mágia je zaujímavá a tajomná.“- sadla si ku mne. „Takže, ak ti poviem, čo sa so mnou deje, nebudeš sa smiať?“- opýtala sa jej Isabelle. „Neboj sa, nebudem.“- pozorne sa na Isabelle dívala. „Dnes sa stalo to, že som odpadla a začala som sa, podľa slov mojej sestry, triasť. Údajne som mala ohnivé oči a povedala som veľmi zvláštnu vetu v latinskom jazyku. „A čo si povedala?“- opýtala sa Sandra. „Ja som skaza.“- odpovedala jej Isabelle. „Isabelle, tie vidiny a to ostatné, to je odraz tvojho detstva.“- odpovedala jej. „Ako to?“- Isabelle nechápala. „Keď si bola dieťa, bola si tu z rovnakého dôvodu.“- odpovedala jej. „Dialo sa to isté? Ako to?“- Isabelle mala mnoho otázok. „Musím ti niečo povedať. Si už dospelá a mala by si to lepšie zniesť.“- Sandra nevedela, ako začať. „Si adoptovaná.“- konečne to zo seba dostala. „Č-Čo?! A-Ako to? Takže moja matka nie je v skutočnosti moja?! A ani Nicole nie je moja sestra?! Ako to, že to viem až teraz?! Neverím!“- Isabelle znervóznela a zlosť sa striedala so zúfalosťou. „A-A kto je moja skutočná matka?“- opýtala sa a snažila sa upokojiť. „Tvoja pravá matka a otec sú mŕtvi. Umreli pri obetovaní, ale neviem presne akom.“- odpovedala jej. „Takže moji rodičia boli v nejakej sekte?“- Isabelle sa zhrozila. „Len sa upokoj.“- Sandra ju upokojovala a Isabelle sa pustila do vína. Zrazu sa postavila a vzala si svoju koženku. „Musím ísť.“- povedala a keď vyšla von, sadla si na motorku a vyrazila naspäť domov. Isabelle neverila, že je adoptovaná a rozhodla sa to zatiaľ neriešiť. Iba jedno vedela, že sa ku psychologičke nevráti. „Konečne si doma, bola si tam nejako dlho.“- ozvala sa ku nej matka. Isabelle si svoju matku prezerala. Prezerala si všetky detaily jej tváre a tela. „Si tu!“- zrazu sa na ňu vyrútila Nicole. „Kurník!“- Isabelle s Nicole spadli na zem. Isabelle si prezerala aj svoju „sestru“. „Deje sa niečo?“- opýtala sa jej Nicole, pretože si všimla jej pohľad. „Nič sa nedeje, potrebujem si len ľahnúť, som unavená.“- povedala a odišla do svojej izby premýšľať o tom, čo dnes počula.

(kapitola 4) „Isabelle…“- šepla postava, ktorá stála v tmavej časti parku. Isabelle si všimla, že postave svietili oči na červeno. „Poď ku mne…“- ozval sa znovu. Isabelle sa nevedela z nočnej mory prebudiť, bála sa a nechápala, čo sa deje. Zrazu ju zozadu chytila akási temná postava a miesta, kde sa jej tá postava dotkla, ju pálili. V tom momente sa Isabelle prebudila a celá spotená vybehla do kúpeľne, aby si umyla tvár. Už nechcela spať, bála sa.  Napokon sa rozhodla, že bude maľovať a tak aj urobila. Našťastie nemusela ísť do práce, keďže mala byť znovu nedeľa. Ráno si dala rýchlo kúpeľ, aby na nej nebolo vidno únavu. Zavrela oči a na chvíľku zadriemala a znovu sa to stalo. Znovu počula ten známy hlas. „Isabelle… Kde si?“- ozýval sa hlas. „Daj mi pokoj..“- pomyslela si nahlas a otvorila oči. Rozhodla sa vyjsť z vane a na chvíľku si ľahnúť. Zrazu pri okne niekoho videla a keď sa priblížila, postava utiekla. Isabelle prešiel mráz po chrbte a znovu dostala strach. „Čo sa deje?“- pomyslela si v duchu a odišla na raňajky. Prechádzala okolo zrkadla a zrazu, keď sa do zrkadla pozrela, zbadala na svojom čele divný znak. Zľakla sa a pozrela sa znovu, no znak tam už nebol. „Deje sa niečo?“- ozvala sa z rohu Nicole. „N-Nie!“- Isabelle sa zľakla a vbehla do kuchyne. Naliala si kávu a urobila si toasty a pustila sa do jedenia. „Och, tak tu si. Mimochodom, nemohla som kvôli tebe spať, stále si niečo vykrikovala.“- smiala sa Nicole. „A čo?“- opýtala sa Isabelle. „No, vykrikovala si niečo v cudzom jazyku.“- smiala sa jej sestra. Isabelle tomu nechápala, nikdy sa jej niečo také nestalo. „Potrebujem sa vyvetrať..“- povedala a vybehla von z domu. Namierila si to do parku, nemyslela na to, že sa tam bála vstúpiť. Sadla si pod strom a panikárila a bolo jej jedno, či ju niekto sleduje. Zrazu ju začalo páliť čelo a krútila sa jej hlava. „Čo sa to…?“- pomyslela si a rýchlo sa ponáhľala domov. Domov nestihla dôjsť a v hlave sa jej objavovali rôzne vidiny. Vo Vidinách videla zničenú zem a seba, ako ju ničí ďalej a Lucifer ju v tom podporoval. Videla, ako sa smeje, keď zabíjala človeka. V tej vidine cítila aj svoje pocity, hnev a zároveň aj potešenie. Tešilo ju, ako páli ľudské telo. V ďalšej vidine videla aj oboch bratov, ktorí boli v obchode s knihami. Videla, ako ich zabíja. Vidina zmizla a dostavila sa ďalšia. Tentokrát o tom, ako sa s Luciferom miluje v posteli. V tej vidine cítila, že Luciferovi patrí. Vidiny skončili a Isabelle sa prebudila na zemi a okolo seba vidí plno ľudí. Rýchlo vstala a utekala domov. „Určite mi šibe…“- pomyslela si a zavrela sa v izbe. Bola rozhodnutá o tom, že navštívi psychológa. Na druhý deň za ním naozaj išla. „Ahoj Isabelle..“- ozvala sa psychologička, keď ju videla. „Odkiaľ ma poznáte?“- opýtala sa. „No odmalička. Tvoja mama ťa tu nosila.“- odpovedala jej. „Ale ja si na to nepamätám…“- Isabelle si naozaj nepamätala na túto časť svojho detstva. „Musíme sa pozhovárať, ale nie tu. Zajtra sa stretneme u mňa.“- psychologička jej dala papier s adresou. „A teraz k veci.. Prečo si prišla?? Čo ťa trápi?“- opýtala sa. „Mám vidiny, veľmi intenzívne. Mala som dve vidiny. V jednej som zabíjala ľudí a ničila planétu a uspokojovalo ma to. V druhej vidine som sa milovala s….“- prestala. „S kým si sa milovala?“- opýtala sa jej psychologička. „Milovala som sa s Luciferom.“- priznala sa jej. „A neviem poriadne v noci spať, mávam nočné mory.“- dodala. „Dobre, predpíšem ti tabletky na spanie a na upokojenie a zajtra sa u mňa porozprávame viac, dobre?“- psychologička vyzerala dosť nervózne a podala jej lekársky recept na lieky. „Dobre..“- Isabelle bola spokojná, konečne sa poriadne vyspí bez nočných môr.      

(Kapitola 3) Bola noc a vonku vládla silná búrka. Isabelle ležala v posteli a sledovala blesky, ktoré bičovali oblohu. Nevedela zaspať, búrka jej spánok prerušovala. Isabelle nenávidela nočné búrky, mala z nich hrôzu. Zrazu sa strhla z postele, keď blesk silno udrel a radšej si zapla svoj laptop a pozrela si nejaký film. Isabelle sa sústredila na film, aby nevnímala búrku. Zrazu len počula klopanie na dvere, keď ich otvorila, nikto tam nebol. „Asi sa mi to zdalo..“- pomyslela si v duchu a pokračovala vo svojom filme. Zrazu ale začula ďalšie klopanie a dvere sa začali otvárať. Isabelle ich sledovala a začala sa báť. „Ešte nespíš?“- vo dverách sa objavila Nicole. „Ty si ma ale naľakala.“- Isabelle sa zasmiala a bola rada, že je to len Nicole. „Deje sa niečo?“- Nicole bola zvedavá. „Ale nie, len sa mi zdalo, že pred tebou tu niekto zaklopal.“- povedala. „To sa ti len zdalo, asi len kvôli únave.“- Nicole Isabelle pohladila. „A teraz už choď spať, inak ráno do práce nevstaneš.“- dodala s úsmevom a pohladila Isabelle nežne po vlasoch. „Ja mám strach..“- šepla. „Stále sa bojíš? Neboj sa, tu sa ti nič nestane.“- Nicole sa ju snažila uspokojiť tak, aby spať išla. Napokon vypla laptop a ľahla si. „Dobrú noc, Isabelle.“- Nicole vyšla z izby a usmiala sa naposledy na Isabelle. Isabelle v izbe ostala sama a snažila sa zaspať. Napokon zaspala, no zanedlho jej niekto zaklopal na balkónové dvere. Isabelle sa strhla zo spánku a nemo pozerala na balkónové dvere. „Je tu niekto?“- trasľavým hlasom sa ozvala, ale nik jej neodpovedal. Isabelle začala mať strach. Keď pozrela na hodinky, zistila, že budú dve hodiny. „Ach, musím zaspať!“- srdce jej divoko búšilo. „Zaspi, Isabelle!“- pomyslela si nahlas a po niekoľkých minútach ju únava zmohla a zaspala. Nastalo ráno a Isabelle vstala, úplne unavená a obliekala sa do práce. „Poď na raňajky.“- Nicole ju s úsmevom volala. „Už idem…“- zvolala a obliekla sa. Okamžite vletela do kuchyne. „Dobré ránko, vospolok!“- zvolala Isabelle, nechcela ukázať, že je unavená, inak by ju matka znovu vytrestala. Akonáhle sa najedla, umyla si zuby a upravila pred zrkadlom, vyrazila z domu a rozhodla sa, že dnes pôjde bicyklom. Akotak išla do práce, vánok jej vial do tváre a Isabelle si to užívala. Cítila pokoj, ktorý dlho hľadala, no ten jej dlho nevydržal, keďže dorazila ku kníhkupectvu. „A som tu…“- pomyslela si nahlas Isabelle a otvorila obchod, do ktorého hneď aj vošla. Sadla si ku pultu a pripravila si všetko, čo potrebovala a čakala na prvého zákazníka, no bol pondelok a vtedy veľa ľudí nechodilo, keďže boli všetci v práci, takže si Isabelle vydýchla, dnes bude mať ľahký deň. „Ahoj, sestrička!“- Nicole vbehla do obchodu. „A ty tu čo robíš? Nemala sa byť v práci?“- Isabelle bola mierne prekvapená. „Nie, mám dovolenku, ale to by si vedela, ak by si sa o mňa trošku viac zaujímala.“- Nicole jej začala vyčítať. „Dobre, dobre.. Prepáč.“- Isabelle sa usmiala a zrazu padla na kolená. „Isabelle!“- Nicole sa zľakla a okamžite pri nej bola. „Je ti niečo?!“- začala sa o Isabelle báť. „N-Nič, len som unavená..“- šepla. „To kvôli tej noci, že?“- Nicole sa to nepáčilo a Isabelle rýchlo posadila na pohovku, ktorá tam bola. „Kľudne si ľahni, ja to za teba potiahnem.“- Nicole chcela, aby si jej sestra pospala. Nicole sledovala Isabelle a počas toho obsluhovala zákazníkov. Všetci, čo tu chodili, Isabelle poznali, takže im neprekážalo to, že spala. Napokon sa po troch hodinách zobudila a zistila, že je skoro koniec smeny a keď vstala z pohovky, vtedy tam prišiel Thomas. „No čo? Ako bolo na smene?“- opýtal sa. „Celkom dobre, až na to že….“- Isabelle nedopovedala, lebo jej Nicole skočila do reči. „Až na to, že mala na krku aj mňa.“- rýchlo to Nicole zachránila. „Ahaaa, tak to si mala pomoc.“- Thomas sa na Isabelle usmial. Vzal peniaze, ktoré dnes získali a odišiel. „No Nicole, musím ti poďakovať.“- Isabelle bola veľmi hrdá na svoju sestru a je rada, že tu bola. Isabelle zavrela obchod a obe sa nakoniec vybrali domov pešo, aby si trochu pohovorili.

(Kapitola 2) „Kde to som?“– spytovala sa Isabelle, keď išla naprieč temným miestom. V okolí horel oheň a bolo vidieť divné čierné postavy hľadajúce pomoc. „Pomôž nám.“– ozívali sa. Isabelle sa zastavila a v diaľke videla temnú postavu. „Si to ty.“– ozvala sa. „Kto si?“– Isabelle nevedela, kto je tá postava, ale cítila, že z nej ide strach a zloba a hnev. „Som ten, kto si po teba príde.“-zrazu sa jej postava začala strácať. „ISABELLE!“– vykríkla postava a Isabelle sa strhla zo spánku. „POMÓC!“– vykríkla popritom. „Isabelle! Si vporiadku?“- Nicole ku nej pribehla. „Mala som divnú nočnú moru.“- povedala a predýchavala ten šok. Už nechcela spať, aj tak ráno nevstávala do práce, keďže bude neďela a v ten deň je obchod zavretý. Isabelle svojej sestre vyrozprávala, čo sa jej snívalo. Nicole ju upokojila a odišla preč. Isabelle už spať nemohla a tak sa rozhodla svoju nočnú moru namaľovať na plátko. Celú noc maľovala, ale únava ju nakoniec zmohla a keď dokončila obraz, znovu sa pobrala do postele a v okamihu zaspala. Nastalo upršané ráno a Isabelle mala divný pocit, celý deň jej začal divne. „Isabelle? Nejdeš sa naraňajkovať?“- ozvala sa spoza dverí Nicole. „Nemám chuť na jedlo..“- neprítomne jej odpovedala a zrak jej padol na obraz, ktorý namaľovala. „Preboha, Isabelle… Čo si to namaľovala?“- Nicole si obraz všimla a zľakla sa. „Toto bolo v mojej nočnej more.“- povedala Isabelle potichu a neuhla pohľadom z obrazu. „Si strašidelná..“- Nicole poznamenala a Isabelle nespoznávala. „Mala by si chodiť normálne spať.“- dodala a priblížila sa bližšie. „Neboj, nič mi nie je.“- Isabelle sa nakoniec usmiala, no strach mala stále. „Pôjdeme dnes behať?“- Nicole sa zvedavo opýtala. „Neviem, je nejak chladno.“- Isabelle si ľahla naspäť na posteľ. „Ty si ale lenivá! Nejdeme behať, lebo sa ti nechce. To nie je kvôli zime!“- Nicole sa začala smiať. „A čo? Nechce sa mi teraz nikam ísť, možno večer.“- povedala a prikryla sa. Nicole ju nakoniec nechala samú v izbe a odišla. Isabelle zavrela oči a znovu počula ten známy hlas zo sna. „Isabelle…“– šepol hlas. Okamžite otvorila oči a čakala, čo sa stane. Hlas sa však už neozval a Isabelle si začínala myslieť, že blázni. „Snáď nie som blázon..“ – pomyslela si nahlas, nasadila si na uši slúchadlá, vzala si knihu a počas toho ako počúvala hudbu, si aj čítala. Tentokrát čítala knihu o anjeloch, čítala kapitolu o Nephilimoch, potomkov človeka a anjela. „Zaujímavé..“- pomyslela si v duchu. Prešlo niekoľko hodín a vonku bolo príjemne teplo a hlavne, bol večer. „No čo? Ideme si zabehať?“- Isabelle vošla Nicole do izby. „Nie, akosi mi nie je dobre.“- odpovedala jej a ľahla si. „No dobre, idem sama.“- Isabelle spokojne odišla von. Keď vyšla z pozemku domu, rozbehla sa. Popri behu zavrela oči a bolo jej náramne dobre, cítila, akokeby lietala. Isabelle milovala ten pocit, pocit voľnosti. Prešla niekoľko kilometrov a ocitla sa v parku, kde nebolo živej nohy. Bola tam sama a zrazu zacítila, že ju niekto, alebo niečo sleduje. „Haló? Je tu niekto?“- zvolala hlasno. Isabelle sa rozhodla vrátiť domov a rýchlo sa rozbehla preč. Akonáhle počula kroky, rozbehla sa ešte viac. „Dokelu, mám problém.“- pomyslela si nahlas. Mala šťastie, pretože utekala dosť rýchlo a z parku aj rýchlo vyšla na ulicu, kde už bolo dosť ľudí. Ten odporný pocit sledovania ale nezmizol a keď sa obzrela smerom ku parku, uvidela tmavú postavu. Stála presne pri vstupe do parku a pozerala sa priamo na Isabelle. Tá postava jej bola akási známa. Isabelle sa rozhodla ísť domov a premýšľala o tom, či sa ešte do parku vráti. Isabelle sa vrátila domov a čakala ju mama spolu s Nicole. „Kde si bola tak dlho? Nikdy tak dlho nebeháš.“- ozvala sa ku nej mama. „Bože! Som dospelá, tak sa mi nepleťte do života!“- Isabelle bola akási agresívna a nechápala prečo. Vošla do svojej izby a silno buchla dverami. Mala chuť niečo rozbiť. Hodila sa na posteľ a snažila sa upokojiť. Mala pocit, že bude mať dnes znovu blbú noc.

Pripravila som si pre vás nový príbeh. Dúfam, že sa vám bude páčiť a prajem vám všetkým príjemné čítanie. Bolo ráno, oblohu zatemnili mraky a dážď surovo búchal na okná domov. Isabelle pomaly vstala z postele, keď začula hlasný hrmot a mala šťastie, inak by zaspala do práce. „A zase do práce.“- pomyslela si. Isabelle pracovala v obrovskom kníhkupectve, pretože knihy milovala. Isabelle Cross bola mladé, 25 ročné dievča, ktoré snívalo o perfektnom partnerovi a to bol dôvod, prečo je stále sama. „Hej, Isabelle. Prídeš neskoro do práce.“- zvolala jej mama. Jej to už liezlo na nervy, ako ju matka stále z niečoho vyhrešila. „Ja viem, nepripomínaj mi to stále, som predsa dospelá!“- hnevala sa. Najradšej by bývala sama, no ešte nemala našetrené toľko, aby jej to stačilo ku samostatnosti. „Mala si ísť študovať niečo, čo by ťa viac uživilo…“- reagovala jej matka, keď počula, ako si Isabelle dudrala popod nos o tom, ako chce bývať sama. Na matkinu poznámku však už nereagovala, pretože vyšla z domu. Rozhodla sa, že dnes pôjde pešo, keďže milovala aj dážď. Dalo sa pri ňom premýšľať a to ona dnes potrebovala. Zrazu jej zazvonil mobil. „Haló sestrička, zabudla si si doma niečo.“- v mobile sa ozval hlas jej sestry, Nicole. Isabelle si doma zabudla kľúče od vchodu kníhkupectva a tak okamžite vybehla naspäť domov. V kníhkupectve odbilo osem hodín a Isabelle stihla otvoriť tesne, ale načas obchod. Zrazu jej znovu zazvonil mobil, tento krát to bola jej mama. „Zabudla si si doma obed.“- pripomenula jej. „To nič, niečo si objednám.“- odpovedala jej a zložila, pretože tu mala prvého klientka. „Želáte si?“- ozvala sa k nemu, keď videla, ako niečo hľadá. „Och, prepáčte. Hľadám knihu o starovekých jazykoch. Mal som ju doma, ale niekam zmizla. “- odpovedal jej klient. „Knihy s touto tématikou sú úplne vzadu. To hneď nájdete.“- s úsmevom mu poradila. Po niekoľkých minútak knihu našiel a vrátil sa ku Isabelle, aby za knihu zaplatil. „Vidím, že ste tu nová, slečna. Môžem sa opýtať na vaše meno?“- ozval sa ku nej, keď jej dával peniaze. „Vpohode, som Isabelle, a vy?“- opýtala sa ho. Bol mladý a pekný, a páčil sa jej. „Som Dean, Dean Winchester.“- prezradil jej svoje meno. „Mimochodom, tykajme si. Nenávidím formality.“- povedal s úsmevom. „Samozrejme, Dean.“- Isabelle sa usmiala a hneď mala lepší deň. Dean rýchlo odišiel a niekoľko krát sa na Isabelle ešte pozrel. Akonáhle vyšiel z obchodu, Isabelle si vybrala svoju obľúbenú knihu a začala si čítať. Zákazníci začali chodiť a Isabelle iba sledovala, kedy niekto príde zaplatiť, ale knihu si stále čítala. Prešla polka dňa a zrazu sa pri jej pulte objavil zákazník. „Môžem sa opýtať ohľadom kníh o mágií? Ráno tu bol môj brat, no zabudol kúpiť aj túto knihu. Mnoho kníh nám zmizlo, takže doplňujeme zásoby.“- povedal. „Takže vy ste Deanov brat?“- opýtala sa ho. „Áno, takže hádam, že ste sa už zoznámili.“- usmial sa. „Mimochodom, som Sam Winchester a kľudne mi tykaj.“- dodal. „Som Isabelle, teší ma Sam.“- Isabelle sa potešila ešte viac. Spoznať bratov v jeden deň, a ešte k tomu pekných, to bolo šťastie. „Knihy s takou tématikou sú úplne vzadu.“- prezradila mu a čakala, kedy ju nájde. Po niekoľkých minútach ju aj našiel a taktiež zaplatil a rýchlo odišiel. Nastal večer, ale Isabelle musela ešte hodinu ostať v obchode a tak si pustila hudbu a pri hudbe čítala. Keďže bol večer, začala čítať horor. „Nemala by si večer čítať horor, keď ideš domov a ešte k tomu pešky.“- ozval sa majiteľ s úsmevom, volá sa Thomas. „Ja sa nebojím, nič sa mi nestane.“- Isabelle sa zľakla, no usmievala sa. „Onedlho ti končí smena, máš všetko hotové?“- opýtal sa. „Samozrejme, poupratovala som tu po zákazníkoch, peniaze mám prepočítané a už len čakám na teba a koniec mojej smeny.“- spokojne otvorila pokladňu a dala mu všetky peniaze, ktoré dnes získala od klientov. „Som rád, že tu pracuješ práve ty, na teba je spoľahnutie.“- pochválil ju. Dážď ustál a Isabelle sa pozrela von z okna. „Nechceš, aby som ťa odviezol domov?“- opýtal sa jej. „Nie, to je v poriadku, ja sa radšej prejdem.“- odmietla odvoz, chcela si vychutnať večernú prechádzku. „No ako chceš, ale nabudúce ťa už vezmem.“- jemne sa na ňu usmial a odišiel aj s peniazmi. Keď sa Isabelle pozrela na hodinky, zistila, že nadišiel čas obchod zavrieť. Isabelle nakoniec obchod zavrela a mohla ísť v pokoji domov.