I.                Prologue Predo mnou stál vysoký zdatný muž, mal dlhé slabo hnedé až sivé vlasy. Podišiel ku mne, naklonil sa mi ponad rameno, ruka mu jemne prešla od môjho pleca až po zápästie, stisol mi ho… Pevným ,no predsa tichým hlasom šepkal: „Priateľ, brat, najvernejší.. nedokážem ti slovami vyjadriť množstvo vďaky, ktorú som voči tebe za naše životy naspriadal. Avšak,“ nadýchne sa a ťažkým hlasom sa snaží ďalej pokračovať. „Avšak, žiadam ťa o jednu poslednú službu, poslednú, ktorú vo svojom krátkom živote dokážem vysloviť.“ „Čokoľvek,“ odpovedal som mu pohotovo, skočiac mu do reči. „Prisahaj!“ hlboko vydýchol, prerušujúc svoj pokojný tón hlasu. „Prísaha! NA KRV“ Bez rozmýšľania som si vyhrnul rukáv a načiahol po dýku. Zastavil ma, povzdychol a povedal: „Kiežby.. Kiežby to bolo také jednoduché. Nateraz mi postačí tvoje slovo. I keď musím ti uznať, som rád, že si sa doteraz na prísahu, o ktorú ťa žiadam neopýtal. Inu, tá prísaha je taká…“ Pozastavil som si svoje myšlienky nad tým, čo odo mňa môže žiadať. Čo za okolnosť mu robí takú nevôľu vysloviť mi jeho želanie. Pripravil som sa na všetko. II. Nie všetky vojny dokážu byť vyhrané   Na naše šťastie sa mal boj odohrávať na akademickom nádvorií. Mali sme pripravených mnoho pastí pri vstupoch na každú fakultu. Hlavná brána ostala nestrážená, pretože cez Nebeský Most by sa náš nepriateľ nedostal. Nie kvôli mágií, i keď jeho funkcia je pozorohodná. Prakticky je to iba veľmi dlhý vznášajúci sa most z obyčajného kameňa. Študenti ani služobníctvo tu už nebolo, ostali sme iba my. Knižnice boli prázdne, artefakty zapečatené, odnesené alebo zničené. Lenže bolo aj pár takých, ktoré sme nemohli odniesť ani zničiť. Ostalo nám nič iba dúfať, že ich tajomstvo nebude odhalené. Bol to hrozný pocit pocit, po toľkých rokoch vidieť akadémiu prázdnu, bez života, všade prázdno, hustá atmosféra, napätie… Predsa schylovalo sa k niečomu veľkému, bardi by to nazvali Ticho pred Búrkou. Bol som vo svojej komnate, pálil staré dopisy, vyhadzoval svitky, snažil sa pobrať čo som mohol. Keď to začalo, nakladal som poslednú brašnu na koňa, v toľkom zhone som si takmer zabudol svoju magickú palicu zvanú Trojitý Kruh. Neuviazal som si ju na koňa, ako sa bežne robí ale držal v ruke. Je to vážne nepohodlné ako som aj zistil ale nemal som dlhú cestu, na nádvorie to bolo pár chvíľ. Hneď za rohom som prešiel popod klenbu, lemovanú typicky čarodejným vzorom. Vyhol som sa stĺpu, otočil a ocitol sa v boji. Zosadol som z koňa  naučeným gestom ho poslal pred Hlavnú bránu. Vykročil som priamo do centra dejiska- odhodlaný, plný sily… Naskytla sa mi hrozná scenéria. Zvuky boja- rinčanie oceli, kvapkanie krvi a výkriky bolesti sa niesli celým nádvorím. Zatočil som s Trojitým Kruhom tri krát v smere namierenom proti nepriateľovi. V tom sa tesne predo mnou spustila jedna z našich pascí. Rýchlo som uskočil na stranu ale explózia ma odhodila vpred a ja som padol priamo na tvár. Otočil som sa pripravený vstať ale ako som svoj zrak zdvihol hore stál tam on, môj brat. Podal mi ruku a vyslovil jediné slovo: „Prísaha.“ Ukázal na svoju krásnu ženu Alestu a malého syna Argaka. „Zober ich odťiaľto do bezpečia Wallumin Augustus, brat.“ Bez slova som kývol hlavou a podal mu ruku. Cítil som nerovnováhu v jeho magickej energie, zaskočilo ma to ale dalo sa to čakať. Mierne sa pousmial. Dal by som krk že niečo chystá, niečo veľké, odvážne ale nestihol som na to akokoľvek zareagovať. V tom momente sa strhla veža z budovy akadémie, dopadla priamo na nádvorie. Nemal som na výber. Kôň na mňa už čakal pri bráne, rovnako ako Alesta a jej syn v jednom sedle. Rozbehol som sa k ním a vysadol na koňa. Rozbehli sme sa sťa víchor po Nebeskom Moste. V poslednej chvíli ako som úplne stratil dohľad čo sa deje na nádvorí som videl brata ako sa s pravou vytrenou rukou načiaha k Nebesám. Čosi v tej ruke držal, čosi, čo svietilo jasným fialovým svetlom. Nechcelo sa mi veriť čo vidím, hoci mám ten obraz v hlave už naveky. Keď sme už schádzali z mosta, ozval sa hrôzostrašný zvuk. Nedalo sa poznať čo to bolo zač ale chudinku Alestu rozboleli uši natoľko, že na pár sekúnd akoby omdlela. Všetko sa to odohralo v jednom momente. Zvuk sa stupňoval, videli sme rozpadať sa most, smerom ku nám sa blížila magická vlna. Intuitívne som zoskočil z koňa, bachol svoju palicu do zeme a zo všetkých síl sa nás snažil ochrániť. Bolo to sakra ťažké, ako by som bojoval voči prírodným zákonom samotným. Keď k nám vlna prišla, pár chvíľ som ju udržal ale zrazu sa moje kúzlo zlomilo, odhodilo ma a dopadol som priamo na hlavu ……Neskutočne hlasný lámavý prenikajúci zvuk… ten ktorý som počul ako posledný… Stále mi znel v hlave, ale prísahu som dodržal, boli v bezpečí.