(kapitola 7)

Bola noc a obe dievčatá sedeli pri jazere a pozorovali hviezdy. „Isabelle? Môžem sa ťa na niečo opýtať. Čo sa to s tebou deje?“- opýtala sa Nicole. „Ja sama neviem, občas mám pocit, že nie som človek.“- Isabelle jej s kľudom odpovedala a pozrela znovu na oblohu a videla padajúcu hviezdu. „A čo tvoje nočné mory?“- Nicole bola zvedavá. „Snívalo sa mi o Luciferovi….“- odpovedala jej a Nicole sa zľakla. „Myslíš, že to niečo znamená?“- Isabelle sa jej napokon opýtala. „Neviem, ale pri tebe nikto nevie.“- Nicole sa zasmiala a to donútilo zasmiať sa aj Isabelle. „Proste cítim, že sa so mnou niečo deje, ale nemám pocit, že som blázon..“- ozvala sa. Nicole sa postavila a mala v pláne ísť spať. „Idem spať, mala by si aj ty ísť.“- ozvala sa Nicole. „Pôjdem, ale neskôr.“- odpovedala jej a stále pozerala na oblohu. „Dobre.“- Nicole nakoniec odišla dnu do chaty.
„Čo sa to deje?“- v duchu sa Isabelle spytovala. Zrazu pocítila na očiach teplo, nevedela čo sa deje. Oči jej začali žiariť na modro, ale Isabelle to nevedela. Keď to prestalo, zatočila sa jej hlava a znovu videla vidinu zničenia planéty.
Nicole sa v izbe pripravovala na spánok a keď sa otočila, zbadala Isabelle, sediacu na jej posteli. „Deje sa niečo?“- opýtala sa. „Vieš o tom, že som adoptovaná?“- na rovinu sa jej opýtala. Nicole vôbec nechápala, prečo to hovorí. Cítila, že sa niečo deje. „Isabelle? Deje sa niečo?“- videla, ako má Isabelle neprítomný pohľad. „Nie, len som od psychologičky zistila, že naša matka nie je mojou matkou.“- prezradila jej. „To nie je pravda.“- Nicole nechcela veriť. „Ale je, moja drahá.“- v jednom momente Isabelle vyzerala, že chce Nicole zabiť. Nicole cúvla dozadu, bála sa jej. „Si divná..“- na rovinu jej povedala. Isabelle sa iba zasmiala a odišla z izby.
Nicole rýchlo vybrala mobil, aby mame zavolala. Napokon sa dozvedela, že to, čo Isabelle povedala, je pravda. Len s jedným rozdielom, aj Nicole bola adoptovaná a obe boli naozaj sestry. Nicole to vyviedlo z miery a nevedela, čo ďalej robiť.
Nastalo ráno a obe dievčatá sa zobudili. Keď Isabelle vstúpila do kuchyne, uvidela Nicole, vyzerala zničene. „Prepáč mi to. Ja… Ja som nebola sama sebou. Neviem, čo sa so mnou deje.“- ozvala sa ku nej. „My dve sme sestry, máme iba inú matku.“- ozvala sa Nicole. „Musíme sa vrátiť domov.“- dodala a pozrela sa na svoju batožinu. „Dobre…“- Isabelle súhlasila a odišla si pobaliť veci. Napokon nasadli do auta a odišli. „Si pripravená na pravdu?“- Nicole sa na Isabelle pozrela. „Ani neviem..“- Isabelle si už ničím nebola istá, neverila už ani sama sebe. Bála sa, že ublíži svojím blízkym.
Konečne prišli domov a Isabelle s kuframi rýchlo vbehla do domu. Hodila ich nahnevane o zem. „Prečo si mi to nepovedala?! Som predsa dospelá, mala som právo to vedieť a Nicole tak isto!“- hneď na svoju matku začala kričať. „Upokoj sa!“- Nicole tam vbehla a nepáčilo sa jej, ako Isabelle kričí. „Odpusti mi to, nechcela som, aby si to vedela, chcem pre teba normálny a pokojný život.“- vysvetľovala jej matka. „Ako ťa mám teraz volať?? Mama, alebo Olivia?“- opýtala sa Isabelle nahnevane. „Zlatíčko, nehnevaj sa.“- Olivia sa ku svojej dcére mierne priblížila, chcela ju objať, ale Isabelle cúvla. „Kto bola moja mama? Naozaj bola v nejakej sekte?“- Isabelle sa mierne upokojila. „Nie! Nebola v sekte, bola to dobrá žena! Bola ako ja…“- Olivia si uvedomila, že sa preriekla. „Bola ako ty? Ako to myslíš?“- Isabelle chcela vedieť pravdu. „Teraz ti to nemôžem povedať, neskôr sa to dozvieš. Som unavená, zlatíčko a nechcem to teraz riešiť.“- Olivia rýchlo ušla do svojej izby.
Isabelle vedela, že jej Olívia niečo tají a chcela to za každú cenu vedieť. „Je vyčerpaná a ty ju trápiš ešte viac!“- Nicole už bola nahnevaná a pritiahla si Isabelle k sebe. „Daj mi pokoj!“- Isabelle sa bránila. „Upokoj sa!“- Nicole jej dala facku a Isabelle sa konečne upokojila. „Musím vedieť pravdu. Po pravde, už si ani nemyslím, že som normálny človek a mama niečo vie. Prečo sa mi to deje? Za tým niečo byť musí.“- Isabelle si bola viac a viac istá tým, že niečo nie je v poriadku.