(kapitola 5)

Nastal deň D a Isabelle sa rozhodla pripraviť raňajky. „Nemáš byť náhodou v práci?“- opýtala sa jej mama. „Nie, pár dní bude zatvorené, pretože sa tam prerába.“- odôvodnila svoju prítomnosť doma. Všetci sa spolu najedli a Isabelle sa išla prezliecť. Zrazu v izbe odpadla a začala sa triasť. Videla seba v ohni a oči jej začali žiariť, ako keby v nich bol oheň. „Isabelle!“- Nicole ku nej pribehla a keď videla jej oči, zľakla sa. Zrazu sa Isabelle prestala triasť. „Dixi dicundo consumpsit me.“- povedala niečo v latinskom jazyku. Hneď po tom sa jej oči vrátili k pôvodnému stavu a ona sa ako keby prebudila. „Č-Čo sa to stalo?“- opýtala sa, keď zbadala Nicole. „Spadla si na zem a začala si sa triasť a mala si ohnivé oči a povedala si niečo v latinčine.“- vysvetlila jej a bola vystrašená. Isabelle sa postavila, vzala si kriedu a na svoju tabuľku napísala vetu „Dixi dicundo consumpsit me.“. „Ja som skaza..“- povedala nahlas, ako keby vedela, čo povedala. „Desíš ma..“- ozvala sa Nicole. „Ja viem, aj ja som vydesená.“- povedala. „Neboj sa, dnes idem ku psychologičke.“- povedala, obliekla si koženku a odišla preč.
Isabelle hľadala dom, v ktorom psychologička žila. „Kde je ten prekliaty dom?!“- hnevalo ju to. Zrazu ho zbadala a vydýchla si. „Aha, tu je.“- spokojne zaklopala na dvere. Otvorila ich psychologička. „Vitaj u mňa, poď dnu.“- pozvala ju do vnútra. „Tak čo ste mi chcela povedať?“- opýtala sa. „Najprv si sadni. Ponúknem ťa niečím?“- opýtala sa jej psychologička. „Máte červené víno? Teraz by som ho potrebovala.“- Isabelle vyzerala dosť vydesená. „Dobre, hneď som tu.“- povedala a odišla pre pohár a víno. Isabelle si prezerala okolie a videla dosť zvláštnych vecí, ako napr. divné maľby, predmety. Jej psychologička sa vrátila aj s vínom. „Inak, volám sa Sandra. Tak ma volaj a tykaj mi.“- povedala a naliala jej do pohára víno. „Dobre Sandra. Vidím, že sa zaujímaš o mágiu.“- napokon to zo seba Isabelle dostala, aj keď sa jej to bála spýtať. „Samozrejme, mágia je zaujímavá a tajomná.“- sadla si ku mne. „Takže, ak ti poviem, čo sa so mnou deje, nebudeš sa smiať?“- opýtala sa jej Isabelle. „Neboj sa, nebudem.“- pozorne sa na Isabelle dívala.
„Dnes sa stalo to, že som odpadla a začala som sa, podľa slov mojej sestry, triasť. Údajne som mala ohnivé oči a povedala som veľmi zvláštnu vetu v latinskom jazyku. „A čo si povedala?“- opýtala sa Sandra. „Ja som skaza.“- odpovedala jej Isabelle. „Isabelle, tie vidiny a to ostatné, to je odraz tvojho detstva.“- odpovedala jej. „Ako to?“- Isabelle nechápala. „Keď si bola dieťa, bola si tu z rovnakého dôvodu.“- odpovedala jej. „Dialo sa to isté? Ako to?“- Isabelle mala mnoho otázok. „Musím ti niečo povedať. Si už dospelá a mala by si to lepšie zniesť.“- Sandra nevedela, ako začať.
„Si adoptovaná.“- konečne to zo seba dostala. „Č-Čo?! A-Ako to? Takže moja matka nie je v skutočnosti moja?! A ani Nicole nie je moja sestra?! Ako to, že to viem až teraz?! Neverím!“- Isabelle znervóznela a zlosť sa striedala so zúfalosťou. „A-A kto je moja skutočná matka?“- opýtala sa a snažila sa upokojiť. „Tvoja pravá matka a otec sú mŕtvi. Umreli pri obetovaní, ale neviem presne akom.“- odpovedala jej. „Takže moji rodičia boli v nejakej sekte?“- Isabelle sa zhrozila. „Len sa upokoj.“- Sandra ju upokojovala a Isabelle sa pustila do vína. Zrazu sa postavila a vzala si svoju koženku. „Musím ísť.“- povedala a keď vyšla von, sadla si na motorku a vyrazila naspäť domov. Isabelle neverila, že je adoptovaná a rozhodla sa to zatiaľ neriešiť. Iba jedno vedela, že sa ku psychologičke nevráti.
„Konečne si doma, bola si tam nejako dlho.“- ozvala sa ku nej matka. Isabelle si svoju matku prezerala. Prezerala si všetky detaily jej tváre a tela. „Si tu!“- zrazu sa na ňu vyrútila Nicole. „Kurník!“- Isabelle s Nicole spadli na zem. Isabelle si prezerala aj svoju „sestru“. „Deje sa niečo?“- opýtala sa jej Nicole, pretože si všimla jej pohľad. „Nič sa nedeje, potrebujem si len ľahnúť, som unavená.“- povedala a odišla do svojej izby premýšľať o tom, čo dnes počula.