Andrea Paráčová vydala minulý rok knih Pod krídla havrana – historický román z čias vlády Mateja Korvína, s magickými prvkami (recenzia tu). Autorka má k dejinám veľmi blízko, pretože pracuje ako historička a kurátorka. Aj o tom sme sa rozprávali – ako sa k tejto práci dostala a čo vlastne jej práca obnáša. Prezradila aj to, ako vznikala kniha Pod krídla havrana a na čom práve pracuje.

Prečo si sa rozhodla stať sa historičkou?
Tak historičkou som nechcela byť odjakživa. Od malička som žila tým, že budem lekárka, potom prípadne aj nejaká vedkyňa, čo pôjde do južnej Ameriky skúmať džungľu a  objavovať tam staroveké chrámy ako Indiana Jones. 🙂 🙂 🙂 Ale hrady, historické romány a dejepis som milovala vždy, len som nevedela, čo s tým, lebo učiteľkou som byť nechcela. No a keď som chodila na gymnázium, kúpila som si jednu knihu – Atlas starovekého sveta (stál vtedy 500 korún, to bolo veľmi veľa vtedy 🙂 ). Som bola taká fascinovaná… a pochopila som, že história je moja cesta. A zároveň ma aj profesorka z dejepisného seminára takpovediac „postrčila,“ keď ma nasmerovala na FIF UK,  na odbor archívnictvo s históriou. Aj som sa tam dostala, aj som skončila, a neľutujem, vybrala by som si to znova. A po škole som sa aj hneď zamestnala v múzeu.

Ako vyzerá práca historika? Myslím, že mnohí z nás majú celkom skreslené predstavy o tejto pozícii a nebude to len skúmanie starých textov a predmetov. Čo všetko robíš?
Tak  ako historička-múzejníčka (kurátorka) mám predovšetkým na starosť zbierkový fond, získavanie nových predmetov do múzea, ich katalogizovanie, prezentovanie verejnosti prostredníctvom výstav, expozícií, ďalej sa venujem vedeckovýskumnej činnosti, publikujem, prednášam, zabezpečujem múzejnú pedagogiku, tvorivé dielne pre decká, mám na starosť Kaštieľ Radoľa, jeho prevádzku, podujatia, tiež šéfujem múzejnému populárnemu časopisu Kysucký múzejník (je dostupný online) a tak. 🙂

Pracuješ v Kysuckom múzeu – čo patrí pod túto inštitúciu?
Okrem sídelnej budovy v Čadci s modernou expozíciou k dejinám mesta a rôznymi výstavami patrí pod múzeum  Historická lesná úvraťová železnička, Múzeum kysuckej dediny vo Vychylovke, Vlastivedné múzeum v Krásne nad Kysucou, kde je okrem stálych expozícií aj novučký, verejnosti prístupný otvorený depozitár. No a samozrejme pôvodne renesančný Kaštieľ Radoľa so svojimi expozíciami a výstavami.

Asi každý z nás má nejaké obľúbené historické obdobie, čo ho fascinuje. Ktoré je pre teba to najzaujímavejšie?
Mám rada stredovek, ale v rámci regionálnych dejín sa venujem najmä novoveku (1526 – koniec 18. storočia).

Čo ťa priviedlo k napísaniu historického románu s prvkami fantasy, Pod krídla havrana?
Tak pri svojom výskume musím prejsť veľa archívneho materiálu, rôznych listín, urbárov a pod., a ja v nich nevidím len roky, fakty a konkrétne udalosti, ale tak nejak aj príbehy a osudy ľudí, čo vtedy žili. Proste mi beží v hlave, ako to tu v tom čase mohlo vyzerať, čo mohli ľudia prežívať. No a keďže sa venujem aj rodu Suňogovcom a Gašpar je mojou obľúbenou postavou, vedela som, že raz o ňom napíšem román. 🙂

Predpokladám, že to nebol tvoj prvý vydaný text vzhľadom na tvoju prácu. Aké ďalšie publikácie – aj vedecké – si vydala?
Podieľala som sa predovšetkým na obecných monografiách (Zákopčie, Krásno nad Kysucou, Zborov nad Bystricou, Nesluša, Snežnica, Dolná Tižina, Rudina, Raková), na  monografii Budatínskeho hradu, štúdie publikujem hlavne v našom Zborníku Kysuckého múzea, nejaké sú vo Vlastivednom zborníku Považia, v Terre kisucensis, články zas v spomínanom Kysuckom múzejníkovi.

Beletria má trochu iný proces vydávania ako literatúra faktu. Čo bolo pre teba najťažšie pri vydaní vlastného románu?
Najťažšie? Mám pocit, že nič nebolo ľahké. 🙂 Cez poslednú materskú som sa teda pustila do písania najskôr poviedok, a potom aj románu. Ale po nástupe do práce som nemala čas, ani inšpiráciu, takže ťažké bolo ich znova nájsť. Keď som sa opäť odhodlala pokračovať, a aj som román dokončila, bolo to super, ale zas bolo treba hľadať spôsoby, ako to moje dielko vydať. Nie je ľahké neupadnúť do „obete“ , keď  vás vydavateľstvá odmietnu.  Potom, čo som sa napokon odvážila vydať knihu s podporou rodiny, mala som šťastie na vydavateľstvo Maxim a Andrejku Berczik, ktorá mi veľmi pomohla v tom, ako knižka napokon vyzerá. A keď už aj bola na svete, skákala som síce od radosti, lenže, zas ju bolo treba dostať k čitateľom. A to je tiež sakramentsky náročné, ak ste neznáma prvoautorka. Celá tá prezentácia, marketing…, uf, to je rovnako ťažké ako knihu napísať. Ale je to proste taká dáka cesta, po ktorej treba ísť, pomaličky sa posúvať a ja som spokojná, veľa sa na nej učím. 🙂

Viem, že neplánuješ ostať len pri jednom románe. Na čom práve pracuješ, teda ak to nie je v tejto fáze tajomstvo?
No, pracujem na ďalšom Gašparovom a Jánovom osude. 🙂

Profesionálna deformácia vie byť potvora, to viem potvrdiť. Ktoré historické filmy sú podľa teba natočené naozaj dobre vzhľadom na detaily? Dokážeš si pozrieť film bez toho, že by si v hlave analyzovala historické nepresnosti?
Ja nie som filmový maniak, s televízorom sa moc nekamarátim a viac ako do kina chodím do divadla. Ale keď už si pred čosi sadnem, tak si chcem najmä oddýchnuť a neriešiť. Film je hlavne umenie a aj keď som historička, netrúfam si byť odborník na celú ľudskú éru. Tak nejaké detaily moc neposudzujem. Len vyslovene pri niektorých bludoch  – ako  smrť Herkulesa pri plavbe lode Argo za zlatým rúnom, alebo kung-fu škola v Londýne za čias Artuša – si ťukám na čelo (slušne povedané). Také nejaké drobnosti si všimnem skôr v knižkách. A aj tak pozerám stále to isté. 🙂 Mám rada Pýchu a predsudok, Rozum a cit, Robina Hooda s Kevinom, Malé ženy, Vianočné oblátky, Bičianku z doliny, Annu zo Zeleného domu, Tisícročnú včelu. Veľmi  sa mi páči seriál Posledné kráľovstvo a z našich filmov som bola príjemne prekvapená filmom Slúžka.

Spomenula si drobnosti, ktoré si všímaš v knihách. Aké chyby robia autori pri písaní historických románov?
Také tie drobnosti nestoja za reč, pre čitateľa väčšinou nie sú podstatné.  Autorom, čo čítam, nie je čo vytýkať. Každý má to svoje riadne naštudované a ak náhodou čosi unikne, nie je to nič zásadné. Človek – a ani historik –  nemôže vedieť všetko a ani ja neviem. Možno by som, pre zaujímavosť a inšpiráciu, odporučila nielen autorom skvelé maďarské databázy prameňov, literatúry, máp, umeleckých diel a pod. – hungaricana.hu, arcanum.com.

Každý spisovateľ je ovplyvnený dielami, ktoré číta. Ktoré sú tvoje obľúbené knihy a autori?
Najmilší mi je Juraj Červenák, mám rada všetkých jeho hrdinov, hlavne kapitána Báthoryho, potom napr. Saška Pavelková, Isabel Allende, aj Márquez, Bernard Cornwell, Jane Austenová, Andrzej Sapkowski, teraz som objavila českého autora Františka Niedla. A obľúbené (nielen) knihy sú Pán prsteňov, Hobit, Harry Potter, Malé ženy. 🙂 🙂 🙂 A na prečítanie ešte čakajú vianočné darčeky – knižky od Katky Soyky, Liny Frankovej,  Janka Gálika … Tiež kupujem veľa odbornej literatúry.

Čo rada robievaš vo voľnom čase?
Keď mám čas, tak si trochu zacvičím, čítam, sem tam napíšem dáku stránku, občas si niečo nakreslím, vyfarbím dáku mandalku, zájdem na výlet – najlepšie na dáky hrad, zámok, do múzea, galérie, alebo na túru, zahrám s deckami dáku hru, alebo kuknem Pána prsteňov. 🙂 🙂 🙂

Autorke ďakujeme za rozhovor aj fotografie a želáme jej veľa úspechov v pracovnom aj osobnom živote!

Linky na stránky autorky:
andreaparacova.sk
Facebook
Instagram – @andrea_paracova
Kysucké múzeum
Kaštieľ Radoľa