…Vďaka tej nehode sa Francis dozvedel o zrkadlách, neskôr pomáhal pri iných experimentoch, zdalo sa mi, že na umenie otca a jeho kamarátov žiarli a závidí im ich schopnosti. Jedného večera si spomínam, že sa všetci piati silno pohádali. Štyria vyčítali Francisovi ako neuveriteľne je obmedzený a myslí len na to ako zbohatnúť a získať moc. V tú noc odišiel z mesta kde sme žili a už sa nevrátil, nechýbal mi no bolo mi to zvláštne. Bol som veľmi zvedavý čo sa to vlastne stalo no otec mi nič nechcel prezradiť. Keď som mal 16, môj otec aj jeho 4 spolupracovníci zomreli. Zabilo ich to pri nehode. Bol som z toho veľmi smutný, rovnako aj moja mama. Hovorievala, že odvtedy som sa zmenil. Trávil som mnoho času v dielni spolu s Frederikom, Richardom a Konradom. Dlhé hodiny sme si prezerali všetko čo ostalo z práce našich otcov, našli sme skutočne pozoruhodné predmety i dokumenty. Po čase sme zistili, že tá nehoda nastala počas prvého pokusu vyrobiť zrkadlo čo by umožňovalo návrat cestovateľa do nášho sveta. Skúšali sme to podobne ako otcovia na rôznych zajacoch, veveričkách a vtákoch. Každý krok, ktorý sme však urobili smerom k cieľu ma napĺňal neistotou. Skrytou predtuchou niečoho zlého. Nastal čas bezsenných nocí, akýsi tieň sa mi zakrádal mysľou. Bolo to veľmi nepríjemné. Jedného rána keď som sa celý mokrý a zmätený zobudil z onej nočnej mory som sa rozhodol. Nenechám to len tak. Rozhodol som sa nasledovať pocit a inštinkt, preto som sa rozhodol vykovať jeden artefakt. Spojil som dokopy kompas, hodinky a hraciu skrinku. Tá mala slúžiť aj ako kľúč. Valček z výstupkami čo sa pri hraní otáčal a vydával zvuky údermi do malých platničiek sa dal vyňať von a použiť ako kľúč v zámku (len sa tu nevydával zvuk ale posúvali sa západky). Otec miloval hudbu a umenie. Zdedil som to po ňom, naučil som sa hrať na píšťalu s dvoma komínmi a moju najobľúbenejšiu melódiu som zvečnil v tomto artefakte. Navonok to bol len trochu nepraktický šperk, doplnok čo sa nedá nosiť vo vrecku, hoci krásne premyslený a zdobený, pre mňa to bolo čosi iné. Celý mechanizmus sa dal rozložiť na 3 časti. Keď som bol z prácou hotový, rozdelili si každú časť moji kamaráti. Ja som bol tvorca a teda som poznal každé jej tajomstvo. A len tento kľúč vedel otvoriť zámok vedúci k zrkadlám. Dielňa tak bola v bezpečí a môj sen my dal načas pokoj. V tom sne totiž ktosi kradol diela našich otcov. Teraz to však bolo preč a my sme pokračovali horlivo v práci. Málokedy sme sa vracali domov, začalo sa povrávať, že sme zošaleli čo však nebola pravda. Teda, aspoň myslím… Po roku práce sa nám konečne podarilo vykovať to 7. zrkadlo. Bolo výnimočné, jeho povrch bol pevný, hral ešte krajšími farbami ako zvyšných šesť. Bol to skutočný klenot. V ten večer keď sme toto veľdielo dokončili sme dlho do noci oslavovali, spomínam si, že sme sa opili, boli sme plný radosti a netušili sme, že tá noc sa zmení na horor.
