Spisovateľka Lucka Olrinková vydala päť úspešných kníh a nedávno oznámila, že šiesta je na ceste. Jej hlavné hrdinky nemajú ľahké osudy a inšpiráciu na ich príbehy nachádza autorka v skutočnom živote. Recenziu na knihu Keď rozkvitnú čerešne si môžete prečítať tu. V rozhovore pre náš portál nám Lucka prezradila, o čom bude nová kniha, ktorí sú jej obľúbení autori a napríklad aj to, aký vzťah má k tancu. Vyšlo Vám niekoľko kníh, ktoré si našli množstvo spokojných čitateliek. Kde nachádzate námety na príbehy?Námety na moje knihy prichádzajú z rôznych situácii, ktoré som buď zažila ja, alebo moji blízki. V každej jednej mojej knihe je opísaná situácia, ktorá sa skutočne stala.Väčšinou mi v hlave vznikne pár scén a okolo nich sa potom 2-3 roky dotvára celý príbeh, a až potom ide na “papier”. Čo musí podľa Vás obsahovať dobrý príbeh, kniha?Príbeh musí obsahovať dobrú zápletku. A teda ja konkrétne mám rada, keď sa v knihe stále niečo deje, keď je v nej veľa dialógov, keď postavy stále niečo riešia. Nie som ten typ, čo baží po opisných knihách.  Vaša kniha Keď rozkvitnú čerešne rozpráva príbeh Olívie – najprv sa odohráva počas leta, keď len vstupuje do puberty, potom už je dospelá žena a matka a musí sa poriadne obracať, aby uživila seba a svojich synov. V rámci fantastiky je veľmi vzácne objaviť knihu s matkou v hlavnej úlohe. Najčastejšie sú hlavné hrdinky tínedžerky alebo čerstvé dvadsiatničky a riešia celkom iné problémy. Ako vnímate tento dlhodobý trend vy? Prečo ste sa rozhodli vytvoriť práve takúto hlavnú hrdinku?Keď rozkvitnú čerešne je moja prvá kniha, kde je hlavná hrdinka mama a má po tridsiatke, no moje predchádzajúce knihy mali hlavné hrdinky tesne po dvadsiatke, ale  tento príbeh si pýtal práve takúto hlavnú postavu. A myslím, že to bola celkom pozitívna zmena v mojej tvorbe.Hlavná hrdinka Olívia z knihy Keď rozkvitnú čerešne som vlastne z polovice ja. Miesto, dedinu Vistu, ktorú som opisovala, je vlastne moja rodná dedina Vištuk, v ktorej som prežila pekné detstvo a v ktorej celý život žijem.Ja síce našťastie nevidím duchov, ale verím v liečivú silu prírody a v duchovné bylinkárstvo. Sama si z byliniek vyrábam rôzne sirupy, či tintkúry a milujem žiť na dedine. Keď som si v hlave vytvárala Olíviu, tak som videla dievča – ženu s ohnivými vlasmi, niektorí by ju možno nazvali divožienkou, ktorá behá po lese a objíma stromy, ale do tohto príbehu sa hodila presne taká, ako je tam opísaná, aj keď to je možno pre niektorých cez čiaru… Nadviažem ešte na Olíviu a na to, ako je silno spätá s prírodou. Miluje ju a rešpektuje. Autor do hlavných postáv väčšinou vkladá časť seba; má teda aj ona autobiografické prvky? Aký je Váš vzťah k prírode?Kniha Keď rozkvitnú čerešne má najviac autobiografických prvkov spomedzi všetkých mojich kníh. Aj čo sa týka prostredia, v ktorom sa odohráva (väčšina miest skutočne existuje), aj niektorých situácií, ktoré sú v nej opísané, sa skutočne stali. Dala som do tejto knihy veľký kus svojho srdca. Ako som spomínala v predchádzajúcej odpovedi, mám rada prírodu. Mám k nej rešpekt, a v podstate ju považujem za formu božstva. Fascinuje ma jej duchovný svet, ktorí my ľudia akoby sme nechceli vidieť a pripustiť, že čosi také existuje. V knihách využívate aj fantastické prvky. Čo Vás priviedlo k tomu vložiť ich do príbehov a nepísať len „čistú beletriu“?Chcela som, aby hlavná hrdinka mala tak trochu “nadprirodzené schopnosti” – vidieť duše zosnulých, nebáť sa ich, pomáhať im. Ja sama mám rada, keď majú postavy v knihách nadprirodzené schopnosti, tak som si povedala, že to vyskúšam aj ja a vytvorím takúto postavu. V knihách sa venuteje vážnym témam. Napríklad Hana, hlavná hrdinka knihy Spoločníčka, má na krku kvôli dlhom nepríjemného úžerníka a stáva sa luxusnou spoločníčkou. Ako vznikol tento príbeh?Príbeh Spoločníčky som mala v hlave dlhé roky. Túžila som napísať romantický príbeh, kde hlavná hrdinka bude ťažko skúšané a v podstate bezbranné dievča a hlavný hrdina bude taký ten princ na bielom koni, ktorý jej pomôže a postará sa o ňu.  Prvý rukopis tejto knihy som celý vymazala, pretože bol veľmi presladený, a začala som písať verziu, ktorá dostala aj knižnú podobu. Hana a Sebastian je moja najobľúbenejšia dvojica, ktorú som vytvorila.  Na instagrame ste nedávno spomenuli, že ste dokončili ďalší príbeh. Môžete o ňom prezradiť viac?Áno, dokončila som knihu č. 6 a mala som pri nej pocit, že ju asi ani nedopíšem. V istom momente som sa akosi zasekla a nevedela som ju dokončiť. Kniha by mala vyjsť na jeseň a bude to vianočný príbeh. Celý dej sa bude odohrávať v období Vianoc. Hlavná hrdinka bude opäť mama, tesne pred štyridsiatkou, ktorú rôzne okolnosti donútia, aby ten starý život, v ktorom bola roky nešťastná, nechala za sebou a prijala to nové, pekné, čo jej život ponúka. V knihe sa objaví aj téma sebalásky a odpútania sa od starých zaužívaných vzorcov, ktoré nám vštepila rodina či spoločnosť. Kto Vás ako autorku inšpiroval? Ktoré sú Vaše obľúbené príbehy a autori?Čítam prevažne slovenských autorov, ktorí píšu úžasne. Mojou obľúbenou autorkou je Miška Ries a M.E. Hajduková. Po dlhej dobe som v zime siahla po zahraničnej autorke Adalyn Grace a jej knihe Belladona a bola som veľmi milo prekvapená. Za mňa to bola úžasná kniha a nevylučujem, že po nej ešte raz nesiahnem.  Ako ste sa dostali k písaniu? Vedeli ste od detstva, že chcete byť spisovateľkou?Už na základnej škole som si písala všelijaké rozprávky a prispievala som do školského časopisu, no potom som dlhé roky nenapísala ani písmenko. Až keď som sa vydala a často som trávila večery sama, lebo manžel býval na poľovačkách, tak som si začala krátiť dlhé chvíle písaním. Bolo to len tak z nudy, pre mňa. Vtedy mi vôbec nenapadlo, že raz z toho bude môcť byť reálna kniha a nájde si toľko spokojných čitateľov a zo mňa sa stane autorka niekoľkých kníh. Dočítala som sa, že rada varíte, pečiete. Občas uverejníte aj nejaký recept. Ako ste si našli cestu k tomuto hobby?Áno, v podstate rada varím a pečiem a hlavne keď vidím, že mojim chlapom chutí, tak radosť z toho je znásobená. No pred pár rokmi sa mi situácia zmenila v tom, že synovi zistili veľké množstvo alergií na potraviny a histamínovú intoleranciu, a pre mňa to znamenalo povinnosť variť čerstvé jedlo každý deň z veľmi obmedzeného množstva surovín, ktoré môže. Takže mala som vtedy aj chvíle, kedy mi to varenie išlo naozaj na nervy. Ale pochopila som, že musím tú situáciu prijať a nerobiť veci s odporom, a potom z toho dokáže mať človek opäť radosť. Ktorý je váš obľúbený recept či jedlo?Uf, tých je veľa. 🙂 Ja som človek, ktorý má rád jedlo, takže nemám jedno konkrétne obľúbené. Ale