Planéta Zem je dynamicky sa meniace miesto, na ktorom máme to šťastie existovať. Rok 2023 bol v mnohých veciach prelomový – stal sa najhorúcejším rokom v histórii meraní, znormalizoval využívanie umelej inteligencie v bežnom živote či v práci, no tiež prehlboval polarizáciu v ľudskej spoločnosti. Ako najlepšie východisko zo situačnej dilemy však stále považujem nasávanie informácií, konfrontovanie názoru s ľuďmi znalými danej problematiky a rozmýšľanie mimo krabice (angl. out-of-the-box thinking). Preto by som rád podelil o moje dojmy z troch populárno-vedeckých kníh, ktoré v mojej hlave zarezonovali nie len tak pre nič, za nič. Myšlienky v nich obsiahnuté sú písané s nadhľadom a vtipom a umožňujú hľadieť na realitu pod novými uhlami. Michio Kaku – Fyzika nemožného (2008, české vydanie v Argo 2010, 2022) Do tejto knihy som sa zahryzol od prvého momentu. Obal vianočného darčeka som, žiaľ, strhol aj s časťou prebalu. A o to viac som si obsah tejto hard core fyzikálnej nálože informácii vážil a užíval ho. Michio Kaku je známy americký popularizátor vedy a ako teoretický fyzik zabŕda vo svojom ťažení do mnohých sfér života. Nebojí sa stáť si za svojím názorom opretým o fakty, bojovať proti popieračom klimatickej krízy, výrobe jadrových zbraní, či zneužívaním vedy. S tak bohatou vedomostnou a mentálnou výbavou je až úsmevne príjemné absorbovať informácie od autora takéhoto kalibru. Fyzika nemožného pokladá otázky, na ktoré by chcel vedieť odpoveď asi každý zvedavý človek a autor science fiction. Kaku sa pozerá na popkultúru, futuristické sny a teórie a stavia ich do kontrastu s realitou. Na čítanie a porozumenie tejto knihy nie je potrebné mať doktorát z časticovej fyziky, no bez ochoty jej porozumieť to nepôjde. Kniha je rozdelená do troch častí, kde každá popisuje prístupnosť teoretických technológií alebo schopností v porovnaní s ich dnešnou úrovňou. V „Nemožnostiach 1. rádu“ rozpitváva mnohé piliere populárnych seriálov ako Star Trek, Babylon 5 alebo Hviezdna brána. Kapitoly venované teleportácii, telepatii a psychokinéze môžu dočasne poškodiť neurónové synapsie čitateľa, no akákoľvek námaha stojí za to. Rozumné vysvetľovanie princípov všeobecnej alebo špeciálnej relativity, ovenčené humorom, odôvodnia prečo dané technológie nie sú pre našu generáciu až také nereálne. Pri umelej inteligencii a robotoch bol Kaku svojho času zrejme jemne skeptický. Kým jeho predpoveď datuje nástup inteligentných systémov až o niekoľko desaťročí, pár voľne dostupných komerčných produktov je už bežnou súčasťou nášho života. „Nemožnosti 2. rádu“ si už vyžadujú zabudnúť na pohodlné ľudské vnímanie sveta tak, ako ho poznáme. Aby sme totiž pochopili, ako má fungovať cestovanie rýchlejšie, ako je rýchlosť svetla, potrebujeme potvrdiť existenciu teoretických častíc, ktoré úzko súvisia s Big Bangom, alebo sa zmieriť s tým, že niektoré veci sú predsa len nemožné. V tejto časti ma najviac dostala kapitola o alternatívnych vesmíroch, ktoré stoja a padajú na teórii časticovej fyziky, ktorá je odrazom v zrkadle nášho sveta. Fascinujúce myšlienky a skvelý text ma tu pohltil a preniesol do jednej z neznámych dimenzií strunovej teórie. „Nemožnosti 3. rádu“ uzatvárajú toto ukážkové popularizačné dielo s patričnou gráciou. Dokumentujú teóriu existencie Perpetua Mobile, ktoré by mohlo civilizáciu preniesť až do samotnej nebeskej sféry. Fyzika nemožného je ťažké čítanie. Určite odporúčam najmä milovníkom fyziky, prírody a logiky, ktorí si už preskákali cez Hawkinga alebo Tysona. Kaku je v tejto knihe na inom leveli. Tim Marshall – Budúcnosť geografie (2023, slovenské vydanie v Premedia 2023) Geografia a geopolitika sú mi srdcu veľmi blízke. Nie nadarmo ma musel vysokoškolský pedagogický zbor týchto odborov istú chvíľu strpieť. Tim Marshall, britský novinár, geopolitik a autor, sa po úspešných knihách, venovaných spoločenskej a politickej situácii na Zemi, pozrel k nebesám. A práve nad našimi hlavami leží priestor bez hraníc, bez ostnatého drôtu, bez jazyka. Iba nekonečný éter, ktorý nepozná pojem vlastníctvo. S dynamicky rastúcim vývojom technológii a vesmírnych pretekov je však dôležité vedieť, že aj tam, kde nie sú hranice, musia existovať pravidlá. Marshall sa umne vracia k obdobiu začiatku studenej vojny, kedy sa dve jadrové mocnosti pretekali o vesmírne prvenstvá. Odhaľuje finančné, vojenské aj politické pozadie v USA a Rusku a s odstupom porovnáva neskorší vývoj ich vesmírnych programov. Je ozaj zaujímavé retrospektívne sledovať, ako sa záujem o vedu vyšplhal do raketových výšin, a to najmä pri Gagarinovom prvom lete do kozmu alebo úspešnej misii na Mesiac – Apollo 11. O to fascinujúcejšie pôsobí neskorší rozkvet vesmírnych programov v Číne, pod hlavičkou Európskej kozmickej agentúry alebo v súkromnej sfére (SpaceX alebo Blue Origin). Marshall sa ale nevenuje iba minulosti, či prítomnosti. Pokladá na stôl Medzinárodnú zmluvu o vesmíre (ktorú nepodpísalo niekoľko významných kozmických hráčov) a aplikuje možné scenáre, ktoré môžu viesť k napínavým dôsledkom a krízam. Zaujíma sa nielen o priestor ako taký – či už na obežnej dráhe alebo na Mesiaci, ale aj o nerastné bohatstvo. Komu bude patriť dané územie na orbite Zeme či Mesiaca? Kto bude môcť ťažiť vzácne nerastné bohatstvo na lunárnom povrchu? Bude to majetok jednej krajiny, alebo majetkom celého ľudstva, ako je napísané v takmer šesťdesiatročných zmluvách? To je veľká neznáma, ale zároveň správne položené otázky, na ktoré si ako ľudstvo budeme musieť zodpovedať. Ak nie, budeme sa musieť zmieriť s bojom o moc, hašterením sa a pokrytectvom. Neil deGrasse Tyson – Hviezdny posol (2022, slovenské vydanie v Tatran 2023) Neila deGrasse Tysona asi nemusím nikomu špeciálne predstavovať. Nástupca Carla Sagana sa okrem svojej pravidelnej relácie StarTalk aj naďalej venuje autorskej tvorbe. A v Hviezdnom poslovi už nepoľoval po astrofyzike alebo časticovej fyzike. Objektívom zamieril medzi nás, ľudí, zamiešal do svojich myšlienok štipku vedeckého uvažovania a výsledok? Vynikajúca jednohubka pre každého! Kozmická perspektíva, akú podáva Tyson, je univerzálna a objektívna. Otvára bežné témy, do ktorých vkladá svoj vlastný pohľad, no sám sa nebojí byť konfrontovaný jedinou objektívnou pravdou. A práve tento prístup by mal byť v najbližších rokoch ľudstvu bližší, ak chce pomýšľať nad zmenou k lepšiemu. Prvé kapitoly, venované vede, pokroku a prírode, opisujú krásu existencie. Tyson sa nadchýna nad neskutočným rozmerom vesmíru, uvažuje, ako ďaleko dokáže veda posúvať nielen objavy v astronómii, ale aj v zdravotníctve či potravinárstve. Rovnako vníma orbitu a Mesiac ako dve kľúčové oblasti, nad ktorými visí otáznik budúcnosti. Akonáhle sa však ťažisko odpútava od exaktných vied, kniha prináša hodnotové otázky týkajúce sa ľudského správania sa. Upriamuje pozornosť na to, ako spolu interagujeme, ako veľmi je v nás zakorenený pocit jedinečnosti, ktorý neguje snahu sfunkčniť kolektív. Prečo je neetické jesť mäso, ale zároveň nehanebne zabíjať malé deti bezbranných ovocných stromov? Alebo sa napchávať uhorkovými obeťami zeleninovej genocídy, kým vegán ukazuje prstom na človeka s vyprážaným kuracím krídlom v rukách? Tyson je majster sarkazmu a užíva si to. Aj keď má ľudstvo právo na svoje hodnoty a morálky, vo svojej podstate môžu byť isté štandardy nezmyselné, alebo dokonca zvrátené. A neobchádza
Michaela Ella Hajduková: „Snažím sa s každou knihou zlepšovať.“
Každý autor sníva o tom, že napíše a hlavne vydá množstvo úspešných kníh. Na Slovensku nie sú podmienky na knižnom trhu práve jednoduché, napriek tomu máme autorov a autorky, čo si dokázali tento sen už splniť. Jednou z nich je aj Michaela Ella Hajduková, ktorá má na konte skutočne úžasné množstvo kníh (recenziu na tú najnovšiu, Sudičku zo Severu, nájdete tu). Prečítajte si rozhovor, v ktorom Michaela priblížila svoj tvorivý proces či postupný vývoj a dozviete sa množstvo zaujímavostí. Vydali ste dvadsať kníh, ďalšia je na ceste. To je na slovenské pomery neskutočné číslo! Môžete nám priblížiť Váš tvorivý proces? Ako sa to dá dosiahnuť, že autor vydá toľko úspešných kníh?Vždy som písala preto, že ma nesmierne bavilo vymýšľať si. Moja fantázia bola a stále je veľmi bohatá. Začala som už na základnej škole. Do šuplíka. Poviedky, básne, romány… Iba sama pre seba, lebo som mala hlavu plnú výmyslov. Kam by som chcela ísť, čo zažiť, aký život žiť… Ani vo sne by mi nenapadlo, že by to niekto chcel čítať. Mojím snom teda nikdy nebolo byť spisovateľkou. Na strednej čítali moje telenovelové romány spolužiačky a veľmi sa im páčili. Ale ani vtedy som neuvažovala, poslať to niekam. Nezúčastňovala som sa ani literárnych súťaží. Bavilo ma písať a to mi stačilo. Na vysokej som objavila mámtalent a vtedy mi tak prvý raz napadlo, čo by na moje písanie povedali cudzí ľudia. Dalo sa tam prihlásiť anonymne a to rozhodlo. Ľuďom sa moje písanie páčilo a dostala som tam veľmi veľa cenných rád. Prvú knihu vydal Ikar, druhú Artis Omnis, od tretej som vo vydavateľstve Motýľ a nesmierne si túto spoluprácu cením. Vzali zatiaľ každú knihu, ktorú som odvtedy napísala a poslala im a veľmi vela čitateľov z nich bolo nadšených. A to si tiež veľmi vážim najmä preto, že moje knihy nejdú v nejakej jednej línii. Raz je to fantasy, inokedy vojnová, málokedy vedia, čo pride ďalšie a mnohým sa i to prekvapenie páči. 🙂 Môj tvorivý proces zahŕňa väčšinou vela štúdia. Každá kniha (okrem Netopierky) je takou zmesou. Prelína sa v nej súčastnosť a minulosť a v každej je väčší, či menší mystický prvok. Na začiatku, keď mám námet, si zhromaždím materiál. Knihy, dokumentárne filmy, fotografie, hudbu… a snažím sa ponoriť do konkrétnej doby. Až keď poznám postavy dokonale a “žijú” v mojej hlave, vtedy začínam písať. A popri tom ďalej študujem. Kedysi som mala aj iné záujmy, no na ne už nie je čas, lebo mám zamestnanie a rodinu. Písanie si toho tak veľa nevyžaduje. Študujem a píšem. Hlavou som kdesi ďaleko a pritom stále doma. 🙂 Okrem toho sa tiež pokúšam navštevovať miesta o ktorých píšem, ak sa to dá. Väčšinou sú to historické pamiatky a my veľmi radi cestujeme. 🙂Ako sa mi podarilo napísať toľko úspešných kníh, to naozaj neviem. Vždy som šla za tým, čo ma práve volalo, za témou, príbehom, ktorý chcel byť napísaný. Väčšinou tým príbehom i žijem, nosím ho stále v hlave, vraciam sa k nemu a keď mi potom čtatelia napíšu, že ho prežili na vlastnej koži, je to najväčšia odmena. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu na príbehy?Mojou najväčšou inšpiráciou je hudba. Zakaždým, keď tvorím nejaký príbeh mám konkrétny playlist. Pri vojnových počúvam okrem iného napr. soundtracky k vojnovým filmom a seriálom, pri Sudičke som počúvala Wardrunu, Faun, či Deloraine, Pri talianskej dilógii zasa Apocalypticu i Lauru Pausini. Mám široký hudobný záber a nepočúvam hudbu len pri písaní. Vyberám si ju podľa toho, na čo mám práve náladu. A tak počúvam všetko možné od soundtracku k Dánskemu dievčaťu, cez Rammstein, Alana Walkera, Evanescence, meditačnú hudbu, Maggie Reilly, Blackmore´s Night… až po hudbu z filmov Mamma mia. Hudba ma pri tvorení príbehu dokáže preniesť skrz čas a priestor. Dokážem si živo predstaviť, že som “tam”. To sa snažím preniesť aj do kníh a keď sa mi to darí, je to super.Inšpirujú ma však i staré fotografie, či historické miesta. Alebo i zdanlivo nepodstatný detail vo filme. Oblečenie, účes, či emócia. Ako prebiehalo vydanie Vašej prvej knihy?Súviselo s už spomínaným mámtalentom. Bola to webová stránka, kde mohli ľudia prispievať v mnohých kategóriách. Ja som tam ukladala kapitoly z rozpísaného románu Siete z času. Každoročne sa tam vyhlasovala Literárna cena, kde sa mohli prihlásiť tí, ktorí tam uverejňovali svoje príspevky. Román som tam prihlásila, dostal sa do finale a vtedy mi volali z vydavateľstva Ikar, že ho chcú vydať. Bolo to neuveriteľné, dodnes si spomínam na chvíľu, keď mi zavolali. Bola som vtedy v práci, pracovala som v novinách Košický večer a takmer som skákala na chodbe od radosti. 🙂 Cesta k tomu však vôbec nebola ľahká a hladká. Dostala som mnoho konštruktívnych kopancov počas pridávania príbehu a hoci boleli a trvalo, kým som si z nich niečo vzala, pomohli mi k tomu, že mi vydali knihu. Siete z času vyšli ako Všetky moje tváre. Vo Vašich knihách nájdeme aj fantastické prvky, hoci príbehy sa vždy odohrávajú v našom svete, alebo sa odvíjajú od skutočných historických udalostí. Čo Vás priviedlo k rozhodnutiu písať aj takéto „light fantasy“?Keď som začínala na mámtalente vážnejšie uvažovať, ktorým smerom ma to najviac ťahá, čítala som v tom čase knihy od Raymonda Moodyho. Dovtedy som skúšala poéziu, poviedky i romány zo súčasnosti. Milujem históriu, no ani písať klasický historický román ma až tak neťahalo. Rada čítam, mám rada knihy, kde sa opisujú dejiny, no som človek súčasný, v žiadnom historickom období by som nechcela žiť. I preto, že ženy to mali v minulosti veľmi ťažké. (Okrem iného). V Moodyho knihách som narazila na kapitoly z jeho praxe. Niekto prišiel do jeho ordinácie v súčastnosti, mal problém a lekár ho previedol jeho minulými životmi, čo odstránilo ten problém. Zaujalo ma to spojenie. História, súčastnosť a mystický prvok. Uvedomila som si, že to by ma veľmi bavilo. To prepájanie. Veľmi by som totiž chcela vedieť cestovať časom, no zatiaľ to nejde, tak aspoň „cestujem” vo svojich knihách. Písanie s prelínaním časov a pridaním menšieho či väčšieho prvku mi ponúka mať v tvorbe vlastné hranice. Autor sa zlepšuje každým napísaným textom. Ako vnímate dnes Vaše prvé vydané knihy?Kedysi ťažšie 😀 Keď čitatelia zháňali moje staršie tituly vravela som si, preboha, pretože tak aj vyzerali recenzie. 😀 Lenže mnohí, a to ma veľmi teší, si všimli, že sa snažím s každou knihou zlepšovať a poukázali na to. Dnes to už vnímam ako súčasť môjho vývoja. Som pyšná na každú moju knihu, pretože v tej dobe som ju napísala najlepšie ako som vedela. Navyše, každá si našla svojich čitateľov a dodnes sa mi na besede stane, že niekto chváli