Mária Hanúsková je druhou autorkou, ktorej sa podarilo prebojovať do finále Ceny Fantázie. Jej hororová poviedka Gumák síce neskončila prvá po internetovom hlasovaní, ale získala ďalšie ceny. Tak ako ostatní finalisti, aj Majka prezradila, ako poviedka vznikla a čo ju inšpirovalo. Okrem toho sa dozviete, ako ju živí písanie, komu vďačí za to, že sa vôbec píše, a akému bojovému umeniu sa venuje. A veľa ďalších zaujímavostí. V tohtoročnej Martinus Cene Fantázia ste sa so svojou poviedkou Gumák dostali medzi päť finalistov a v internetovom hlasovaní Vaša poviedka obsadila 3. miesto, získla Cenu Poroty aj Cenu Béla. Blahoželám Vám k úspechu! Aké boli Vaše očakávania, keď ste posielali poviedku do súťaže?V prvom rade ďakujem za gratulácie. Mojím primárnym cieľom bolo dostať spätnú väzbu na svoju poviedku, keďže si píšem skôr „do šuflíka”. Nečakala som, že sa niekde umiestnim, ani že vôbec niečo vyhrám, budem sedieť na pódiu v rámci besedy s finalistami a držať v ruke mikrofón. Viem, že literárne súťaže sú do istej miery subjektívne a čo ocení jeden, druhému naopak nesadne. Nemyslela som si, že môj psychologický horor bude atraktívny do takej miery, že sa niekde umiestni. Síce som dostávala pozitívnu spätnú väzbu od známych aj neznámych, nemala som však dojem, že sa jedná o atraktívnu tému a ľahké čítanie, ktoré by si človek len tak vo voľnom čase otvoril. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som ovešaná cenami odchádzala domov, a ešte hodnú chvíľu nemohla vstrebať, čo sa vlastne stalo. Aká bola Vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že ste sa dostali medzi finalistov Ceny Fantázie?Keďže bývam v Brne a nečakala som, že sa niekde umiestnim, zostala som doma, trávila sobotu normálne ako každý víkend. Až neskoro večer som si spomenula, že prebiehalo vyhlasovanie finalistov. Našla som si stránku Ceny Fantázie na Facebooku a pretočila záznam prenosu na finalistov Ceny Béla, teda hororovej kategórie, do ktorej som poviedku poslala. S hororovou poviedkou súťažila aj moja sestra, takže som sa primárne išla pozrieť, či sa (opäť) umiestni medzi finalistami. A skutočne, najprv vyhlásili jej meno, načo som začala nadšene jasať, a následne aj moje. To už som sedela na gauči s neveriacim pohľadom. Musím priznať, že po vyhlásení finalistov Ceny Béla som prenos vypla a tešila sa, že minimálne budem v zbierke Fantázia ako finalista hororu. Asi až po pol hodine/hodine som si opäť našla záznam prenosu; chcela som vedieť, či medzi finalistami Ceny Fantázie bude niekto známy. A ono hneď prvé meno, ktoré vyhlásili, bolo to moje. 🙂 Vtedy som sa nezmohla na slovo. Bude to znieť ako klišé, ale naozaj som bola veľmi prekvapená. Síce viem, že píšem dobre, ale i tak ma tešilo, že ľudia, ktorí pracujú v odbore, moju poviedku ocenili až takto kladne.A po troch dňoch, kedy trocha opadlo nadšenie a vzrušenie, sa dostavila hrôza. 🙂 Som introvert, a predstava, že budem stáť pred ľuďmi na pódiu a niečo hovoriť do mikrofónu, sa stala mojím najväčším hororom. 🙂 Povedzte nám niečo bližšie k poviedke – čo Vás inšpirovalo k jej napísaniu? Ako vznikala?Moja poviedka Gumák je psychologický horor o tom, že negatívne emócie a bolesť nezmiznú, ak ich ignorujeme – doženú nás a prejavia sa v omnoho škaredšej forme. Hlavná hrdinka vyrastala bez lásky a prijatia napriek tomu, že jej matka verila, že lásku prejavuje dostatočne. Každý rodič pracuje s tým, čo zažil vo vlastnom detstve, čím nevedome môže preniesť vlastné traumy na svoje deti. A pretože deti milujú svojich rodičov za každých okolností a berú ich za neomylné autority, veria, že to ony pochybili a sú zlé a nehodné lásky. Obvykle stoja pred dvomi možnosťami – buď poprú seba a svoje potreby, ale lásku rodiča nestratia, alebo budú autentické, ale lásku ohrozia. Súboj týchto dvoch základných potrieb dieťaťa prežila aj hlavná hrdinka a ako každé dieťa, aj ona si vybrala tú prvú možnosť. Ignorovala bolesť, ktorú jej matka spôsobila, pochovala ju hlboko v sebe – no tá nikdy nezmizla, naopak driemala a čakala, až ju napokon celú ovládla. Negatívne emócie a trauma sa v tomto prípade zhmotnili do podoby tieňa v kútiku oka, ktorý sa postupne zväčšoval a zaberal čoraz väčšie zorné pole – a bral hlavnej hrdinke kosti z tela, aby sa mohol pohybovať. 🙂 Čím bol bližšie a čím väčšie zorné pole zaberal, tým si hlavná hrdinka viac a viac spomínala na traumatické momenty z detstva a bolestivé manipulačné hry matky, ktoré boli emocionálnym týraním (ktoré si prežila väčšina detí).K poviedke ma inšpirovala moja milovaná psychológia a články, keďže píšem o výchove, vnímaní detí a traume. Ale hlavne samotný život. Vidím okolo seba množstvo ľudí, ktorých výchova negatívne poznamenala, ale nechcú si to priznať. Kvôli tomu sa ani nemôžu v živote posunúť ďalej, dosiahnuť plný potenciál a šťastie, zharmonizovať svoje vzťahy. Rodičia sú stále tí bezchybní, dokonalí, pred ktorými by si nedovolili nesúhlasiť alebo prejaviť výčitku či hnev. Stále sú v pozícií toho dieťaťa, ktoré sa snaží získať ich pochvalu a uznanie, a tým aj pocit vlastnej hodnoty, že si zaslúži byť milované. Je to smutné, je to desivé, ale je to život.Inšpiráciou číslo dva sú moje sny. 🙂 Zvyknem si písať, čo sa mi snívalo, keďže moje sny sú veľmi bujaré a častokrát desivé. A keď som hľadala námet na poviedku do Ceny Fantázie, našla som dva zápisy z minulých rokov – jeden bol tieň v kútiku oka a druhý entita, ktorá nám postupne berie kosti. Toto všetko som zmixovala a vznikol z toho psychologický horor Gumák. 🙂Poviedka vznikala veľmi jednoducho. Nasadila som si slúchadlá, aby som nepočula okolné zvuky – kvôli mojej poruche pozornosti – a za dva dni som ju mala napísanú. Skutočne si nerobím srandu – písala som ju len dva dni. Hneď potom som ochorela, takže som si ju po sebe ani nestíhala prečítať, domyslieť detaily, opraviť ju – prosto som ju v horúčke poslala a išla spať. 🙂 Musím povedať, že ani sama som netušila, ako poviedka „vypáli”, ako skončí, čo sa bude diať a podobne. Mala som len myšlienku, ostatné sa vynáralo v mojom flow, tvorila som ďalšie a ďalšie scény priamo na mieste, tu a teraz, a sama som bola prekvapená, kam som sa dostala. 🙂 Poviedka si žila svojím životom, ja som ju len sprevádzala. Zúčastnili ste sa aj predchádzajúcich ročníkov súťaže?Myslím, že dvoch-troch ročníkov som sa zúčastnila určite. Išlo mi len o spätnú väzbu na moju tvorbu. Mám dojem, že už minulý ročník Ceny Fantázie som sa umiestnila v prvej dvadsiatke, čo ma potešilo, ešte viac mi však pomohla skvelá spätná väzba porotcov. Nikdy neplánujem dopredu, či sa zúčastním alebo