Do poslednej súčiastky Vyrastala som vo svete, kde si ľudia nevedeli predstaviť život po boku robotov. Dnes, po tridsiatich rokoch, si ho nevieme predstaviť bez nich. Obsluhujú nás v baroch, varia nám, upratujú a dokonca vyrábajú ďalších. Ľudstvo je nepoučiteľné! Svetová kinematografia je preplnená filmami, kde na to ľudia vždy doplatili. Vždy a za každých okolností sa im to vymklo spod kontroly. Roboti sa proti nim postavili a prevzali moc. Keď im totiž dáte ľudské tváre, či dokonca telá také prepracované, že ten nepatrný rozdiel vidí len jeho vlastný tvorca, nastáva problém. Dielo také dokonalé, že sa takmer ničím nelíši od skutočného človeka. Perfektné, až na jednu drobnosť. Roboti nemajú spomienky. Nedokážu spomínať na detstvo, ani na prvý deň v škole, na nič z toho, pretože to neprežili. Spomienky sú to, čo nás a najvyššiu radu humanoidných robotov rozdeľuje. Tak tomu bolo aspoň doteraz. Pracujem pre najprestížnejšiu spoločnosť na svete, ktorá nemá vo výrobe humanoidných robotov konkurenciu. Pred rokom som spoznala Jacka, s ktorým sme sa podieľali na vývoji týchto „hu-botov“, ako sme im začali vravieť. A to, čo sme pred pár mesiacmi odhalili, nás znepokojilo natoľko, že sme sa rozhodli zakročiť. „Si si tým istá? Bude to stačiť?“ obráti priesvitné vrecko proti svetlu a zažmúri na pár zrniečok nakopených v rohu. „Áno. Sú to síce mikro-nálože, ale bola som uistená, že sú prekvapivo účinné. Explózia bude veľkolepá.“  Nadšene ho objímem. Jack ma chytí za zátylok a zamračí sa: „Už len to dostať na loď a počkať, kým vystúpame do dostatočnej výšky, aby zvyšky lode zhoreli v atmosfére.“ „Viem, že je to komplikované. Ale trénujeme týždne. Musí to vyjsť. Nie je iná možnosť.“  „Nie je iná možnosť?“ „Nie. Ty vieš, že nie. Do lode sa dostaneme len vtedy, ak budeme predstierať, že sme humanoidní roboti. Rozmiestnime mikro-nálože a v pravý čas ich spustíme.“ „Ja viem, ale nepáči sa mi to, Aria. Toľko sa toho môže pokaziť.“ „Už od začiatku sme si prisahali, že urobíme čokoľvek, aby sme ich zastavili. To, čo sme našli, je už príliš! Projekt „Perfection“? Už ten názov je odpudivý. Chcú skonštruovať robota s ľudskými spomienkami! Hrajú sa na bohov, a doplatíme na to my všetci! Musíme ich zničiť! Do poslednej súčiastky!“ Kedysi, keď boli vojny, každý muž a chlapec starší dvanásť rokov bol odvedený. Milióny ľudí zahynuli. Dnes už vojny nie sú, ale je tu čosi horšie. Dochádza nám čas. Ľudí je stále viac a príroda nestíha nakŕmiť všetkých. Musíme hľadať nové miesta na život.  A tak sa spoločnosti na výrobu robotov spojili a navrhli, že povolajú  všetkých robotov na svete a vyšlú ich na prieskumnú misiu s cieľom nájsť vhodnú planétu pre život. S robotmi na palube nie je nutné niesť jedlo, sprostredkovať systémy na podporu života či hygieny. Jediné, čo potrebujú, je dokonalý program a v prípade núdze supermodernú dieľnu s náhradnými súčiastkami.  Ľudia plačú na prahu svojich domov rovnako, akoby im odvádzali vlastných potomkov. Niektorí ani svoje vlastné deti nemilujú toľko čo tieto plechové hračky. Dvíha sa mi z toho žalúdok. Ľudstvo potrebuje prefackať. Začať odznova. Bez robotov. Stojíme v nekonečnom zástupe, ktorý sa takmer nehýbe. Našou hlavnou misiou je dostať do lode mikro-nálože a ukončiť éru robotov. Pokiaľ som dobre počítala a nálože rozmiestnime správne, spustí sa reťazová reakcia výbuchov, ktorá nám však dá dostatočný čas na útek v jednom z modulov. I tak sme pripravení na všetko. Misia sa musí splniť za každých okolností. Prejde ďalšia hodina a rad sa znovu pohne. Sme humanoidní roboti. Urobili sme všetko preto, aby sme tak aspoň vyzerali. Týždne tréningu nás ale nepripravia na bolesť nôh. Na to, ako bojovať s nutkaním odplašiť muchu z vlastného nosa a zbaviť sa tak prenikavej šteklivosti. Naše tváre sú bez emócií, i keď zvnútra zvádzame boj. Všetci roboti, ktorí nastupujú na loď, sú v základnom nastavení. Na pripojení na dok sa im cez dno chodidla spustí nabíjanie a po nabití sa im aicky nainštaluje nový softvér podľa toho, do akej kategórie boli zaradení.  No teraz sú iba bezduché plechové bábky, ktorým ponechali len základ. Kráčajú v jednom rytme ako vojaci, ktorí sa nikdy nezmýlia. Pravá, ľavá, pravá, ľavá. Krok o dĺžke presne sedemdesiatdva centimetrov, priamo hľaď. Bez slov kráčame už hodiny. Ja a Jack sme vedľa seba, ale nesmieme ani okom mihnúť. Na tvár sme si aplikovali špeciálny fixačný sprej s hliníkovými vláknami. Zakryje začervenanie, potlačí potenie a v neposlednom rade nás zdokonalí. Som zaň vďačná. Od nervozity by som bola celá červená. Blížime sa k turniketom. Každý robot musí načítať čip. V ľavej ruke ešte stále cítim bolesť po včerajšom zákroku. Malo by to fungovať, no v hrudi mi búcha splašené srdce, ktoré by najradšej utieklo. Priložím ruku a keď sa turniket pohne a zasvieti na zeleno, v duchu vydýchnem. Najradšej by som sa otočila a skontrolovala Jacka, ale nemôžem. Po chvíli sa zoradíme do pôvodnej formácie a ja ho kútikom oka spozorujem. Našťastie je kúsok odo mňa. „Ešte dve,“ vravím si. Je šero. Čoskoro zapadne slnko a celé ľudstvo bude s nádejou hľadieť na odlet raketoplánu.  Cítim, ako mi pot steká popod čiernu kombinézu. Musím sa sústrediť na krok, neuhnúť pohľadom. Nesmieme si dovoliť chyby. Dávam jednu nohu pred druhú a spomínam, ako sme si v Los Angeles s Jackom sľúbili, že keď všetko dobre dopadne, pôjdeme na cestu okolo sveta. Paríž, Berlín, Mexiko. Vidieť ruiny Benátok na dne mora v rámci potápačského kurzu. Rozhliadnuť sa z vrcholu Himalájí, prejsť sa údoliami Anglicka. Spoznať svet bez robotov. Čistý a jednoduchý, presne taký, aký bol predtým. Zaúpiem a šuchnem priveľkou topánkou o zem.  Nik si to nevšimne. Našťastie. Pokračujem, ako by sa nič nestalo. Po nastúpení do lode sa každý robot dostaví na svoje dokovacie miesto, kde prečká let. Roboti sa nabíjajú bezkontaktne pomocou čipu v ich chodidlách. My sme museli improvizovať. Nabíjanie máme v topánkach. Len tie moje sú o čosi väčšie, než som zvyknutá.  To bude naša posledná skúška. Pred štartom technici na diaľku skontrolujú, či sa všetci roboti nabíjajú. Po vzlete máme len pár minút na náš plán. Keď sa odštartuje, už nás nikto nezastaví. Pozerám dopredu a unášam sa davom v rytme jednohlasného pochodu. Už len pár desiatok metrov a budeme v cieli! Tak rada by som Jacka chytila za ruku a pošepla mu, že už čoskoro bude po všetkom. Firma HU-BOTIC všetkým darcom robotov, ktoré vyšlú na misiu, prisľúbila veľkú zľavu na nový typ humanoidného androida. Zdá sa, že objednávok budú mať viac než dosť. To ale netušia, že im vymažeme všetky servery. Všetko, čo dlhé