Čo si predstaví väčšina ľudí, keď sa povie sci-fi? Pravdepodobne Hviezdne vojny alebo Star Trek – nekonečný rozľahlý vesmír, milióny blikajúcich hviezd, exotické planéty a obrovské vesmírne lode, ktoré v (pre nás) nepredstaviteľnej rýchlosti cestujú z jedného okraja univerza na druhý. A presne taký typ sci-fi je aj kniha Against All Odds. Poručík Jacob Grimm má pred sebou sľubnú kariéru. Je chytrý, sebavedomý a má dobré hodnotenia. Čoskoro by mohol byť povýšený a dostal by sa tak bližšie k pozícii kapitána vesmírnej bojovej lode. Ibaže pri rutinnom lete narazí na podozrivé vesmírne lode, ktoré zaútočia. Jacob práve zastupuje kapitána počas nočnej služby. Musí sa rozhodnúť rýchlo – vďaka chytrej taktike sú nepriateľské lode zneškodnené a Jacob už sa vidí v duchu, ako ho za hrdinský čin s poctami povýšia. Ibaže pri prehliadke nepriateľských lodí sa zistí, že boli plné detí. Z Jacoba sa tak okamžite stáva vrah a neželaná osoba číslo jedna v celej Aliancii republík. Z akéhosi záhadného dôvodu totiž nikto neskúma, čo sa skutočne stalo. Ktosi má veľký záujem na tom, aby zdiskreditoval vesmírnu flotilu, a zrazu sa nájde vhodná obeť. Jacoba prevelia na podradnú pozíciu a predpokladá, že ho čoskoro z armády vylúčia. Jedného dňa však dostane rozkaz urýchlene prevziať dočasné velenie na USS Interceptor. Aké plány ma admirálka Villanueva s nenávideným Jacobom Grimmom? Na túto knihu by som asi nikdy nenarazila, ak by mi ju neodporučila Dreana, a tak sme si dali prvé spoločné čítanie. V poslednej dobe som čítala skôr filozofickejšie sci-fička, takže som sa takejto startrekovine potešila. Prvých pár strán som sa musela dosť sústrediť – autor na mňa ihneď vybalil množstvo technických sci-fi pojmov a skratiek, ale zvykla som si na takú angličtinu rýchlo a dej ma okamžite vcucol aj s papučami, stoličkou a celým pracovným stolom. Jeffery Haskell to totiž vie parádne rozbaliť – má dynamický a veľmi čitateľný štýl; dokáže poskladať dej, v ktorom sa neustále deje niečo zaujímavé, no napriek tomu som nikdy nemala pocit, že by toho na mňa bolo veľa. Bojové scény strieda s pokojnejšími, pričom všetko má svoj význam a v knihe nebolo jediné hluché miesto. Čítalo sa to perfektne a cítila som sa ako tínedžer, ktorý práve objavil sci-fi. Nosným pilierom knihy sú výborne vykreslené postavy. Autor sa vyhýba klasickým profilom a klišé v správaní hlavných či vedľajších postáv. Všetci majú svoje silné aj slabé stránky, osobnosti sú pestré a ľahko sa dajú rozlíšiť, hoci je vedľajších postáv v knihe celkom dosť. Väčšina deja je vyrozprávaná z Jacobovho pohľadu – teda asi dve tretiny knihy. Autor občas vloží kapitolu z pohľadu inej postavy (častokrát nepriateľa) a pohľad na udalosti z druhej strany celú knihu oživuje. Bolo to zaujímavé a na mňa to zabralo. Najradšej som však mala Jacobove kapitoly. Grimma som si úplne zamilovala. Mladý, rozvážny a chytrý; a navyše nebol šovinistické prasa ako filmový Kirk, ktorý ťahá do svojej postele každú bytosť ženského pohlavia. Po dlhej dobe konečne hlavný hrdina, ktorý ma nadchol. Grimm po nástupe na USS Interceptor musí prebrať posádku z letargie a získať si jej rešpekt, aj keď je jeho velenie iba dočasné. Páčilo sa mi, že postupuje rozumne a hlavne si nechával poradiť od tých členov posádky, ktorí voči nemu neboli od začiatku zaujatí. Kniha nebola klasická „one-man show“. Konečne sa tu meetinguje, konzultuje, premýšľa, a hlavne spolupracuje! Posádka lode dosahuje úspechy preto, že každý robí to, čo vie najlepšie; nie preto, že kapitán vie všetko a rozhoduje vždy sám. Pekný závan reality. Na druhej strane, autor to mohol ešte trošičku natiahnuť. Zdalo sa mi, že posádka vzhľadom na rozpačitý začiatok prijala nového veliteľa príliš rýchlo. Len drobný detail. V knihe bola naznačená aj romantická linka (Yay!). Spočiatku som sa obávala, že to skĺzne do klasického klišé, ale tu ma autor prekvapil. Netlačil postavy do rýchleho rozvíjania vzájomného vzťahu a do bodu, kedy by si po pár spoločne strávených hodinách pozreli do očí a uvedomili by si, že sú jeden pre druhého stvorení. Práve naopak, doprial im dostatok času, nechal ich komunikovať prirodzene a ani chvíľu sa nesnažil spraviť z romantiky dominantné momenty knihy. A napokon sa to vyvinulo trochu nečakaným smerom. Chválim. Naozaj realistické a uveriteľné, bez zbytočného pátosu. Kniha je zaraďovaná do military sci-fi – sú tu boje a vesmírne strieľačky s fascinujúcimi technológiami. Okrem toho je tu výrazný politický zápas o vplyv. Prostredníctvom niekoľkých postáv vidíme, ako funguje lobing a mocenské naťahovačky v pozadí riadiacich orgánov Aliancie. Nie je hneď jasné, kto je dobrý a kto zlý, preto ma aj tieto kapitoly bavili. Do deja to bolo zakomponované dobre. Autor sa drží hesla „radšej jednoducho, ale chytro“ a aj politika pomohla vytvoriť veľmi slušný celok. Knihu som doslova zhltla na posedenie a teším sa na pokračovanie, jednu hviezdu však v hodnotení musím ubrať. Dôvody sú dva: Prvým je príliš veľká podobnosť so Star Trekom – musela som si overiť na internete, či kniha nebola zamýšľaná ako súčasť ST lore. Spôsob, akým funguje posádka, postavenie kapitánov, pomenovania a názvy miest sú jednoducho rovnaké alebo podľa rovnakého kľúča. Vážne by som chcela vidieť názvy lodí, ktoré nezačínajú na USS. Okej, chápem, je to odvodené od súčasného amerického armádneho systému, ale autor mohol aspoň niečo prispôsobiť vzdialenej budúcnosti. Tým druhým dôvodom je propaganda, ktorá knihu špatí ako vlečka hnoja vysypaná uprostred hlavného námestia. Kvôli nej kniha vyznieva ako povinné čítanie pre amerických mariňákov. Hlavný hrdina je veriaci, ktorý túži byť hrdinom ako jeho matka, ktorá v boji obetovala svoj život. To by sa ešte dalo prehliadnuť, lenže samotné mocenské rozloženie vplyvu sa nedá okomentovať inak ako „face palm“. Aliancia republík predstavuje vyspelý západný svet na čele s USA (alebo štátnym zriadením, ktoré sa vyvinulo z USA). Ich nepriateľom, s ktorým viedli krvavú vesmírnu vojnu, je Kalifát – časť galaxie pod správou moslimských fundamentalistov, ktorí žijú a myslia rovnako ako tí dnešní. Čiže vymývanie mozgov, otroctvo, silné pocity nadradenosti, atď. Do toho sa mieša kolónia v hraničnom území, ktorá vďaka pašerákom a čiernemu trhu zbiera peniaze na osamostatnenie sa a získanie vlastnej sféry vplyvu. A kto je na čele? Muž menom Rasputin – a jeho pobočník sa volá Kasparov. Pri týchto pasážach som šrípala zubami. Jediné šťastie, že ich bolo máličko. Ak odhliadnem od nevydareného politického rozloženia síl v galaxii, ide stále o chytľavé a napínavé sci-fi dielko. Nehľadajte tu asimovské alebo herbertovské filozofovanie ani revolučné technológie; toto je Star Trek, ale chytrejší, uveriteľnejší, komornejší. A rozhodne veľmi čitateľný. Odporúčam ako výbornú oddychovku.
Predstavujeme finalistov Ceny Fantázie: Tomáš Slobodník
Pokračujeme v rozhovoroch s finalistami Ceny Fantázie 2023 – tentoraz vám prinášame rozhovor s Tomášom Slobodníkom, ktorý sa aj v práci pohybuje v oblasti kreativity. Prezradil viac o svojej súťažnej poviedke, aký autorský sen by si rád splnil a napríklad aj to, koľko má rozpísaných kníh. V tohtoročnej Martinus Cene Fantázia ste sa so svojou poviedkou Ďalší všedný deň v Sodome dostali medzi päť finalistov a v internetovom hlasovaní Vaša poviedka obsadila 5. miesto. Blahoželám Vám k úspechu! Aké boli Vaše očakávania, keď ste posielali poviedku do súťaže?V prvom rade ďakujem. Samozrejme, veľmi som túžil dostať sa do knihy, išlo by o moje prvé publikované dielo. No túžby sú jedna vec a očakávania druhá – tie som sa snažil mať realistické. Priznám sa, že som som si vôbec nečítal predchádzajúce zborníky, a tak som nevedel posúdiť, ako na tom je “konkurencia”, netušil som, kde sa kvalitou pohybujem. Vedel som však, že minimálne dostanem feedback, ktorý ma vie posunúť ďalej, a už len kvôli tomu som poviedku poslal. Aká bola Vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že ste sa dostali medzi finalistov Ceny Fantázie?Bude to znieť ako otrepané klišé, ale naozaj som tomu úplne neveril – a to som bol priamo v Martinuse pri vyhlasovaní. Moje meno padlo ako posledné v poradí a musel som sa opýtať kolegu (tiež autora), či to je dobré, či sa mám postaviť a ísť dopredu. Povedzte nám niečo bližšie k poviedke – čo Vás inšpirovalo k jej napísaniu? Ako vznikala?Sám som nad tým premýšľal a uvedomil som si, že vplyvov za jej vznikom bolo viacero. Ten najpriamejší bol kožkár, ktorý vždy v sobotu doobeda chodí aj u nás po ulici a púšťa z auta stále dookola svoju nahrávku. Robil som práve deťom wafle, keď som ho cez pootvorené okno začul a odrazu mi to v hlave spustilo prepis jeho repliky na niečo oveľa bizarnejšie, čo ma ale bavilo. Tak vznikol prvý odstavec, ktorý sa na niekoľko mesiacov stal jediným odstavcom. Ale keď som sa k nemu potom vrátil, vedel som, že v ňom niečo je, že za tým náznakom sa ukrýva oveľa väčší svet a ja ho iba musím odkryť. Áno, v poviedke bolo vidieť, že svet má potenciál aj na niečo rozsiahlejšie. Predovšetkým čo sa hlavného hrdinu týka – osobne mám pár nezodpovedaných otázok ohľadom jeho identity a zámerov. Aká je šanca, že sa k tomuto svetu vrátite a dočkáme sa odpovedí?Pokračovanie alebo ďalšie rozvíjanie príbehu nevylučujem, ale ani ho nemám striktne naplánované. Snažil som sa ju napísať tak, aby bola uceleným dielom a nenechala priveľa otvorených otázok, ale miernu zvedavosť som určite zanechať chcel. Na chvíľku si dám od Sodomy voľno, no mám rozpísaných niekoľko čriepkov, ktoré by ju vedeli niekedy v budúcnosti zaujímavo rozvíjať. Vo všeobecnosti rád siaham po súboji dobra so zlom a myslím si, že dnes je stále dôležitejšie vedieť medzi oboma rozlišovať. Najmä, keď sú v spoločnosti silné tendencie rozdiely medzi nimi stierať. A tým nemyslím, že treba svet vnímať čiernobielo, skôr je dôležité nebáť sa veci pomenovať pravými menami. Zúčastnili ste sa aj predchádzajúcich ročníkov súťaže?Na popud kolegu/kamaráta som sa zúčastnil aj ročníka 2022, to bola moja premiéra. Poslal som tam sotva štvorstranovú mikropoviedku Gentlemani z Yorkského jachtárskeho klubu. Tá vznikla pred mnohými rokmi, keď boli deti ešte oveľa menšie a písanie som mal ako jediné hobby, ktoré som dokázal robiť – o jednej v noci, keď všetci spali. Vtedy som vôbec nevedel, ako MaCeFa funguje, a chvíľu som bral ako krivdu, keď poviedka nikam nepostúpila. Nie preto, že by som bol arogantný alebo neskromný, ale vedel som, že to, čo som odovzdal, bol naozaj produkt vycizelovaný do posledného znaku. Výčitku o krátkom rozsahu som bral ako neopodstatnenú, nakoľko minimálny rozsah nie je daný. Po tomto ročníku už chápem, že napísať rozsiahlejšie dielo je naozaj náročnejšia úloha. Nevylučujem však, že sa niekedy k Gentlemanom nevrátim, veľmi ma bavil jazyk a charaktery, mohli by si ešte čo-to literárne odžiť.Aby som však bol úprimný, kreatívne súťaže mi nie sú úplne neznáme – pravidelne sa s prácami, na ktorých robíme s kolegami v práci, umiestňujeme na miestnych aj medzinárodných súťažiach. Či ide o reklamu alebo literatúru, súťaž je vždy nevyspytateľná, rovnako ako individuálne kritériá a preferencie porotcov. Umiestniť sa vysoko v takejto poviedkovej súťaži – to si vyžaduje roky písania. Kam až siahajú Vaše autorské začiatky?Úprimne, asi na základnú školu. Miloval som písanie slohov. Aj písanie pohľadníc z dovoleniek a prázdnin. Potom som na výške písanie chvíľu neznášal pri všetkých seminárkach, bakalárkach a diplomovkách. A nakoniec som mu znova prišiel na chuť v práci. Som stelesnením klasického klišé o tom, že každý copywriter má v zásuvke rozpísanú knihu. Ibaže ja ich tam mám asi dvadsať. To je veru slušné číslo. Kde môžeme nájsť Vaše ďalšie práce? Sú dostupné, alebo zatiaľ píšete – ako sa vraví – „do šuflíka“?MaCeFa je moje prvé publikované dielo – ak sa teda rozprávame striktne o beletrii. No tým, že robím už vyše desať rokov v reklame, moje práce videli už asi skoro všetci v TV, na billboardoch alebo v online. Je však iné písať podľa zadania a písať bez obmedzení. Mám dojem, že pri Ďalšom všednom dni v Sodome som veľa ľudí šokoval. Vaša poviedka bola drsné fantasy plné sarkazmu, intríg a krvavých scén. Čo Vás na tomto žánri najviac baví? Tvoríte aj v rámci iných žánrov?Myslím, že svet, ktorý som vytvoril, nemohol byť naplnený iným obsahom. Keď som poviedku dopísal, ešte som bol na seba aj celkom pyšný, že som sa vyhol prílišným nechutnostiam alebo tým najhrubším vulgarizmom – na mieste, z ktorého sa ide rovno do pekla. Potom sa začali ozývať známi, že poviedku nedokázali ani dočítať, že je to na nich “priveľa”. A ja som si uvedomil ten ohromný paradox, ako veľmi blízko tej dystópii skutočne žijeme, len si to nechceme pripustiť. Politici na uniknutých nahrávkach sa vyjadrujú hrubšie ako postavy v mojej fikcii, a je to v poriadku… Som presvedčený, že na každú prácu existujú vhodné nástroje a ja som si vybral práve takú mieru hrubosti, násilia, explicitného chovania a bizarnosti, aby bola Sodoma neuveriteľná a skutočná zároveň. Ukázalo sa, že je až tak uveriteľná, že ju ľudia podvedome porovnávajú s našou každodennou realitou.Žánrovo sa nechcem nijako ombedzovať, chcem tvoriť diela, ktoré budú ľudí baviť. Ale priznám sa, že napríklad detektívky nemám načítané, a nemyslím si, že by som teraz dokázal vyskladať kvalitnú detektívnu zápletku.A ešte niečo: naozaj nemám rád, ak už v úvode knihy mám tušenie, kam sa bude uberať, alebo, nebodaj, ako skončí. Presne tomu sa chcem vyvarovať aj pri písaní. Prezradíte,