Keď čítate veľkých autorov, nezaujme vás len ich rukopis, ale aj vrstvy, ktoré nechávajú cez riadky nabaľovať na čitateľa. Cesta je moja prvá kniha, ktorú som sa od nedávno zosnulého Cormaca McCarthyho odvážil čítať. Rovnomenný film, z roku 2009, vo mne zanechal silné pocity a premýšľal som, či mi môže dať kniha niečo naviac. Až keď som sa ponoril do deja, myšlienok, filozofií, atmosféry a premýšľal nad holou existenciou, musel som pokývať hlavou. McCarthy bol pán spisovateľ a literárny pojem. Post-apokalyptická cesta za neznámom Poďme od začiatku. McCarthy zasadil dej svojho príbehu do bezútešného sveta. Nefunguje v ňom totiž vôbec nič a akýkoľvek náznak civilizácie je razom zotretý zo stola. Svet skončil a hlavní hrdinovia sa ocitajú v prostredí všadeprítomnej deštrukcie, ktorá je čitateľovi podsúvaná v nepríjemnej intenzite. Nevieme, čo presne stojí za katastrofou, po ktorej prišli ničivé požiare, smrť celej fauny a flóry, no po svete sa aj naďalej pohybuje iba menšia skupinka ľudí. Už len ten nádych sveta, ktorý nemá budúcnosť, je taký dokonalý, že kniha pôsobí doslova ako terapeutické dielo. Vo svojej podstate depresívne, no pri hlbšom sondovaní upokojuje a prenáša mysle hrdinov na stránky knihy ako na tanieri. Kam vedie cesta? To je nevyslovená otázka, na ktorú hľadá odpoveď nielen hlavný hrdina, ale aj čítajúci. Otec a syn Hlavnými protagonistami príbehu sú bezmenní otec a syn. Otec spomína na život, ktorí jeho syn nikdy nezažil. Utešuje sa v myšlienke, že možno raz práve jeho syn prinesie nádej a znovuzrodenie, ktoré Zem tak potrebuje. Ich cesta je kruto realistická. Nič nedostávajú zadarmo. Jediné zásoby jedál sú už len niekoľkoročné neotvorené konzervy, ktoré nájsť je skutočné umenie. Potrava je komodita číslo jeden. Vo svete stále prežili skupiny ľudí. Niektorých zviedol živočíšny kanibalizmus na tie najtemnejšie chodníčky, iní sa v márnej snahe stále snažia držať svojich morálnych zásad spred kolapsu civilizácie. Hlavní hrdinovia sú však ostražití. Neveria nikomu a ničomu. Premýšľajú nad človekom ako takým. Ako je schopný zrady a zákerností. Ako s úsmevom na ústach klame a zabíja svoj druh. Vo všetkej tej pochmúrnosti sa čitateľovi podsúvajú existenčné filozofické otázky. Má zmysel ešte žiť vo svete, ktorý nemá budúcnosť? Existuje Boh a ak áno, prečo dopustil niečo také strašné? Musím priznať, že s vierou pracuje McCarthy opatrne a umne. Sprostredkúva ju v súvislosti so situáciami, ktoré priamo evokujú otázky nadprirodzena. A keď už niet svetla, ktoré by osvetlilo mŕtvy svet, môže prísť nádej. Nekonkrétna, bez jasného vyvrcholenia, ale predsa len to je nádej. Summa Summarum Niet divu, že za Cestu získal Cormac McCarthy v roku 2007 Pulitzerovu cenu. Je to výnimočné dielo, ktoré sa nebojí preraziť tabu temnoty ľudského ducha a existencialistických otázok. Ako post-apokalyptické dielo ma nútilo premýšľať nad otázkou Čo ak… ?. Práve absencia akýchkoľvek fantastických prvkov dáva knihe tú správnu atmosféru. Je to jedno z diel, ktoré by si mal raz prečítať každý z nás. Uvedomiť si krehkosť života, spochybniť samozrejmosť všedných vecí a popremýšľať nad zmyslom existencie.
Janka Plauchová: “V sci-fi sa môžeme v priestore a čase vzdialiť od každodennosti.”
Janka Plauchová je úspešná spisovateľka a ak sledujete slovenské literárne sci-fi, musíte poznať jej najznámejší román Nula kelvinov: Ja neexistujem, ty neexistuješ. Okrem neho vydala napríklad romány Večnosť omylov alebo Úvod do teórie chaosu. Prinášame vám exkluzívny rozhovor, v ktorom nám Janka prezradila, na aké nové knihy sa môžeme tešiť, ako vyzerá jej bežný pracovný deň a napríklad aj to, prečo píše práve sci-fi. Vyštudovali ste systematickú biológiu a ekológiu, astronómiu aj molekulárnu biológiu. Čím Vás zaujali práve tieto odbory?Odjakživa som mala rada prírodu, živú aj neživú. Vo výsledku ale v rozhodovaní sa, kam po strednej škole, najviac zavážili dva faktory: prvý, že chcem byť spisovateľka sci-fi a potrebujem odbor, ktorý by mi k tomu aspoň trochu pomohol, a druhý, aby som to zvládla doštudovať. Nebola som totiž dobrou študentkou. A tak, hoci to možno znie čudne, som sa rozhodla pre biológiu. V sci-fi má obrovské uplatnenie, najmä genetika (molekulárna biológia), ale napríklad aj vplyv rádioaktivity na ľudský organizmus, o ktorom som písala bakalársku prácu.S astronómiou to bolo zložitejšie. Aj keď ma bavila viac ako biológia, reálna astronómia je skoro čistá matematika a ja nemám na matematiku žiadne nadanie. V škole som z nej takmer prepadávala. Nemohla som preto ísť na vysokoškolský odbor astronómia a vyštudovala som len nadstavbu s názvom Pomaturitné štúdium astronómie. Už aj tam boli niektoré matematické úlohy na hrane mojich síl. Vedci a experti, bohužiaľ, v našej spoločnosti veľa pozornosti nedostávajú. Pracujete v hvezdárni, prednášate… Povedzte, ako vyzerá Váš bežný pracovný deň?Hlavnou náplňou môjho bežného pracovného dňa je udržať oči otvorené. 🙂 Ale vážne. Som nočná sova, takže ráno sa s obrovskou námahou prebúdzam na budík, ospalo sa motám po dome, potom bežím na autobus do práce. V zamestnaní sprevádzam jednu-dve exkurzie, vo zvyšnom čase študujem, píšem články, dorábam modely kozmonautov na predaj alebo robím korektúry napríklad scenárov filmov. Po práci, ak je ešte dostatok denného svetla, sa idem prejsť, aby som rozhýbala stuhnuté telo, uľavila štípajúcim očiam a niekedy i našla prírodniny na moje dekorácie. Doma buď porobím niečo na záhrade, alebo upratujem, vyrábam dekorácie, potom – alebo súčasne s tým – si uvarím či prihrejem večeru. Po deviatej večer začína najdôležitejšia časť dňa. Celý deň som sa postupne preberala z ospalosti. Konečne som na vrchole svojej čulosti a zároveň mám dostatočne zregenerované oči po práci v planetáriu. S poslednou šálkou čaju toho dňa usadám na gauč, na kolená notebook, na nohy si mi väčšinou príde ľahnúť kocúr, ktorého prezývam „moja múzička“. Múzička preto, že v túto časť dňa píšem alebo redigujem nové literárne diela. Niekedy by som rada robila ešte dlhšie, ale najneskôr o pol jedenástej musím vypnúť a zaľahnúť kvôli ranému vstávaniu. Niekedy neodolám, ale potom som na druhý deň ešte unavenejšia. Oveľa viac mi preto vyhovoval režim počas lockdownov, v ktorých som mohla robiť podľa skutočného denného rozloženia mojich síl a nie podľa nevyhovujúcich nalinkovaných časov. Veda nie je jediným významným prvkom vo Vašom živote. Venujete sa aj umeniu. Prečo ste sa rozhodli napokon pre prácu popularizátorky vedy, a nie umelkyne?Ja som sa rozhodla pre prácu umelkyne. Umenie bolo pre mňa vždy omnoho významnejšie ako veda a s postupujúcimi rokmi som to pociťovala stále silnejšie. Umenie sa postupne stalo jediným, čo ma napĺňa a prináša do môjho života nejakú výraznejšiu radosť. Žiaľ, napriek obrovskej snahe, ktorú do tejto kariéry investujem, sa zatiaľ nedokážem umením živiť. Musím umenie vykonávať popri živiteľskej práci, čo je nesmierne ťažké, zdĺhavé a vyčerpávajúce. Umenie totiž nie je žiadny relax ani koníček, ako sa ľudia často domnievajú. Písanie je práca veľmi náročná na pozornosť, ktorá prináša aj značnú emocionálnu záťaž, ale na druhej strane vie priniesť aj väčšie emocionálne odmeny než čokoľvek iné, čo poznám. Veda je na Slovensku veľmi podhodnotená a zanedbávaná. Študenti si vyberajú všeobecnejšie odbory pre štúdium. Možno ich odrádza aj presvedčenie prevládajúce v spoločnosti, že astronómia, astrofyzika, molekulárna biológia a pod. sú veľmi náročné odbory. Je to naozaj tak?Nemyslím, že existujú nejaké univerzálne náročné a nenáročné odbory. O tom, aký náročný nám odbor pripadá, podľa mňa rozhodujú tri faktory: nadanie naň, záujem oň a schopnosť sa učiť veci, ktoré nám pripadajú nezaujímavé. Tú poslednú schopnosť ja absolútne nemám a to je jeden z dôvodov, prečo som v škole nemala dobré známky. Preto mi tiež pripadajú najťažšie odbory, ktoré ma vôbec nezaujímajú, ako napríklad ekonómia či právo, napriek tomu, že sa na ne hlásia ľudia hromadne. Molekulárna biológia mi pripadala oveľa ľahšia ako tieto odbory, pretože znela zaujímavo. Neskôr sa ale ukázalo, že si vyžaduje aj nadania, ktoré nemám, najmä na cudzie jazyky. Preto bolo pre mňa pomerne náročné štúdium dokončiť. Záujem je krásna vec, ale bez nadania na všetko súvisiace to človek ďaleko nedotiahne, ako som sa presvedčila predtým u astronómie. Zato sa zdá, že vysoko vyvinutá schopnosť učiť sa veci, ktoré nám pripadajú nudné, to sama osebe vie dotiahnuť skoro tak ďaleko, ako nadanie so záujmom dohromady. Napísali ste niekoľko románov a poviedok v žánri sci-fi. Osobne považujem sci-fi za najťažší žáner, pretože si vyžaduje hlboké technické znalosti a dlhú prípravu. Lákal Vás aj nejaký iný literárny žáner?Áno, najmä fantasy a triler. Verím, že aj v týchto žánroch raz vytvorím nejaké rozsiahlejšie diela. Zatiaľ však zostávam len pri niekoľkých poviedkach. Vlastne ma niekedy samú prekvapuje, že píšem práve sci-fi, keď trilerov, hororov a fantasy čítam oveľa viac než vedeckej fantastiky. Píšem aj populárno-náučnú literatúru, mám niekoľko publikovaných článkov a už dlho pripravujem na vydanie svoju encyklopédiu o súhvezdiach, rozsiahlejšiu než akékoľvek moje beletristické dielo. Mala vyjsť už pred troma rokmi, žiaľ, vydanie sa neustále odkladá. Čo Vás ako spisovateľku najviac na sci-fi fascinuje?Podľa mňa je to žáner s najlepším potenciálom pre silné, rezonujúce diela. Ako jediný žáner sa síce jednou nohou drží v realite, ale druhou vystupuje do väčších diaľok než ktorýkoľvek iný žáner. V sci-fi sa môžeme v priestore a čase vzdialiť od každodennosti viac než v akomkoľvek inom žánri a pritom je to uskutočniteľnejšie než fantasy. Treba si ale uvedomiť, že tá vzdialenosť v čase a priestore sama osebe na ohúrenie čitateľa už dávno nestačí. Aj tu je nevyhnutná autorská zručnosť a navyše aj širší autorský rozhľad. Tým, že má vedecko-fantastické dielo toľko možností navyše oproti dielam zo svetov „tu a teraz“, je tam aj oveľa viac vecí, ktoré autor môže pokaziť. Fantastika na Slovensku je v porovnaní so zahraničím málo populárnym žánrom. Ako vnímate postavenie sci-fi kníh? Ako sa za tie roky, čo píšete, zmenil knižný trh v tejto oblasti?Autori fantasy reptajú na to, že ich rukopisy vydavateľov nezaujímajú a sú v okrajovom