Recenzuje knihy, filmy, je veľkým fanúšikom metalovej hudby a môžete ho vidieť prednášať na rôznych conoch na Slovensku. Prinášame vám prvý exkluzívny rozhovor pre vydavateľstvo Príbeh – s naším autorom Lukášom Polákom. ***** Minulý rok si vydal knihu Kriaky, ktorá je na slovenskej hororovej scéne už dosť známa, trúfam si povedať. Vyšli ti aj kratšie poviedky v zbierkach. Čo ťa priviedlo k písaniu? Vedel si od detstva, že chceš byť spisovateľom? Niečo vo mne driemalo aj v rannom veku. Pamätám si, že som tvoril prvé „knižky“, keď som mohol mať desať rokov. Boli to vlastne napoly zložené A4 papiere a v nich pár strán textu. Jeden bol o pirátoch a druhý pokračovanie Halloweenu, kde Michael Myers zabil, konečne, Laurie. Vytúžený záver! Ha-ha. Potom na strednej škole som začal prispievať do webzinu metalexpress.sk, následne aj do česko-slovenskej verzie časopisu Rock Hard a časom som založil aj vlastný webzine Hlukoskop. Písanie príbehov mi ale chýbalo, a tak som začal s poviedkami a následne spomínanou knihou Kriaky. Čo pre teba písanie znamená? Mnohí to nazývajú hobby alebo záľubou, ale podľa mňa je to pre spisovateľa skôr neoddeliteľná súčasť života. Ako je to u teba? Máš pravdu. Je to ako súčasť mojej osobnosti, aj keď ja by som sa spisovateľom určite nenazýval, lepšie slovo je autor. Ja napríklad neviem vypnúť mozog, ktorý mi neustále premieta scény, ktoré by som mal napísať alebo pomeniť, pokiaľ sa jedná o napísané dielo. Už mám písane a tvorenie hororových príbehov doslova zažraté v sebe a nedokážem sa ho zbaviť. A ani nechcem! Tak s týmto sa viem stotožniť, tiež mi v hlave stále behajú postavy a príbehy a nedá sa to vypnúť. Každý, kto tvorí príbehy, má svoje vzory a obľúbených autorov. Ak by si si mohol vybrať stretnutie s akýmkoľvek spisovateľom, živým či mŕtvym, koho by si si vybral? Tu je jasná odpoveď. H. P. Lovecraft. Popýtal by som sa na jeho vízie, nápady, príbehy, celkovo na temnotu, ktorú ukryl do svojich diel. Odkiaľ čerpal inšpirácie a ako sa mu podarilo vytvoriť také skvelé diela. Pre mňa je bohom, čiernym čarodejníkom so slovami. Jeho príbehy ma neustále dokážu pohltiť a teleportovať do hororového sveta. To už dokáže málokto. Vydanie knihy, navyše na vlastnú päsť, nie je jednoduché. Od chvíle, ako si napísal prvé slovo, až do momentu, kedy si knihu prvýkrát držal v ruke, ktorá časť procesu ťa bavila najviac a ktorá bola najotravnejšia? Najradšej mám stále čas kreatívy a písania. Milujem tvoriť príbeh, opisovať príšery a ich strety s obyčajnými ľuďmi, ktoré, zvyčajne, končia fatálne. Podobne aj teraz, keď pracujeme na knihe Pahltné, najviac ma bavilo tvorenie príbehu, scén, oblúd, ľudských deformácii, či záhadného sveta, no teraz sme v štádiu, že opravujem text na základe pripomienok z „betareadingov“. Je toho veľa a občas mám hlavu ako melón, no viem, že sa kniha každou jednou opravou či vylepšením stáva kvalitnejšou. Je to menej obľúbená časť, no rozhodne veľmi dôležitá. Pri Kriakoch ma menej bavilo vybavovať a získať cenové ponuky na tlač, chodiť na stretnutia a dohadovať všetky technické veci. Potom ma znovu bavil marketing okolo knihy. Vymýšľať príbehy, posty, videá ohľadom propagácie knihy. S niečím podobným som už začal aj pri Pahltnom, no teším sa, kedy bude kniha na predpredaj a budem ju môcť propagovať vo veľkom. Ten čas sa už pomaličky blíži a my sa tiež tešíme, keď sa dokončia prvé výtlačky. Zostaňme ale ešte pri Kriakoch. Ako vznikol nápad napísať tento príbeh? Čo ťa inšpirovalo? Už dlhšie som uvažoval, že by som nabral odvahu a napísal niečo dlhšie, len som nemal konkrétny námet, ktorý by stál za to. Až som jedného dňa pozeral po x-tý krát film In The Mouth Of Madness od Johna Carpentera a všimol som si jeden detail. V hoteli, kde býva hlavná postava, sa nachádza obraz. Je na ňom pár ľudí a v pozadí jazero. Obraz sa počas deja mení a z ľudí sa stávajú monštrá. To sa mi natoľko páčilo, že som si povedal, že vytvorím príbeh o dedine s jazerom, kde sa ľudia postupne začnú meniť na monštrá práve kvôli záhadnej moci jazera. Záver Kriakov nechal mnohé otázky nezodpovedané a v podstate čitateľovi odkázal „pokračovanie nabudúce.“ Kedy sa Ester a detektív Šípka vrátia? Tu ťa musím sklamať, žiadne pokračovanie nechystám. Príbeh je pre mňa uzavretý s „otvoreným“ koncom, kde si čitateľ môže domyslieť, ako postavy fungujú ďalej. Možno ich ešte spomeniem v iných príbehoch, ale len ako vedľajšie postavy, alebo sa ukážu len na chvíľku. Ja veľmi ani nemám rád nekonečné ságy, ale preferujem samostatné príbehy a podobnou cestou chcem ísť aj vo svojej tvorbe. Jedine, čo rád robím, je, že do príbehov vsúvam prvky, detaily či postavy aj z iných mojich diel. Chcem, aby bolo jasné, že všetko sa odohráva v jednom svete, kde sa príbehy môžu prepájať alebo skôr jeden rozširuje príbeh druhého. Mohol by si prezradiť viac k tým prepojeniam príbehov? Môžem a veľmi rád. Použijem pár príkladov. Poviedka s názvom „Muž v mokrom odeve“, ktorú nájdete v Slovenskom temne, sa odohráva 100 rokov pred udalosťami druhej knihy Pahltné. Nie je nutné ju mať prečítanú, všetko dôležité sa povie v knihe, ale vie príbeh obohatiť a rozšíriť. Potom robím aj také malé vsuvky. Hlavná postava v Pahltnom zavíta do dediny Ľudolačno a stretne tam postavy zahalené v plášťoch. Viac sa o tom nepovie, keďže cez dedinu len prejde, ale práve celý príbeh dediny Ľudolačno je povedaný v poviedke „Ľud lesa“, ktorá vyšla v časopise Charon. A takto sa nájde viac príkladov; pokiaľ budeš pozorne čítať, objavíš aj ďalšie. Ktorá postava z Kriakov je tvoja najobľúbenejšia a prečo? Poviem to tak, najlepšie sa mi písala postava Rufusa, no úplne najradšej opisujem monštrá a príšery a inak to nebolo ani v Kriakoch. Tvoje poviedky vyšli aj v dvoch zbierkach – Prekliata zbierka vydavateľstva Príbeh a Slovenské temno od vydavateľstva Hydra, k tomu už vyššie spomenutá poviedka pre časopis Charon. Môžeš nám prezradiť viac? Poďme postupne. Poviedka „Ľud lesa“ sa na jar minulého roka objavila v hororovom časopise Charon, čo ma nesmierne potešilo. Dokonca sa spravila aj kvalitná audioverzia, ktorú nájdete na youtube. Ide o príbeh dediny Ľudolačno, kde sa obyvatelia začnú meniť na stromy, v podstate som naruby obrátil myšlienku – spätosť človeka s prírodou – a zobral som ju doslovne. Poviedky „Hlava pána botanika“ a „Výkrik v Močiarnom“ sa dostali do Prekliatej zbierky. Opäť pre mňa veľký úspech. Prvá poviedka je vlastne detektívka s hororovým vyústením a druhá je pocta môjmu obľúbenému dielu od Lovecrafta, a ním je Hrôza v Dunwichi, len spravené na môj spôsob. Koncom roka ešte vyšla zbierka gotických a hororových príbehov pod názvom