„Do nejhlubších černejch lesů tátové už nemůžou.“ „Drž se, holka, světla v dálce, stíny totiž jenom lžou.“                                               ( Daniel Landa – Táta )    Tmu odrazu prerazilo tlmené namodralé svetlo, ktoré vyplnilo celý môj obzor. Prvé čo som si uvedomil bolo ticho tak mrazivé a ťažké … a všade prítomné vlhko. Neviem ako som sa sem dostal  čo som robil predtým vôbec nič …  Miestnosti velebilo obrovské okno ku ktorému som pomalými krokmi došiel ako by som zabudol aj to ako kráča.  Môj pohľad vyplnili obrovské budovy mrakodrapov a tovární, ale niečo mi tu nesedelo všade okolo bola voda veľa vody ,  kde som to a ako som sa sem dostal ? lietali mi hlavou otázky jedna za druhou , kto ale som ?  Jedinou možnosťou ktorá mi zostávala bolo vydať sa preč a nájsť odpovede ktoré som hľadal. Moje hlasné kroky duneli prázdnymi sálami ako hrom , čo sa tu odohrávalo? Miestnosti boli bohato zdobené , plné krásnych obrazov , drahých váz a sošiek. Ľudia ktorý tu žili museli byt zvyknutý na to najlepšie čo mohli dostať. Na konci miestnosti namiesto jednej steny bolo umiestnené obrovské zrkadlo ktoré odrážalo niečo čomu som nechcel spočiatku veriť.  Uprostred miestnosti stála obrovské bytosť podobajúca sa na človeka, oblečená bola do oceľového panciera podobajúca sa na potápačský oblek. Mierne zhrbenú postavu a chôdzu spôsobovali dve obrovské kyslíkové bomby na chrbte. Chcel som kričať ale nešlo to z môjho hrdla nevyšlo žiadne slovo iba dunivé kvílenie. Som iba dajaká vec ? Mysliaci a … zaplavila ma vlna beznádeje a bezmoci padol som na zem a znovu zavrel oči …  chcem sa znovu ponoriť do temnoty a zabudnutia kde nebolia žiadne rany Sálou sa ozvali rýchle cupitavé kroky ktoré zmizli tak ako sa objavili. Pomaly zosilňovali až som ich počul priamo nad hlavou , a môj pohľad vyplnila malá modrá škvrna. „ hihihi“ ozývalo sa sálou a pridávali sa ďalšie škvrny.  Čo s to deje nejaké halucinácie ? Čo by tu robili deti ?  „ Ahoj čo tu robíš tak sám ?“ spýtalo sa mi jedno z malých dievčatiek. Bola malá tipoval by som ju tak na šesť rokov, oblečené mala dlhé modré šaty a dlhé hnedé vlasy mala spletené na chrbte. Naj desivejšie na nej boli oči ktoré až neprirodzene žiarili vnútorným svetlom. „Nie je ti smutno keď tu ležíš tak sám“ neprestajne švitorilo  malé dievčatko . Chcel som jej odpovedať ale znovu som vydal len ten dunivý zvuk, jej maličká ruka ma iba pohladkala po „ tvári“ , „ ty nemôžeš hovoriť že, chudáčik pod sa snami hrať“ jej malá ruka sa v tej mojej obrovskej doslova stratila,usmievala sa na mňa milým a láskavým úsmevom plným nehy ktorému s nedalo odolať.  Veškerú svoju vôľu som venoval tomu aby som sa postavil na nohy a všetky svoje pochybnosti zatlačiť do úzadia svojej mysle. „ ty si ale veľkýýý“ zhíklo malé dievčatko  stále nepúšťajúc moju ruku a stále sa na mňa usmievala. Prišlo mi to čudné sám som sa bál pohľadu do zrkadla z toho čo tam uvidím a tieto malé stvorenia neukazovali žiadny strach. „ pod ideme hľadať anjelov“ a rýchle utekali von z miestnosti.  Nemohol som ich nechať samé boli tak bezbranné a tu sú určite aj taký ktorý by im ublížili. Neviem čo sa tu stalo ale muselo to byt hrozne , po zemi boli porozhadzované odpadky nábytok bol porozbíjané a rozhádzané po miestnostiach. Ale najhoršie bolo to ticho … bolo ako slučka ktorá sa okolo nás sťahovala, a neznámi a a všade prítomný strach …  „ anjel“  pretrhol výkrik ticho „ našla som anjela“. Na zemi ležalo mŕtve telo kedysi prepychovo oblečeného muža , drahý oblek mal ale zašpinený krvou a prachom a na miestach dotrhaných a zničený. Hlavu mal obviazanú špinavým plátnom z ktorého bolo vidieť iba sklené ale stále šialene zazerajúce oči. Ležal v veľkej kaluži krvi ktorá mu vytekala z rozbitej hlavy. Dievčatko k nemu prišlo a pohladkalo ho po tvári a za bodla mu do krku veľkú striekačku ktorá nasávala žiarivo červenú tekutinu z ktorej si silno odpila.  „ Anjeli nám dávajú Adama“  zaštebotalo dievčatko a začalo pomaly tancovať. „ čo sa to tu preboha deje ?“ vírili mi otázky stále v hlave. Z mojich myšlienok ma prerušilo slabé ťahanie za ruky , kľakol som si na kolenu a pozeral sa dievčatku do žiarivých oči, tá mi rýchlo vyšplhala na chrbát a tam si na mňa sadla obkročmo na krk ako na koňa.  „ pod ocko budeme sa hrať“ smialo sa malé dievčatko. Slová ktoré mi to malé stvorenie vravelo sa ma hlboko dotkli a ja som vedel že už nebudem nikdy sám že už tu budem mat svoju „dcéru“  a vedel som rovnako že nie som žiadny stroj pretože milujem a som milovaný … Dny plynuli a moje malá rodina rástla , staral som sa o svoje malé dievčatá a oni sa rovnako starali o mňa, dávali mi lásku a cit ktorý som tak moc potreboval. Hlboko vo svojom vnútri som cítil pocit že som užitočný a som niekto som „ veľký ocko“ ako mi dievčatá hovorili. Mesto bolo naďalej opustené a zničené tak ako všade „ čo sa tu preboha mohlo stat ?“ mesto tak veľké a opustené ?  Opustené teda až na „ anjelov“ ktorých tu bolo veľa bohužiaľ ale nám už nepovedia nič o sebe …  Pre mňa vyzerali ako obludy ktoré možno kedysi boli ľuďmi ale teraz neboli o nič viac ako zvieratá … ale pre dievčatá museli byt niečo iné , čosi magické … pomiatli sa snáď z toľkej samoty ? Alebo len jednoducho vnímali svet inak ako ja ? Tancovali hrali sa a spievali ako by to všetko ticho a smrť ktorá sa vznášala okolo neexistovala, svojím spôsobom to musel byt krásny život bez smrti a ostatných zlých vecí ,bol by som zvedavý ako vidia mňa … ?  Prebleslo mi hlavou možno že ma aspoň oni nevidia ako obludu akou som. „ Otecko pod musíme ísť za mamičkou lebo sa bude hnevať“ švitorilo mi dievčatko a chytilo ma za ruku.  „ Mamička Brigit na nás už čaká otecko , všetkých nás čaká a určite sa poteší aj tebe“  usmialo sa na mňa tými svojimi žiarivými očami a ja som nemohol robiť nič iné iba ju nasledovať. Kto to je tá Brigid ? Prežil tu dajaký človek bez toho aby sa zmenil na tie veci  ? Alebo to je bytosť ako ja ?  Na to