(Kapitola 2) „Kde to som?“– spytovala sa Isabelle, keď išla naprieč temným miestom. V okolí horel oheň a bolo vidieť divné čierné postavy hľadajúce pomoc. „Pomôž nám.“– ozívali sa. Isabelle sa zastavila a v diaľke videla temnú postavu. „Si to ty.“– ozvala sa. „Kto si?“– Isabelle nevedela, kto je tá postava, ale cítila, že z nej ide strach a zloba a hnev. „Som ten, kto si po teba príde.“-zrazu sa jej postava začala strácať. „ISABELLE!“– vykríkla postava a Isabelle sa strhla zo spánku. „POMÓC!“– vykríkla popritom. „Isabelle! Si vporiadku?“- Nicole ku nej pribehla. „Mala som divnú nočnú moru.“- povedala a predýchavala ten šok. Už nechcela spať, aj tak ráno nevstávala do práce, keďže bude neďela a v ten deň je obchod zavretý. Isabelle svojej sestre vyrozprávala, čo sa jej snívalo. Nicole ju upokojila a odišla preč. Isabelle už spať nemohla a tak sa rozhodla svoju nočnú moru namaľovať na plátko. Celú noc maľovala, ale únava ju nakoniec zmohla a keď dokončila obraz, znovu sa pobrala do postele a v okamihu zaspala. Nastalo upršané ráno a Isabelle mala divný pocit, celý deň jej začal divne. „Isabelle? Nejdeš sa naraňajkovať?“- ozvala sa spoza dverí Nicole. „Nemám chuť na jedlo..“- neprítomne jej odpovedala a zrak jej padol na obraz, ktorý namaľovala. „Preboha, Isabelle… Čo si to namaľovala?“- Nicole si obraz všimla a zľakla sa. „Toto bolo v mojej nočnej more.“- povedala Isabelle potichu a neuhla pohľadom z obrazu. „Si strašidelná..“- Nicole poznamenala a Isabelle nespoznávala. „Mala by si chodiť normálne spať.“- dodala a priblížila sa bližšie. „Neboj, nič mi nie je.“- Isabelle sa nakoniec usmiala, no strach mala stále. „Pôjdeme dnes behať?“- Nicole sa zvedavo opýtala. „Neviem, je nejak chladno.“- Isabelle si ľahla naspäť na posteľ. „Ty si ale lenivá! Nejdeme behať, lebo sa ti nechce. To nie je kvôli zime!“- Nicole sa začala smiať. „A čo? Nechce sa mi teraz nikam ísť, možno večer.“- povedala a prikryla sa. Nicole ju nakoniec nechala samú v izbe a odišla. Isabelle zavrela oči a znovu počula ten známy hlas zo sna. „Isabelle…“– šepol hlas. Okamžite otvorila oči a čakala, čo sa stane. Hlas sa však už neozval a Isabelle si začínala myslieť, že blázni. „Snáď nie som blázon..“ – pomyslela si nahlas, nasadila si na uši slúchadlá, vzala si knihu a počas toho ako počúvala hudbu, si aj čítala. Tentokrát čítala knihu o anjeloch, čítala kapitolu o Nephilimoch, potomkov človeka a anjela. „Zaujímavé..“- pomyslela si v duchu. Prešlo niekoľko hodín a vonku bolo príjemne teplo a hlavne, bol večer. „No čo? Ideme si zabehať?“- Isabelle vošla Nicole do izby. „Nie, akosi mi nie je dobre.“- odpovedala jej a ľahla si. „No dobre, idem sama.“- Isabelle spokojne odišla von. Keď vyšla z pozemku domu, rozbehla sa. Popri behu zavrela oči a bolo jej náramne dobre, cítila, akokeby lietala. Isabelle milovala ten pocit, pocit voľnosti. Prešla niekoľko kilometrov a ocitla sa v parku, kde nebolo živej nohy. Bola tam sama a zrazu zacítila, že ju niekto, alebo niečo sleduje. „Haló? Je tu niekto?“- zvolala hlasno. Isabelle sa rozhodla vrátiť domov a rýchlo sa rozbehla preč. Akonáhle počula kroky, rozbehla sa ešte viac. „Dokelu, mám problém.“- pomyslela si nahlas. Mala šťastie, pretože utekala dosť rýchlo a z parku aj rýchlo vyšla na ulicu, kde už bolo dosť ľudí. Ten odporný pocit sledovania ale nezmizol a keď sa obzrela smerom ku parku, uvidela tmavú postavu. Stála presne pri vstupe do parku a pozerala sa priamo na Isabelle. Tá postava jej bola akási známa. Isabelle sa rozhodla ísť domov a premýšľala o tom, či sa ešte do parku vráti. Isabelle sa vrátila domov a čakala ju mama spolu s Nicole. „Kde si bola tak dlho? Nikdy tak dlho nebeháš.“- ozvala sa ku nej mama. „Bože! Som dospelá, tak sa mi nepleťte do života!“- Isabelle bola akási agresívna a nechápala prečo. Vošla do svojej izby a silno buchla dverami. Mala chuť niečo rozbiť. Hodila sa na posteľ a snažila sa upokojiť. Mala pocit, že bude mať dnes znovu blbú noc.