Demon world Nový svet nový život   Raizen pomali otvoril rozospaté oči. Ležal na miernom kopci, pod ktorým pomali tiekol malý potôčik. Nad Raizenom sa týčila mohutná jabloň, ktorej listy príjemne šuchotali v letnom vánku. Raizen sa zhlboka nadýchol a užíval si pokoj. Ten však netrval dlho. „Braček? Už si hore?“ zaznel detský, pokojný hlas. Pozrel sa smerom odkiaľ ho započul. Vedľa neho ležala Yuki s úsmevom na tvári. Chvíľu sa na ňu len tak pozeral a potom sa otočil späť. „Čo to? Braček! Neignoruj ma! Hej!“ „A pokoj je preč.“ pomyslel si Raizen. „Braček! Haló!“ Už to nezvládal ignorovať. Otočil sa k nej – „Čo je!“ ostala na chvíľu prekvapená, ale skoro hneďsa spamätala. „Musíme ísť ďalej. Sme tu už pridlho.“ „No a?“ „Nevravel si náhodou, že ostať na jednom mieste príliž dlho je nebezpečné? A že musíme ostať v neustálom pohybe?“ „To som vravel?“ „Bože ,braček si naozaj pako.“ „No dobre, máš pravdu.“ „Takže vyrážame?“ „Hej.“ „Juchuuu idem pripraviť kone.“ Vyskočila a odcupitala ku koňom pasúcim sa pri potoku. Raizen sa tiež postavil. Natiahol sa a vydal sa k potoku. Voda bola krištáľovo čistá. Tak čistá, že Raizen mohol vidieť ryby plávajúce v nej. Zohol sa a trochu sa s ňou ovlažil. „Kone už sú pripravené.“ Začul ,ako na neho volá sestra. Postavil sa a zamieril smerom k nej. Podišiel ku svojmu žrebcovi a vyskočil do sedla. Ešte naposledy sa obzrel na to úžasné miesto pokoja. Chcel si ho zapamätať, lebo dobre vedel, že ďalej po ceste už nenájdu taký pokoj ani krásu. „Ideme?“ opýtala sa. Raizen prikývol a prinútil koňa k pohybu. Po asi hodinovej jazde skrz údolia a lúky sa pred nimi náhle týčil smrekový les. Raizen zastavil koňa a zadíval sa medzi kmene stromov. „Zvláštne.“ Pomyslel si. „Čo sa deje?“ spýtala sa za ním jeho sestra. Odpoveď ktorúočakávala jej neprišla . Raizen ju ignoroval a stále sa díval do lesa. Povzdychla si ako vždy, keď ju ignoroval. Konečne sa otočil. „Tam nepôjdeme.“ „Ako to myslíš?“ „V tom lese nič nežije a my nevieme, aký je hlboký. Bez zásob nemusíme prežiť cestu.“ Yuki sa na neho udivene pozerala. Nakoniec sa však aj ona  zamyslela a došla k záveru, že má Raizen pravdu. „Ale kde zoženieme zásoby?“ „Asi sedem kilometrov na západ je dedinka. Určite tam niečo zoženieme.“ „Ako vieš že tam je?“ opäť na neho udivene zazrela. „Cítil som odtiaľ dym.“ „Ja som nič necítila.“ Raizen sa na ňu pozrel a bez slov vyrazil na západ. „Bráško? Bráško! Hej počkaj!“ Dedina už z diaľky pôsobila pusto a strašidelne. Jediná vec, ktorá Raizenovi dávala nádej, že tam niekto žije boli masívne oblaky dymu vychádzajúce z budov. Yuki bola vystrašená. Nadarmo presviedčala jej brata, aby sa tomu miestu vyhli. Raizen ju vôbec nepočúval, proste len ďalej pokračoval, akoby s ním Yuki vôbec nebola. Podišiel s koňom k drevenému plotu, ktorý predstavoval koniec dediny. Za ním sa týčilo vysoké drevené opevnenie. Brána do dediny bola zavretá a nezdálo sa, že by ju niekto strážil. „Kde sú stráže?“ spýtal sa sám seba Raizen a podišiel bližšie k bráne. Prešiel rukou po nej a jeho palce zapadli do hlbokých rýh na nej. Boli dlhé a poukladané pekne  nad sebou. „Toto nespravil človek.“ Opäť si sám sebe povedal, akoby čakal podvedomú odpoveď. Yuki podišla k nemu a taktiež ryhy ohmatala. „Čo si myslíš že to je?“ spýtala sa mierne vystrašeným hlasom. „Neviem. V tejto dobe? Čokoľvek.“ Odpovedal Raizen a zosadol z koňa. Yuki zosadla tiež. „Podrž koňa.“ Povedal nečakane Raizen a hodil uzdu svojej sestre, pričom ani na okamih neodvrátil zrak od brány. Podišiel k nej ešte bližšie, položil na ňu obidve ruky a silno zatlačil. Brána sa s hlasitým vŕzganím pantov otvorila. Pred ním sa objavilo menšie kamenné námestie. Vstúpil dnu, ale v dedine nebolo ani živáčka. „Možno, že to čo spravilo tie ryhy vniklo dnu.“ Ozvala sa Yuki celá vyľakaná z predstavy, čo mohlo byť to záhadné stvorenie a či je ešte stále niekde blízko. Raizen ju ignoroval, ale podvedome s ňou súhlasil. Tasil svoj meč a vošiel do stredu námestia, kde stála mohutná drevená tabuľa, na ktorej viseli rôzne oznámenia. Poobzeral sa poriadne okolo seba, ale nič nevidel ani necítil. A predsa svoj meč neodložil. Zadíval sa na tabuľu a prečítal si vyvesený oznam. „Upálenie čarodejnice! Prídte ľudia, prídte sa pozrieť, ako očistíme náš les upálením tej hnusnej čarodejnice. Prídte sa pozrieť na skazenosť, kôli ktorej sme prišli o toľko našich občanov. Upálenie sa bude konať na Púpavovom kopci presne na poludnie.“ Dočítal a poobzeral sa ešte raz po okolí. Nakoniec vložil svoj meč späť do pochvy. „Nikto tu nieje. Všetci odišli, aby upálili čarodejnicu. Teraz máme dobrú príležitosť. Yuki bež ďalej do mesta a nájdi nejaké jedlo, alebo čokoľvek čo sa nám bude hodiť. Ja to omrknem tu.“ „Chceš okradnúť ľudí tejto dedinky keď sú preč? Ale bráško oni sú na tom veľmi zle čo nevidíš v akom stave je dedina?“ „Je mi jedno v akom stave sú. Ak mi nechceš pomôcť tak odíď presne tak ako Iggy.“ Yuki sklonila hlavu. „Dobre pomôžem ti.“ Povedala potichu a odišla so slzami v očiach. Raizen sa za ňou ani neobzrel. Namiesto toho vykopol dvere do najbližšieho domu. Yuki sa skleslo prechádzala po uliciach ťahajúc za sebou dva kone. Zrazu sa jej zrak zastavil na malom prístrešku, kde boli vystavené rôzne druhy ovocia a zeleniny. Pustila uzdy a rozutekala sa k stánku. Bezmyšlienkovite  schmatla vrece, ktoré našla položené pri stánku a začala do neho hádzať všetko, čo videla. Po chvíli však zastala a silno sa rozplakala. „Prečo? Prečo musíme robiť niečo takéto? Prečo?“ hovorila sama pre seba neprestávajúc plakať. Zrazu zafúkal silný vietor. Kone sa vyplašili a rozutekali sa po ulici preč. „Och nie! Stojte!!!“ kričala Yuki, ale vyplašené kone ju neposlúchali, namiesto toho zmyzli medzi budovami. Yuki sa rozutekala za nimi, ale namiesto nich našla niečo iné. Na malom kopci, ktorý sa týčil za dedinou stál zástup ľudí a na úplnej špičke trčal obrys hranice. Pochopila. To je upálenie o ktorom jej vravel Raizen. Nevedela čo má robiť. „Čo teraz? Mám ísť pre Raizena, alebo sa tam mám ísť pozrieť sama? Alebo sa mám tváriť, že som nič nevidela a ísť najsť kone?“ zakrútila hlavou. „Nie, už myslím ako on. Ak pre neho pôjdem nič nepovie a bude to ignorovať. A kone sa nemajú ako z dediny dostať, ak iba na chvíľu odídem, určite ich nájdem. Áno, ostáva jediná možnosť, pôjdem sama. Predsa len som zvedavá a upálenie som ešte nikdy nevidela.“