♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦ (kapitola 5) Lillith naďalej čakala na jeho odpoveď. „Ja.. neviem..“- napokon odpovedal. „Ach… ani ty?“- povzdychla si a sadla si na gauč. „Prepáč mi to…“- šepol a mal výčitky svedomia z toho, že jej musel klamať. „To nevadí. Zdá sa ale, že ten denník je úplný nezmysel…“- zahundrala. „To nie!! Nie je!“- zrazu Lavi vykríkol a rýchlo si uvedomil, čo teraz vlastne urobil. „Len sa upokoj..“- Lillith bola preľaknutá. „P – Prepáč!“- rýchlo sa jej ospravedlnil a radšej ušiel do izby. „Fííha… ten má ale nervy.“- napokon sa zachichotala. Prešlo pár hodín a Lillith sa vybrala do mesta poprechádzať sa. Mala ale zlý pocit, že ju niekto sleduje a začalo jej byť zle. „Čo sa to…deje?“- obzerala sa okolo seba, no nikoho nevidela, ale napriek tomu mala zlý pocit. Nastal večer a Lillith bola stále vonku a prezerala si letné Londýnske trhy. Stále mala ten zlý pocit. Zrazu sa k nej priblížilo jedno dievča. „Ty si Lillith?“- opýtalo sa. „Áno, som to ja. Prečo?“- pozrela sa na ňu. Zrazu sa to dievča premenilo na niečo škaredé a robustné. „Č – Čo to je?!!“- Lillith sa rozbehla preč. Tá vec na ňu začala strieľať. „Čo to je za svet?!!! Nechaj ma!!“- kričala Lillith a snažila sa tej veci vyhýbať. Zrazu zakopla o skalu a spadla na zem. Tá vec sa ku nej priblížila a už sa chystala strieľať, no zrazu vybuchla a objavil sa tam Allen, spolu s Lavim. „Čo to bola za vec?!!“- hnevala sa. „Dnes sa človek nemôže pohybovať vonku, pretože na neho začne niekto strieľať!“- hnevala sa stále. „Bola to Akuma…“- ozval sa Lavi a zdvihol Lillith zo zeme. „Akumy sú vlastne démoni, no nie tí obyčajný… Týchto niekto vyrába…Vyrába ich z duší mŕtvych ľudí, ktorých privolali živý zo zúfalstva..“- povedal Allen, ale jedno meno spomenúť nechceli. „Kto ich vytvára?“- opýtala sa a toho sa obávali. „Dozvieš sa to neskôr.“- povedal Allen a Lavi ju ihneď posadil na kladivo a odniesol ju rovno na kladive domov. Lillith celý čas mlčala, aj vtedy keď prišli domov. Okamžite ušla do izby a zavrela sa tam. Lillith celý čas ležala na posteli a triasla sa. „Lillith?“- Michael vošiel do jej izby. Lillith sedela na posteli úplne zakrytá v paplóne. „Lillith, je mi to ľúto…že sa to..“- nestihol to dopovedať a Lillith mu skočila do reči. „Nič mi nie je…“- šepla trochu hlasnejšie. „Naozaj? Lebo vidím, že sa bojíš..“- sadol si ku nej. „Nie, nemám strach..“- znovu šepla. „Prosím, neklam mi… Nehanbi sa prejaviť strach…“- objal ju. „Ja.. nemám…“- nedopovedala a keď ju Michael odkryl, videl že plače. Michael ju okamžite objal a do izby vošiel Bookman a Lavi. „Ako jej je?“- opýtal sa. „Vidíš sám….“- Michaela hnevalo, že si to musela Lillith prežiť. „Nechajte ma s ňou..“- zrazu sa Lavi ozval. „Prečo by sme mali?“- zahundral Bookman. „Proste to urobte….“- Lavi na neho vážne pozrel a napokon Bookman a Michael odišli. Lillith naďalej sedela zakrytá paplónom a plakala potichu. „Lillith..“- šepol Lavi a sadol si k nej. Pomaly jej vzal paplón a napokon ju pevne objal. „Len sa upokoj, sme tu pre teba…“- šepol jej do ucha a pobozkal ju na líce. Lillith sa začervenala a nakoniec sa aj upokojila a pritúlila sa k nemu. To be continued…..